Väčšinou sú už roky mŕtvi, niektorí mali však šťastie a smrti ušli pobytom za mrežami. Reč je o mužoch spájaných s podsvetím, ktoré Slovákov skutočne fascinuje aj po dvadsiatich rokoch. Po miestach, kde sa odohrali brutálne vraždy, obvykle chodíme bez toho, aby sme o tom tušili. Poznáte tieto bratislavské lokality, ktoré sa spájajú s mafiou?
Slovensko zažilo v 90. rokoch skutočne búrlivé časy, o ktorých sa rozpráva dodnes. Svetom kriminality vtedy zamávali najmä muži z podsvetia, ktorí sa neštítili doslova ničoho.
Týmto obdobím sa zaoberá aj kniha Slovenská mafia - príbehy písané krvou od novinára Jána Petroviča z redakcie Aktuality.sk, s ktorým sme sa prešli po Bratislave a navštívili niekoľko miest, ktoré sa spájajú s mafiou. Po mnohých z nich dnes chodíme bez vedomia o tom, že tadiaľ lietali časti ľudských tiel.
Tento text, galéria a reportáž opisujú reálne násilie, a preto nie sú vhodné pre osoby mladšie ako 18 rokov alebo pre citlivé povahy.
Na bratislavskej Bajkalskej ulici, hneď vedľa hotela Holiday Inn, sa nachádza rozpadnutá opustená budova, ktorú domáci poznajú ako Bajkal.
Ján Petrovič vysvetľuje, že pôvodne išlo o reštauračné zariadenie, kde neskôr zriadili známu bratislavskú diskotéku. Tá sa pozdávala dokonca aj mafiánskym kruhom.
„Majiteľmi toho objektu boli tiež zaujímavé mená, medzi nimi figuroval aj Ján Takáč, známy ako zakladateľ jedného bratislavského vplyvného gangu - takáčovcov,“ hovorí Petrovič na úvod.
Ako ďalej hovorí, išlo o zaujímavý interiér zariadený do amerického štýlu. V stene bola osadená karoséria historického auta, na jednej strane sály stála drevená loď, steny boli pomaľované kresbami - celé v štýle západných barov.
Parkovisko pred Bajkalom sa dokonca okrajovo spomína aj v prípade masovej vraždy v dunajskostredskom bare Fontána. Podľa pôvodnej vyšetrovacej verzie mali práve tam muži, ktorých s vraždou spájali, prevziať od neznámej osoby samopaly určené na popravu.
„Myslím, že ako sa skončili 90. roky, tak sa aj skončila prevádzka celého toho podniku. Ján Takáč je od prvej polovice mileniálnych rokov už po smrti, čiže asi to prirodzene spustlo a prechádzalo z majiteľa na majiteľa, tá diskotéka tu už dávno nie je,“ dodáva Petrovič.
Na mieste sa momentálne nachádzajú len rozpadnuté posprejované ruiny, ktoré špatia okolie.
Za ďalším miestom spájaným s podsvetím sme sa od bývalého Bajkalu nemuseli presúvať ďaleko. O niekoľko desiatok metrov sa totižto nachádza bývalý hotel Holiday Inn.
„Práve sem bol vo februári 1997 odvolaný zakladateľ gangu sýkorovcov - Miroslav Sýkora nejakým telefonátom z hotela Danube, kde vtedy sedel so svojimi kumpánmi,“ hovorí Ján Petrovič.
Podľa jeho slov sem Sýkora išiel iba so svojím vodičom, keďže spomenuté odvolanie bolo v záhadnom duchu cez telefón.
„Prišiel sem a ešte sa tu mal stretnúť s nejakým svojím ďalším blízkym človekom, ktorý mu niesol hotovosť. Malo sa tu zrejme odohrať nejaké rokovanie, no on stihol len vybehnúť hore schodmi a tam už ho čakali guľky. Tu teda vyhasol život zakladateľa pravdepodobne najmocnejšej zločineckej skupiny - sýkorovci, ktorá potom dostala nové vedenie,“ vysvetľuje Petrovič.
Po skutku sa na mieste vraj veľmi rýchlo zhromaždili tie najväčšie hlavy zločineckých skupín z celého Slovenska. Skontrolovať situáciu prišli černákovci či pápayovci.
Autor knihy Slovenská mafia ďalej vysvetľuje, že táto vražda dlhé roky nebola objasnená. Neskôr sa vyšetrovala tak, že zosnovateľom popravy mal byť Peter Križanovič alias Duran, nespokojný člen sýkorovcov.
Toho však o život pripravil výbuch v Petržalke a súdení teda boli len ľudia, ktorí sa s ním na vražde údajne podieľali. V súčasnosti sú neprávoplatne oslobodení.
„Po tejto udalosti bol na istý čas najväčším bosom slovenského podsvetia Mikuláš Černák, ale to tiež netrvalo dlho, lebo on sa vlastne v decembri prihlásil na políciu a odvtedy bol vo väzbe, neskôr vo výkone trestu. Ukončila sa tu teda éra Sýkoru a ten najmocnejší gang potom dostal nové vedenie,“ dodáva Petrovič.
Za ďalším vražedným miestom v okolí sme sa opäť neposunuli ďaleko. Vybrali sme si mraziarne na Trenčianskej ulici, neďaleko trhoviska Miletičova.
Ján Petrovič vysvetľuje, že pôvodne išlo o štátny podnik, ktorý však prešiel privatizáciou. V 90. rokoch sa stal ich spolumajiteľom Peter Steinhübel, prezývaný Žaluď.
Pôvodne išlo o jedného z najznámejších vekslákov, ktorý začal obchodovať s komoditami či rôznym tovarom. Mal aj jedno z prvých zlatníctiev či stánok s rýchlym občerstvením na stanici. Jednoducho podnikal.
„On sa niekedy v lete 1999 vracal z jednej diskotéky z Mlynskej doliny na svojom Ferrari. Myslím, že v tom čase bol jediný v Bratislave, kto tu mal takú značku auta,“ vysvetľuje Petrovič s tým, že v areáli mraziarní si Steinhübel pravdepodobne chcel odložiť svoje auto.
Za ním išla aj jeho ochranka. Ako však zaparkoval a odovzdával tašku, aby mu ju preložili do druhého (pravdepodobne pancierovaného) vozidla, z druhej strany cesty priletela rana z ostreľovacej pušky. Na následky zranení zomrel.
„Dokonca mu to malo nejako prejsť ešte aj cez balíček čipsov, ktorý v tej chvíli držal v ruke,“ dodáva Petrovič.
Podľa jeho slov miesto činu vyzeralo v tej dobe úplne inak, ako je tomu dnes. Na druhej strane cesty sa nachádzal areál bývalých mliekarní. V tom čase ho využívali rôzne firmy.
„Nejaký robotník tam chodil po areáli a potreboval drevo. Zobral dosku a pod ňou bola schovaná ostreľovacia puška. Zistilo sa, že to bola poľovnícka zbraň, ktorú ukradli rakúskym poľovníkom, keď sa vracali z poľovačky niekde od Gabčíkova alebo Bodíkova a zastavili sa v Petržalke v jednej reštaurácii,“ konštatuje odborník na slovenské podsvetie.
Hotel CKM Junior si pravdepodobne pamätajú najmä tí starší, mladšia generácia asi ani netuší, o čo ide. To, čo z hotela zostalo, sa nachádza hneď vedľa jazera Štrkovec, no dnes už zariadenie nefunguje.
Ján Petrovič vysvetľuje, že ide o hotel ešte z éry socializmu. Mládež vtedy mala rôzne rekreačné zariadenia, ktoré mohla využívať a tento projekt bol riadený štátom.
„Ale potom, keď padol socializmus, tak si to do dlhodobého prenájmu zobral Eduard Dinič, šéf gangu diničovcov. Podobne tak mal aj hotel v lyžiarskom stredisku v Tatrách. Toto bola taká jeho centrála, bola tu zriadená diskotéka a dole erotický salón,“ opisuje Petrovič.
Avšak v okamihu, kedy nastala akási „trenica“ medzi gangami, najmä so sýkorovcami, ktorí sa diničovcom snažili prebrať rôzne podniky, sa traduje, že toto miesto sa stalo akýmsi strediskom určitých ich konfliktov.
„Hovorí sa, že sem chodievali robiť veľké útraty, neplatili za nič, robili rozruch, aby im do hotela nechceli chodiť hostia,“ vymenováva Petrovič s tým, že okolo týchto ľudí a miest s nimi spojených sa točí aj množstvo legiend.
Ťažko posúdiť, či ide o pravdu alebo len o vymyslené historky. Každopádne, niektoré sú desivé, iné úsmevné. Ján Petrovič to vysvetľuje tak, že veľa ľudí, ktorí chcú deklarovať, že boli pri postavách z podsvetia skutočne blízko, tieto reči šíria, aby zvýšili autoritu svojich slov.
Mafiánske postavičky totižto nielenže ľudí desili, mnohí ich aj obdivovali. Dôvodom bolo pravdepodobne to, že išlo o veľmi bohatých ľudí, ktorí si mohli dovoliť naozaj všetko, viedli luxusný a hazardný život a všetko dávali aj okázalo najavo.
„Napríklad sa hovorilo, že v erotickom salóne sa údajne vyrábali nejaké kompromitujúce zábery na návštevníkov, ktoré by sa dali potom použiť. Je tu aj legenda, ktorá hovorí o tom, že Eduard Dinič tu mal vysokopostavenému predstaviteľovi SIS streliť facku,“ dodal Petrovič.
Tento bývalý hotel bol zároveň miestom, kde Dinič spravil rozlúčkový večer so svojimi blízkymi. Malo ísť o rozlúčku predtým, ako odíde z krajiny, v skutočnosti však skôr doslova o poslednú večeru pred odchodom na druhý svet.
„Ešte v ten večer sa vybral na Zlaté piesky do tenisového areálu, kam chodieval hrávať tenis. Zavolali ho tam jeho ukrajinskí známi, aby prišiel na oslavu, tak si tam odbehol. To však bola jeho posledná cesta, lebo tam nakoniec vybuchol,“ opisuje udalosti Petrovič s tým, že smrť nakoniec dobehla aj jeho brata Róberta.
Toho zastrelili rovno v jeho aute na Dlhých Dieloch, keď išiel manželke odovzdať deti, ktoré akurát strážil. V dodávke ho však čakali pripravení vrahovia od sýkorovcov.
Ako sa už vyššie spomína, Eduard Dinič naposledy vydýchol pri tenisovom areáli na Zlatých pieskoch po tom, čo ho tam vylákali.
Keďže sýkorovci mali eminentný záujem Diniča zlikvidovať, dali ho sledovať svojim ľuďom. Keď Juraj Bilík alias Čapatý a Jurij Fejér zistili, že Dinič skutočne chodieva na tenis, mohlo sa ísť do akcie.
„Sýkorovci si najali známeho bombermana Jozefa Roháča, ktorý zostrojil nástražný výbušný systém. Zakopali ho pod betón (pred vstupom do kurtov, pozn. red.) a sledovali dianie. Keď vedeli, že Dinič prišiel, Roháč spustil explóziu,“ vysvetľuje nám novinár.
Ako ďalej dodáva, explózia bola skutočne masívna. Osem až desať nastražených kilogramov TNT spôsobilo, že torzo tela Diniča údajne preletelo až na jeden z tenisových kurtov. Poškodených bolo tiež niekoľko vozidiel a na mieste zostal obrovský kráter.
„Asi chceli mať istotu, že to Eduard Dinič neprežije. Údajne potom Roháč, ktorý odtiaľto odišiel nenápadne na bicykli, telefonoval svojim známym do Maďarska, že pozerajte večer správy - Robko (Róbert Lališ, ktorý mal podľa obžaloby vraždu zosnovať, pozn. red.) mal v Bratislave ohňostroj,“ dodáva Petrovič.
Na mieste sa dlhoročne nachádzal aj pamätník na obeť explózie. Majiteľ tenisových kurtov ho však odstránil, pretože sa mu nepáčilo, že priťahuje priveľkú pozornosť.
Neďaleko od tenisových kurtov na Zlatých pieskoch sa v minulosti nachádzal aj hotel Evona, ktorý tvorili drevené chatky. Zdržiavala sa tam časť Albáncov, ktorí sa v 90. rokoch v hlavnom meste aktivizovali.
Obchodovali s rôznym tovarom, no patrili aj k jedným z prvých priekupníkov drog na Slovensku. „Začiatkom 90. rokov ešte neexistovala úplne legislatíva na tento druh trestnej činnosti. Tá sa rodila až postupne,“ dodal Petrovič.
Albánci sa zvykli zdržiavať najmä na Hviezdoslavovom námestí, neskôr pri hoteli Kyjev. Pre vekslákov to tam už totižto veľmi význam nemalo, keďže zmenárne vytlačili ich biznis.
„Hotel Evona mal v rukách jeden dávno predtým prisťahovaný Albánec, ktorému familiárne hovorili Samko. Tu ho aj zastrelili. Myslím si, že páchateľ dodnes nie je známy a vražda nebola nikdy vyšetrená,“ objasnil nám okolnosti Ján Petrovič.
Na toto miesto nás vzal aj z dôvodu, že aj s týmto miestom sa spája jedna nezvyčajná legenda, ktorej pravdivosť je otázna.
„Hovorí sa, že na únikovej trase toho páchateľa sa našli ešte nejaké bankovky. Je to také z rozprávania, ale je pravdepodobné, že tu mohol mať nejakú sumu peňazí, o ktorú tomu páchateľovi šlo,“ uviedol odborník na slovenskú mafiu.
Pozrite si reportáž o mafiánoch z tenisových kurtov na Zlatých pieskoch.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
