Káder v hodnote jednej miliardy, ktorý len počas vlaňajška stihol vyhrať Premier League, Ligu majstrov, domáci pohár, európsky superpohár i majstrovstvá sveta klubov. Inými slovami všetko, čo sa dalo. Slovan v utorok privíta mužstvo, aké v Bratislave ešte nehralo. „Príde vysoká škola, tak nech sa čosi naučia,“ s úsmevom „belasým“ odkazuje Slovák, ktorý v Manchestri City vyrastal.
Bude to ako stretnutie dvoch vesmírov a predsa len jedného, keď proti sebe na Tehelnom poli povedú svoje tímy kapitáni Kevin De Bruyne a Vladimír Weiss mladší.
Kým prvý menovaný dnes bojuje o Zlatú loptu, druhý kope slovenskú ligu, „no všetko mohlo úplne byť inak,“ dobre vie Igor Paldan, ktorý na trávniku čelil obom ikonám.
Rodený Trnavčan vám síce na úvod rád „zaklame“, že o ňom ani nemáte čo vygoogliť, no stačí minútka a zistíte, že keď raz prihodí polienko do krbu, vnúčatám rozhodne bude mať o čom rozprávať.
Nezačnem otázkou, ale hádankou. Viete, čo majú spoločné svetové hviezdy ako Phil Foden, Jadon Sancho, Cole Palmer alebo Jeremie Frimpong?
Určite. Všetci pochádzajú z akadémie Manchestru City.
No hlavne stáli na rovnakej štartovacej čiare ako Igor Paldan...
(Smiech) Áno, to je fakt.
Ešte si pamätáte, čo ste robili, keď vám zazvonil telefón a na druhej strane sa ozvalo, že vás chce Man City?
Celkom presne. So starým otcom sme práve pozerali Televízne noviny.
Dúfam, že na Markíze.
Áno! Dedo ich sledoval každý večer, čakal na šport. A vtom mi zazvonil mobil. Najprv som nechápal, myslel som, že si zo mňa ktosi dobre vystrelil. Ale napokon to bola realita.
Starký zrejme od radosti a šoku zároveň tie športové správy aj prešvihol, všakže?
Práveže... Telefonát trval veľmi dlho, v pokoji ich dopozeral. Až potom sa ma spýtal, čo sa deje, keď toľko vyvolávam. Tak som mu to vysvetlil.
Tiež bol chvíľku mimo, vykoľajený, no hlavne sme spoločne čakali, čo na to moja mama. Bol som neplnoletý, takže za mňa všetko musela podpisovať ona. Jej odpoveď však znela asi tak, že mi určite nebude kaziť sen, lebo taká šanca možno príde len raz, čo sa napokon aj potvrdilo. Ale popravde, ani nedostala na výber (úsmev).
Dedo mi už potom len zagratuloval a povedal, že mi drží palce. Čoho sa aj celý život držal.
Kapitán reprezentácie, ktorý na základke sedem rokov „šprechoval“ po nemecky, sa asi skôr bál toho, ako zapadne v britskom svete než na anglickom trávniku. Či nie?
Veru, bolo to tak.
Na ostrovy som odchádzal s tým, že po anglicky neviem ani zaťať. No ubezpečili ma, že v klube pôsobia aj ďalší Slováci, tak mi nezostávalo iné, len dúfať, že mi nejako pomôžu. Prvých päť mesiacov som v kabíne ani necekol. Strašne som sa bál, hlavne toho, že sa ma čosi spýtajú a ja trepnem totálnu hlúposť, tak som radšej bol ticho.
Preto ma ani nenechali v dome s Vladom Weissom alebo Filipom Mentelom, musel som sa naučiť rozprávať, aby so mnou vedenie a tréneri vedeli komunikovať, aj bez pomoci prekladateľa. Bývali sme od seba dosť ďaleko, ale našťastie sme sa stále stretávali.
Žil som u jednej fanúšikovskej rodiny, čo mi veľmi pomohlo. A hoci to nebola práve úroveň C1, zrazu som sa bez problémov dohovoril.
V novom drese ste sa predviedli piatimi strelenými gólmi za jeden turnaj. Na stopéra slušné.
Áno, vtedy to celkom šlo. Čo hovorili tréneri, si síce nepamätám, ale určite sa nehnevali (smiech).
Chrániče ste sprvu pre vysokú intenzitu a nasadenie museli nosiť i na tréningoch. Zrejme sa hodili aj proti spoluhráčovi Róbertovi Makovi. Predsa len, vy Trnavčan, on Slovanista...
Ale treba povedať, že táto rivalita smerovala len z jednej strany! Od Roba, zarytého anti-Trnavčana. Ja som voči Slovanistom nikdy nemal nejaký extra odpor. Jasné, keď sa hralo derby, vždy to bolo iné, ale žeby som ich nenávidel, to vôbec. No Robo dával najavo, že som Spartakovec a najprv si držal odstup.
Bol ostrý len na ihrisku alebo aj v kabíne?
Raz sme na sústredení, skupinka chalanov, teda ja len ako piate koleso, aby sa nepovedalo, niečo rozoberali. Robo už angličtinu ovládal, chcel niekoho podpichnúť, tak, samozrejme, chlapca z Trnavy, veď koho iného. Ostatným povedal, nech sa ma spýtajú „How are you?“ (Ako sa máš?), že uvidíme, čo odpoviem. Hovorím: „Igor, a ty?“ Oni vybuchli smiechom a ja som sa iba červenal. Dnes je z toho milá príhoda.
Vtedy ste sa skamarátili?
Šlo to akosi postupne. Trávili sme spolu veľa času, každodenne trénovali, hrávali zápasy, až nakoniec zistil, že vlastne nie som taký zlý.
Neskôr mi začal aj veľmi pomáhať. Keď som napríklad nechápal, čo odo mňa chcú tréneri, všetko mi presne vysvetlil, ukázal na tabuli. Alebo ak som niečo potreboval od fyzioterapeuta a ten mi nerozumel, vždy mal ochotu mu to objasniť. Časom sme sa jeden druhému otvorili. A stali sa z nás blízki priatelia.
Napadne vám s ním aj iná historka?
Keby jedna, ale takmer žiadna nemôže ísť do novín (úsmev).
Spomeniem len takú nevinnú. Asi počujete, ako rozprávam, tvrdo – „trnafsky“. A Bratislavčania, naopak, veľmi mäkučko. Raz sme si u Weisska na dome, spolu s Robom, Filipom, Vladim a tuším aj celou rodinou, u ktorej býval, objednali večeru. Ja som bol tichší, väčšinou sa do rozhovorov veľmi nezapájal. No keď dorazila objednávka, zakričal som: „Chalaniii, žranica došlaaa!“ Robko z toho slova skoro odpadol.
Na Vlada a Filipa takisto nemôžem povedať ani pol krivého slova, veľkí srandisti, nonstop sme sa smiali. A som presvedčený, že Vlado je taký doteraz. Kam príde, tam rozdáva úsmevy. Ľudia ho pre bulvárne články často odsudzujú, ale oni s ním neprežili to, čo napríklad ja. Je to úplne iný človek, než ho zvyknú vykresľovať médiá. A o tom, aký je futbalista, sa ani nemusíme baviť.
V Manchestri bol prvý, po ňom prišiel Filip, Robo, potom ja, neskôr „Pipo“ Oršula a Albert Rusnák. Veselá partička.
Predpokladám, že veselá bola nielen slovenská partička, ale aj celá šatňa. S Danielom Sturridgeom, Kieranom Trippierom, Dedryckom Boyatom, Omarom Elabdellaouim...
S Omarom sme si rýchlo sadli a často chodili do posilňovne, v podstate na dennej báze. Po chvíli sa on aj Boyata presťahovali k Vladovi, takže sme sa vídali ešte častejšie a boli si blízki, obaja super chlapci. Dedryck si šiel svoje, vždy slúchadlá na ušiach, nie príliš ukecaný. No keď čosi zadrel, šli sme do kolien.
Daniela si až tak nepamätám, je o dva roky starší, hrával väčšinou vo vyššej kategórii a dosť v predstihu aj za áčko. A Kieran? Čistý Angličan, veľmi obľúbený, zbožňovala ho celá akadémia. Myslím, že nám aj robil kapitána.
Akú pozíciu mali medzi hráčmi z azda desiatich rôznych krajín Slováci? Keď ste prichádzali do Manchestru, ako kabína vnímala Vladimíra Weissa, Róberta Maka či Filipa Mentela?
Všetci traja patrili k najlepším hráčom celej akadémie, skutočne, ostatní k nim vzhliadali.
Vlado, ak aj niekedy nedal gól, vždy na nejaký aspoň prihral. V klube mal neskutočnú pozíciu. Samozrejme, z času na čas mu tréner i vynadal, nech neberie toľko na seba, no hneď ako začal kľučkovať, všetci iba tlieskali.
Roba zase nikto nechytil. Mal obrovské stehniská, bol extrémne rýchly, stačila mu jedna šanca, takmer v každom zápase sa trafil. A často po Vladových asistenciách, preto si ich nesmierne vážili.
Filip sa taktiež radil medzi najväčšie prospekty, ako brankár patril, povedal by som, k najlepším v Anglicku. Nanešťastie sa zranil a tým mu zhasla celá kariéra. Veľká škoda, že to nevyšlo.
A ako, možno aj v porovnaní s nimi, vnímali vás?
Viete čo, ja si myslím, že mňa nebrali až takto. Proste – stále som bol „iba“ stopér. Teda niekto, kto má v prvom rade brániť a nevymýšľať ofenzívne veci. Samozrejme, pri štandardkách idete hore, snažíte sa presadiť, skórovať, to áno. No skrátka, aj celosvetovo sú za najlepších spravidla považovaní útočníci alebo záložníci a obrancovia stoja trošku v úzadí. Veď sa stačí pozrieť na Zlatú loptu či iné individuálne ceny.
Keď sa ešte pristavím pri Weissovi – aj trebárs slávny Robinho mu zvykol vravieť, že keď skončí, bude nástupcom jeho trónu. Filip Mentel zase tvrdí, že Vlado nebol len jedným z, ale dokonca úplne najvýnimočnejším hráčom akadémie.
A má pravdu, jednoznačne! Slovko najvýnimočnejší sedí, minimálne po technickej stránke, na sto percent. Také veci s loptou nevedel nik.
Hrával s nami aj jeden Ír, Donal McDermott, a kým bol Vlado v Manchestri ešte jediným Slovákom, tak spolu bývali. Takí, povedzme, najlepší kamoši. On hrával pravé krídlo, McDermott ľavé a snažil sa, aspoň mne to tak prišlo, napodobňovať Vlada. Bol ľavák a rozhodne nie slabý, ale oproti Weissovi sa nechytal ani zďaleka. Nebol taký rýchly, s loptou už vôbec nie, nevedel toľko trikov. Vladovi sa proste nevyrovnal nikto. Aj preto má takú kariéru, akú má.
Ako veľmi vynikal proti ostatným špičkovým akadémiám, napríklad proti rovesníkom z Arsenalu alebo z Chelsea? Bolo v juniorskej Premier League veľa lepších hráčov než on?
Práveže neviem, či vôbec nejaký. Minimálne ja som takého nezažil. Okej, proti tým najlepším klubom som raz za čas aj sedel na lavičke, Vlado je tiež trošku starší, no keď hral, vždy sme sa my mladší chodili minimálne pozerať. Jasné, možno som si všímal skôr jeho, Slováka, než ostatných, a veľa talentovaných hráčov pochádzalo aj z Arsenalu, Blackburnu či West Hamu, no úprimne, keď sme to na tribúne porovnávali, štýl ako Vlado nemal absolútne nikto. Možno ho ktosi prevýšil po silovej stránke, ale takého hráča, ktorý by to dokázal rýchlostne, technicky alebo myšlienkou, ktorou bol o dva kroky popredu, si veru nepamätám.
Ktorý útočník zamotal najviac hlavu vám?
V reprezentácii bezpochyby Eden Hazard, hoci hral skôr zálohu, no vždy sa hýbal okolo stopérov. A ešte jeden, Turek, nenormálne vysoký, aj sme po ňom s Erikom Ujlakym pátrali, ale neúspešne. Na meno si fakt nespomeniem.
Vedľa Edena na trávniku pobehoval aj kamarát Kevin De Bruyne, ktorý, mimochodom, so „Citizens“ už v utorok priletí do Bratislavy. Toho si pamätáte ako?
Pravdupovediac, až tak živo nie. Mali sme 17 či 18 rokov, a kým hráči súpera nehrali niekde vo veľkoklube, nejako špeciálne sme si ich nevšímali. Keď pred výkopom zverejnili súpisky a zbadali sme chalanov z anglických celkov, spozorneli sme, no Kevin v tej dobe zarezával v Genku – Belgičan, ktorý hrá v Belgicku – to bolo pre nás nič. Ale keď sme si s kamarátmi neskôr prezerali staré zostavy z juniorských reprezentácií a opäť tam zočili jeho meno, až sme sa zaradovali.
Weiss má 34 rokov, De Bruyne 33, no kým Vlado bol už v sezóne 2008/09 pevnou súčasťou áčka City, Kevin ešte aj o tri neskôr obliekal dres Genku. Teraz, aj s ohľadom na vaše slová, zrejme nebudeme preháňať, ak povieme, že kapitán Slovana bol v mládeži lepším hráčom než slávny Belgičan, však?
Určite bol lepší, hoci dve rôzne pozície sa vždy porovnávajú ťažko. Weiss hral na kraji, De Bruyne v strede alebo pod hrotom, majú rozdielne zmýšľanie. Kevin dostal loptu a okamžite videl voľný priestor. Vlado, hoci už dnes uvažuje trochu inak, musel najskôr obísť jedného, druhého, až potom požičal loptu niekomu ďalšiemu, aj keď často finálnou prihrávkou. Ale bez debaty to mal rozbehnuté lepšie. De Bruyne musel bojovať dlhšie, aby sa presadil, našťastie mu to vyšlo. Navyše, v mládeži sa ráta skôr talent a toho mal jednoznačne viac Vlado.
A keď ho porovnáte s Hazardom?
Tak poviem, že boli na úplne rovnakej úrovni. Fakt. Eden vzal loptu, dvaja - traja, bim-bim, a bolo. Ale Vlada takisto nešlo zastaviť, veď keď na vás vyštartoval a spravil bicykel, buď ste ho surovo kopli, alebo okolo vás presvišťal ako gáfor. Presne vedel, kedy si hodiť, veľa zdedil aj po tatkovi. Jednou vetou – je to futbalista ako repa. Preto opakujem, škoda, že mnohí na ňom stále vidia a hľadajú čosi iné.
Do City ste prestúpili v roku 2007, to sa ešte radilo len k priemerným tímom anglickej Premier League, napriek tomu ste zázemie nazvali „multimiliónovým extrémom“. Vyžarovalo z tamojšieho potenciálu už vtedy, že prichádzate do možno najlepšieho klubu budúcnosti?
Tak to ozaj nie, vôbec, veď dotiahnutie Robinha bolo priam historickou senzáciou, no že Man City zakrátko odkúpia šejkovia, ani vtedy nenapadlo nikomu. A že z neho vyrastie klub takých rozmerov, akými sa pýši dnes? To nepredpokladal ani blázon.
Akadémia sa rozhodne nechytala na tú súčasnú, vybudovanú za neporovnateľne vyššie peniaze. Teraz sídli hneď vedľa hlavného štadióna, naša bola ďaleko, v odľahlej štvrti. Vskutku netuším, či tie priestory vlastne ešte stoja, alebo ich kompletne zbúrali.
Napriek tomu som po príchode len civel. Tri klasické trávnaté zápasové ihriská, jedna veľká umelá tráva pod holým nebom, ďalšie dve kryté. Obrovské fitnescentrum, dole asi pätnásť šatní, hore samé kancelárie, reštaurácia, herne, fyzio, biliard... Už pred sedemnástimi rokmi to malo cveng. Takže si ani neviem predstaviť, ako to musí vyzerať dnes.
Značku úradujúceho anglického šampióna odkúpili šejkovia v roku 2008 a do áčka začali razom prichádzať drahé superhviezdy ako Emmanuel Adebayor, Vincent Kompany, Nigel de Jong či Carlos Tévez. Odzrkadlili sa zmeny aj v juniorke?
Ja som žiadne nevnímal, no po príchode šejkov som v Manchestri strávil už zhruba len pol roka. Na to, čo sa dialo neskôr, odpovedať neviem, ale sprvu sa nezmenilo nič. Zrejme sa len rozhliadali po okolí, zoznamovali sa s prostredím a hútali, či má doň zmysel investovať.
Hoci sa za vašej éry City len sotva mohlo rovnať Unitedu, Filip Mentel nezabudne, ako mu spoluhráč Kasper Schmeichel vynadal za červené kopačky. Skutočne už vtedy fičala v meste rivalita „na život a na smrť“?
Myslím, že nie. Rivalita, samozrejme, bola a bude už navždy, bez nej by to nešlo, veď modrá a červená sú dve odlišné farby, obzvlášť v Manchestri. Ale v tom čase to nikto nehrotil, možno len nejakými podpichovačkami. Keď ktosi nosil červené kopačky, tak nosil červené kopačky, viacerí mali červeno-čierne a to nikoho nevyrušovalo.
Filipovi Kasper síce vynadal, ale pri mužoch. Nám v akadémii sa skôr smiali, keď vyšli nejaké nové „vapory“, najlepšie fialovo-ružové, že to len Slováci si môžu kúpiť krikľavé.
A keby ste odetý do tímovej súpravy v meste narazili na skalného fanúšika „diablov“, hrozili by problémy?
Záleží na tom, ako by som sa k nim správal (smiech).
Ale bežne asi nie. V Manchestri sa hýbu milióny turistov, jedni milujú červenú, iní zase modrú, to by potýčky vznikali každý deň. Možno, ak by niekto trebárs tesne pred derby v drese City „provokoval“ v štvrti United, schytal by pár nadávok, ale nič viac.
Je debut v sedemnástich za béčko vaším najsilnejším zážitkom alebo máte z Anglicka ešte krajšiu spomienku?
Asi áno, je. Postavili ma rovno proti rezerve Sunderlandu, za ktorú sa po zranení prišli rozohrať i traja hráči z Premier League. Asi vás neprekvapí, keď poviem, že ich mená v pamäti nenosím, no dobre viem, ako som jedného bránil pri rohu. Mal ruku hrubšiu než ja stehno, o nohách ani nehovorím, zdrapil ma, ako keby som bol bábo a on môj tatko a pekne so mnou pozametal. Pre sedemnásťročného tínedžera veľká skúška.
Nie ste človek, ktorý by sa vyťahoval, no keď dnes spoluhráči či protihráči v Rakúsku zistia, že máte v registri Manchester City, ako zvyknú reagovať?
Majú len o trochu menej otázok než vy (smiech).
Ako bolo, čo sa stalo, prečo to dopadlo takto, na celý príbeh. Niekedy ho rozpoviem, inokedy sa len usmejem, že to bolo fajn, síce nevyšlo, ale ideme ďalej, story pokračuje. Spoluhráči z Halbturnu ma už nejaký ten piatok poznajú, vidia, že čosi viem. Rešpektujú ma, keď im chcem poradiť, počúvajú. Myslím, že to celé tiež vnímajú veľmi pozitívne.
A čo klienti v barbershope, keď medzi rečou dôjde na futbal?
To je rovnaký scenár. Najprv sa čudujú, čo tu robím, ako to, že nehrám ligu, potom im trošku objasním okolnosti a je po údive.
Ale nájdu sa aj takí, ktorí už čítali náš prvý rozhovor. Často mi uštedria pekné slová, podporné, vraj je obdivuhodné, že som to psychicky zvládol, napriek zrade od vlastného agenta. A ja sa pýtam, čo iné mi zostáva, veď život predsa nemôžete zahodiť.
Prvý rozhovor a neobyčajný príbeh Igora Paldana môžete čítať TU:
Sledovali ste premiérový zápas Slovana v Lige majstrov?
Pravdu? Nesledoval. Takže naozaj neviem zhodnotiť, ako to v Celtic Parku vyzeralo.
A čo podľa vás môže byť jeho zbraňou v druhom stretnutí, v utorok, doma, proti „vášmu“ Manchestru City?
Psychická sila. Musia sa predovšetkým mentálne povzbudiť. Pretože Manchester v úvodnom kole iba remizoval s Interom 0:0. V Bratislave pôjde za tromi bodmi.
Myslíte teda, že Pep Guardiola postaví svoju najlepšiu jedenástku?
Áno. Prídu v plnom nasadení a na pľaci nechajú všetko, Slovan určite nepodcenia, musia bodovať. Preto, ak mám „belasým“ čosi poradiť, tak nech sa neboja.
Bude to vysoká škola, tak nech sa čosi naučia. City je jasný favorit, možno najlepší klub na svete a Slovan outsider, oproti anglickému majstrovi len drobný klubíček, no verím, že 0:6 alebo 0:7 to nebude.
Aura vypredaného Tehelného poľa sa už v Európe postarala o nejeden zázrak. Je prijateľný výsledok s Man City, povedzme aj tesná prehra, už nad sily bratislavskej arény alebo existuje šanca, že Slovan môže prekvapiť?
Ak ustoja prvotný nápor, cca 15 až 20 minút, a neinkasujú, možné je všetko. No ak City v úvodnej štvrťhodinke skóruje, bude zle. Uvidíme, čo pán tréner Weiss vymyslí, je to skvelý taktik. Ale úprimne, nemyslím si, že má v tomto zápase Slovan nejakú šancu. Môj tip je 0:4.
A celkovo v Lige majstrov?
Podľa mňa môže len extrémne prekvapiť. Ak bude hrať tak odhodlane, ako napríklad vlani s Olympiakosom či ďalšími. Veril som mu aj proti Celticu, lenže futbal je nevyspytateľný. No onedlho hostí Dinamo Záhreb a toto stretnutie nemá papierovo silnejšieho, belasí pred plným štadiónom pokojne môžu zvíťaziť. Ďalej, doma Štuttgart, ťažký protivník, pred týždňom skóroval aj na Reale Madrid, no rozhodne nie nezdolateľný. Verím, že motyka vystrelí. Veď človek nikdy nevie.
Pozrite si zostrih zápasu Celtic Glasgow - Slovan Bratislava:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
