Ani strážnik na Titanicu nebol taký úbohý. Škóti na kombináciu Weiss, Kmotrík a Bratislava určite nezabudli. Akoby mohli, veď ikonická spojka naposledy slávnemu Celticu vyprášila kilty s klubom zo sídliska, ktorý počas svojej existencie 18-krát menil názov a jeho štadión nespĺňal európske kritéria. Teraz má k dispozícii najbohatší tím v dejinách Slovenska. Čaká nás ďalší zázrak dnes už legendárneho trénera?
„História sa zvykne opakovať,“ začal s úsmevom exkluzívne pre TVNOVINY.sk Ján Ďurica.
Jeden z najlepších obrancov, aký kedy pod Tatrami kopal do lopty, dotiahol náš národný výber do osemfinále majstrovstiev sveta i starého kontinentu. No ešte skôr sa s Artmediou Petržalka postaral o jednu z najbláznivejších senzácií európskeho futbalu.
Žiadny slovenský mančaft nikdy predtým či potom v Lige majstrov nezískal ani bod. Ale na javisko opäť prichádza Weissovo mužstvo.
Slovan Bratislava sa po šesťdesiatich rokoch predstaví v Glasgowe, v zeleno-bielom pekle monumentálneho Celtic Parku.
Keď sa povie 27. júl 2005, čo vám napadne ako prvé?
Artmedia Petržalka. A naša jazda v Lige majstrov.
Dovoľte menší kontrast. Škótski novinári vás pred úvodným stretnutím 2. predkola nazývali sedliakmi, pri pohľade na Štadión za Starým mostom sa pučili od smiechu, no po záverečnom hvizde zahanbene písali nasledovné: „História nás učila, že absolútne najhorší začiatok v novom zamestnaní mal nočný strážca na Titanicu, ktorý si nevšimol, že jeho loď pláva smerom k ľadovcu o veľkosti Belgicka. Žiaľ, platilo to len do včera, 27. júla 2005. Tréner Gordon Strachan v Bratislave presne zistil, ako sa vtedy cítil spomínaný úbožiak na Titanicu.“ Dnes je to už nezmazateľná história, no keď pred devätnástimi rokmi do sita slávneho Celticu padal gól za gólom, nemuseli ste sa prefackať?
Práveže nie. To je ten paradox. Strelili sme gól, ale vôbec neboli prekvapení, naďalej sme bojovali a stále hrali svoje. Žiadne zaskočené pohľady – čo sa to vlastne deje. Pritom zdolať Celtic vtedy bolo niečo nepredstaviteľné. A 5:0? To veru nezažívate každý deň. No nebolo to len o výsledku, predovšetkým o radosti z hry. Zápas sme si maximálne užili, podali fantastický výkon. Bratislava skrátka patrila nám.
Na trávniku to celé šlo tak nejak samo, všetko zapadlo ako puzzle. Bol pekný letný večer, možno nie úplne plný štadión, ale zato úžasná atmosféra. Naše sebavedomie pod ňou rástlo každou prihrávkou, nohami sme sa však stále držali pri zemi. Súper mal za nerozhodnutého stavu v druhom polčase dve tutovky, mohol znížiť, no my v bráne skvelého Ďura Čobeja.
Občas si doma pustím archívne zábery. A stále ma pohltia rovnaké zimomriavky.
Nielen famózny Čobej, ale aj výborní Halenár, Kozák, Ďurica...
Hoci si to vyžiadalo čas, tím bol naozaj vyskladaný perfektne. Charakterovo aj kvalitatívne tak, aby ukázal silu najmä v domácej súťaži, pohárové úspechy sa dostavili samé. Dokázali sme konkurovať top mužstvám v Európe, a to nielen bránením, proti každému sme hrali futbal. Duely ako tento so Celticom to iba potvrdzujú.
A ešte si pamätáte, že odvetu v Glasgowe ste začali s číslom štyri, no dohrávali ju s jedenástkou?
No jasné. Dnes je z toho dobrá historka.
Nastal nejaký problém s dresmi. Iba deň alebo dva pred zápasom nám museli ušiť nové, ružové, ak sa nemýlim. Ale náhradnú sadu vyrobiť nestihli. A čo čert nechcel, stalo sa.
Hneď od výkopu som zvádzal strašne veľa súbojov s Johnom Hartsonom. Obrovský chlap, jak hora, asi mal aj nadváhu a ja, ešte mladý, ledva nejaké kilečko navyše. Vyrovnať som sa mu mohol jedine obratnosťou, ťažko ho šlo odstaviť. Pri jednom strete ma zdrapil za dres a ťahal po zemi ako handru, až ho roztrhol. Doktor Malinovský s masérom Vilkom Kálmanom sa ho na lavičke snažili zalepiť páskou, ale rozhodca zavelil „určite nie!“ a poslal ma do šatne. Nevedel som, ako fungujú pravidlá, či vôbec môžem hrať s iným číslom, než mám v zápise.
Na ihrisku som chýbal posledných osem minút prvého dejstva, inkasovali sme druhý gól. Tréner Weiss bol extrémne nasratý, v šatni lietalo všetko – stôl, stoličky aj poháre. Vravel, že ak tu dnes nepostúpime, niekto si to poriadne odskáče. Ja som len ticho sedel, sklesnutý, vedel som, že to nie je moja chyba. Napokon som dohral v eskovom drese Antona Šoltísa. Mimochodom, nosieval som elko, pri výskoku mi bolo vidno aj pupok. Prehrali sme 0:4, no postúpili, a tak tieto veci nik viac neriešil. Pritom nás mohli stáť Ligu majstrov.
Úsmevné, že práve tieto okolnosti stoja za jedným z najbláznivejších prekvapení v európskom klubovom futbale.
Ten prívlastok sedí, celá naša jazda bola ako z komédie. Trebárs obrat proti Kajratu Almaty, hneď v prvom predkole. Moji rodičia už odišli zo štadióna, nechceli sa zbytočne prizerať smutnému koncu. A Paľo Staňo zrazu v 120. minúte hlavou zaklincoval rozhodujúcu trefu. Mama mala na otca hrozné nervy, lebo nám už neveril, rýchlo sa vracali naspäť. Nasledoval spomínaný extrém so Celticom...
Doma výhra 5:0, vonku prehra 0:4. Tréner Vladimír Weiss hovoril, že fanúšikovia neboli dvanástym hráčom Celticu, ale až dvadsiatym. Ľubomír Moravčík zase vravel, že keď „jeho“ Celtic z prelomu tisícročí vycestoval k súperom, mohli nastať problémy, no doma mal na hocikoho. Čo na 60-tisícovom štadióne čaká Slovan?
Britské prostredie je vždy výnimočné. Ľudia tam futbal nesledujú, žijú ním, oddanosť klubu sa dedí z generácie na generáciu. Tribúny sú veľmi blízko ihriska, prvý rad dva, možno tri metre od čiary, žiadne atletické ovály. Diváci vám doslova dýchajú na chrbát. Mňa však vonkajšie duely pred hučiacim davom bavili.
Glasgowčania si od nás doviezli výprask 0:5, aj tak si ich fanúšikovia ani nesadli. Burácali pri každej lopte, pri každom ťuku. Spočiatku sa to ako-tak dalo, my sme kontrolovali hru, oni boli tichší, asi zvedaví, čo za mančaft dal ich miláčikom päťku, no potom predviedli svoju silu. Urobili sme penaltu, neskôr môj roztrhaný dres, a dostali sme ich na koňa. Vyhrali 4:0, vypadli, napriek tomu zožali obrovský potlesk. Bolo to peklo, neuveriteľná kulisa.
A tí, ktorí v hľadisku sedeli pred devätnástimi rokmi, tam určite budú aj teraz. Na betón si pamätajú trénera Weissa, ktorý ich vyradil s malým slovenským klubom. Na také veci sa v Škótsku nezabúda. Slovan nečaká nič jednoduché, má pred sebou náročný zápas. Nesmie podľahnúť emóciám, hlavne neinkasovať rýchly gól.
Myslíte, že kombinácia Weiss, Kmotrík a Bratislava ešte v hlavnom meste Škótska budí obavy?
História sa zvykne opakovať a ja pevne verím, že by sa mohla i teraz – dobrým výsledkom. Tréner Weiss to už raz dokázal. Má šťastnú ruku, mužstvo vie výborne pripraviť, namotivovať, tak uvidíme. Ako som povedal, Škóti ho bezpochyby budú spomínať často.
Majiteľ, šéf lavičky, domáci štadión. Nájdete medzi Artmediou spred dvoch dekád a Slovanom dnešných dní aj iné podobnosti?
Myslím, že je to práve o tých ľuďoch. O Ivanovi Kmotríkovi, už aj jeho synovi, o Vladovi Weissovi.
Škótsky majster svoj úvodný duel v Lige majstrov nikdy nevyhral, teraz má trinásty pokus. Súťažný zápas však neprehral viac než polroka. Poučil sa z minulosti alebo môže bratislavského soka opäť podceniť?
Pred vlastnými bude stopercentne chcieť predviesť maximum, ukázať, že hrá doma. Fanúšikovia zeleno-bielych určite vyburcujú, ale žiadnu „pomstu“ za minulosť nečakám. Jedni i druhí sa budú koncentrovať na seba. Kľúčové je, aby sa „belasí“ vysporiadali s tlakom, najmä v úvode. Mužstvo majú vyvážené a skúsené dostatočne. Hráči ako Juro Kucka, Vlado Weiss či Robo Mak sú na ťažké zápasy zvyknutí, vedia poradiť spoluhráčom, zobrať na seba. V tom môže byť ich výhoda Slovana. Vidím to na remízu, po dobrom výkone hostí.
Aj ste po postupe do Ligy majstrov boli v kontakte s bývalými spoluhráčmi z reprezentácie?
Gratuloval som Kucovi aj trénerovi Weissovi. Vždy sa treba tešiť z úspechu druhých. Hrať hlavnú fázu Ligy majstrov je pre každého hráča splneným snom a na Slovensku vôbec nie jednoducho splniteľným. Moje spomienky na Artmediu žijú aj po devätnástich rokoch, stále sú čerstvé. Budem veľmi rád, ak si chlapci vytvoria podobné, aby raz o nich mohli rozprávať minimálne tak, ako ja dnes. Preto by si každý jeden zápas mali vychutnať plnými dúškami, veď v tom je podstata futbalu. Či vyhrajú alebo prehrajú, na tom až tak nezáleží, život ide ďalej. Koniec koncov, aj my sme v Celtic Parku vyfasovali štvorku a napokon sa tešili.
Od Petržalky, cez Afriku až po Slovan. Inými slovami – od Celticu po Celtic. Čím to je, že takmer vždy, keď slovenský futbal šokuje svet, má v tom prsty Vladimír Weiss starší?
Jeho nespornou kvalitou. Predviedol ju v Artmedii, na majstrovstvách sveta, v Rusku, Kazachstane či Gruzínsku, aj teraz v Slovane. Už dávno nemusí nikomu nič dokazovať, jeho výsledky hovoria jasnou rečou – najlepší tréner v novodobej histórii Slovenska.
Akonáhle sa futbal zmení na šachovú partiu, vždy nájde správny ťah. Za jeho matom sa už spravidla skrýva obrat alebo iný ohromujúci výsledok. Ako to robí?
Ťažko povedať, asi to buď v sebe máte alebo nie. Vlado je odvážny, vie riskovať a robí to rád. Svojou prácou žije, čo ho stojí mnoho síl, hlavne psychických. Sami to môžete vidieť na tlačovkách, aký býva vyčerpaný. Napriek tomu ide ďalej a ukazuje, že je výborný.
Byť koučom nie je ľahká vec. My hráči si na trávniku len odkrútime svoje, no ako šéf lavičky čelíte oveľa väčšiemu náporu, riešite všetko od taktiky až po zdravotný stav a ďalších „iks“ vecí. Narábate s rôznymi ľuďmi, stretávate kadejaké povahy, on sa s tým však vždy dokázal a stále dokáže vysporiadať, už roky. Mentálne je veľmi odolný, čo len podčiarkuje jeho robotu. Aj preto by som mu skutočne doprial, aby si Ligu majstrov už len užíval.
Pred mikrofónmi je vždy priamy, úprimný a trefný. Aký je v kabíne, má špeciálne praktiky?
Človeka skrátka zakaždým vyhecuje, a to je to, čím sa odlišuje od iných. Vždy namotivuje, aj keď niekedy tvrdšími slovami. Dokáže tiež žartovať, porozprávať sa, byť psychológom a hoci niekedy možno pôsobí arogantne, má strašne dobré srdce. Je to veľký človek, výnimočný, pre mužstvo by sa rozdal, to na ňom obdivujem. Aj mne nesmierne pomohol, pritom mi neraz nadával, no vždy s pozitívnym úmyslom. S hráčmi to skrátka vie.
Preto by zaňho aj položili život?
Asi áno. Na svojich zverencov nedá dopustiť, stojí za nimi a presne tak to platí aj opačne. Nikdy preňho nebolo prioritou predvádzať sa, ukázať, aký je on tréner, na prvom mieste mal vždy tím. Vždy mu veril, vždy mu záležalo, aby hral dobre, aby dosahoval výsledky.
Na druhej strane, každý hráč svojím spôsobom maká i za trénera, vo futbale je to normálne. Keď chcete niečo dosiahnuť, musíte ísť na plný plyn. Nechať si poradiť, počúvnuť pokyny. Nie je to vyslovene o tom, že za niekoho dáte život. Bojujete v prvom rade za seba, za svoju kariéru. Dobrý tréner vám môže len pomôcť.
V jednom rozhovore ste vyhlásili, že „keď to vo Weissovi vybuchne, treba radšej utekať z cesty“. Vytiahnete konkrétny príklad?
Veľakrát ma poslal do teplých krajín. Raz sme hrali v Žiline, mal som naprd zápas, tak vykrikoval, že „hraj, lebo sa vrátiš do Orechovej Potône!“ (smiech).
Vedel vynadať, ale ja som to zase vedel filtrovať. A hlavne, keď mi nadával, vedel som začo. Je dôležité si to uvedomiť. Ak niekedy prepískol hranicu, prišiel a ospravedlnil sa, priznal chybu. Bral som ho ako druhého otca, takého futbalového.
Mikel Arteta na svojich zverencov v Arsenale nedávno najal profesionálnych zlodejov, Pep Guardiola volal Arjenovi Robbenovi o druhej ráno, aby si s ním pokecal o taktike. Vyparatil niekedy niečo také aj on?
Až takto ďaleko nezašiel. Minimálne si nespomínam.
A pred veľkými zápasmi? Trebárs legendárny hokejový tréner ruskej Zbornej Anatolij Tarasov svojim hráčom zvykol vravieť – no čo, chlapci, sadneme si? – aby stlmil napätie. Vám vraj Weiss napríklad pred Celticom taktiež nedával siahodlhé predslovy.
Ak môžem citovať na rovinu a trochu škaredo, tak povedal – „Nebudeme sa tu nikoho báť, nemáme čo stratiť, tak ich do p**e, poďme roz**bať!“ (smiech). Zakričal nejakú takúto vetu, pár slov a išlo sa na Škótov.
Keď ste zase vyhrali v Porte, proti tímu, ktorý rok predtým získal „ušatú trofej“, tak vám cez polčas v kabíne, ešte za nepriaznivého stavu 1:2, podľa Juraja Čobeja o futbale nepovedal ani mäkké F. To sa vôbec dá?
No, zrejme áno (úsmev). V Portugalsku nepovedal takmer nič, spočiatku ani nechcel prísť do šatne. Nakoniec to stačilo, aby sme v sebe všetci našli vnútornú silu a dokázali „nemožné“.
Kedy sa mu minú zázraky?
Šťastiu treba ísť oproti a on rozhodne nestojí na mieste. Jedného dňa si možno, ako Klopp v Liverpoole, povie, že po toľkých rokoch už stačilo. Každého to čaká, nech robíte čokoľvek. On je však stále namotivovaný, stále v sebe nachádza silu pokračovať. A energia, ktorú obetuje, sa mu vo veľkom vracia.
Košice a Žilina v Lige majstrov nezískali ani bod, Weissa delil jeden od toho, aby Petržalku dostal do play off. Keď toto dokázal s „obyčajným sídliskom“, čo môže dokázať s najbohatším klubom v histórii Slovenska?
Ako som povedal, ja jemu i celému klubu želám, aby si historickú účasť v milionárskej súťaži hlavne užili. Aby vôbec neriešili, ako to celé dopadne, či postúpia alebo nepostúpia. Nás takisto nezaujímalo, proti komu hráme, či vyhráme alebo prehráme, šli sme bezhlavo do každého duelu, krok za krokom.
Podstatné je, že spravili radosť fanúšikom, že na Slovensko dotiahli veľké tímy a ľudia sa môžu prísť pokochať ako kvalitou „belasých“, tak Manchestru City či AC Milána. „Wessovci“ potvrdia, že v Lige majstrov nie sú náhodou, o tom som presvedčený.
Pozrite si zostrih zápasu DAC Dunajská Streda - ŠK Slovan Bratislava:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
