Senzáciu, akú ukul kúsok za Starým mostom, môže čoskoro zopakovať na opačnom brehu Dunaja. Vladimír Weiss starší drží v Lige majstrov takmer 20-ročný slovenský rekord a sníva, že ho ešte vylepší. Jeho tím čaká dvojzápas o peniaze, aké menia životy. Vyjde Slovanu dvanásty pokus?
Písal sa jún 1992 a „belasí“ veľkolepo oslavovali posledný titul v 1. československej lige. Bratislavou ako praví šampióni presvišťali na motorkách Harley-Davidson, federálny pohár na pol roka zabudli v bare. „To už nikto nezopakuje,“ povzdychol si pre TVNOVINY.sk legendárny Vladimír Kinder.
Nabitá partia okolo fenomenálneho Petra Dubovského následne v európskej kvalifikácii vyradila Ferencváros (4:1, 0:0), no v druhom predkole stroskotala na slávnom AC Miláno (0:1, 0:4).
Jasne najúspešnejší slovenský mančaft skupinovú fázu Ligy majstrov pod samostatnou vlajkou nikdy nehral. Od rozdelenia republík si vylámal zuby pri ďalších desiatich pokusoch, najďalej prenikol pred 10 rokmi a dnes.
Dostal sa až do play off, rovnako ako v sezóne 2014/15 ho od základnej časti milionárskej súťaže delí posledná prekážka – dánsky Midtjylland.
Dekádu dozadu to nevyšlo. Slovan podľahol bieloruskému BATE Borisov (1:1, 0:3), krutý pád do „len“ Európskej ligy zažil aj Erik Grendel. „Dnešné mužstvo je určite lepšie a skúsenejšie,“ predikoval 35-ročný bek v štúdiu STVR.
Dostatočne na to, aby konečne dosiahlo to, čo kedysi iba Košice, Petržalka a Žilina.
Na 1. FC Košice sa z jeho „veľkých bratov“ VSS či ZŤS prenieslo silné dedičstvo. Klub narodený v roku 1992 okamžite vyhral I. Slovenskú národnú ligu i poslednú edíciu rešpektovaného Československého pohára. Vo finále zničil silnú Spartu, Pražania si odvážali výprask 5:1.
Ako košických predchodcov, tak aj 1. FC poháňala mocná fabrika. Oceliarsky gigant, Východoslovenské železiarne Alexandra Rezeša. Majiteľ klubu i továrne a tiež bývalý minister dopravy SR mohol práve vďaka hutným obratom VSŽ do metropoly východu doviesť akúkoľvek posilu. Káder napriek tomu vyskladal zo Slovákov, len málo si pomohol za hranicami.
Žrde hájil výborný Ladislav Molnár, z brány kričal na obrancov ako Dušan Tóth, Radoslav Kráľ, kapitán Ivan Kozák alebo maďarský reprezentant András Telek či Marek Špilár (najdrahšie, vraj 20-miliónové posily klubu). V strede diktoval tempo Miroslav Sovič, lopty rozhadzoval Vladislav Zvara, kúzlil mladík Vladimír Janočko a vpredu úradoval bomber Ruslan Ľubarskij či gólostroj Róbert Semeník.
„Tigre“, ako Košice radi nazývali fanúšikovia pre pruhované oranžovo-čierne dresy, spojili už oslavu svojho piateho výročia vzniku, takmer na deň presne, so ziskom premiérového titulu v najvyššej slovenskej súťaži. S ruksakmi, ktoré síce nevypĺňali európske skúsenosti, no o to väčšia dravosť, sa vydali na nezabudnuteľné dobrodružstvo,
Pod vedením Jána Kozáka staršieho v prvom predkole poľahky „vykopli“ islandský IA Akranes (3:0, 1:0), v druhom zaskočili favorizovaný Spartak Moskva (2:1, 0:0) a ako prvý slovenský celok v ére samostatnosti kropili šampusom postup do LM.
Žreb očami Košíc azda nemohol dopadnúť atraktívnejšie. No zrejme ani náročnejšie. Na Čermeľ (štadión Lokomotívy, stánok 1. FC nespĺňal kritériá) totiž dorazil Manchester United s Davidom Beckhamom, Juventus so Zinedinom Zidanom i Feyenoord Rotterdam s Van Gastelom.
Ruslan Ľubarskij síce proti „starej dáme“ trafil prvý slovenský gól v milionárskej súťaži, „tigre“ však medzi svetovou smotánkou nezískali ani bod.
Prinajmenšom zvláštnym je dodnes koniec trénera Kozáka, ktorého po úspešnej kvalifikácii vyhodili pred prvým skupinovým duelom. Ktovie, možno by to s ním na lavičke dopadlo lepšie.
Keď sa po pravom brehu Dunaja poprechádzate dnes, stopy po malebnom sedemtisícovom štadióne, ktorý sídlil na Krasovského 1, nájdete len ťažko. No práve tam, kúsok za Starým mostom, sa pred dvadsiatimi rokmi kuli senzácie európskych parametrov.
Nebyť čierno-bielych pásikavých dresov, mladší z nás by si vtedajšiu Artmediu Petržalka možno zmýlili s terajším Slovanom. Klubu velil Ivan Kmotrík starší, na trénerskej stoličke mal vyárendované miesto Vladimír Weiss, jeho zverenci dominovali v lige a domáce stretnutia (logicky) hostili v Bratislave.
Chémia Kmotríka s Weissom sa do plných rozžiarila už vtedy. Ako by zhodnotil klasik – títo páni skrátka futbal robiť vedia a vedeli.
Z perfektne zohratej partie sa razom stali slovenskí šampióni. Inter skončil predposledný, Spartak v strede tabuľky, Slovan dokonca figuroval v druhej lige, s rozbehnutou Artmediou dokázala aký-taký krok držať iba Žilina. „Šošoni“ napokon zaostali o sedem bodov a mestskú časť Bratislavy čakala v sezóne 2005/06 pohárová Európa
V bránke predvádzal robinsonády Ľuboš Čobej, súperov pred šestnástkou ničil Ján Ďurica, Peter Petráš či Pavol Staňo, publiká finesami bavili Balázs Borbély, Ján Kozák mladší alebo Branislav Obžera, na hrote naháňal strach Lukáš Hartig, najlepšieho strelca ligy Filipa Šeba, prestupujúceho do Austrie Viedeň, skvelo nahradil už zosnulý Juraj Halenár.
Ich misia však mohla skončiť skôr než začala. „Weissovci“ v 1. predkole podľahli v Kazachstane Kajratu Almaty (0:2) a manko museli zmazať na Senci. Podarilo sa. Hlavička Pavla Staňa zo 120. minúty odomkla vytúžený postup.
Pri pohľade na výsledky 2. predkola by ste možno neverili, že proti sebe nastúpili tie isté celky. Petržalka, tentoraz na Tehelnom poli, skolila slávny Celtic Glasgow vysoko 5:0, ale vonku schytala štvorku. No ako písala škótska tlač – päť je viac než štyri.
V treťom predkole to bola šachová partia odolnejšej psychiky. Dve bezgólové remízy s Partizanom Belehrad dohnali toto play off až do rozstrelu zo značky pokutového kopu. Pevnejšie nervy mala Artmedia a tak malý celok spoza Dunaja s otvorenou náručou vítala Liga majstrov. A traja giganti.
Úvodný súboj s Interom síce dopadol podľa papierových predpokladov, no žiadna šou hostí to veru nebola. Nečudo, že si po „chudobnom“ víťazstve (1:0) Milánčanov, za ktorých kopali mená ako Júlio César, Javier Zanetti, Luís Figo, Juan Sebastián Veron či brazílsky cisár Adriano, vyslúžili potlesk čierno-bieli. No to najlepšie ešte len prišlo.
V druhom kole hostilo na Štadióne draka Artmediu Mourinhove Porto. Víťaz ušatej trofeje spred dvoch rokov, toho času možno najlepší klub na svete. Aj preto je víťazstvo hostí (3:2) doteraz jednou z najväčších európskych senzácií vôbec.
Mestská časť Bratislavy však v nadchádzajúcich dueloch dosvedčila, že to nebola náhoda. Doma i vonku remizovala s Rangers a v poslednom dueli, hranom skôr na blate než na tráve, jej k postupu zo skupiny chýbal jediný gól. Ten však nestrelila. Po bezgólovej deľbe bodov obsadila tretiu priečku a na jar ako prvý klub spod Tatier zamierila do vyraďovacej fázy niektorého z európskych pohárov.
A hoci to nebolo play off Ligy majstrov, ale „iba“ Pohára UEFA, rozprávkový príbeh Petržalke už nikto nikdy nevezme. Vladimír Weiss s klubom zo sídliska šokoval najlepšie tímy planéty. Jeho zisk rekordných šiestich bodov v skupine sa dodnes javí ako nedostihnuteľný.
„Zlatý hetrik“ z rokov 2002 až 2004, štvrtá korunovácia v 2007 a piata v 2010. Systematická práca s mládežou, poctivé budovanie akadémie i symbióza mladých talentov a skúsených borcov, akú pod Dubňom nastolili šéfovia Jozef Antošík s Karolom Belaníkom na prelome tisícročí začala prinášať bohatú úrodu.
Nemalé ambície žltozelených vypálili i v kvalifikácii o Ligu majstrov. Žilina si verila. Mala nadpriemernú kvalitu, neobvyklého tímového ducha a ťahúňov v osobách Martina Dúbravku, Mária Pečalku, Róberta Ježa, Tomáša Majtána i hviezdnych Afričanov Babatoundeovi Bellovi a Momodouovi Ceesayovi.
Práve druhý menovaný bol kľúčovou postavou v kvalifikačnom play off. Po, jednoducho povedané, nenáročných postupoch cez maltskú Birkirkaru a bulharského majstra Litex Loveč čakal „šošonov“ federálny súboj so Spartou Praha.
Slovenská enkláva na Letnej – Juraj Kucka, Igor Žofčák či Miloš Lačný – sa už videla v skupine LM, no gambijský rodák dvoma zásahmi utíšil ich nádeje.
No Žilinu, tak ako pred ňou Košice a Petržalku, dobehlo akési „prekliatie“ slovenských klubov v Lige majstrov. Aj ona vyfasovala súperov najvyššieho rangu – úradujúceho šampióna Premier League Chelsea, víťaza francúzskej Ligue 1 Olympique Marseille a ruského vicemajstra Spartak Moskva.
Odštartovala doma, Londýnčania však po trefách Anelku a Essiena už v 28. minúte viedli 3:0. Tomáš Oravec aj gól na konečných 1:4 oslavoval ako keby vyhral majstrovstvá sveta. Niet divu.
Zverenci Pavla Hapala boli blízko k bodovému zárezu najmä vo Vélodrome (domácemu Marseille podľahli najtesnejším rozdielom), na Stamford Bridge i doma so Spartakom Moskva dokonca viedli, no v oboch prípadoch súper otočil skóre.
Ich oduševnené výkony trochu zatienil debakel 0:7 v odvete s OM, hanebná prehra sa stala najvyššou v histórii súťaže.
Antošíkov klub medzi smotánkou zarobil 7,41 milióna eur, majiteľ však krásne peniaze neprehajdákal. Investoval do štadióna či akadémie, preto dodnes ako jeden z mála nemá problémy s finančným balansom. Ktorý navyše v pamäti hrejú nádherné spomienky na upravenú znelku piesne „We are the Champions“.
O výnimočných skutkoch slovenských klubov sa dones píše i číta úžasne. A azda ešte krajšie by to bolo, ak by nezabudnuteľné okamihy „oživil“ Slovan. Najúspešnejší slovenský mančaft skupinovú fázu Ligy majstrov pod samostatnou vlajkou nikdy nehral.
Dnes mu chýba posledný krok, je bližšie než kedykoľvek predtým. Jedenásť predošlých pokusov nevyšlo, na Tehelnom poli však cítia a vedia, že strašiaka konečne môžu zavrieť do skrine. Vybieha otázka - kedy, keď nie teraz?
Káder Midtjyllandu možno stojí trikrát viac než ten „belasý“, ale číselká z Transfermarktu na trávniku nerozhodujú. Zápasy vyhráva niečo iné.
Slovan v ôsmich súťažných zápasoch aktuálneho ročníka nenašiel premožiteľa, v posledných štyroch neinkasoval. Podpis brankára Dominika Takáča bol zrejme dobrý krok.
Weiss st. evidentne našiel aj optimálne zloženie zadného radu. Kevin Wimmer sa pri Guramovi Kašiovi rozpamätal na časy, keď v Tottenhame dennodenne zvádzal súboje s Kaneom či Sonom, Kenan Bajrič o „riadok“ vyššie skvele doplnil nestarnúceho Juraja Kucku, Cesar Blackman spĺňa požiadavky moderného krajného beka a Sharani Zuberu sa naňho pre dobro mužstva ochotne snaží pretransformovať.
Prebrali sa Marko Tolič i David Strelec a kvarteto Vladimír Weiss ml., Róbert Mak, Tigran Barseghjan a Nino Marcelli núka na krídlach viac než luxusné možnosti.
Formu však nemá len kostra mužstva, ale aj tréner. Slovan hrá momentálne najlepší futbal pod taktovkou Vladimíra Weissa. Skúsený kormidelník do základu vtesnal viac Slovákov, než na Tehelnom poli mali vo zvyku kedysi, grupu legionárov okresal na skupinku, ktorá aj za klub v zahraničí dokáže bojovať so srdcom.
A keď všetko toto zmiešame v jednom hrnci, ucítime vôňu ideálnej šance. Ideálnej šance napodobniť to, čo kedysi Weiss dokázal s „malým“ klubom z vskutku obyčajného sídliska.
Ideálnej šance priviesť na Slovensko gigantov ako kedysi Košice, Petržalka a Žilina, ideálnej šance splniť si sen, vypredať štadión, vypýtať si odmenu za roky driny, aké futbal od každého na Tehelnom poli vyžaduje.
A v neposlednom rade – ideálnej šance zarobiť „len“ za účasť v skupine viac než 18 miliónov. Teda peniaze, aké by Slovanu doslova zmenili život.
Pozrite si zostrih zápasu Slovan Bratislava - Železiarne Podbrezová:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
