Má strach z výšok, ale kariéru sa do výšin vyštverať nebál. A nezľakol sa, ani keď mal v Bundeslige debutovať v mladšom veku než Reus alebo Klose, možno preto onedlho chodil na pivo s Raúlom, Neuerom či Rakitičom. Keď Jendrišek so slovami „navždy váš Erik“ zamával profesionálnemu futbalu, fanúšikovia cítili, že sa lúčia s legendou.
Krotký rozbeh a neľútostná ľavačka. Žiadna oslava, len sklonená hlava, upažené ruky a sektor súpera hlasne skandujúci jeho meno. Vzájomný rešpekt by ste pokrájali. Erik Jendrišek víťazným gólom do siete materského Ružomberka síce neodvrátil zostup Liptovského Mikuláša, no krásnou symbolikou uzavrel kruh. Chlap zo žuly po zápase plakal ako malý.
„Vedel som, že to bol môj posledný ligový. Preto ma prevalcovali emócie,“ spustil exkluzívne pre TVNOVINY.sk nezabudnuteľný „Dyšo“.
Čo jemne načrtol už v máji, pred pár dňami oficiálne potvrdil rozlúčkovým statusom so 42 ikonickými fotkami. Len zlomkom dielikov z ohromnej mozaiky. No fanúšikom sa stále nechce veriť, že útočník s fyzičkou dvadsiatnika profikariéru končí už ako 37-ročný.
„Milióny na ostrov v Karibiku nemám, takže sa od februára hlásim k štátnej správe ako colník,“ netají 37-násobný reprezentant, ktorého ťahá i modeling.
„Nateraz len hobby, ale ak príde konkrétna ponuka, určite ju zvážim. Moje telo zatiaľ poslúcha, zdravie ma vo futbale neobmedzuje, cítim sa výborne. Ale mám manželku, dve deti, rodina sa pre mňa už obetovala dosť, teraz som na rade ja,“ zhodnotil profesionál telom i srdcom.
A tak bude od jari zabávať Starú Ľubovňu, kde je už teraz témou všetkých debát prestup storočia: „Tréningov je podstatne menej, stíhať budem skoro každý. Či potiahnem do päťdesiatky, si hádať netrúfam, zatiaľ sme dohodnutí do leta. No potom ma ešte stopercentne čaká návrat na Oravu, kde som ako žiačik začínal.“
Drobný špekulant chodil na tréningy pešo, ale domov na bicykli: „Nemal som svoj vlastný, tak som kamarátovi natáral, že ak chce byť dobrý ako ja, musí mi požičať ten jeho a bežať popri mne. Takže som sa naspäť viezol a on, chudák, celú cestu utekal.“
Dlhú nad Oravou s 51 zásahmi vystrelil do prvej ligy, rok nato ju pomohol zachrániť a kvitnúť do Ružomberka tak odchádzal s čistým svedomím. Top talent regiónu nemusel mať dva metre, aby sa presadil.
„Po presune k mužom mi spoluhráč Martin Laurinc daroval kopačky, stále som v nich dával góly. Neskôr mi sponzor kúpil nové, no v tých som neskóroval, preto ich Maťo hneď po zápase schmatol a hodil do koša. Bál som sa, aby ma ktosi nezjazdil, tak som čakal dve hodiny, kým sa vyprázdni šatňa a budem si ich môcť vybrať,“ spomína.
Ligový titul i víťazstvo v pohári zo sezóny 2005/06 sú dodnes pre MFK jedinými v ére samostatnosti. A historicky najmladší kráľ strelcov je pod nimi tučne podpísaný.
„O tom som ani nevedel,“ začudoval sa vtedy devätnásťročný Erik Jendrišek, ktorý, zdá sa, nesmrteľným rekordom očaril aj Hannover. Stačili štyri roky, aby si kľúčom z tisícovej oravskej dedinky odomkol bundesligové dvere.
„Ešte predtým nás s Marekom Saparom skúšali v CSKA Moskva. Jednania sa menili čo päť minút, z Nemecka som odchádzal zmierený, že sa kluby nedohodli. Zrazu ma hneď po predkolách Ligy majstrov posadili do auta a odviezli na letisko - hosťovanie s opciou. Ani som si s chalanmi nestihol užiť oslavy,“ hovorí.
Na štadióne, ktorý má dvakrát väčšiu kapacitu než Ružomberok počet obyvateľov, ho vítali pálivé slipy:
„Spoluhráči mi ich po tréningu natreli hrejivou masťou, obliekol som sa a zrazu horúco. Čakali na reakciu, no ako pravý Slovák som zaťal zuby a vydržal, nech nemajú radosť.“
Ani debut v skoršom veku než mali supertalenty Marco Reus alebo Miroslav Klose, nebol zadarmo: „Odchádzal som ako kráľ ligy i pohára, ale tam to neznamenalo vôbec nič. Dnes sú v tíme možno dvaja starší hráči a zvyšok tvoria mladí, kedysi to bolo presne naopak. Boj o základ mi dali vypiť, veď na röntgen som šiel trikrát za mesiac. No hneď ako zistili, že mužstvu dokážem vyhrávať zápasy či zarobiť na bonusoch, minca sa otočila.“
Nečudo, že spočiatku platil vyšší účet za telefón ako nájom za byt: „Najviac asi 2500 eur. Neexistovali sociálne siete, keď vyskočil Skype, rýchlo som kupoval kameru. Skôr ma rozplače film ako reálny život, o depresiách sa vtedy veľmi nerozprávalo, ale bol som na hrane. Priateľka žila v Nemecku so mnou, to ma zachránilo.“
Tréner Wolfgang Wolf si junáka z Oravy v lete 2007 vypýtal do Kaiserslauternu: „Dohodli sme sa, lenže cesta trvala štyri hodiny. Kým som sa presunul, odvolali ho.“
Miesto v kádri „červených diablov“ si tak musel vyhrýzť pod Milanom Šašičom. Navyše uprostred dusnej atmosféry tradičného nemeckého klubu, ktorý bojoval s finančnými problémami, no hlavne o zotrvanie v druhej lige.
A mohol sa oduť, keď mu nový šéf lavičky chcel dať vymyslenú pokutu za neskorý návrat z repre zrazu, aj keď cestoval prvým možným letom. Neodul sa. Pokojne sa mohol uraziť, keď z neho spravil obetného baránka a aby mužstvu nahnal strach, vyhodil ho z analýzy a nepovolal na zápas. Neurazil sa. Mohol tresknúť dverami, keď ho napriek výborným štatistikám nezmyselne preradil do béčka. Ani vtedy netreskol.
Zaťal sa a makal. Doslova držal hubu i krok. A svet sa na poctivých vždy pozerá. „Zavolal si ma prezident klubu a vrátil ma do áčka. Príhoda so Šašičom sa skončila tak, že ma bral ako syna a ostatným dával za príklad,“ pýši sa Jendrišek.
To ešte netušil, že má pred sebou najkrajšie roky v kariére.
S pozíciou ofenzívneho univerzála akoby sa prerotovalo celé postavenie klubu. V sezóne 2009/10 ako naj kanonier tímu vystrieľal Kaiserslauternu návrat medzi elitu. Titul zariadil trefou z poslednej minúty svojho posledného zápasu. Stotisícový dav v uliciach ho právom oslavoval sťa hrdinu.
„Najkrajšia bodka! A to sme sa tri kolá pred koncom ešte triasli o postup. Hrali sme proti Rostocku, mali všetko vo vlastných rukách a ja po zápase naplánovanú rozlúčku so slobodou. Napozýval som chalanov, lenže sme prehrali, v reštaurácii to potom bolo veľmi skromné. No Augsburg remizoval s FSV Frankfurt a v záverečnom kole aj s nami, a tak sme boli majstri,“ hovorí.
Najpamätnejší moment však prišiel ešte skôr - 1. apríla. Nie vážení, žiadny fór. To Slováci v kvalifikácii na majstrovstvá sveta 2010 po vyše jedenástich rokoch zdolali Česko (2 : 1). Krajinu pohltil výrok Marcela Merčiaka z RTVS - „Jendrišek nedal, Jendrišek gól!“
„Fičalo to, chalani z telky mi dokonca poslali zvonenie s touto hláškou. Pár dní predtým som sa len z lavičky prizeral, ako na Wembley v prípraváku fasujeme štvorku, ani mi nenapadlo, že pôjdem do základu. A napokon som v Prahe rozhodol pre mňa najdôležitejším gólom kariéry,“ spomína.
Deväťdesiat minút odbehal aj v chorzówskej chumelici, kde si „sokoli“ vytrpeli miestenku do horúcej Afriky: „A potom som Ďuricovi slivovicou olial telefón, drahší ako moje auto. Deň predtým ani náznak snehu, nakoniec nám hodinu a pol rozmrazovali lietadlo. Stálo sa, nalievalo, spievalo, nechtiac som drgol do fľaše a mobil v čudu. S malou dušičkou som dúfal, že ma Jano nezabije, ale v toľkej eufórii ho to ani nenazlostilo.“
Zlatú cestu kvalifikáciou však v JAR vystriedal strašidelný úvod mundialu. A to nemáme na mysli slona, ktorý behal 200 metrov od hotela či varovanie pozor opice. Slováci po žalostnej remíze s Novým Zélandom nedokázali vystreliť na bránu Paraguaja. A tak opäť nadišiel čas 37-násobného reprezentanta.
„Kam beží ten ko... Góóól!“ kričal tréner Weiss, keď Jendrišek chytil loptu do rúk, z autu ju hodil Kopúnkovi a prázdne stránky dejepisu sa dočkali.
„Kamil nemal čo hľadať vpredu, ja som zase začínal na ľavej strane, toto bolo sprava. Obaja sme neposlúchli a vyšlo to na milimetre ideálne. Čo nám vravel tréner Weiss? Fakt si nepamätám, ale na drobné to nikto nerozoberal. Dnes je z toho historický gól turnaja, keďže outsider ním vyradil majstrov sveta z Talianska,“ nikdy nezabudne jeden z 23 mužov, ktorý si na MS zahrali pod slovenskou vlajkou.
Po úspešnom šampionáte mal na stole ponuku z istanbulského Galatasaray: „Z 8 futbalistov by ju prijalo 10, ale odmietol som aj väčšiu, od Dnipra Dnipropetrovsk, tá bola životná. Núkali mi vyše milión eur ročne, ale brankár Laštůvka, ktorý tam pôsobil, ma odhovoril, že som mladý, nech nevymýšľam, zarobím neskôr. A neskôr nikdy neprišlo. S odstupom času to zamrzí, ale na druhej strane, futbal som nikdy nevnímal cez peniaze.“
Tak na parkovisku podpísal so Schalke: „Hrali sme s Kaiserslauternom v Düsseldorfe, bolo to pred hotelom, na kapote auta, aby ma nikto nevidel.“
A razom sedel v šatni s Raúlom, Huntelaarom, Rakitičom, Matipom či Farfánom a dával góly Neuerovi. Teda, aspoň sa o to pokúšal.
„Úprimne, jeho zákroky moja hlava nebrala. Chytil aj to, čo ste už videli v bráne. Bolo mi jasné, že som v mužstve s najlepším brankárom generácie. Raúl? Čistý džentlmen. Len som sa smial, keď noviny písali, že príde do Schalke, veď toho času bol najlepší strelec Ligy majstrov a kapitán Realu Madrid. Bol pre nás vzor, všetci sme ostro sledovali, čo a ako zvykne. Super chlap, keď mohol, pomohol,“ rozhovoril sa Jendrišek a premostil k ďalším slávnym spoluhráčom.
„Matip prišiel z dorastu, mladý, bezstarostný pohoďák. Huntelaar bol za každú srandu, stále vysmiaty, podobne Farfán, ale raz sa po tréningu aj pobil. Boli finančne za vodou, mali iné starosti. S Rakitičom som každý deň chodil na obed, rozmaznal ma prihrávkami. Možno preto v iných kluboch nie vždy chápali moje nábehy,“ hovorí.
Niet divu, že „baníci“ v tom istom ročníku dokráčali až do semifinále Ligy majstrov. Navyše ich viedol Felix Magath, známy ako posledný európsky diktátor.
„Boli to muky. Na sústredení v Rakúsku som po tréningoch iba tlačil bicykel, lebo som pri šliapaní dostával kŕče. Trénerov asistent ma obiehal autom a smial sa, vraj prečo nevládzem. Inokedy sme bicyklovali dve hodiny ku skokanskému mostíku, vybehli schody hore i dole, bicyklovali na tréning a poobede na zápas. Škoda, že som sa trochu zľakol konkurencie a v Gelsenkirchene nevydržal dlhšie,“ hovorí.
Väčší priestor našiel vo Freiburgu, kde z krídla dizajnoval gólové akcie a dôležitými zásahmi sekundoval hviezdnemu Papissovi Cissému. Popri postupe do play-off Európskej ligy sa s manželkou zaradoval z narodenia synčeka a v auguste 2014 po sedemročnom nemeckom turné prekvapil prestupom na Slovensko.
Na nevyspytateľného forvarda si brúsil zuby Slovan, ale zakotvil o 50 kilometrov ďalej:
„Pripravoval som sa v Ružomberku a čakal na zahraničné ponuky. Lákal ma Darmstadt, kde bol Milan Ivana, Gruzínci aj Ivan Kmotrík mladší, na naše pomery až priveľmi pekným kontraktom, no vravel som si, počkám, veď prestupové trvá, nemusím niekomu kývnuť hneď. No zrazu bol august a ozvala sa Trnava. Nesľubovali sme si svadby, len pomoc na polroka.“
Andeli zvučnej posile pri premiére skomolili meno na drese. „Európske predkolá som hral ako Jenrišek, bez D, mám ho doma na pamiatku. Škoda, že som si neťukol na novom štadióne, ale záujem z Poľska som cez zimu ako 28-ročný nemohol odmietnuť. A treba povedať, že v zahraničí mi bolo lepšie aj psychicky. Myslel som si, že prídem z Nemecka, tak predsa musím sypať góly za gólmi. A keď to nešlo, vyvíjal som na seba prehnaný tlak,“ priznáva forvard, ktorý bol na jeseň v tíme aj tak druhý naj zakončovateľ.
A kto tvrdil, že v cudzine povedal posledné slovo, odhadmi zlyhal na plnej čiare. Jendrišek vybudoval formu Cracovie Krakov na tej svojej, potom tri a pol sezóny žiaril v Grécku. Ako jeden z TOP 5 hráčov ligy sa zaradil aj na zoznam želaní PAOK-u Solún.
„Jeden sused sa ma spýtal - ‚no čo, ideš?‘ Hovorím, ‚uvidíme‘. A on o desať minút volal do solúnskeho rádia, že prestupujem. Gréci sú šialenci, prežívajú všetko. Prečo to neklaplo? Nepoznám detaily. V Xanthi som bol pod zmluvou, museli by ma draho vykúpiť. Komunikovali sme aj o pol roka, ale ja som pre zranenie vypadol na dva mesiace. Asi to sú dôvody,“ zamyslel sa.
Aj druhýkrát sa „domov“ vracal s kreditom v zahraničí milovaného a rešpektovaného legionára. Preto by sa expredstavenstvo Nitry malo hanbiť, že sa k nemu (aj iným) podľa toho nesprávalo. Peniaze od kompetentných, ktorí silnú značku FC zhodili až do štvrtej ligy, už pravdepodobne nikdy neuvidí.
„Môj bývalý manažér mi tvrdil, že klub spoločne s ďalšími Nemcami kúpili, no klamal. Sľubovali, že v štruktúrach Nitry zostanem aj po kariére, nakoniec som na posledný zápas cestoval z Ružomberka, lebo ma vyhodili z bytu, keďže vedenie neuhrádzalo položky. Dlhy, kríza, a majiteľ na novom Jaguari. Každého vec, na čo míňa peniaze, ale my hráči sme štyri mesiace nedostali výplaty, nevnímali sme to pozitívne,“ spomína.
Reprezentant, od ktorého mali pod Weissom väčšiu minutáž len Hamšík a Pekarík, sa následne s pokorou delil o skúsenosti v Trenčíne i Liptovskom Mikuláši. A raz ich možno bude rozdávať aj z trénerskej stoličky.
„Mám B-licenciu, ale zatiaľ ligového kouča robiť neplánujem. Skôr sa popri práci colníka budem venovať mládeži,“ uzavrel nezabudnuteľný Erik Jendrišek.
Dedinskí fanúšikovia by tak mali mať v zákone podčiarknuté, že na hráčov ako on sa nepíska, ale dvíha pohár.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
