Je boh v nebi, na zemi a bol by aj v pekle. Jazdil na starom fiate, klaňali sa mu najmocnejší muži sveta, kľaknúť ho nenechal ani pápež a jeho blízky priateľ bol rodák zo Slovenska. Joe Borbély si Sochu slobody odmalička kreslil na papier. Po príchode do Ameriky zarábal fyzickou prácou, v angličtine by nezložil ani súvislú vetu a kvôli prvému stretnutiu s Pelém prišiel o robotu. Dnes plynule ovláda 8 jazykov, pozná sa hollywoodskymi hviezdami, svetoznámymi športovcami či prezidentmi a v „službách“ futbalového kráľa bol dlhých 30 rokov. A to obdobie je, ako sám hovorí, na film, nie na rozhovor.
Počas debaty mu zazvonil telefón. Hovor prijal a minútku s úsmevom rozprával po portugalsko-španielsky. „Volal mi Neymarov otec, tak som ho kvôli nášmu rozhovoru posunul na piatu,“ zneli objasňujúce slová. Hneď bolo jasné, že Joe Borbély má kontakty všade a do akéhokoľvek rozhovoru vnesie energiu i ľudskosť. A hlavne, až neveriacky znejúce zážitky.
„Tento chlapec bude raz najlepší na svete!“ prehlásil Waldemar de Brito, legenda brazílskeho futbalu, keď malého Pelého odporučil Santosu. Tak sa aj stalo.
Keď mal sedem, predával orechy a čistil topánky, no už v sedemnástich ako najmladší hráč histórie nastúpil vo finále MS, ktoré dvoma gólmi rozhodol. A svet mu ležal pri nohách.
Má dva zápisy v Guinnessovej knihe rekordov, nikdy nedostal červenú kartu, napálil 1283 gólov, v Nigérii zastavil občiansku vojnu, bol veľvyslancom OSN či UNICEF-u.
A vo futbale pokazil azda len zle hodený aut. Aj to nanajvýš jeden. Že v čase jeho najväčšej slávy sa televíziám len prebaľovali plienky, je večná škoda. Pretože tak, ako Beethoven vedel skladať symfónie a Michelangelo zhotovovať sochy, Pelé kopať do lopty.
Jeho posledný zápas vysielalo 38 krajín a bolo na ňom 650 novinárov. Majstrovstvá sveta vyhral trikrát ako jediný v dejinách futbalu a osud mu dožičil, aby tie v Katare dopozeral do konca. Pri odchode si želal jediné - aby loptu mali aj v nebi. Futbalista storočia.
O výnimočnom človeku a výnimočnom priateľstve rozpráva exkluzívne pre TVNOVINY.sk Joe Borbély. Najprv neznámy chlapec z Veľkého Cetína pri Nitre, neskôr svetoznámy poradca kráľa futbalu a generálny manažér brazílskej reprezentácie legiend, ktorý dlhodobo pendluje medzi adresami v New Yorku, Riu de Janeiro a Slovenskom.
Za čím ste odchádzali do Ameriky?
Rýchlo zbohatnúť, hoci aj fyzickou prácou, akokoľvek, a po roku sa vrátiť domov. Neskutočná naivita, americké filmy skrátka urobili svoje. Fascinovala ma Socha slobody a túžba stretnúť svetoznámeho oscarového režiséra Miloša Formana, ktorý býval práve v New Yorku. Režíroval aj svetový hit, kultový muzikál Hair. Dlhé vlasy, kockované košele, rifle, veľa frajeriek, voľný štýl života. Doma sme to ako tínedžeri napodobňovali a viackrát tajne pozerali v Budapešti.
A nie, Pelé v tom nefiguroval, to by aj vo sne bola nedostižná planéta. V NY sa mi vďaka náhode podarilo získať na Formana kontakt. Tak som mu jednoducho z búdky na Manhattane zavolal. Znel neuveriteľne skromne a priateľsky, ale ešte väčším šokom bolo, keď ma pozval do svojho luxusného apartmánu na Central Park South. Podarilo sa mi s ním spraviť svoj prvý exkluzívny rozhovor v Amerike. Ba čo viac, za pomoci známych i predať ôsmim médiám do celého sveta, čo veľmi pozitívne ovplyvnilo moju nadchádzajúcu žurnalistickú kariéru.
Navyše, s Milošom sa z nás stali priatelia, relatívne často sme sa stretávali a potom urobili ešte dva exkluzívne rozhovory. Jako v té pohádce, povedal by dnes svojim typickým humorom. Nech odpočíva v pokoji!
Písal sa 21. júl 1991 a ochranka vás okamžite dala do laty. Ale o prvom stretnutí s Pelém rozprávajte vy.
Dozvedel som sa, že sa na slávnom Giants Stadium v New Jersey pri príležitosti 20. výročia založenia klubu New York Cosmos, kde Pelé ukončil kariéru, uskutoční exhibičný zápas legiend, brazílskych proti talianskym. A on bude mať čestný výkop. V tom čase som pracoval v Radiu Hungaria, respektíve AHC TV, najväčšom americko-maďarskom rozhlase i televízii v USA a akreditoval sa na podujatie, takticky ako fotograf. Ako klasický žurnalista by som sa totiž na ihrisko ani k Pelému nedostal.
Odrazu cez tunel okolo mňa prechádzali obrovské hviezdy, ktoré som dovtedy videl len v televízii. Edu, Juninho, Rivellino, Francesco Marinho, Carlos Alberto, Zico, Paolo Rossi, Altobelli či Dino Zoff, zrazu vybehol Pelé. Keď som priskočil bližšie, bodyguardi ma ihneď zdrapili za golier, no on spozornel. Nechajte toho chlapca, čo chce, odkiaľ je? „From Czechoslovakia!“ Aby som ho zaujal, vymyslel som si, že som kamarát legiend Josefa Masopusta i Ferenca Puskása a mám ho od nich pozdraviť. Zasmial sa a hovorí, čo pre teba môžem urobiť, priateľu? Chcel by som fotku a autogram. Žiadny problém.
A keď odchádzal, zakričal som, Pelé, ešte niečo! Čo? Exkluzívny rozhovor, na čo mi s úsmevom odpovedal, amigo neblázni, teraz nemám čas, ale tu je moja pravá ruka, profesor Julio Mazzei, dohodnite sa. A ten mi odmerane podal vizitku.
Ako sa vďaka rozhovoru môže rodák z Nitry stať blízkym priateľom, manažérom a poradcom kráľa futbalu?
Sám si to neviem vysvetliť, asi zabrala ľudskosť, možno božia vôľa, ako raz povedal on sám. Mazzei sa mi ozval po pol roku - Pelé ťa zajtra očakáva. Takmer som odpadol. Mňa, obyčajného chlapca z dediny, prijme najslávnejší človek planéty? Bol som práve niekde na stavbe, špinavý, ruky mal zodraté od lopaty a betónu, tak si to predstavte...
Bez váhania som za ním šiel, aj keď ma kvôli tomu vyhodili z práce. Keďže som nevedel dobre po anglicky, otázky som si na papier písal foneticky, tak, ako sa vyslovujú. Počas interview mi spadol, Pelé ho zdvihol a udivene sa spýtal, Joe, toto je čo? Angličtina. Chytil sa za hlavu a so smiechom hovorí Mazzeiovi, profesor, tento chlapec sa mi páči, snáď vymyslel nový jazyk!
Na konci som ho zaskočil otázkou, čo si myslí o tom, že by brazílske legendy prišli odohrať exhibičný zápas proti Československu a Maďarsku. A ja by som to zmanažoval, no pod podmienkou, že by prišiel tiež a po mnohých rokoch mohol stretnúť Puskása s Masopustom. Myšlienka ho okamžite zaujala, vypýtal si čas na rozmyslenie, s tým, že sa mi znova ozve profesor Mazzei.
Len nedávno, 17. a 18. septembra, sme si pripomenuli 29. výročie jeho oficiálneho historického turné. Ale dostať Pelého na Slovensko sa muselo prinajmenšom rovnať zázraku. Vraj sa bál konfliktu v Juhoslávii.
Neuveriteľne rýchlo ubehol čas od najväčšej a najprestížnejšej futbalovej udalosti v histórii Slovenska. Bola to svetová vec, referovali o nej najväčšie média planéty, CNN, ESPN, BBC, GLOBO a ďalšie. Skutočný zázrak. V tom čase by ste niekde zlákali skôr amerického prezidenta než Pelého, vojna bola najmenší problém. Aj keď pravda, mnohí hráči brazílskej repre nemali celkom predstavu, kde je Československo.
Bola divoká politická doba, do športu sa montovali všelijakí ľudia a nakoniec vymysleli takú hlúposť, že namiesto Československa budú hrať s legendami Brazílie len tie slovenské. Hrozil medzinárodný škandál. Niektorí domáci novinári o tom vedeli, ale báli sa to publikovať. Koniec koncov, aj dnes majú strach o súčasnom slovenskom futbale a jeho pozadí písať pravdu. Keby to Pelému oznámim pred odletom, v živote by na Slovensko neprišiel. S profesorom sme ho po príchode postavili pred hotovú vec, že veľa českých hráčov nečakane ochorelo, organizátori museli improvizovať a postaviť len slovenský výber.
Našťastie som už v predstihu, ako čestných hostí, pozval velikánov Josefa Masopusta, Andreja Kvašňáka a Láďu Nováka, čo zachránilo celú situáciu. Zavážil i fakt, že počas príprav na historické turné sme sa s Pelém stretávali aj viackrát za týždeň a vytvoril sa medzi nami nielen profesionálny, ale i blízky priateľský vzťah. A to rozhodlo. Taktiež jeho dôvera ku mne. Len na základe profesionálnej ponuky by nikdy na historickú návštevu Slovenska a Maďarska neprišiel.
Keď na autogramiádu do Košíc, podľa pôvodného plánu 45-minútovú, zavítalo približne päťtisíc ľudí, v očiach sa mu zaleskli slzy. A ochotne sa podpisoval vyše štyri hodiny...
Nik nechápal čo sa deje. Profesor sa pýtal, či tí ľudia už čakajú na zápas, veď hrať sa predsa nemá dnes. Nie, odpovedám, tí prišli na autogramiádu. Organizátori tam mali nachystanú búdku, okolo zábradlie a policajtov. Ale v momente ako sme do nej vošli, dav zmasakroval všetky zábrany, polícia neznamenala nič, hotová hystéria, ošiaľ, eufória. Pelé našťastie chaos upokojil vyhlásením, že autogram dostane každý. Mali sme pripravených tisíc špeciálnych pohľadníc a ďalších tisíc v zálohe. Zostali tam všetky, do poslednej. Potom už ľudia pýtali podpis doslova na všetko. A on ich rozdával skoro do tmy.
Zažili ste niekedy niečo podobné?
Len v Tokiu. Bohatí Japonci chceli založiť mužstvo s názvom FC Pelé. Autogramiádu usporiadali uprostred ihriska, plný štadión, 30-tisíc ľudí. Už pri pristávaní helikoptéry sme tušili, že to nedopadne dobre. Tak sa aj stalo. Akonáhle Pelé podpísal prvý dres a organizátori prehlásili, že sa zdrží nanajvýš hodinu, tribúny zošaleli a valili sa k nám, museli sme ujsť. Akcia sa potom konala na druhý deň, no už za iných okolností. Takže, len s tým sa dá porovnať počet ľudí, aký bol v Košiciach. Aj preto na Slovensko nikdy nezabudol.
To asi môžeme povedať aj o galantnosti Československa na MS 1962 v Čile. Obzvlášť nevídanom fair-play geste Jozefa Masopusta, keď spoluhráčom zavelil, aby zraneného Pelého neatakovali, všakže?
Áno. Práve preto na začiatku zabralo, keď som ho s Puskásom spomenul. Vážil si ich, aj keď sa nestretávali. Ja som medzi nimi udržiaval oheň, bol akýmsi kuriérom odkazov. Stretli sa až po 30 rokoch, keď sme navštívili Košice a Budapešť. Obrovský moment, veď Puskás bol svojrázna osobnosť, sto ráz väčšia než prezident. Keď hockde vo svete spomeniete Maďarsko, iného ani nepoznajú.
Napriek tomu pri strete s Pelém plakal ako malý chlapec, ďakoval, že mi to nikdy nezabudne. Dokonca mi prikázal, nech mu tykám a pozval ma do svojho bytu, čím sa môže pochváliť len veľmi málo ľudí, dokonca ani väčšina jeho spoluhráčov z legendárnej Aranycsapat, „zlatej“ maďarskej jedenástky. Masopust si taktiež utieral slzy. S Pelém sa totiž stretol po rovnako dlhej dobe, ako Puskás.
Keď sme pri majstrovstvách sveta. Sedemnásťročného chlapca na šampionáte 1958 po boku Garrinchu, Vávu či Zita nikto nepoznal. Historicky najmladší účastník finále potom dvoma gólmi rozhodol o zlate. Rozprávali ste sa o tom niekedy?
Jasné, smial sa na tom. Každý zápas bral ako sen. Epizódu z knihy rozprávok. On medzi takými velikánmi, vravel, že vždy uveril až na druhý deň, keď v novinách zbadal fotky. Mal veľkú výhodu, že ako mladý chlapec nepociťoval tlak. Žiadny stres, bol uvoľnený.
„Mundial“ vyhral trikrát a to sa v dejinách futbalu nepodarilo nikomu. Keď v Brazílii padne meno Pelé, ako ľudia reagujú?
Pelé je boh. Povedia to všade, na zemi, v nebi aj v pekle. Všetci brazílski reprezentanti 60. a 70. rokov boli a sú hrdinovia národa. Nemohli vyjsť na ulicu, nemali súkromie, nič. Mnohí nemôžu dodnes, ani v staršom veku. Boli nedotknuteľní. To sa slovenským rozumom ani nedá pochopiť. Veď našim ikonám, Populhárovi, Petrášovi, Kunovi, Adamcovi či ďalším sa patričnej úcty nedostalo. Futbalový papaláši a štát na nich zabudli. Nedá sa to porovnať. Avšak, podobne na tom dlho boli i Masopust a Puskás. Neraz sa mi posťažovali.
No vraj sa nájdu i takí, ktorí ho zatracujú...
Má aj neprajníkov, samozrejme, ako my všetci. Spravil jednu veľkú chybu, keď v deväťdesiatom piatom vzal ponuku brazílskeho prezidenta Ricarda Cardosu stať sa ministrom športu, chcel vyčistiť krajinu od korupcie vo futbale. Naivná predstava, až fikcia, odhovárali sme ho, nedal si povedať. Bojoval proti klanom, ktoré ovládali brazílsky futbal. Na čele s prezidentom zväzu Ricardom Teixeirom a jeho silnou miliardárskou enklávou. Práve oni na Pelého neskôr vyťahovali, že má nemanželské deti a podobne. Ďalšie intrigy už nešlo zastaviť. Preto predčasne radšej odstúpil.
O vás ľudia po celom svete vedia, že ste boli súčasťou jeho najbližšieho kruhu. Dostáva sa vám skôr priazne či závisti?
Pelé ma pred príchodom na Slovensko zaskočil otázkou - Joe, máš doma nepriateľov? Nie prečo? Lebo od chvíle, keď vstúpiš na rodnú zem s Pelém, budeš ich mať toľko, že to nespočítaš. Volá sa to závisť amigo, priprav sa. Pochopil som to až neskôr. Za to výnimočné, čo som dokázal, ľudia v zahraničí prejavujú obrovský rešpekt, uznanie a úctu.
Mám milión kamarátov po celom svete, medzi hollywoodskymi hviezdami, športovcami, supermodelkami, majiteľmi klubov či predstaviteľmi štátov, často ma pozývajú na rôzne párty, do lóží a VIP-iek na futbalové zápasy, všade možne. Znie to kuriózne, až trápne, no na Slovensku som sa nikdy nijakého symbolického gesta nedočkal. Ani len zo slušnosti a od ľudí, ktorým som za tie dlhé roky urobil snáď tisíc láskavostí, či už v podobe venovaní na loptách alebo dresoch, fotkách, plagátoch od Pelého, Ronaldinha, Neymara, Romária, Maradonu či Messiho.
Väčšinou sa „doma“ stretávam s chorobnou závisťou, intrigami, ba až pokusmi o kriminalizáciu. Ale už to neriešim. Pelé hovorieval, že malí ľudia nikdy nedorastú na veľké veci. Mentálne ani profesionálne. Profesor Mazzei zase, človeče, komu majú závidieť, ak nie tebe? Si kamarátom najslávnejšieho človeka planéty, cestuješ s ním, obeduješ, spolupracuješ, zabávaš sa. A ešte ti za to platí.
Pelé prežil detstvo v rozpadávajúcej sa chatrči. Raz povedal, že keď nemali na chleba, nebál sa smrti, ale života. Rozprával vám niekedy o podmienkach, v akých vyrastal?
Brazílskym novinárom vždy prízvukoval, že nie je fér, aby písali len o ňom, ako vzišiel z chudobných pomerov. Pretože 99 percent veľkých hráčov vtedy rástlo v rovnakých, ak nie horších. Takže, pri pohľade na okolnosti v krajine, oni zas tak extrémne chudobní neboli. Jeho otec pracoval, mali čisté šaty, nemuseli ani spať na zemi.
Ako pre mnohých najlepší futbalista všetkých čias trénoval? V začiatkoch i neskôr.
Po tréningoch si v noci chodil zabehať na slávnu pláž Gonzaga, ľudovo nazývanú Pelé beach. Neskôr ho napodobňovali Robinho, Elano či Neymar. A ja tam behávam tiež, pravidelne už vyše dvadsať rokov. Trénoval veľa, najmä kondičku, lopta preňho nikdy nebola veda. Keď ho prezident Santosu v pätnástich priviedol spomínanému profesorovi Juliovi Mazzeiovi, vtedy kondičnému trénerovi a neskôr Pelého „druhému otcovi“, povedal – spravte z neho človeka i futbalistu. Lebo má všetok talent, ale 20 kilo a odfúkne nám ho vietor.
A čo jeho strava? Dodržiaval prísny jedálniček alebo si na tanier naložil čokoľvek?
Nad modernými jedálničkami vždy s úsmevom krútil hlavou. Keď jedol rybu a bolo jej málo, tak by pochrúmal aj kosti. Čokoľvek a kedykoľvek, často vznikali extrémy.
Povedzte.
O pol štvrtej ráno mi klope na izbu. Joe, spíš? Už nie, lebo si ma zobudil. Nehnevaj sa, ale dostal som chuť na arašidy a jahodovú zmrzlinu, myslíš, že by sa s tým dalo niečo urobiť? Tak som ospalý a strapatý šiel na recepciu hotela. O pol štvrtej ráno. Vedúci na mňa hľadel či som sa zbláznil, no potom mu kolega šepol, že som Pelého manažér. Okamžite spozornel, po šéfkuchára poslal limuzínu a čašník asi o pol piatej skutočne doniesol na izbu arašidy s jahodovou zmrzlinou. Celé to zakončil slovami – Okej Joe, ďakujem, teraz môžeš ísť spať.
Takže vždy vedel prekvapiť?
To teda! V Budapešti som musel nájsť kostol, aby sa mohol tajne pomodliť. Farár nás tam pustil o polnoci. Ráno ma zase zaskočil prosbou, nech jeho čerstvú manželku Assiriu vezmem do Prahy, veľmi ju túžila vidieť. Bola to fuška, dokonca mi pomáhal Josef Masopust. Vybavil nám slávny vládny hotel Praha, kde bývali aj také esá, ako Leonid Brežnev či Fidel Castro. Práve po ňom som „protekčne zdedil“ izbu. Pelé zatiaľ letel do Tokia na rokovanie FIFA.
Brazílska vláda označila Pelého za národný poklad. Ak by ho Santos predal, spáchal by zločin. Nemrzelo ho, že nikdy nehral na druhej strane veľkej mláky?
Nie. Počas najväčšej slávy ho volali všade, každý klub v Európe, ktorý voľačo znamenal. Nielen jeho, chceli kúpiť viacerých, veď Santos bol v 60. rokoch najlepší tím planéty. Pelé sa vždy smial, že toľko núl čo mu núkali, sa ani nezmestí na papier. Vravel, Joe, ale načo by som prestupoval do horšieho? V Santose máme vymoženosti ako bohovia, veď to nemá logiku. Tí Európania nemôžu byť normálni.
Real Madrid, Manchester United, Inter za 21-ročného chlapca ponúkal v roku 1961 milión, predseda Juventusu dokonca podiel v automobilke. Nikdy nebol ani len blízko transferu do Európy?
Nikdy. Vtipkoval, že má celú Brazíliu, tak na čo by mu bola nejaká fabrika či milión.
Ako to bolo, keď na konci kariéry, v roku 1975, predsa len prestupoval do New Yorku Cosmos?
To už boli kocky hodené ináč. Prestupoval na priamu prosbu amerického prezidenta! Navyše, už aj tak plánoval ukončiť kariéru. Krátko pred podpisom prišili s profesorom Mazzeiom za prezidentom USA Geraldom Fordom do Bieleho domu vo Washingtone. Podával mu ruku so slovami, dovoľte, aby som sa predsta... Vtom ho Ford s úsmevom zrušil. Nie, nie, ja viem kto ste. Ste Pelé, kráľ futbalu, vás pozná celý svet. Ja som len jeden z amerických prezidentov, no vy ste len jeden! Inak, krycí názov jeho transferu bol „krokodíl“, aby sa neprezradil. Vedel o tom len on, Ford, Henry Kissinger a Mazzei. Dodnes vie iba málokto, že Pelého vlastne do Ameriky predávali ako krokodíla.
Vtedajší tréner NY povedal, že na zápasy museli brávať 30 dresov, inak by zo štadióna neodišli živí. Rozpútal Pelé v Spojených štátoch väčší ošiaľ ako teraz Lionel Messi?
Tridsať? To povedal málo. Sto. Minister zahraničných vecí Henry Kissinger, v tom čase možno najvplyvnejší človek na svete, prehlásil, že ak Pelé nepríde do USA, treba na „soccer“ zabudnúť. Nik iný nezaháji revolúciu. A mal pravdu. Futbal po Pelého príchode začal reálne konkurovať americkému, baseballu, či iným tamojším športom.
Na Cosmos odrazu pravidelne chodilo 80-tisíc, klub dostával šialené reklamné ponuky. Pelé tromfol popularitou i najväčšie hollywoodske superstars. To, čo v minulosti spôsobil napríklad príchod Davida Beckhama do LA Galaxy alebo teraz Lionela Messiho do Interu Miami, je síce pekné, ale na svetelné roky vzdialené od ošiaľu, ktorý spôsobil Pelé. Tak si to predstavte.
Ponuku natočiť reklamu na whisky či cigarety nikdy neprijal. Čo nikdy neodmietol?
Pomôcť druhým. Seba vždy odsúval na posledné miesto. Garáž mal desaťročia plnú Mercedesov či Rolls-Royceov, no jazdil na rozvŕzganom Fiate alebo ho vozili kamaráti. Nikdy sa nevyťahoval a opakoval, že nie je viac ako ostatní. Neskôr autá popredával a peniaze rozdal charitám či chudobným.
Svoju prezývku vraj sprvu neznášal. Keď naňho spolužiaci kričali „Pelé!“, pobil sa, dokonca býval podmienečne vylúčený zo školy. Nemuseli ste ho oslovovať Edson?
Vždy Pelé. Od začiatku do konca. Vo veciach okolo jeho prezývky bolo viac legiend a ľudového rozprávania než pravdy. Hovoril, že s tým nikdy nemal problém. Všetky deti dostávali prezývky, niektoré lepšie, iné horšie. A „Pelé“ vraj bolo ešte celkom v pohode. My blízki sme ho však občas oslovili i Rei (kráľ) alebo Dicu.
Franz Beckenbauer raz napísal, že Pelé sa hral s hviezdami, no vždy zostal pri zemi. Tiež že mal tri srdcia. Pre futbal, rodinu a všetkých ľudí. Ján Kocian zasa spomínal, že z neho vyžarovala magická charizma a ľudskosť. Keby ste mali len jednu vetu, ako by ste ho opísali vy?
Vidíte, to povedal Kocian, ktorý mohol byť v jeho blízkosti pri čestnom výkope zápasu legiend v Košiciach, kde hrali na oboch stranách velikáni ako Petráš, Masný, Gögh, Polák, Jurkemik, Dobiáš či Edu, Juninho, Julio Cesar, Luiz Pereira alebo Pires, zhruba tri minúty. Ale aj to svedčí o obrovskej aure Pelého.
Moja veta? Trošku otec, trošku kamarát, trošku biznis partner, ale hlavne človek, ktorý ma obdaril neohraničenou dôverou, priateľstvom, zachránil mi život a potom ho obrátil naruby. Už som sa nikdy nikde neschoval. Keď to vezmem ľudsky, bol pre mňa Mesiáš.
Bol šéf s tvrdou rukou alebo demokrat?
Nikdy nerozkazoval. Za celý čas, čo sme sa poznali, plánovali cesty okolo sveta či riešili všetky možné problémy, mi vždy len kládol otázky. Čo hovorím na toto, čo si myslím o tamtom, ako by som riešil hento... A potom sme naše názory rozoberali. Nikdy sme nemali medzi sebou konflikt.
Kto mal najväčšie slovo v jeho živote? Profesor Julio Mazzei, kamarát Pepito, jeho prvá manželka Rosemary, druhá Assiria či tretia Marcia a potom vy?
Profesor Mazzei bezkonkurenčne najväčšie. S manželkami vedel vychádzať podľa potreby aj diplomaticky. Najlepší kamarát po hráčskej stránke bol Edu, dôverný z detstva zase Pepito. Zbožňoval rodičov i brata. Neviem, kam sa zaradiť, nikdy som sa ho na to nepýtal. Nebolo treba. Ale dovolím si tvrdiť, že veci, ktoré som s ním prežil, nezažil ani profesor Mazzei, ktorý zábavu a spoločnosť príliš nepreferoval.
Pozval vás i na zásnuby v New Yorku. Panovala medzi vami absolútna dôvera?
Často až nepochopiteľná. Chvíľami som sa bál toľkej zodpovednosti a tajomstiev. Bolo až komické, keď mi krátko pred cestou na Slovensko strčil do ruky svoj cestovný pas i pas jeho ženy. Joe prosím, mohol by si nám vybaviť víza? Zverujem ti svoj najvzácnejší poklad, ak ho stratíš, Pelé je mŕtvy. Tak som na druhý deň letel sám jeho súkromným lietadlom z New Yorku do Washingtonu. Ako taký kráľ. Vedel, že mi môže dôverovať aj v diskrétnych veciach.
Trebárs i keď sme chodili za zábavou do legendárneho nočného baru China Club na Manhattane, so supermodelkami, herečkami a tak, ale potom i do kostola na spoveď. Kráľ ľúbil a vedel žiť! A tie zásnuby? Párty pre 50 ľudí z celého sveta, pod mrakodrapmi v New Yorku, to bol raj. Prišiel aj Sylvester Stallone, primátor mesta, americký exprezident Jimmy Carter, Donald Trump, supermodelka Naomi Campbell či JFK junior. Stovky kamier, mediálny ošiaľ, tak kam sa hrabal oscarový Hollywood?
A keď ste cestovali spolu, koľko s vami chodilo ochrankárov?
V Ázii či arabskom svete bola k dispozícii malá armáda, 50 plne ozbrojených strážcov. Spomeniem pikantériu zo Slovenska. Hneď po prekročení hraníc sa nás ujalo niekoľko eskortných policajných áut. Klasika, poviete si. No odrazu sa nad našou limuzínou objavil policajný vrtuľník, tak nízko, ako vo filme Rambo. Pelé sa najprv strašne zľakol, že nás prepadli, ale všetko som mu vysvetlil.
V Košiciach sme bývali v hoteli Slovan a s Pelém i profesorom Mazzeiom mali vyhradené celé poschodie. Pod nami zas reprezentácia Brazílie. Výťah 24/7 strážila tajná služba, bez môjho povolenia sa nahor nedostal nik, ani prezident. Majiteľ Alexander Rezeš dole popíjal s ostatnými hráčmi a spontánne chcel ísť pozdraviť Pelého. Dostal sa len k výťahu. Položartom nadával, že ani vo vlastnom hoteli si nemôže robiť čo chce. Na prvej zastávke v Lučenci nás pre zmenu vítalo s ováciami snáď celé mesto. Niekto humorne poznamenal, že Lučenec mal vtedy viac obyvateľov než Bratislava.
Prezident FIFA tvrdil, že keď trávil čas s Pelém, zvyšok sveta sa zastavil. Tak vyzerali vaše spoločné chvíle?
Tie prvé podobne. Postupom času sa už človek na vec pozerá inak. Tridsať rokov je predsa veľmi dlhá doba. Videl som a zažil kopu kuriozít, keď sme stretávali najmocnejších mužov na zemeguli, kráľov, šejkov, princov, prezidentov, ministrov a oni sa správali ako malí. Všetci chceli fotku, podpis, aspoň sa Pelého dotknúť.
Musel som viackrát potláčať smiech, keď ľudia, ktorí si mohli kúpiť celý svet alebo na jeden rozkaz rozpútať vojnu, hravo dokázali klesnúť na úroveň detí, doslova sa plaziť, len aby získali jeho priazeň. Keď ho Arabi vábili na šialené peniaze, často vravel, pozri akí sú blázniví, oni nepochopia, že Pelého sa kúpiť nedá. Keď ma niečo osloví, prídem aj zadarmo, no musí to byť z presvedčenia. Predsa len, zoznam miest, kde bol na oficiálnej návšteve, je krátky. A nesmierne cenný a vážený.
Ale Slovensko na ňom vďaka vám nezmazateľne svieti. A zo zlatej histórie nášho futbalu ho už nik nevymaže.
Áno. Preto je hanbou zväzu a papalášov okolo slovenského futbalu, že Pelého oficiálnej historickej návšteve od roku 1994 neboli dodnes schopní vzdať patričnú úctu. Ide predsa o najväčšiu a najprestížnejšiu futbalovú udalosť v histórii Slovenska a to sa zamlčať alebo vymazať nedá. No s pomocou niektorých zmanipulovaných médií sa objavujú i takéto škandalózne pokusy. Hlavne prostredníctvom ich pseudo-redaktorov, ktorí účelovo neinformujú na základe historických faktov.
Pelého návšteva je všade vo svete nesmierne cenná a vážená. Krajiny sa ňou pýšia, majú všetko zdokumentované v sieňach slávy. Na Slovensku nič také neexistuje. Na hanbu sveta. Profesionalitu prevyšuje malosť mocipánov okolo futbalu a chorobná závisť, že najslávnejšieho človeka planéty na Slovensko nedoviedli oni. Tiež nenávisť voči mne, lebo ich profesne prevyšujem, nepodlizujem sa, nechcem od nich žiadnu láskavosť a slobodne hovorím, čo si myslím. Veď jediný, kto patrične ocenil Pelého návštevu, bol bývalý prezident Michal Kováč. Osobne mi vyjadril špeciálne poďakovanie, že som exkluzívnym spôsobom vo svete zviditeľnil Slovensko. Následne nás oficiálne prijal na slávnostnej recepcii v Prešove. Bola to veľká pocta, najvyššia na štátnej úrovni.
Na druhej strane je mi ľúto, že slovenský futbal je v suteréne toho svetového. Je nepredajný, neviditeľný, zle vedený i manažovaný. Klesol tak hlboko, že ani len zväz nemá prestížneho generálneho sponzora. Namiesto nadnárodnej či štátnej firmy ho sponzorujú hazardné stávkové spoločnosti. Absurdné! Nedávno mi kamarát, veľká legenda slovenského futbalu, rozhorčene povedal, že SFZ za minulý rok vykazuje miliónové straty. Ako je to vôbec možné? Veď to je kolosálna hanba.
Napriek tomu si neodborne, na základe hlasovej správy, zvolili zahraničného repre trénera za veľký balík peňazí. Takého, ktorý doteraz hlavným trénerom ani nebol. Nie je v tom nič osobné, no je to nonsens a urážka domácich trénerov. Bohužiaľ, len ďalší dôkaz, že sa u nás profesionalita, aj na tej najvyššej zväzovej úrovni, len imituje. Samozrejme, všetka česť výnimkám, občas, aspoň na klubovej úrovni.
Vráťme sa o otázku dozadu. Bol niekedy takto rozcítený aj Pelé?
Keď sme navštívili pápeža, otvorili sa dvere a kráčali oproti sebe, Pelé chcel zo slušnosti kľaknúť a pobozkať mu prsteň. Ján Pavol II. ho však zastavil. Nie synu, vstaň, som nesmierne šťastný, že konečne spoznávam najslávnejšieho človeka na zemi. Pelému valili slzy sťa krokodílovi, nikdy som ho nevidel takého rozrušeného. Povedal, že sa cítil, akoby stretol Krista.
Aj po sedemdesiatke vyzeral mlado. Mal časovrat, elixír na život alebo si jednoducho kopol do lopty i v pokročilom veku?
Nepil, nefajčil, veľa oddychoval a spal, aj do dvanástej, to je tajomstvo jeho mladosti. Nik ho nesmel vyrušiť, ani jeho manželka. X-krát sa stalo, že prišla za mnou, Joe, čas obeda a Pelé furt spí, urob s tým niečo. Hovorím, ja? Veď ty si jeho žena. U neho na vile sme zvykli hrávať futbal, tenis, nohejbal, ale že by chodil do fitka, to vôbec. Strážil si i súkromie, veď k nemu domov mohli prísť len vyvolení, napríklad bývalí spoluhráči zo Santosu. Spomedzi mladších mal v obľube Robinha či Neymara.
Aké bolo hrať futbal proti jeho kráľovi?
Spočiatku neskutočné. Želal som si, nech ten moment trvá navždy, nech to paparazzi odfotia, natočia a pošlú do sveta, lebo mi ináč nikto neuverí. No keď sme si kopali tridsiaty raz, bolo to už, akoby som hral proti kamarátovi z detstva. Vtedy som však sníval len o kráľovi z rozprávky s princeznou na bielom koni. O tom futbalovom som nemal ani len odvahu. A vidíte, nakoniec mi ho na mapu života priviedol sám osud.
Nedávno ste prezradili, že Pelé bude mať na Slovensku sochu. Budúci rok, teda pri príležitosti jubilejného 30. výročia jeho návštevy, ju prídu odhaliť legendy ako Edu, Zico, Ronaldinho, Neymar či Pelého syn Edinho. Kde by mala stáť?
Prakticky hocikde. Ale ironicky povedané, ak by na Slovensku bola nejaká futbalová kultúra, tak takáto socha stojí už dávno. A nielen Pelého, ale aj Jozefa Vengloša, Adamcova, Populhárova či Szikorova. Pelé navštívil Lučenec, Prešov a Košice, ale nikde na týchto miestach o tom nenájdete ani stopu. Aspoň podľa našich vedomostí.
Pritom, keby náhodou mesto či iný subjekt požiadali o povolenie, určite by sme sa dohodli a ako vlastník všetkých práv na značku Pelé pre Slovensko, by som dal súhlas aj na, povedzme to tak, pomenovanie štadióna či iné. Neskutočné, ako sa na najslávnejšom človeku planéty nevedia predať ani po 30 rokoch. Pritom Pelého socha môže byť celosvetovou turistickou atrakciou a obrovskou reklamou. Zatiaľ sa o realizáciu projektu prihlásili traja záujemcovia, ďalší majú šancu do februára.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
