Neodmysliteľnou súčasťou úspechu slovenských hokejistov pred dvadsiatimi rokmi v Göteborgu bol obranca Dušan Milo. Známy svojimi bombami od modrej čiary viedol obranu a zvládal aj podporovať útok. Stal sa druhým najproduktívnejším bekom turnaja, a to pri svojej premiére na svetovom šampionáte.
Po Göteborgu ho kariéra zaviedla do švédskej, švajčiarskej či nemeckej ligy. Napokon ju však dohral vo svojom spriaznenom klube HK Nitra, v ktorom hokejovo vyrastal a kde sa stal klubovou legendou.
Jeho hráčsky príbeh sa skončil rozprávkovo, majstrovským titulom v sezóne 2015/2016. V klube následne zostal a posunul sa na pozíciu asistenta trénera, kde pôsobí dodnes.
V rozhovore sa dozviete:
Göteborský zlatý turnaj bol pre vás vôbec prvým svetovým šampionátom, na ktorý ste sa dostali vo veku 29 rokov. Skúste zaloviť v pamäti, s akými osobnými cieľmi ste do Švédska odlietali.
Majstrovstvá sveta v Göteborgu prišli krátko po nevydarenej olympiáde, kde sme nepostúpili z kvalifikačnej časti do hlavného turnaja. Tréner Filc chcel poskladať také mužstvo, ktoré bude konkurencieschopné na majstrovstvách a aby sme olympiádu napravili. Ja som sa samozrejme náramne potešil, že som sa dostal do nominácie.
Mojím cieľom bolo najmä nesklamať a potvrdiť dobrú formu z ligy aj z olympiády, kde sa mne osobne hralo dobre. Pred turnajom na nás nebol vyvíjaný žiadny tlak, nemali sme veľké ambície.
Hrali sme preto uvoľnene, dala sa dokopy dobrá partia. Ja som sa dostal do formácie s Martinom Štrbákom a pred nami boli Laco Nagy, Vlado Országh a Rasťo Pavlikovský. Skvelí chalani, výborní hokejisti.
Všetko klaplo skvele. Odchádzať ako majster sveta a druhý najproduktívnejší obranca bolo určite nadplán, absolútne som to nečakal. To však asi nikto, tak sa to jednoducho vyvinulo v zápasoch a vo finále všetko klaplo ako malo.
Ktorý moment z priebehu turnaja je pre vás najviac nezabudnuteľný?
Asi môj prvý gól, ktorý som dal proti Švédom. Bol to úžasný moment a navyše krásny gól, možno aj najkrajší v mojej kariére. Ale samozrejme skvelé boli aj tie okamihy, keď sme postúpili do semifinále, do finále a samozrejme záver proti Rusom si pamätám, akoby sa to stalo včera.
Ktorý okamih z osláv titulu majstrov sveta Vám najviac utkvel v pamäti?
Moment, na ktorý nikdy nezabudnem je, keď sme v autobuse prišli na námestie a vítali nás tam davy ľudí. Dovtedy som to nezažil, ani väčšina z chalanov. Takisto prílet na letisko, vítali nás tam davy a tieto momenty majú skutočne magickú energiu.
Fanúšikovia si určite pamätajú vaše nechytateľné bomby od modrej čiary. Venovali ste tejto činnosti počas aktívnej kariéry viac času na tréningoch?
Keď sa na to pozerám s odstupom času, teraz ako tréner, tak musím povedať, že dnes sa tomu venuje oveľa viac času, než som tomu vtedy venoval. Sem-tam som si to trénoval, ale napríklad na strelnici som tomu nevyhradil takmer žiadny osobitný čas. Dnes sú na to zamerané aj celé tréningy, keď si chalani idú jednoducho nasucho zastrieľať. Mám pocit, že keď som hrával, tak na to nebol ani čas.
Zvyknete si doma prehrávať záznamy z 2002?
Ja veru nie som taký nostalgický typ. V podstate vôbec. Maximálne keď nás pustia v telke, počas majstrovstiev sveta napríklad. Ale že by som si to púšťal sám od seba, hľadal to na internete alebo tak, tak to vôbec nie.
S kým zo zlatej partie ešte zvyknete chodiť na pivo?
V Nitre jedine s Jožkom Stümpelom, no musím sa priznať, že ani s ním veľmi nechodíme. On má svoj program, ja zase svoj. Iné je to v Trenčíne, tam je partia chalanov, no s nimi nie som až tak v kontakte, aby sme chodili na pivo.
Väčšie stretávky sme mali keď tak na výročia, desiate alebo teraz nedávno dvadsiate, keď sa hral nejaký zápas. Ale organizovalo sa to zakaždým narýchlo a vždy som už mal plný program.
V Göteborgu ste boli druhým najproduktívnejším obrancom. Dostali ste ponuku aj z KHL, či dokonca z NHL?
Nie. Ja som skromný, popravde ani som to veľmi neočakával. Bol to môj prvý vydarený medzinárodný turnaj. Hneď na turnaji sa o mňa začali zaujímať Švédi a nejaké ďalšie ponuky som už ani nezvažoval. Podpísal som s nimi zmluvu ešte pred finále a teda upieklo sa to celé za pár dní.
Po medailových ročníkoch 2002 a 2003 ste sa na MS pozreli už iba raz, v roku 2006, pritom zakaždým ste boli veľmi platným členom tímu. Prečo sme vás nevídali v reprezentačnom drese častejšie?
Vždy to závisí od trénera, že komu verí. Nebolo to tak, že by som nechcel. V rokoch 2002 a 2003 som mal dobrú formu, darilo sa mi a povolali ma. V roku 2004 pozvánka neprišla, ale vtedy boli takmer všetci chalani z NHL, takže bolo prirodzené, že sa mi už neušlo miesto.
O rok neskôr som bol v širšej nominácii, v plnej príprave až do poslednej chvíle, no nový tréner napokon zobral niekoho iného. V roku 2006 sme sa na MS dostali celá nitrianska partia, ja, Miro Kováčik aj Andrej Kollár. Každý šampionát, na ktorý som sa dostal, bol odmenou a keď ma tréner nezobral, tak som to nikdy nebral tragicky.
Kariéru ste dohrali vo svojej milovanej Nitre a následne ste sa tam stali asistentom trénera. Máte zálusk na post hlavného trénera?
To je otázka skôr na náš manažment ako na mňa. Ja momentálne vediem tréningový proces, robím chalanom servis a pripravujem ich na zápas. Spolu so mnou sú tam aj Miro Kováčik a Tomáš Chrenko. Už si nás všetkých vyskúšali s trénerom na striedačke.
Takže máte takúto ambíciu?
Určite by som si to chcel niekedy v budúcnosti vyskúšať, ale neviem, či to bude práve teraz. Ukáže čas.
Keď sme pri Nitre, prirodzene sa musím opýtať aj na Šimona Nemca. Jeho progres ste po minulé roky sledovali z prvej ruky. Čakali ste jeho odchod do Ameriky už takto skoro?
Šimona som mal pod rukami celé tri roky, čo bol u nás, a vždy si nechal poradiť. Má obrovský talent a taktiež je to typ hráča, ktorý príde na tréning prvý a odchádza posledný. Pracuje na sebe, tvrdo a sám. Netreba mu nič hovoriť, netreba ho tlačiť do vecí po tréningu.
Toto nasadenie mu určite veľmi pomohlo, aby sa tam dostal. Pevne verím, že sa mu bude dariť a že si zahrá aj v NHL, možno aj v tejto sezóne. Či som čakal, že bude takto skoro a takto vysoko draftovaný? Úprimne, asi áno, bolo to iba otázkou času. Jeho progres za posledné tri roky tomu napovedal.
Kto z našich mladých v NHL na vás zatiaľ v sezóne spravil najväčší dojem?
Najviac sa mi páči Pavol Regenda. Celý jeho príbeh. Nedraftovaný chalan z Michaloviec sa úroveň po úrovni prepracoval až do prvého mužstva Anaheimu. Môžu sa od neho inšpirovať mnohí mladí chalani. Dúfam že sa aj niektorým podarí ísť v jeho stopách. Takisto sa mi páči Miloš Kelemen, ktorý má dobre nakročené. Sú vzormi aj pre chalanov z našej ligy, ktorí neboli draftovaní, no vidia, že sa to dá dokázať aj vytrvalou prácou.
Slovenský hokej sa s prísunom toľkej talentovanej mladej krvi pomaličky zmáha, bronz z Pekingu je toho dôkazom. Myslíte si, že je náš hokej už konečne na správnej ceste nadviazať na úspechy zo začiatku tisícročia?
Je to dlhodobý vývoj. Do svetovej špičky momentálne určite nepatríme, no myslím si, že sme v druhom slede tímov, ktoré sú veľmi vyrovnané. Etablovať sa opäť v najlepšej päťke krajín nám však bude trvať ešte veľmi dlho a je to ešte veľmi vzdialené. Výhodou je, že kostra tímu je mladá a chalani majú roky na to, aby sa zohrali.
Reprezentáciu v poslednej dobe ťahá najmä mladá generácia. Nemáte pocit, že za poslednú dekádu chuť reprezentovať medzi staršími ročníkmi trochu opadla?
Asi áno, ale neviem povedať prečo. To je asi skôr otázka na jednotlivcov, ktorí sa ospravedlnia. Tréner musí hrať s tým, čo má a keď chalani odmietnu, tak musí nájsť podobné typy hráčov.
Často je to však na prospech veci. Menej skúsený chalan vie mať väčšiu motiváciu, pretože sa chce posunúť ďalej, zviditeľniť sa. Starší už nemajú takú veľkú chuť. Jednoducho už majú nejaké meno a necítia už potrebu sa predať. Myslím si, že to je najčastejší dôvod, okrem zranení.
Chápem aj tých, čo sú jednoducho unavení z dlhej sezóny. Čím ste starší, tým viac oddychu potrebujete. Ďalším faktorom je, či má hráč podpísanú zmluvu alebo nie, či mu to niečo dá, aký to má pre neho prínos. V takom prípade už záleží na trénerovi, či ho presvedčí. Ak sa mu nechce, tak je lepšie ho nezobrať. Na silu ešte nikto nepodal stopercentný výkon.
Osobne mi príde, že bronz z Pekingu slovenská verejnosť neoslavovala ani zďaleka tak, ako Göteborg, či dokonca ani striebro z roku 2012. Pritom v zámorí sú napríklad ZOH neporovnateľne dôležitejšie. Vymenili by ste titul majstra sveta za olympijskú medailu?
Každé má svoju váhu, ale olympiáda je iba raz za štyri roky a asi je to viac, takže asi áno. Dosiahnuť úspech na olympiáde je ťažšie, na majstrovstvá sveta často neposielajú krajiny to najlepšie a konajú sa každý rok, takže každý rok sa o to môžete pokúsiť. Chalanom sa to v Pekingu podarilo, mladá dobrá partia. Ramsay ich dokázal usmerniť a nabudiť. Hrali skvelý hokej a je to veľký úspech.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
