Štyri mesiace dozadu si mnohí kládli otázku – máme tomu veriť? Dnes je však na mieste pýtať sa – čo ho presvedčilo? Ako sa rodil koniec a potom návrat? „Toto bude dlhšie. Poďme postupne, nech vám vysvetlím úplne všetko, deň po dni,“ nadýchol sa Vladimír Weiss mladší a exkluzívne pre TVNOVINY.sk objasnil všetky nepoznané detaily.
Na rozcvičku vyšprintoval prvý, plne sa koncentroval. S úsmevom zamával do publika, pozdravil realizačný štáb Manchestru City, starých-známych z detstva.
Len čo prvého októbra pod hviezdami Bratislavy (a na Tehelnom poli premiérovo) doznela ikonická melódia Ligy majstrov, nasadil jasle Philovi Fodenovi a vytvoril najväčšiu šancu Slovana. Podržal loptu, rozdával prihrávky, dovolil si kľučkovať.
Aj keď ležal a bolestivo sa držal za stehno, jasne ukazoval, že nechce striedať. Na ihrisku proti klubu, v ktorom vyrástol, a možno najlepšiemu tímu sveta nechal všetko, srdce obzvlášť. Bol to stret dvoch neporovnateľných vesmírov. No predsa ich čosi spájalo.
Po záverečnom hvizde ho objímal i Pep Guardiola. Šéf domácej lavičky nechal syna na trávniku niečo vyše hodinu. Kapitán „belasých“ v 63. minúte odovzdal pásku Guramovi Kašiovi a vykročil k striedačke.
Ronil slzy, spoluhráči ho stískali, otec mu dal bozk na čelo, vypredané tribúny v stoji tlieskali. Akoby plný štadión cítil, že videl posledný tanec, že odchádza legenda.
Weiss junior mal napísaný list, točiť video na rozlúčku a krásnou symbolikou uzavrieť kruh. Lenže zasiahol osud. A tak veľký muž slovenského futbalu skončil, no hlavne sa vrátil tak, ako sa patrí – vo veľkom štýle.
Ani keby Hans Christian Andersen ešte žil, takto rozprávkovo by to nevymyslel.
„V živote sa všetko deje pre niečo,“ pousmial sa VW7 a otvoril najúprimnejší rozhovor, aký ste kedy čítali.
Po historickom postupe do Ligy majstrov ste hovorili o vašom najväčšom úspechu na klubovej úrovni. Vtedy absolútne nič nenasvedčovalo tomu, že by ste čo i len pomysleli na koniec kariéry.
V Slovane som päť a pol roka a za ten čas sa toho stalo veľmi veľa. Ak nerátam Manchester City, je to klub, kde som najdlhšie a keď som tu prichádzal, vedel som, že bude môj posledný. Že čokoľvek sa tu udeje, bude pre mňa akousi bodkou. Každoročne sme ovládli ligu, dva razy pohár, čo v tejto sezóne chceme opäť, dvakrát som získal cenu pre najlepšieho hráča súťaže, no od začiatku bola našim najväčším cieľom Liga majstrov.
V domácej odvete s Midtjyllandom som bol presvedčený, že vyhráme. Ale keď sme inkasovali na 1:2, bol som natoľko vyčerpaný, že hoci otec ukazoval nie, doslova som ho poprosil, aby ma vystriedal. No keby som to nespravil, možno by sme nepostúpili. A vtom okamihu prirodzene začnete premýšľať. Chalani otočili, nebudú lepší bezo mňa, keď im už neviem ponúknuť to, na čo boli zvyknutí? Toto bol prvý impulz.
Osobne ma to stálo strašne veľa síl – postupne budovať partiu, utužovať kolektív – pomôcť klubu tam, kde je dnes. To nie je o jednej sezóne. A keď zrazu, po toľkom vyčerpaní a dlhých rokoch, prišla tá obrovská radosť, Tigranov rozhodujúci gól, ktorý mi venoval, eufória ľudí na štadióne, detí, všetci sme od šťastia plakali... Uvedomil som si, že prišiel vrchol, strop, že sa už nemám kam posunúť. Že ak v najbližšom čase odídem, tak som pre Slovan niečo urobil. Pomohol som mu ako on pomohol mne. Splatil som dlh klubu, Ivanovi i otcovi. A potom na mňa úplne všetko doľahlo.
Ľudia možno ani nevedia, ale mám za sebou veľmi náročný rozvod. Pred troma rokmi som sa odsťahoval z domu, kde som osem rokov žil s deťmi, ocitol sa v malom byte, sám. S pocitom, že som rodinu nedokázal udržať pokope. Že keď idem večer spať, nie sú v izbe vedľa mňa, a ráno sa vedľa mňa neprebúdzajú. Hoci sme postúpili do Ligy majstrov, z čoho som bol neskutočne šťastný, nedokázal som v sebe nájsť náboj, zápal pre hru, radosť z futbalu, nič.
Prišiel prvý duel so Celticom, mal som šancu, no nevyšiel mi krok, riešil som ju zle, a práve to sú tie momenty, keď človek o sebe najviac pochybuje – pred rokom by si dal gól, ale teraz? Automaticky hľadáte odpovede. Keď nie ste psychicky okej, vaše telo nefunguje. A ja som bol psychicky na dne. Od zápasu k zápasu som sa cítil horšie a horšie.
Následne sme hrali v Michalovciach a ja som sa na rozcvičke nedokázal rozbehnúť. Raz som povedal, že v Slovane budem dovtedy, kým mu budem mať čo ponúknuť. Keď sme sa vrátili zo Zemplína, oznámil som otcovi, že so City to bude naposledy.
To ste reálne riskovali jeho zdravie...
(Smiech) Nebolo to prvý raz. V emócii alebo po hádke som mu už veľakrát povedal, že sa nevieme zhodnúť, tak teda končím. Alebo keď som riešil zranenia.
Ako reagoval?
Vlado, si normálny, neblázni (smiech).
Teraz vážne. Otec je veľmi skúsený a prvý, ktorý ma chápe. On Slovanu dáva, nieže veľa, ale celý život. Buď trávi čas s mamou, alebo sa venuje Slovanu. Vie, čo je vyhorenie.
Aby ľudia moje predošlé slová nepochopili zle – že ja som ten, ktorý tu všetko upratal – nie, otec. On je hlava úplne všetkého, čo sa v šatni i na ihrisku deje. Ja som mal na starosti najmä chalanov, aby sme boli nastavení tak, ako si myslím, že sa na hráčov Slovana patrí. Pretože v minulosti si belasý dres nie všetci vážili. A práve to je zásada, ktorá sa od príchodu otca, verím sčasti aj mojou zásluhou, zmenila. Plus, v tíme je „Kuco“, Robo Mak, skúsení matadori zo zahraničia ako Guram Kašia, svetový Tigran alebo predtým Jaba Kankava či Aleksandar Čavrič, ktorý bol v kabíne lídrom a na trávniku nám mnohokrát pomohol.
No myslím, že hlavne prítomnosť skúsených slovenských hráčov tomu strašne pomáha, veď to vidíme aj na Žiline, čo spravil príchod „Hubka“ či „Pekyho“.
Niekedy som pre otca bol oporou ja, inokedy on pre mňa. Dodnes mi po zápasoch píše esemesky v štýle: „Vladi, bolo to super, stále si v niečom geniálny“. Vždy sme sa akosi potiahli, ale to nejde donekonečna. Sám vidí, že nie som najmladší a, buďme úprimní, ani po futbalovej stránke to už nie je to, čo bývalo. Nie som taký rýchly, dynamický, a to, v čom som sa celú kariéru vyžíval, už na tej najvyššej úrovni predviesť nedokážem. Malo to na mňa obrovský vplyv, v zlom, čo on videl.
Tesne potom som sa o všetkom rozprával aj s mamou a deťmi. A všetci ma pochopili.
Definitívne rozhodnutie zavesiť na klinec sa teda zrodilo v Michalovciach.
Presne tak. Keď sme sa vrátili, to bol ten zlomový bod. Ak by sme nasledujúci zápas nehrali proti Manchestru City, už by som nenastúpil. Ani, ja neviem, proti Bayernu. Ale čakal nás súboj s veľkoklubom, v ktorom som vyrástol, a vedel som, že či hrať budem alebo nie, zázrak sa zrejme nestane.
Na predzápasovej tlačovej konferencii to na vás bol už úplne iný pohľad. So slzami v očiach ste vraveli „ešte som tu, ešte budem bojovať“...
Asi dva dni predtým som svoje rozhodnutie oznámil mladému Ivanovi, potom kapitánom a po fakt dlhej dobe som sa rozplakal. Ivan takisto. No už som to zo seba jednoducho potreboval dostať von. Po záverečnom hvizde som mal v kabíne príhovor a so všetkými sa rozlúčil. Stopercentne presvedčený, že ako hráč navždy.
Proti Manchestru City to bol stret dvoch neporovnateľných vesmírov, no predsa ich čosi spájalo. Faktor VW7. Jasle Fodenovi, kľučky na Gündogana... To, čo ste vyviedli, sa materskému klubu predsa nerobí. Napriek koncu, ako ste si užili skutočne výnimočný zápas?
Do plných. Krásny zážitok na celý život. Vidieť starých známych zo City, Pepa Guardiolu, s ktorým sa poznáme už od pôsobenia v Španielsku...
Áno, nejaké veci mi vyšli, no keby som bol v top forme, tak by napríklad po jasličkách Fodenovi ihneď nasledovala krížna prihrávka na Strelca a bežal by sám na bránu. Okej, riešil som to síce fajn, Marko Tolič mal šancu, ale pred rokom či dvomi by som z takejto situácie vyťažil viac.
A presne to sa snažím vysvetliť. Futbal neviem hrať alibisticky a ani ho tak nikdy hrať nebudem. Aj keď mi ľudia na ulici povedia, stále si najlepší, ešte môžeš hrať tri-štyri sezóny a neviem čo... Nie. Už dlho cítim, že to skrátka nie som ja. A cez to nejde vlak. Predstavte si, že celý život viete geniálne hrať na klavír. Ale zrazu vaše prsty nedokážu fungovať tak rýchlo, ako kedysi.
Guardiola po zápase na tlačovej konferencii hovoril, že ak by zo Slovana mohol podpísať jedného hráča, okamžite by bral vás. Ponuka neprišla?
(Smiech) Myslím, že toto naozaj zaznelo iba v rámci akýchsi sympatií. Poznáme sa fakt dlho, stretli sme sa aj v Katare, ešte trénoval Bayern. Veľký sympaťák, charizma, možno najlepší tréner v histórii. Bolo pekné si s ním pokecať.
Po zápase ste debatovali dobrých päť minút. Čo vám ešte hovoril?
Spomínali sme napríklad aj na ten Katar. Lebo, keď som za výber tamojšej ligy hral prípravák proti jeho Bayernu, zdrapil ma za dres, čo tu preboha robím, že ma chce vidieť v Európe. Tak som mu sľúbil, že raz ma ešte na starom kontinente uvidí. A teraz som mu to pripomenul.
Na tlačovke vás tiež pozval do Anglicka a prehlásil, že by mu bolo cťou, ak by ste sa raz stali súčasťou Man City. To je viac než lákavá ponuka.
Keď sa ma pýtal, čo plánujem ďalej, odvetil som – možno trénerská cesta, hoci o nej ešte nie som stopercentne presvedčený. Povedal, nech prídem za ním, na stáž, vraj som kedykoľvek vítaný. V takom momente človek prisľúbi čokoľvek, no odvtedy sme v kontakte neboli. Aj v Manchestri mali dosť vlastných problémov. No uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
Darček od otca vypil?
(Smiech) To netuším.
Vy ste však po zápase, ani potom, pred kamery nepredstúpili. Napokon, asi bolo veľmi rozumné, že ste s oficiálnym vyjadrením počkali, však?
Asi áno. S klubom sme sa dohodli, že moje oficiálne vyjadrenie spravíme prostredníctvom videa, ako príhovor k „belasým“ fanúšikom, ale samozrejme i celej verejnosti. Našich ultras som pozval na večeru a osobne im to oznámil. V ten deň hral Slovan domáci zápas, mal som prísť skôr a pred výkopom ho natočiť. Dokonca som mal napísaný rozlúčkový list, kde všetkým ďakujem a všetko vysvetľujem. Možno ho raz aj zverejním, iba zmením pár slov. No zdržal som sa s chalanmi z fanklubu, prišiel neskoro, video sme zhotoviť nestihli a potom som odletel na Srí Lanku. Ako hovorím, v živote sa všetko deje pre niečo.
Mali ste sa teda rozlúčiť oficiálne, verejne, odletieť na Srí Lanku a bolo by hotovo – definitívny koniec.
Presne tak.
Lenže list zostal v šuplíku a tak ste v Ázii začali premýšľať. A po návrate obnovili kariéru.
Zvláštne, však? Pred niekým určite vyzerám ako blbec, ale názory druhých ma naozaj netrápia. Pretože viem, čo som počas vyhorenia cítil a prežíval. No možno by ma ľudia mali za ešte väčšieho blbca, ak by som sa s kariérou rozlúčil verejne a potom sa vrátil. No takto som vlastne oficiálne nikdy nepovedal, že končím.
Vy nie, ale Pep Guardiola áno. Mimochodom, to je celkom veľká vec, keď vám kariéru ukončí legenda jeho rázu.
To teda. Takže, koniec koncov, jediný, komu som vlastne klamal, bol on (smiech).
Osud.
Áno, osud. V tom momente som síce potreboval vypadnúť preč, vypnúť, oddýchnuť si, ale Srí Lanku sme s Filipom Šebom mali naplánovanú dávno predtým, než som vyhorel. Odchádzal som tam s tým, že idem vyskúšať niečo, čo si naplánovali dvaja kamaráti, a nie hľadať liek na obnovenie kariéry. No všetko do seba výborne zapadlo.
Ale nevedel som, s čím sa vrátim. Či ma bude stále sužovať úzkosť, vyčerpanie... S Filipom sme sa síce na danú tému párkrát bavili, ale nechcel mi do toho skákať. Rovnako ako ďalší kamarát, „Pipo“ Oršula. Vraveli len, nech činím, ako srdce káže.
Po prílete domov sa ma otec hneď pýtal, čo teda chcem robiť. Odvetil som, že naozaj neviem, ale cítim sa omnoho lepšie, zapojím sa do tréningu s tímom a uvidíme.
Doma som si sadol s deťmi a opýtal sa ich, či ma ešte chcú vidieť hrať. Vyhŕkli, že určite áno. Vtedy som si povedal – dobre, hoci ma niektorí budú mať za blbca, idem to vyskúšať. Možno som tak neučinil len kvôli svojim deťom, ale aj tým na štadióne, lebo viem, aké sú nadšené, keď ma stretnú niekde v meste, na ulici. Bol som totiž rovnako nadšený, ak nie ešte viac, keď ma otec ako malého chlapca brával trebárs na Spartu a mohol som sa s niekým odfotiť, prípadne požiadať o autogram. Radosť v detských očiach je tá najkrajšia.
Bolo to tesne pred duelom v Atléticu Madrid, ale otcovi aj ostatným som povedal, že nastúpim až cez víkend, proti Dunajskej Strede. No zranil sa Ignatenko a otec ma „vysmial“ slovami – ty tu nie si tréner.
Veľkolepý koniec, veľkolepý návrat. Ako sa cítite dnes?
Fyzická stránka už, samozrejme, nie je ani nebude najlepšia, to si neklamme, no na tréningy chodím opäť s radosťou. Možno už neodohrám veľa minút, ale teším sa na chalanov, na atmosféru, na zápasy. Aj preto som sa vrátil, lebo som cítil, že sa mi energia niečo mužstvu dať, ako na ihrisku tak mimo neho, vrátila. A to som predtým necítil.
Všetko je o hlave. Ak ste psychicky okej, zvyšok ide ľahko. Pociťujem to sám na sebe, čím ďalej tým viac. Nehovorím, že som bol alkoholik, ale vždy som sa rád zabavil, no predvlani na Vianoce som si povedal, že piť nebudem. Aj preto, aby som si futbal vychutnal naplno a keď jedného dňa naozaj skončím, tak s čistým svedomím, že som mu odovzdal všetko. Pôvodne som plánoval vydržať pár mesiacov, no dnes je to už viac než rok a ja si neviem predstaviť, že si ešte niekedy vypijem.
Vrátim sa k vašim slovám o najväčšom úspechu na klubovej úrovni. Vyhorenie nedokázala vyliečiť ani Liga majstrov. Hovorili ste, že pre vás bolo nepredstaviteľné, aby ste sa ešte niekedy postavili na ihrisko, ani keby sa všetci zrania a chalanov v kabíne zostane osem. Naozaj ani vtedy?
Nie, jednoducho to nešlo. V živote sa vám negatívne veci vždy zbiehajú podvedome a práve, keď človek prechádza tou najväčšou vyčerpanosťou, tak mu preniknú do hlavy. Do postele som líhal s tým, že nemám kompletnú rodinu, neviem hrať futbal ako kedysi, že som sám. Nemohol som spávať a ráno sa nevládal postaviť. Bolo pre mňa neúnosné žiť normálny život, nieto byť niekde nasilu a dávať zo seba to, čo dávať nevládzete. Za Slovan by som zomrel, ale vtedy som mu nedokázal pomôcť. Takže, ako ste povedali. Nevedel som si to predstaviť.
Mnoho ľudí preto okamžite začalo tvrdiť, že od kapitána je to zbabelosť, navyše, zranenia skutočne prišli, tím sa výrazne oslabil. No pravdou zostáva, že ste dva roky neboli poriadne zdravý. A to ak prirátame k všetkému, o čom ste doteraz hovorili...
A to je presne to, ďakujem. Vysvetľoval som to aj v kabíne – „ups and downs“, raz ste hore, potom dole. Super obdobie, zranenie, top forma, a zase zranenie. Dookola. Bolo toho toľko, až som padol na úplne dno a nevedel ako sa odraziť.
Mal som zápal pľúc, problémy s kolenom, s bedrami, natrhol si sval a potom pol roka riešil achilovku. Ráno som sa desať minút nevedel postaviť na nohu, až po rozcvičení, napriek tomu som hral. Pod injekciami či tabletkami, extrémna frustrácia. Skúšal som laser, bol u experta v Londýne, v Brne, ale stále nevedel prísť na to, kde je problém. Vravel som si, že sa s tou bolesťou skrátka musím naučiť žiť. Až sme takto pred rokom hrali s Trnavou, v jednom súboji na mňa ktosi spadol a urval som si prsný sval. Šesť týždňov som nemohol behať, trénovať, nič. A achilovka zrazu prešla, sama od seba. Možno sa vyhoreniu dalo predísť, keby noha dostala úplné voľno skôr, no ja som vždy chcel hrať, len čo sa jej stav trocha zlepšil. Ale to sa už nedozvieme.
Až to pripomína otázku pre niekoho, kto prekonal klinickú smrť. No predsa – aký je to pocit ukončiť kariéru? Čo ste prežívali, keď ste v 63. minúte zápasu so City za potlesku stojaceho 20-tisícového davu schádzali z trávnika?
Ja som bol pripravený oznámiť, že končím, už na predzápasovej tlačovke. Prišlo mi fér, aby ľudia vedeli, že ide o môj posledný zápas, ale zároveň som nechcel, aby sa v takomto dueli, pre Slovan historicky prvom domácom v Lige majstrov, navyše proti Manchestru City, pozornosť strhla na mňa. Takže, keď som striedal, vedeli o tom len najbližší, v hľadisku boli asi všetci, ale fanúšikovia nie. Každopádne, jasné, bolo to... asi ste videli zábery, tie hovoria za všetko.
No na druhej strane, niečo zo mňa opadlo. Enormne sa mi uľavilo. Tlak, ktorý som na seba vyvíjal, možno až prehnane, vymizol.
Teraz opačne. Aký je to pocit obnoviť kariéru?
Išlo to postupne. Z vylúčenej veci sa stalo možno a tak ďalej. Napríklad, keď som sa lúčil s kapitánmi, Guram Kašia poriadne naliehal. Vladi, nerob to, nemôžeš, potrebujeme ťa. Zober si čas, koľko treba, choď na dovolenku, ale vráť sa. Povedal som mu, Kaši, strašne si to vážim, ale neviem a nechcem ti nič sľúbiť. Potreboval som sa odstrihnúť, odísť s tým, že odo mňa nikto nič nečaká.
Kto vás za celé tri mesiace presviedčal najviac? Aké boli debaty s otcom?
Dostal som veľa správ, všetky si nesmierne cením. Písali mi aj bývali spoluhráči, aj z reprezentácie, známi, rodina, ale i osobnosti ako napríklad Marián Hossa, pritom sa osobne ani poriadne nepoznáme. A debaty s otcom? On, hoci ma plne chápe, si nikdy nevedel a nevie pripustiť, že niekedy skončím. Mám 35, ale preňho som stále ten dvanásťročný chlapec, na ktorého sa chodil pozerať, keď mal dres po kolená. Jeho pohľad sa nezmenil. Vždy ma bude brať rovnako a chcieť pre mňa to najlepšie.
Medzi každým áno a nie je možno, to sú vaše slová. Bude táto sezóna naozaj poslednou, máme tomu veriť?
Možno, presne tak to povedzme (úsmev).
Nechcem nič privolávať, no ak by náhodou bola, tak to chce minimálne taký koniec, ako v ročníku 2022/23 na pôde Dunajskej Stredy.
(Smiech) Pri návrate som otcovi i ďalším hovoril, že samotné zápasy Ligy majstrov už pre mňa nie sú až takou motiváciou, no aj vzhľadom na fakt, že na nás Žilina v zime strácala len tri body, je mojou prioritou titul. Pretože viem, aký neúspech by pre klub a jeho budúcnosť znamenalo ho nezískať. Či odohrám 90 minút, jednu alebo žiadnu, chcem dodržať zmluvu, ktorú mám do konca sezóny a pomôcť tímu stať sa majstrom.
Dvihnúť nad hlavu siedmy titul v rade, pre vás šiesty, a potom s mužstvom zvádzať európske bitky – to znie ako dostatočná motivácia pokračovať.
Samozrejme, áno, takto na mňa ide aj Ivan junior, ale zatiaľ sa k tomu nechcem vyjadrovať. Ako som povedal – možno.
Ak by ste skončili, čo bude ďalej? Pri našom poslednom rozhovore zaznelo tréner alebo prezident.
(Smiech) Uvidíme, musím si obnoviť A-licenciu, aby som nad kariérou trénera vôbec mohol začať uvažovať. No viem, že ak by som začal robiť niečo úplne iné, emócia zo zápasov by mi chýbala. Mám rozpracované aj ďalšie projekty, ktoré určite chcem rozvíjať, no môj hlavný džob bude pravdepodobne súvisieť s futbalom.
Čo práca skauta alebo agenta? Kontaktov vo svete máte požehnane.
Aj to je možnosť. Ale tam už človek nezažije emócie z ihriska či kabíny.
Vešať kopačky budete inak než ostatní. Skúsene, na druhý pokus. No predsa, nemáte trochu strach?
Mám. A mal som ho aj po zápase so City. Zaspávate s tým, cítite neistotu, zo dňa na deň stratíte príjem, na aký ste boli zvyknutý, máte deti, o ktoré sa treba postarať, vypadnete zo šatne, z kolektívu. Veľa faktorov, čo naháňajú obavy. Preto každému, koho zasiahnu, odporúčam oddych. Mentálny. Ľudia u nás to ešte celkom nechápu, ale mať psychológa je všade vo svete úplne normálne. Rovnaké, ako mať trebárs trénera vo fitku.
Váš otec po postupe do Ligy majstrov, šťastný a dojatý zároveň, vyhlásil, že zajtra môže skončiť. Mne ste už pred vyše rokom v rozhovore vraveli, ako viackrát povedal, že nebyť vás, už by to možno nerobil. No jeho posledné vyjadrenia týkajúce sa i „belasej“ akadémie zneli, akoby na Tehelnom poli začal prácu na ďalších „iks“ rokov. Ak by ste sa v lete skutočne rozhodli nepredĺžiť zmluvu, váš koniec by automaticky neznamenal aj ten jeho, však?
Neznamenal, veď ste to sami videli. On ani teraz netušil, či budem alebo nebudem pokračovať.
Napriek tomu po vašom októbrovom konci pred médiami zvykol opakovať, že „všetko sa raz začína a raz končí. To je môj i Vladov prípad“.
V tom čase obdržal veľmi, ale naozaj veľmi lukratívnu ponuku zo zahraničia. Okrem Azerbajdžanu, ktorý bol medializovaný, ešte jednu. Dlho sme sa o nej rozprávali, rozhodoval sa, chcel poradiť, no ja som mu dookola prízvukoval najmä jednu vec – aby na mňa nebral žiaden ohľad, či budem alebo nebudem hrať, nech pozerá čisto na seba. Ak chce odísť a ešte zarobiť veľké peniaze, nech ide, ale ak chce zostať v Slovane, nech zostane. A vidíte, zostal verný „belasým“.
Vtedy bol najbližšie k tomu, aby na Tehelnom poli naozaj skončil?
Asi áno. No pamätám si aj obdobie, keď nám nevyšlo pár zápasov v rade a zvažoval všeličo. No toto bola najväčšia ponuka celkovo, v živote, nielen odkedy koučuje Slovan. Konkrétnejší však byť nemôžem.
Napriek tomu zostal.
Raz k tomu určite dôjde, je len na ňom, koľko vydrží bojovať. Aj on o sebe niekedy pochybuje, kladie si otázky, či klubu ešte má čo dať, či to pod ním ešte stále šliape tak, ako treba.
Samozrejme, sú tam Kmotríkovci, ktorí Slovan ťahajú najmä po finančnej stránke, celé roky doň tlačia vlastné peniaze, sýtia obrovský rozpočet a bez nich by klub rozhodne nemohol fungovať. No som presvedčený, a tento názor zrejme nezastávam jediný, že ak by otec odišiel alebo skončil, Slovan by, nielen pre jeho výsledky a úspechy, ale najmä ľudskosť a to, ako všetkých na Tehelnom poli dokáže spájať, len ťažko hľadal náhradu.
No keďže odmietol životnú ponuku, Slovan bude pravdepodobne, tak ako vo vašom prípade, jeho posledným klubom.
Asi áno.
Čo napríklad reprezentácia? Týmto smerom už absolútne nerozmýšľa?
Keďže je tam Calzona, so zväzom v kontakte nebol. Ale či by ešte niekedy vzal reprezentáciu? Podľa mňa raz možno áno. Každodenná robota ho bezpochyby vyčerpáva, veď Slovanu dáva všetko. A popri práci v národnom tíme máte predsa len viac času na seba i na rodinu. Nemôžem však odpovedať za neho.
Vrátim sa ešte k otcovým slovám o akadémii. Pár dní dozadu tvrdil, že Slovan má v tomto smere veľké plány, ale zatiaľ o nich nemôže hovoriť. Zrejme aj jeho škrie, že liahni slovenského rekord-majstra chýba rešpekt.
Mnoho ľudí vraví, že zárobok z Ligy majstrov treba investovať tam a tam. Jasné, časť z toho určite áno, ale treba chápať aj „Ivanovcov“, ktorí dlhé roky míňali vlastné milióny, aby Slovan mohol napredovať. Rozpočet neťahajú len sponzori. Keby sme každoročne vypredali permanentky, možno by sa investovalo viac. Ale to je téma na inokedy.
Samozrejme, ja by som bol najradšej, ak by sa vybudovala nová akadémia, pretože deti sú naša budúcnosť. Ako v normálnom živote, tak aj športovom, navyše, dnes ich športuje veľmi málo. Vidím to na mladých futbalistoch, chýbajú im základné atletické veci, pretože trávia čas na mobiloch a nie s loptou. Myslím, že tu by sme mali trochu cúvnuť v čase. Pretože nám uteká. Uvidíme, akým smerom klub poženú majitelia.
Áno, akadémia ani podmienky nie sú ideálne, ale nedá sa všetko súbežne. Je ťažké hrať s mladými aj Ligu majstrov, to ľudia musia pochopiť. Jasné, dá sa znížiť rozpočet a zamerať sa na mládež ako napríklad v Žiline, ale potom by Slovan každý rok nefiguroval v Európe ako tomu bolo posledné štyri sezóny. No vieme, že vedenie mládeže posilnil Samo Slovák, veľmi skúsený, rozumie futbalu. Verím, že len pomôže nastaviť veci poriadne, že Slovan už o pár rokov bude mať takú akadémiu, akú si zaslúži a vychovávať prvotriednych futbalistov.
O premiérovej účasti Slovana v milionárskej súťaži sa už povedalo všetko, no skúsme ešte jeden pohľad. Zdravotné problémy mal Juraj Kucka, dlhšie i Róbert Mak, vy ste väčšinu vynechali, Marko Tolič videl červenú... No predsa všetci zápas proti klubu svojho srdca stihli. AC Miláno, Manchester City, Dinamo Záhreb. Liga majstrov vám tento rok bola zrejme skutočne súdená.
Do bodky. Od kvalifikácie, cez Tigranov gól Midtjyllandu, až po ďakovačku na Bayerne. Celé, ako z rozprávky. Myslím, že až teraz si všetci uvedomujeme, čo sme vlastne dosiahli. Pre ľudí, pre Slovensko, a tak ďalej. Možno sa aj mne vracia to, čo som sa Slovanu roky snažil dať. Súčasná atmosféra v kabíne je bezkonkurenčne najlepšia, akú som za tridsať rokov futbalu zažil. Posledné dni, týždne, sú úžasné, a preto som veľmi šťastný, že tu dnes s vami sedím a takto, s úsmevom na tvári, sa o všetkom môžeme pobaviť. Že vedieme ligu, kráčame správnym smerom a v lete to, dúfam, potvrdíme siedmym titulom.
Pozrite si zostrih šlágra medzi Slovan a Dunajskou Stredou, keď sa Vladimír Weiss vrátil do základnej zostavy:
Sledujte všetky zápasy Niké ligy na Voyo
