Najúspešnejší, no zároveň najúnavnejší. Tak hodnotí rok 2024 slovenská šperkárka Petra Toth. Počas neho sa jej podarilo odovzdať korunku pre víťazku Svetového pohára v Jasnej, vytvorila dokument, ktorý zachytáva život matky svetového umelca Andyho Warhola, a precestovala celé Slovensko, aby vyrobila 159 druhov šperkov a produktov inšpirovaných navštívenými obcami.
V rozhovore sa dočítate:
Ako hodnotíte rok 2024?
Z hľadiska značky ako najúspešnejší v histórii ateliéru. Z hľadiska mojej osobnej energie ako najvyčerpávajúcejší. Hneď na začiatku som si siahla na moje emocionálne dno. A potom som celý rok išla len na energetický dlh. Teraz, keď už mám odstup a silu, viem, že sme to zvládli perfektne. Ale keď celý ten kolotoč prebiehal, bolo to veľmi stresujúce a únavné. Stal sa presne pravý opak toho, čo som si v živote vysnívala. Chcela som byť tichučko zavretá v ateliéri a tvoriť šperky. Nikto mi nepovedal, že moja práca bude zväčša zahŕňať mediálne výstupy a prezentáciu. Ale nesťažujem sa. Myslím, že sme potenciál, ktorý sa nám naskytol, využili na maximum.
Keď ste sa cítili na dne, kde ste čerpali energiu?
Vôbec si nepamätám, z niektorých dní mám amnéziu. Ale takú umelú energiu mám z maté čaju. Zo začiatku vyšperkovanej cesty, tuším, že to bol práve druhý región, som ľuďom sľúbila, že prídem v danú hodinu do nášho stánku na festival Východná a popri obliekaní ma úplne vyplo. Zaspala som oblečená a obutá na posteli. Ľudia chodili do nášho stánku, sťažovali sa a vypytovali, kedy konečne tá Petra príde. Ja, čo som vždy stopercentne dochvíľna, som meškala dve hodiny. Toto sa mi stalo prvýkrát, odkedy robím túto profesiu. Neskôr som prehodnotila svoj prístup a posledné regióny sme cestovali úplne nabití a v pohode.
Ako si spomínate na výrobu korunky pre víťazku Svetového pohára v lyžovaní v Jasnej?
Bolo to všetko veľmi rýchle. Keď nás v lete organizátori oslovili na spoluprácu, museli sme posunúť naše naplánované produkcie a plne sa venovať tvorbe produktov pre Sveťák. Nápad vyrobiť korunky prišiel z našej strany, keďže som mala už skúsenosti s korunkami pre Miss a od chvíle, kedy si organizátori vybrali dizajn, sme išli na plné obrátky, aby sme to do decembrovej tlačovky stihli. Ja som ešte k tomu práve finišovala projekt venovaný matke Andyho Warhola a celú jeseň sme cestovali od Slovenska cez Poľsko, Anglicko až po Ameriku a takpovediac hneď, keď som sa vrátila, som bežala svetu ukazovať korunku. Nemala som čas na stabilizáciu, čo si vybralo svoju daň.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ako dlho trval proces od hľadania inšpirácie až po výrobu?
Tému som si určila takmer okamžite. Vedela som, že tým, že Svetový pohár sa koná na Liptove, tak to musí byť niečo s liptovským vzorom. Prezerala som si svoje archívy podkladov a prezerala som si aj dostupné fotky z jednotlivých liptovských súborov. Možno ešte v ten deň som sa rozhodla, že sa budeme inšpirovať tromi obcami ležiacimi akoby na priamke, ktorých kroje sú podobné a ich názov sa začína slovom Liptov. Navštívila som zberateľky a pamätníčky z týchto troch obcí, aby som si naživo pozrela kroje, nafotila jednotlivé fragmenty a motívy, vypočula som si ich príbehy a učila som sa rozdiely medzi krojmi. Tieto fragmenty sme potom spracovali do troch rôznych konceptov a z tých si organizátori vybrali jeden, ktorý sa zrealizoval. Mali sme na to všetko približne päť mesiacov. Čo je veľmi málo.
Korunku získala nakoniec Mikaela Shiffrinová, ktorej sa veľmi páčila, aj ste sa stretli, prípadne s ňou komunikovali?
K Mikaele sa nedá dostať, ona má aj separátne ubytovanie od ostatných lyžiarok. Najbližšie som k nej bola ako divák na tribúne, keď bleskovo zlyžovala svah a potom následne obdivovala korunku, ktorú mala na hlave. Rozumiem, že sa chce chrániť od fanúšikov, ľudia by jej nedali vydýchnuť a ona sa musí sústrediť na svoje športové výkony.
Druhým veľkým minuloročným projektom bol dokument o matke Andyho Warholu - Júlii Warholovej. Čo vás k tomu viedlo?
Tých dôvodov bolo viacero, jeden z prvých impulzov bol, keď sa začala vojna na Ukrajine a ja som bola v prvých dňoch ako dobrovoľníčka na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom. Videla som zúfalé ženy a deti ako bez vecí a s úľavou prekračujú našu hranicu. Bolo to celé hektické a strašidelné. Nad hlavami nám lietali vrtuľníky a ukrajinské deti z toho mali panický strach. Vtedy som si povedala, že musím urobiť projekt, ktorý by ľuďom priblížil, že aj my sme boli národom vysťahovalcov a že sa táto situácia mihnutím oka môže kedykoľvek zopakovať. Druhý dôvod bol, keď už som mala zvolenú tému, že mnohé kroje najmä na východnom Slovensku sa navždy stratili. Pátrala som po príčine, prečo tomu tak je a jednou z nich bola prvá a aj druhá svetová vojna, no aj spomínané vysťahovalectvo. Obce vyhoreli, ľudí evakuovali a tí, ktorí sa vrátili z Ameriky, prichádzali už v modernom civilnom odeve. A toto sa stalo aj v rodnej obci rodičov Andyho Warhola – Miková. Kroj, v ktorom odišla matka Júlia, sa navždy stratil a v obci sa nenachádza ani jedna fotografia a ani pamätníci, ktorí by si kroj pamätali. My sme vďaka projektu tému pripomenuli a vďaka zbierke sme zrekonštruovaný kroj obci vrátili. A keď už sme mali kroj, vystavali sme pamätnú izbu rodičov, ktorú sme rovnako obci venovali, aby sme podporili turizmus a aj z vďaky rodičom Andyho Warhola.
Čo vás najviac inšpirovalo v príbehu Júlie?
Samotná Júlia bola inšpiratívna umelkyňa a nezlomná čiperná žena. Neskôr, keď žila so synom v Amerike, v jeho najslávnejších rokoch, bola neoddeliteľnou súčasťou jeho osobného a aj umeleckého života. Doma mu varila naše jedlá a v jeho umeleckej továrni mu písala kaligrafiu na diela. Je to človek, ktorý pochádzal z dreveného chudobného domčeka, ako malá pracovala na rodinnej pôde bosá, až nakoniec bývala na Manhattane v New Yorku. Je jedna z tých šťastnejších, ktorých vysťahovanie sa skončilo happy endom. Väčšina našich vysťahovalcov toľko šťastia nemala. Ja som ju toľko študovala, že som vlastne celú dobu akoby cítila jej prítomnosť a toto ma poháňalo, dokončiť tento projekt aj napriek množstvu prekážok. Robila som to všetko pre ňu.
Aké prekážky to boli?
Kroj sme prvý rok vôbec nevedeli nájsť. Naša etnologička v teréne chodila od domu k domu. Všetci jej hovorili, že v Mikovej kroj nebol, nikto nič nevie a nechápali, prečo by mal niekto cudzí záujem vedieť, ako ľudový odev z takej malej obce na východe vyzeral. Výroba dokumentu sa nám predĺžila o pol roka. Neustále sme tam niečo pridávali a prerábali. Všetko sa neskutočne vlieklo. Aj počas cestovania sme v Amerike zažili nepríjemnú situáciu, keď na prvej destinácii, kde Júlia porodila troch synov, na nás vybehol agresívny občan. Na natočenie záberu, ktorý vidíte v dokumente, sme mali desať sekúnd a potom sme všetci museli utekať. Záber z cintorína z Pittsburghu sme stihli tiež tesne pred zotmením. Všetko bolo „naknap”. Aj prerobenie miestnosti v Mikovej sa neskutočne naťahovalo a stagnovalo na nekomunikácii. Keby nebolo môjho manžela, ktorý má mediátorské schopnosti, dnes pamätná izba nie je.
Dokument obsahuje naozaj mnoho detailov z Júliinho života, muselo byť náročné sa k nim dostať.
Bolo, čítali sme a študovali vyše roka. Jedna kolegyňa prečítala celé novovydané Andyho denníky v angličtine a podčiarkovala len to, čo sa týkalo rodiny, najmä matky a otca. Ďalšie kolegyne robili časovú os, v rôznych zdrojoch boli rôzne dátumy a my sme museli vydedukovať, ktorý je pravdivý. Ja som napríklad študovala železničné mapy z roku, kedy Júlia zo Slovenska odišla, aby sme vedeli presne stanoviť jej trasu. Museli sme brať ohľad na historické kontexty. Predsa len sme pod obrovským drobnohľadom a nemôžeme si dovoliť žiadnu chybu. Ľudia vedia byť zo sily vlastnej klávesnice veľmi nekompromisní k tým, čo niečo robia – konajú.
Vedeli by ste si vy predstaviť žiť v tej dobe?
Júlia sa narodila do skutočne ťažkej doby. Okrem toho bola Rusínka a v tej dobe boli Slováci a aj Rusíni utláčané národy. Narodila sa do nie veľmi úrodnej oblasti, čiže často trpela hladom. Pochádzala zo stredne zámožnej rodiny, čo však neznamená, že bola bohatá. Znamená to, že jej rodičia vedeli jej bratom kúpiť lístok na loď do Ameriky bez toho, aby si museli požičať peniaze. Ona sama, napríklad keď chcela emigrovať po prvej svetovej vojne za manželom, na lístok na loď už peniaze nemala. Jej dom vyhorel, musela sa skrývať v lese, kde boli roztrúsené mŕtve telá, Mikovú evakuovali. A aj potom v Amerike, kde začínala od nuly, to mala prvé roky veľmi ťažké a všetci traja synovia sa narodili do veľkej chudoby. Takže vám poviem úprimne, že by som si to s ňou nechcela ani na sekundu vymeniť. Keď som študovala všetky jej kroky, uvedomila som si, ako nám je na Slovensku teraz oproti dobe spred vyše sto rokov dobre a je škoda, že si to všetci neuvedomujeme.
Zistili ste nejakú zaujímavosť, ktorá vás prekvapila?
Ako Andy tvoril svoju verejnú osobnosť a osobnosť, ktorou bol pri matke. Existujú fotky, kde pózuje s cereáliami a mliekom, alebo hovorí, že jeho najobľúbenejším jedlom je hamburger. Pritom doma mu mama varila kapustové jedlá, východniari to poznajú ako holúbky a rôzne naše placky. Nakupovať chodila do ukrajinských potravín, aby mala aspoň suroviny, ktoré jej pripomínali domovinu. Aj na tomto príklade je pekne vidieť, ako bol Andy prvým influencerom, ako budoval kult svojej osobnosti, ktorá nemala nič spoločné so skutočnosťou. Bol majster mediálnej manipulácie. Dnes by bol podľa mňa veľmi slávny.
Tretím a posledným veľkým projektom bola Vyšperkovaná cesta Slovenskom, chodili ste po regiónoch a navštevovali múzeá, galérie, kultúrne, ale aj prírodné pamiatky. Ako dlho trvala príprava a koľko ľudí v ňom bolo zainteresovaných?
Taká intenzívna príprava trvala pol roka. Samozrejme, už predtým sme mali stretnutia, aby sme si zadefinovali účel cesty a čo vlastne chceme ľuďom ukázať. Keď si Mikaela Shiffrin v januári brala korunku do lietadla, mali sme urobenú celú mapu Slovenska a podrobne sme študovali regióny, tvorili šperky z každého z 25 tradičných regiónov a boli sme v kontakte s lokálnymi ľuďmi. Celé to bolo také spájajúce. To sme vlastne ako prvé zistili, že keď máme spoločnú tému, akou je napríklad ukážka toho najkrajšieho, tak sa vieme spojiť a nehádať sa.
V našom tíme na tom robilo šesť ľudí a potom sme mali spomínaných lokálov. Už keď sme vyrazili, boli sme to my štyria - ja, manžel a moje dve dcéry a zo začiatku s nami chodila aj fotografka. Tá nás však v polovici opustila, resp. okresala som jej povinnosti, pretože som videla, že sa trápi a je toho na ňu veľa. Potrebovala som, aby sa plne sústredila na nafotenie krojov a kampaní na šperky. Potom sme mali na home office kolegyňu, ktorá uverejňovala príspevky a druhú sme museli prijať, aby odpisovala. Ostatné kolegyne sa starali o chod obchodov a e-shopu, kým sme cestovali.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Koľko múzeí, galérií a kultúrnych pamiatok ste navštívili?
Nepočítali sme to, ale takmer všetky, čo na Slovensku nájdete, od tých najmenších dedinských izieb, skanzenov, hradov, cez veľké múzeá, aké sú v Martine, až po galérie ako Danubiana. Poviem vám úprimne, v drvivej väčšine sme boli vždy sami, a to sme chodili cez tú najsilnejšiu sezónu. Sem-tam sme stretli autobus seniorského zájazdu alebo školský autobus. Čo sa týka civilistov, ako sme my, tak tých bolo málo. Viackrát sa nám stalo, že sme prekvapili zamestnancov múzeí a museli sme im vyslovene vysvetľovať, že máme skutočný záujem vidieť expozíciu, pretože boli počas otváracích hodín zamknutí a museli sme sa klopaním či zvonením dobíjať dnu. Keď napríklad prídete hodinu pred zatvorením, tak cítiť nevôľu vás pustiť.
Do jednej expozície, kam sme prišli polhodinu pred zatvorením, sme sa vôbec nedostali. Informácie na ich webstránkach či na Google o tom, kedy najneskôr v rámci otváracích hodín prísť, nenájdete vôbec alebo sú niekde pod čiarou. Do jedného múzea sme dokonca došli doobeda tesne po otvorení a museli sme im dovnútra telefonovať, pretože bolo zamknuté. Vyslovene sme počuli pána stáť za tými dverami, ako s nami telefonuje a pýtal sa nás, kde sme, čo pred sebou vidíme a či naozaj chceme ísť do tohto múzea, kde pracuje. Ja rozumiem, že väčšinou majú zamestnanci kumulované funkcie a sú možno na opačnom konci budovy, preto sa zamkne, ale z pohľadu návštevníka je tento prvý dojem odradzujúci.
Z toho, čo hovoríte, mám dojem, že o našu históriu nemajú ľudia záujem a ani zamestnanci kultúrnych inštitúcií nemajú motiváciu to zmeniť. Nebolo vám to ľúto?
Samozrejme, nehovorím o všetkých, ale z prázdnych múzeí a galérií sa to tak môže javiť. My sme teraz urobili vlastnú výstavu za vlastné prostriedky a za prvé dni ju navštívilo okolo 2000 ľudí. Takže to možno hovorí o opaku. Aj miestnosť v Mikovej, ktorú sme spravili, navštívilo cez leto množstvo ľudí. Rovnako aj pán historik Javor, ktorý otvoril súkromné múzeum vysťahovalectva Kasigardu, mi hovoril, že tam už boli tisícky ľudí a neustále mu tam chodia zájazdy. Asi záleží na tom, čo a akou formou ľuďom sprostredkúvate. A čo sa týka zamestnancov v inštitúciách, my sme natrafili na celé spektrum ľudí - aj letargických, aj zanietených. Takže to je individuálne. Aj Danubiana by nebola perlou na Dunaji, nebyť jej zanieteného zakladateľa.
Skôr by som chcela apelovať na každého jedného z nás. Ak cítime, že tu niečo chýba, ak cítime, že by sa dalo niečo zlepšiť, konajme a nečakajme na to, aby to niekto iný za nás spravil. Nečakajme na štát. Áno, súhlasím, že by to mal byť štát, ale nedeje sa to, alebo sa to deje pomaly. Buďme príkladom pre nás všetkých, že máme vôľu veci naprávať a zlepšovať. Musíme sa spojiť. Rovnako cítim potrebu vysloviť apel aj na tých najmenších podnikateľov na Slovensku, aj na tých najväčších hráčov. Investujte do umenia, investujte do vzdelávania ľudí, investujte do zachovania folklóru vo vašom regióne, kde pôsobíte. Buďte mecenáši. Okrem vlastného dobrého pocitu myslite na to, že vám budúce generácie poďakujú. Slovensko to potrebuje.
V akom stave sú múzeá a galérie na Slovensku?
Úprimne, robia, čo môžu. Exponátov máme tisíce. Ja som veľmi rada, že som si to mohla prejsť celé osobne. Pretože som nadobudla akési nové sebavedomie o tom, aká história sa na našom území skutočne a hmatateľne odohrávala, hovorím o histórii pred príchodom Cyrila a Metoda. Ale podmienky pre tieto exponáty sú katastrofálne. Napríklad úžasná 2500-ročná keltská loď je vystavená na zemi, váza stará tisícky rokov zastrčená v rohu, kde ju len jedno štuchnutie môže rozbiť. Svodínsky rondel bol vykopaný len na jednu štvrtinu a hneď zakopaný a aj táto štvrtina odhalila úžasné artefakty, ktoré sú dodnes presne nevysvetlené a obec nemá ani páky, ani prostriedky na začatie archeologických vykopávok. Pre mňa ako človeka, ktorý vidí veci z odstupu a vidí hneď možnosti a príležitosti na posilnenie zdravého sebavedomia Slovákov a podpory turizmu, to bol veľmi ťažký a smutný pohľad.
A ďalšia vec je, že vo väčšine prípadov sú múzeá a ich scenáre výkladov konštruované ťažkopádne a zdĺhavo, sú pre súčasného rýchleho človeka málo zaujímavé. Pritom to, ako sa zmení scenár, nestojí na finančných prostriedkoch, ale na kreativite a vôle zodpovedných ľudí v danom múzeu. Dnes, keď sa život a názory mnohých ľudí formujú na rýchlo impulzových sociálnych sieťach, je výklad intonujúcim hlasom o tom, kde daný gróf kúpil daný gobelín, únavný. To je môj osobný názor, možno sa nájde promile ľudí, ktorých zaujíma pôvod interiérových dekorácií. Niekde sme sa zasekli a nevieme a možno ani sa nechceme posúvať do súčasnosti.
Vy ste si odniesli zopár negatívnych skúseností. Ako sa na ne pozeráte s odstupom času?
Bolo ich skutočne len zopár, ja si osobne myslím, že ak sa stane nejaká negatívna skúsenosť, tak netreba mlčať, ale treba sa ozvať, inak sa nikam neposunieme. Ale zistila som jednu zásadnú vec, ktorú som, samozrejme, vedela aj predtým. Len teraz som si to dokonale potvrdila. Ak sme mali niekde nejaký problém, tak bol v komunikácii. Celkovo, napríklad prístup k zákazníkovi, má obrovské rezervy. Ale aj rôzne nápisy s výkričníkmi. Zákaz toho, tamtoho. Platba len v hotovosti so siedmimi výkričníkmi. Často sú tieto výhražné nápisy prvé, čo turista či zákazník uvidí, a každá jedna veta, aj keď je príkazom, sa dá formulovať lepšie, príjemnejšie a zdvorilejšie. Celé Slovensko by si zaslúžilo jeden hromadný kurz komunikácie. Ale to vidíme nielen vo vzťahu k zákazníkom, ani medzi sebou v rodinách sa nevieme do hĺbky bez hádky a osočovania či útočenia porozprávať.
Na svojom konte na Instagrame ste napísali, že vás tento projekt poznačil a zmenil, v akom zmysle?
Ja som samu seba považovala za rozhľadenú a pomerne vzdelanú, ale keď už prídete do 25. múzea, vidíte tú bohatosť našej histórie, nadobudnete akúsi hrdosť nad tým, čo sa pod našimi nohami odohralo. Je to fascinujúce. A asi aj ja som to potrebovala počuť opakovane, aby som sa v tom utvrdila. Ďalšie, čo ma tak nečakane zmenilo, je pohľad na to, ako sa na Slovensku máme, nikde na ulici, ani v tej najzabudnutejšej dedinke bez signálu, som nevidela ľudí umierať od hladu. Práve naopak, vo väčšine Slovenska sú ľudia v ktorúkoľvek, napríklad dopoludňajšiu hodinu pracovného dňa, doma, pília drevo, debatujú na plote a v mestečkách sú veselo na káve. Nikto sa na uliciach nehádal, neosočoval. Nikto sa nikam nenáhlil ani nestresoval. Nadobudla som pocit, že nám je dobre. Potom si otvoríte noviny či pozriete správy a jeden po druhom štekajú. Pozriete sa okolo seba v obci, kde stojí čas, vtáčiky štebocú. Viac som začala vnímať tieto paradoxy a aj naše jednotlivé bubliny, v ktorých žijeme. Ja totižto počúvam ľudí z regiónov, oni sa chcú vyrozprávať, majú svoje veľké-malé trápenia a nikto ich nepočúva. Je pre mňa zaujímavé vciťovať sa do ich vlastných kontextov.
Na cestách Slovenskom vás sprevádzali aj váš manžel a vaše dve dcéry, chcú ísť vo vašich šľapajach?
Deti ma sprevádzajú už od bruška, prvorodená dcéra bola v bruchu, keď som navštívila Čataj a následne vytvorila signifikantnú kolekciu šperkov Mileva. Druhorodená, v 8. mesiaci tehotenstva, so mnou obzerala zásterky z Telgártu a o pár mesiacov naživo pozerala na výstavu v Telgárte. Ony nevedia, aké to je nebyť súčasťou mojej práce. Aj keď tento rok pri projekte Vyšperkovaná cesta Slovenskom bolo pre nich psychicky náročné, ako nás ľudia pre šperky, ktoré sme po Slovensku rozdávali, prenasledovali. Trochu si vyčítam, že som ich tomuto prenasledovaniu vystavila. Ale nikto z nás nečakal, čo všetko sú ľudia ochotní spraviť a aké spoločenské normy vedia prekročiť pre šperk, ktorý dostanú zadarmo, aj keď si ho všetci vedia kúpiť. Čiže toto bola škola aj pre mňa, aj pre moje deti. Ale nemenila by som to, tento môj osobný sociologický výskum ma mnohému naučil. Keď sa spýtate mojich dcér dnes, či by chceli robiť to, čo ja, obe povedia, že nie. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
Z tohto projektu je výsledkom výstava aj kniha, čo v nej môžu čitatelia nájsť?
My sme okrem propagácie jednotlivých regiónov vytvorili aj šperky inšpirované vzorom z vybranej obce v danom regióne. Tieto šperky boli limitované a predávali sa v dobe, keď som sa v danom regióne nachádzala, čiže už sa nedajú kúpiť a ešte nikto ich nevidel všetkých 25 pohromade. Takže výstava je príležitosť vidieť proces našej tvorby a ako narábame s inšpiráciou, ktorú pretavujeme do šperkov. V knihe je to rovnako, okrem toho som spísala pre mňa najzaujímavejšie zážitky, aké môže súčasný Slovák na Slovensku zažiť. Ale nielen Slovák, aj zahraniční turisti. Pretože každý, skutočne každý, aj ten najzabudnutejší región má čo ponúknuť. Len sa treba zdvihnúť a ísť to objavovať.
Ste takpovediac stopárkou slovenskej ľudovej kultúry, myslíte si, že štát robí dosť na to, aby sa ďalej uchovávala?
Veľmi nesledujem kroky štátu, ktoré robí na zachovanie ľudovej kultúry, keď chodím po obciach, tak sa pýtam, či majú folklórny súbor a či majú podporu a je to skôr na individuálnom záujme starostu či starostky alebo o tom, či sa nájde ten pozitívny „blázon”, ktorý cíti potrebu zachovať niečo po predkoch a robí to zo svojej vlastnej vôle. Raz som bola v jednej obci, kedy mal súbor dievčatiek skúšobňu priamo v takej tej klasickej zafajčenej krčme, rozdeľovali ich len jedny dvere. Mladé speváčky museli vždy prejsť cez krčmu. Myslím, že toto celkom ilustruje aktuálny stav. Určite by sa dalo urobiť oveľa viac. Mám pocit, že kroje sa vždy vynoria najmä pred voľbami. Sú samoúčelne zneužívané a pritom to, že si oblečiem cudzieho odev, zo mňa patriota ani folkloristu neurobí. Máme tu SĽUK či Lúčnicu, tieto veľké telesá, ktorými sa pýšime. Ale malé súbory, ktorých sú stovky a možno aj tisíce, tie stoja len na pleciach zanietených jednotlivcov, ktorí to robia na úkor vlastného osobného času a v drvivej väčšine aj z vlastných peňazí.
Minulý rok sa zatvorili múzeá, galérie či kaštiele, mnohým hrozil zánik, odôvodnením ministerstva kultúry bolo nedostatok financií. Čo vy na to hovoríte a čo to vo vás vyvoláva?
Ja sa vôbec nečudujem, my sme prešli celé Slovensko a väčšinou to, čo je zaujímavé a fungujúce, je vždy len v rukách jednotlivcov. To, čo upadá a chátra, je v rukách štátu. Cítili sme obrovský nezáujem z pozície štátu niečo s týmto stavom robiť. Boli sme napríklad v jednej Matici, kde bola výstava krojov a boli to presne tie plesnivé steny, ktoré poznáme z obrázkov z nemocníc. Ono tá pleseň nerobí dobre ani exponátom. Žiaľ, platí to, že štát je najhorší hospodár. Samozrejme, že zatváranie múzeí je cesta do záhuby. Osobne si myslím, že by sa mali skôr otvárať, ale skôr ako otvoríme nové, by sme mali tie staré inovovať a modernizovať. Pretože múzeá či galérie, ak sú dobre spravené, sú najlepším možným spôsobom prenášania informácií, či už o umení alebo histórii. Len mám pocit, že tu nie je vôbec vôľa vzdelávať ľudí a ani ľudia neprejavujú vôľu vzdelávať sa. Veď vstúpte si všetci, čo tieto riadky čítate, do svedomia, kedy ste boli naposledy v múzeu či galérii. Možno sa vyhovárame na nečinnosť štátu, ale sme my sami činní?
Tvoríte takmer 20 rokov, inšpirácia vás neopúšťa, čo ďalšie plánujete do budúcna?
S inšpiráciou ja problém nemám celú dobu. Skôr je problém s realizáciou. Mám obrovskú víziu, kam by sa dala značka posunúť, ale nejde to hneď. Vždy keď urobíme krok, musíme sa stabilizovať. V súčasnosti máme zhruba 40 zamestnancov. Chceme rásť, ale pomaly a postupne, aby sa to celé ľahko nezrútilo a aby sme si stále zachovávali hodnoty. S tým, že celú dobu nemám ani pomoc od štátu a od januára nám štát ešte viac berie. Nemám ani investorov, sponzorov ani úvery a ani nie som niekoho solventného dcéra či manželka, tak pristupujem ku každému z našich krokov opatrne a veľmi konzervatívne, čo je opačný model od všetkých biznis modelov. Nebaví ma robiť veci len tak, za každým hľadám hĺbku a pridanú hodnotu a to ma poháňa aj do budúcna. Tento rok chystáme projekt na pomoc múzeu Timravy v Polichne, ktoré som v rámci ciest navštívila. Toto múzeum je v žalostnom stave a musím s tým niečo spraviť.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
