Dejepis by nemal byť len o dátumoch a politických udalostiach. Učiť sa fakty žiakov a študentov od histórie odrádza. V spoločnosti sa vytráca záujem o minulosť, no stále sa nájde mnoho fanúšikov dobových seriálov, ktoré sa vysielajú na televíznych obrazovkách. Tie sa tešia naozaj veľkej obľube.
„Vytratila sa tolerancia, spolupatričnosť, ochota pomáhať si navzájom. Stratili sme ľudskosť. A dialo sa to opakovane počas celého 20. storočia,“ hovorí historička, vysokoškolská pedagogička Univerzity Komenského v Bratislave Eve Škorvanková, ktorá je aj odbornou poradkyňou seriálov Dunaj, k vašim službám a Sľub.
Vo svojej kariére sa venuje dejinám minulého storočia. Aj ona má radosť z priazne divákov, pretože im tak môže prostredníctvom tvorcov prinášať témy, ktoré sa do učebníc dejepisu „nezmestili“.
V rozhovore sa dočítate:
Čo je vašou úlohou pri tvorbe seriálov Dunaj, k vašim službám a Sľub?
Mojou úlohou bolo najskôr oboznámiť autorský kolektív s hlavnými reáliami – politickými, hospodárskymi, sociálnymi. Snažili sme sa orientovať aj na konkrétne príbehy. Vyjadrujem sa k témam dejín každodennosti, pripomienkujem dobový vizuál, ale nemám prístup k tomu, aby som ovplyvňovala výber rekvizít – to závisí od tvorcov.
Takže kostýmy, rekvizity, vizáž s vami nekonzultujú?
Riešili sme len ikonické veci, ako napríklad v 80. rokoch zástery, ktoré vtedy bežne nosili ženy v domácnosti alebo v práci, ako napríklad bufetárky. Potom stravovacie návyky, život rodiny, vychovávanie detí, rodinné vzťahy, vzťahy medzi manželmi.
V prípade Sľubu sa snažím tvorcov posúvať do 80. rokov, pretože časť scenáristov sú mladí ľudia, ktorí si to obdobie nemôžu pamätať ani z rozprávania svojich rodičov a starých rodičov, takže ich smerujem tak, aby seriál mal väčšiu autenticitu.
Máte len prístup k scenáru alebo chodíte aj na natáčanie?
Nie. Nikdy som na natáčaní Sľubu nebola, ale rada by som to zažila. Mala som však možnosť pozrieť sa na natáčanie Dunaja a to ma veľmi zaujalo. Mám však prístup ku všetkým scenárom a materiálom, ako spracovávajú postupne dejové línie.
Ide o dva veľmi odlišné seriály z odlišných období. Vás ako historičku viac zaujal Dunaj alebo Sľub?
Oba seriály považujem za prínosné, pretože téma našich dejín je týmto spôsobom viac prítomná, uvedomujeme si, čím slovenská spoločnosť prechádzala v 20. storočí. Rozširuje to záujem o históriu, povedomie verejnosti o rôznych témach, ktoré dovtedy možno nemala zreflektované.
Štúdie, ktoré píšu historici, nie sú čítaním pre bežnú verejnosť. Preto ma teší, že tieto seriály otvárajú diskusie. Je pre mňa dôležité, že sa o tom píše a hovorí, ľudia o to majú záujem. Samozrejme, každý má nejakú spomienku na obdobie 80. rokov a určite sa nebude zhodovať s tým, čo seriál Sľub ponúka, ale je dobré, že sa nad tým zamýšľajú.
A vôbec mi neprekáža, keď nesúhlasia. Preto neviem povedať, ktorý z týchto seriálov ma baví alebo zaujíma viac.
Seriál Dunaj k vašim službách beží na televíznych obrazovkách už dva roky, ktorá séria alebo časť vás najviac zasiahla?
Nemám úplne divácky pohľad na tento seriál, ale pozerám sa naň trošku inou optikou. Som spokojná najmä s tým, čo sa mne podarilo cez tvorcov a scenáristov do seriálu dostať.
Keďže sa venujem dejinám žien a dejinám každodennosti, teda témam, ktoré dnes nie sú súčasťou národného naratívu hrdosti, je dôležité, že tieto témy majú v seriáli svoje miesto.
Pre mňa mal veľmi silný rozmer príbeh zdravotne znevýhodneného brata Waltera Klausa - Wolfiho. Myslím, že na ňom bol veľmi dobre ukázaný problém, ako nacistické Nemecko pristupovalo k ľuďom, ktorí boli zdravotne znevýhodnení.
Aj príbeh židovskej komunity, napriek tomu, že tam nie sú precízne a presné súvislosti, ako holokaust prebiehal. Ale na druhej strane, v seriáli sa podarilo ukázať, ako slovenské obyvateľstvo participovalo na riešení takzvanej židovskej otázky.
Neboli to len predstavitelia štátu, ale aj bežní obyvatelia miest a obcí, ktorí nemali problém zmocniť sa majetku svojich židovských susedov. Často to boli susedia, ktorí boli schopní kopnúť a opľuť. A hovorí to aj o tom, ako nie sme naučení vnímať a prijímať inakosť, bez ohľadu na to, ako ju definujeme.
Vždy tam bude „ale“. Za tým „ale“ v období Slovenského štátu už nasledovali kopance, pľuvance, fyzické útoky, verbálne útoky, vulgárne nápisy na múroch, na stĺpoch, okrádanie a vyčlenenie. A bol to začiatok cesty, ktorá sa skončila v Osvienčime.
My si pripomíname Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu - jeden deň v roku, politici položia vence a tam sa to končí. Je to naša neschopnosť byť tolerantní a nepodľahnúť demagógii a ideológii, neschopnosť snažiť sa vnímať človeka ako ľudskú bytosť – je jedno, či má Downov syndróm, inú farbu pleti, je iného vierovyznania. To sme sa stále nenaučili.
V tom je Dunaj, k vašim službám skvelý. Z pohľadu väčšinovej spoločnosti ukazuje tieto témy. Preto si myslím, že holokaust nemusíme vykresľovať len nakladaním židovského obyvateľstva do dobytčích vagónov, ale mali by sme ukazovať práve to, akým spôsobom sa slovenská spoločnosť obohatila na úkor židovských spoluobčanov, ako ich fyzicky a psychicky týrala, ako sa vyvršovali susedia na susedoch, s ktorými dovtedy nemali absolútne žiadne problémy.
Ja som si povedala, že aj keď len malá časť z toho sa dostane do Dunaja a iba malá časť z toho dokáže v ľuďoch vyvolať pocit spoluzodpovednosti, že toto robili obyvatelia Slovenska, tak aspoň to je čiastočný úspech.
Ktorý historický moment v Dunaji bol náročný na spracovanie?
Najväčší problém je vtedy, keď si scenáristický tím vytvorí dejovú linku a chce ju realizovať a ja sa s ňou z odborného hľadiska neviem stotožniť. Zväčša poznám rôzne špecifické detaily, zväčša sa nájdu výnimky. Do deja a dialógov postáv sa nedajú úplne premietnuť dobové prejavy politikov či znenia zákonov. Koniec koncov je to seriál pre ľudí o ľuďoch, sú tam dôležité najmä príbehy hlavných postáv.
Uvedomujem si, že obrovské množstvo vecí je v rozpore s historickou realitou. Aj moji kolegovia to kritizujú, ja to akceptujem a pripúšťam. Pragmaticky si vždy pri tom uvedomím, že moju odbornú štúdiu si prečíta len malý okruh záujemcov, ale seriál si pozrie pol milióna ľudí a to ma vnútorne napĺňa.
Zaujímavosťou je, že aj v prípade Dunaja a aj Sľubu si musia tvorcovia a scenáristi dávať pozor na jazyk postáv, je to tak?
Áno. Aspoň čiastočne sa tvorcom podarilo odstrániť slová, ktoré do dobového jazyka nepatrili. Je neuveriteľné, ako sa jazyk vyvíjal. A aj to dáva seriálom dobovú atmosféru. Dnes sa oslovujeme pani, pán, ale v 80. rokoch si ľudia bežne hovorili súdruh, súdružka. Aj miera používania vulgarizmov bola veľmi nízka. Staršia generácia zasa nepoužívala nadávky, v ktorých sa používalo slovo Boh či Ježiš Kristus.
A čo výraz „česť práci“? Aký je vlastne jeho význam?
Ja si myslím, že to znamenalo dobrý deň. Išlo o priateľský pozdrav, ktorý sa využíval už v medzivojnovom období v prostredí komunistickej strany a socialistických elít. Po druhej svetovej vojne prešiel do každodenného života. Ľudia sa tak zdravili hlavne pri príchode na pracovisko. No už v období normalizácie fungoval schizofrénny svet.
Ľudia niečo iné žili a rozprávali v rodinách a v súkromí a niečo iné na verejnosti. Tie svety sa nestretávali. Deti boli naučené, že to, čo sa hovorí doma, sa nesmie povedať vonku a naopak. V 80. rokoch už chýbalo nadšenie z budovania socializmu. Ľudia sa orientovali na svoj rodinný život a osobný prospech. Aj preto sa v Sľube kladie dôraz na rodinu.
Dnešný svet je čoraz viac postavený na individualizme a mladá generácia sa uzatvára do seba, ale aj v Sľube je dobre vykreslená nedôvera medzi ľuďmi, všetci sa medzi sebou poznali, ale nedôverovali si. Bolo to naozaj tak, že si ľudia navzájom neverili?
Ľudia si dôverovali len v rámci rodiny. V rodine sme si mohli povedať všetko. Mohli sme tam zdieľať veci, ktoré boli aj zakázané. Rodina si žila svoj život. Jej členovia mali naučené svoje rituály, napríklad išli v nedeľu do kostola, ale nikomu o tom nepovedali, často sa do kostola išlo o dedinu ďalej.
Mali svoje návyky, zvyky, veľa času trávili spolu, mali záhradky, chodili spolu na víkendy. Keď sa vytvorila komunita ľudí, ktorá si dôverovala, tak bola uzavretá. Napriek tomu, že boli obozretní, tak potom ostali zaskočení, keď zistili, kto z ich okolia donášal ŠtB.
Oba seriály sú o úplne odlišných režimoch, ale v každom z nich vystupuje nejaká kontrola – Hlinkova garda, príslušníci SS alebo ŠtB. V súčasnosti nikto takto priamo nevykonáva nad ľuďmi dozor...
Ja si myslím, že dnes naše pocity, názory a správanie nie sú úplne bez kontroly, len si ju nevieme uvedomiť, pretože má inú podobu. Mňa napríklad zaráža, že ľudia dokážu zdieľať veľmi intímne veci zo svojho súkromia na internete.
Vo svojich úvahách sa potom vraciam k tomu, ako si v období Slovenského štátu alebo normalizácie ľudia strážili súkromie. Nechceli, aby niekto do ich súkromia vchádzal. Snažili sa ho chrániť preto, aby sa do nich nestarala ŠtB alebo Hlinkova garda. V súčasnosti ľudia zdieľajú svoje súkromie, fotografie, spomienky. My sami zverejňujeme všetko, vzdali sme sa dobrovoľne kontroly nášho súkromia a ani si to neuvedomujeme.
Ktorú postavu z Dunaja obľubujete?
Mne sa veľmi páčia silné ženské postavy ako Šarlota, Vilma alebo Irena. Páči sa mi aj to, že ich autori nevykresľujú úplne ako superženy, ale prechádzajú si citovými alebo kariérnymi kotrmelcami, pretože tak to v živote naozaj je. Robíme veci dobré a zlé, dejú sa veci dobré a zlé, a musíme sa s nimi vyrovnať.
Tieto postavy nie sú inšpirované skutočnými ženami, ale podarilo sa mi skrz ne poukázať na ženy, ktoré sa v medzivojnovom období snažili budovať kariéru, mali vzdelanie, vedeli alebo tušili, čo sú to ženské práva a chceli ich realizovať.
Aj na ženských postavách v Sľube som chcela ukázať postavenie žien v tej dobe, hlavne mamy, ktoré museli riešiť neštandardné životné situácie.
Napríklad postava Hany – rola matky, na ktorú socialistický režim nakladá a veľa od nej očakáva, a potom jej nedokáže zabezpečiť podpornú sieť rôznych inštitúcií, programov, finančnej pomoci, ktorá by jej dokázala v zložitých životných situáciách pomôcť. V socializme bola žena zahltená rôznymi úlohami a povinnosťami, ktoré vyplývali z toho, že boli zamestnanými ženami, manželkami a matkami.
V podobných situáciách sú však aj mnohé ženy a matky v súčasnosti.
Presne tak. Keď sa pozrieme aj na historický príbeh emancipácie žien na Slovensku, tak vidíme, že všetky emancipačné postupy boli veľmi pozvoľné a pomalé, akoby „jeden krok vpred a dva vzad“.
Aj svojim študentkám zdôrazňujem, že sú veci, ktoré stoja za to, aby sme pre ne bojovali – volebné právo, možnosť rozhodovať o svojom vlastnom tele, väzbách a vzťahoch v rodine, otázky rozvodu, prístupu k majetku, k práci, rovnosť v odmeňovaní a podobne. Pretože stále prešľapujeme na mieste a stále tu máme silných mužov, ktorí majú pocit, že vedia rozhodovať za ženy.
To však nie je len slovenský problém, začína to byť celosvetový trend, že silní muži rozhodujú o všetkých a o všetkom, preto sa vytráca aj váha žien vo verejnom priestore.
Mnohí diváci zažili obdobie normalizácie, takže si pamätajú aj rôzne detaily a odhalia chyby, museli ste si tu dávať väčší pozor ako pri Dunaji?
Áno a je to nebezpečné. Divákov to bude nepochybne rozdeľovať. Časť bude nadšená, pretože majú pozitívne spomienky na to obdobie – hudba, komické účesy, kamaráti, fajčenie za školou, prvé lásky, chaty, zdanlivé sociálne istoty. Normalizácia bola obdobím, ktoré bolo najmenej dynamické.
Potom sú však ľudia, ktorí na toto obdobie nebudú spomínať pozitívne, pretože patrili ku skupinám obyvateľstva, ktoré boli v konflikte s režimom. ŠtB komplikovala život rodinám, z ktorých niekto emigroval alebo sa hlásil k disentu. Pre tieto rodiny sa vtedy skončila akákoľvek možnosť kariérneho rastu, štúdia, cestovania.
ŠtB chodila a obťažovala rodinných príslušníkov, ktorí boli bezmocní. Toto je dôležité ukázať, ako režim dokázal korigovať a obmedziť sny a predstavy.
Mladí strácajú záujem o históriu, rovnako aj staršie generácie. Čím to podľa vás je? Prečo?
Myslím si, že to je celkovo nastavením spoločnosti. Sú veci, o ktorých spoločnosť nechce diskutovať a hovoriť. Medzi tieto témy patrí aj téma holokaustu, Slovenského štátu a obdobia po druhej svetovej vojne.
Je to náročné na interpretáciu, na vysvetľovanie, či už z pohľadu politiky alebo hospodárstva. Chýba nám tu modernejší koncept vzdelávania dejepisu. A dobové seriály by nemali byť náhradou adekvátneho vzdelávania.
Je tu obrovský tlak na IT technológie, matematiku, fyziku, chémiu a prírodné vety a ja to absolútne rešpektujem, ale mladí by mali ísť do života aj so základnou znalosťou spoločenských tém a problémov, pretože im budú čeliť.
Mnohých odrádza aj to, že dejepis je len o dátumoch a udalostiach, ale mali by sme ho poňať práve tak, že ukazuje obraz spoločnosti a dotvára to, akým spôsobom žijeme, komunikujeme a fungujeme. Vďaka nemu môžeme pochopiť, prečo niektoré procesy v spoločnosti prebiehajú tak, ako prebiehajú. Ale nie je to ani vina učiteľov dejepisu.
Myslím si, že robia maximum. Nezáujem detí o dejepis pramení aj z rodiny – rodičia nevedú deti k spoločenským témam, kultúre či literatúre. Nemôžeme sa tváriť, že to potom zachráni škola alebo štát.
Každý moment je pre históriu dôležitý. Čo zažívame na Slovensku dnes z vášho pohľadu a ako sa na to budeme pozerať o 20 alebo 30 rokov?
Ja dúfam, že sa na to vôbec budeme môcť o 20 až 30 rokov pozerať. Obraz, ktorý v súčasnosti vidím, nie je úplne pozitívny. Vytratila sa tolerancia, spolupatričnosť, ochota pomáhať si navzájom.
Všetci sa oháňajú kresťanskými a tradičnými hodnotami, ale málokto ich žije. Stratili sme ľudskosť. Ja môžem s niekým nesúhlasiť, ale to mi nebráni v tom, aby som si ho nevážila ako človeka. To sa potom premieta až do neúcty k ľudskému životu a k neschopnosti si toho druhého slušne vypočuť. A dialo sa to opakovane počas celého 20. storočia.
Nestačí sa oháňať hodnotami, pokiaľ ich nežijeme. Nejde o to, čo povieme. Ide o to, akým spôsobom svoje hodnoty dávame ostatným ľuďom najavo.
Takže históriu tvorí každý jednotlivec svojimi činmi?
Áno. Akým spôsobom priloží ruku k dielu. Máme predstavu, že niečo za nás vyrieši štát a to si nesieme ešte zo socialistického obdobia, ale nie je to tak. Každý z nás participuje na štáte svojimi rozhodnutiami.
Možno nás teraz predstavitelia štátu veľmi nepočúvajú, lebo ich nezaujímame. Kým žijeme v parlamentnej demokracii, tak sa spolupodieľame na riadení vecí verejných. Mali by sme vedieť ich spravovať a niesť zodpovednosť za naše rozhodnutia. Silní muži vždy prichádzali a odchádzali a zväčša odchádzali veľmi neslávne.
Ale to, ako my žijeme, akým príkladom sme v našom blízkom okolí alebo v sociálnej bubline – to je dôležité. Veľmi intenzívne dnes vnímam medzigeneračné konflikty, vyhrotené vzťahy v rodinách, kde sa členovia nedokážu ani pozdraviť. To je tragický obraz rozpadu našej spoločnosti.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
