Na divadelné dosky priniesli skutočný príbeh Violy Stern Fischerovej, ktorá prežila pokusy Anjela smrti Mengeleho a štyri koncentračné tábory. V septembri s týmto predstavením vystúpili v Slovenskom národnom divadle. Reč však nie je o prestížnom divadelnom zoskupení. Pôsobiskom divadla Ramagu je odľahlý zamagurský región, mesto Spišská Stará Ves. A aj napriek tomu, že domáci ich veľmi dobre poznajú, ako ukázali posledné voľby, hlas fašistov je tam stále počuť.
Za všetkým je iniciatíva a odhodlanosť skupiny študentov, ktorí v roku 2009 založili neformálne divadlo. O deväť rokov neskôr svojpomocne zrekonštruovali starú reštauráciu a otvorili nezávislé kultúrne centrum. Dnes fungujú ako občianske združenie.
Vo svojom ateliéri nemajú iba divadelnú scénu, ale pripravia vám v ňom aj kávu alebo čaj. Pravidelne tam vítajú rôznych umelcov, prinášajú diskusie s inšpiratívnymi osobnosťami a nezabúdajú ani na tých najmenších. Popri tom vydávajú regionálne noviny, pretože, ako sami hovoria, aj malé regióny žijú svoje životy.
Do Pienin tak prinášajú kultúru a umenie, za ktorými by obyvatelia tohto kraja museli cestovať desiatky až stovky kilometrov.
Na ich čele stojí Lukáš Marhefka, s ktorým sme sa rozprávali nielen o Ramagu a monodráme Mengeleho dievča, ale predovšetkým o aktuálnej spoločenskej a politickej situácii.
V článku sa tiež dočítate:
Prečo sa voláte Ramagu?
V tomto regióne nás inšpiruje pohorie Magura. Vznikajú tu názvy ako Magura, Maguranka, Maguráčik, ale my sme chceli, aby náš názov bol skrytý a zároveň hravý. Keď si poviete slovo Magura viackrát po sebe, tak vznikne slovná prešmyčka - Ramagu.
Aké je to byť umelcom v malom odľahlom kúte Slovenska?
V prvom rade je to krásne. Zamagurie je miesto, kde mi nič nechýba. Isteže, byť umelcom v Bratislave by bolo lepšie z hľadiska veľkosti publika, ale bolo by to ťažšie, čo sa týka uplatnenia. Tam je tých telies naozaj veľmi veľa. Ramagu má okruh ľudí, ktorí tu chodia radi. Samotná naša komunita, do ktorej sú zapojení členovia a priatelia, má dnes 30 až 40 ľudí. Tí veria tomu, čo robíme. Trápenie bolo. Dnes však hovorím, že to nie je ani na vyskakovanie, ani na plač. Všetko je o tom, ako tú robotu robíte. Keď vydržíte niečo robiť cieľavedome desať, pätnásť rokov a dáte si poradiť, neurazíte sa na porotu, ktorá povie - robte to inak, ak máte okolo seba blízkych ľudí, tak je úplne jedno, kde ste. V každom regióne sú ľudia, ktorí cítia, že kultúra je potrebná.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste z divadla urobili kultúrne centrum?
Skončil som VŠMU v Bratislave a povedal som si, že budem žiť v Zamagurí, ale len pod jednou podmienkou. Keď tu budem mať kam ísť do divadla, na koncert, na diskusiu. No a vy nemôžete stáť na mieste a nadávať, že tu nič nie je. Musíte to zobrať do vlastných rúk. Vďaka štúdiu produkcie som získal dostatok zručností, vedomostí a kontaktov, vďaka čomu sa mi podarilo skĺbiť ideálne miesto pre život s prácou.
Prečo ste sa rozhodli pre príbeh pani Violy Stern Fischerovej?
Celé to vzniklo veľmi spontánne. Manželka si prečítala knihu Mengeleho dievča a povedala mi, nech si ju tiež prečítam. Čítal som ju na pláži. No rýchlo som usúdil, že nejde o výber vhodný na dovolenku. Namiesto oddychu ma trápili ťažké myšlienky. Keď som však knihu čítal, príbeh sa mi začal v hlave usádzať ako monodráma. Bol som si istý, že z toho môže byť hra o silnej osobnej výpovedi jednej ženy. Krátko potom som zháňal číslo na autorku knihy Veroniku Homolovú Tóthovú. Oslovil som ju v roku 2019, o rok neskôr sme začali skúšať a v auguste 2021 bola premiéra. Od prvého momentu našej vzájomnej komunikácie bola voči nám veľmi ústretová.
Čím vás príbeh oslovil?
Prítomnosť Židov v Spišskej Starej Vsi poznám iba z rozprávania a historických prameňov. Môj dedo mi často o nich hovoril, ale nikdy nie so zatrpknutosťou či hnevom. Práve naopak. Obyvatelia mesta sa utiekali k lekárom a obchodníkom so židovským vierovyznaním. Bolo to úplne normálne spolužitie – kresťania išli do kostola a židia do synagógy. Dokonca tu máme významný židovský cintorín. Dnes tu prídu chlapci, čo niekedy chodili v bomberách a tvrdia o holokauste, že sa nestal, alebo že oni nie sú historici. Preto v tomto regióne musíme hovoriť o minulosti. Ako inak o tom máme robiť osvetu, keď hráme divadlo? Jedine divadlom.
Spomínali ste, že ste mali pri tom ťažké myšlienky. Tá kniha je naozaj psychicky náročná. Ako ste zvládli príbeh nacvičovať?
Ja som na nácvik nahliadal iba z produkčného uhla. Rozhodne však viem, že režisérka a herečka, ktoré hru tvorili skoro desať mesiacov, mali obdobia, kedy sa nekonali ani termíny skúšok. Prirodzene z toho šla ťažoba. Niektoré pasáže potrebovali zmeniť plán skúšania alebo ich bolo treba nechať uležať, chcelo to čas. Moja manželka Simona, ktorá stvárňuje hlavnú postavu, nemala vtedy dobré obdobie. Bola taká ponorená do toho, že niekedy jej v bežnej komunikácii ušla replika. Celá atmosféra príbehu je jednoducho náročná a aj proces nacvičovania bol zložitý.
Predpokladám, že je to ťažké aj teraz pred samotnými predstaveniami.
Predpokladáte veľmi dobre. Hra má 41 repríz za dva roky, čo nie je vôbec málo. Občas sa stane, že školy chcú, aby sme predstavenie odohrali dvakrát po sebe. Lenže my ju nehráme dvakrát po sebe, nehráme ju viac ako jeden až dvakrát mesačne. Táto hra si musí zachovať svoju vážnosť aj v repertoári. Mengeleho dievča nemôže byť kasový trhák. Áno, ľudia na to chodia a chcú to vidieť, ale ak vy chcete, aby hra mala svoju kvalitu, nesmiete ju prebiť kvantitou.
V septembri ste vystúpili v Slovenskom národnom divadle, ako sa vám to podarilo?
Bola to súhra viacerých vecí. Naším hlavným partnerom pre toto podujatie sú Mladí proti fašizmu. Spoločne s Marekom Machom sme sa raz rozprávali, kde by sme mohli monodrámu ponúknuť, aby jej posolstvo rezonovalo ešte viac. Marek sa podujal, že osloví SND a oni to z dramaturgického hľadiska poňali ako vhodnú tému v predvolebnom čase. My sme vyhrali viacero festivalových cien a získali sme divadelnú kritiku od ľudí, ktorí sú v divadelnom svete rešpektovaní. Aj to boli atribúty, ktoré pri tom zohrali dôležitú úlohu. Nakoniec ju zaradili do Modrého salóna a lístky sa vypredali za 24 hodín.
Stalo sa vám, že po predstavení niekto prišiel za vami a povedal niečo, čo vo vás zarezonovalo?
Pre mňa bolo silné, keď sme Mengeleho dievča hrali v Lučenci, odkiaľ pani Viola pochádzala. Na predstavenie sa prišli pozrieť jej dve dcéry. Viete, hrať toto predstavenie pred jej dcérami, ktoré sú tým príbehom poznačené... My sme nevedeli, ako zareagujú. Ony potom prišli za Simonou a povedali jej, že v nej videli svoju mamičku. Bolo to veľmi silné. Alebo študenti sa unúvali zozbierať svoje reakcie a napísať nám, čo cítili. Išlo o deviatakov, takže pre nich bol príbeh ešte ťažšie asociovateľný. Vtedy sme si povedali, že ak toto dokázali 15-roční mladí ľudia, tak to má zmysel.
Treba ľudí vzdelávať nielen kultúrne, ale aj historicky?
My musíme ľudí vzdelávať vo všetkých smeroch. To, v akom štádiu sa naša krajina nachádza, je dôsledok toho, že rezorty kultúry a školstva sú dlhodobo nechcené. Každý chce žiť v kultúrnej spoločnosti. Každý sa oháňa titulmi pred menom a za menom. Každý sa rád hrdí, akú školu skončil. Avšak vzdelanie znamená tráviť časť voľného času kultivovaním svojej osobnosti. V dnešnej dobe si mladí chlapci kúpia drahé auto a to pre nich znamená imidž. V tejto krajine nie je vzdelanie imidžom. V tejto krajine nie je imidžom večer čítať knihy. Chceme žiť v kultivovanej spoločnosti, lenže ľudia rezignovali v oblasti kultúry a vzdelania. Preto sa nachádzame tam, kde sa nachádzame.
Vo vašom meste mala Republika v septembrových voľbách takmer 10 percent, v roku 2020 mali kotlebovci nad 11 percent. Je všeobecne známe, že v týchto stranách sa nachádzajú členovia, ktorí popierajú holokaust, sú odsúdení za extrémizmus, hanobia rasy a menšiny, čo vy na to hovoríte?
V prvom rade, je mi to ľúto. V podstate je to o tom, o čom som hovoril. Ľudia na to, aby dokázali odsúdiť takéto zlo, potrebujú mať rozvinuté kritické myslenie. Musia byť dostatočne vzdelaní, aby dokázali zobrať do úvahy relevantné zdroje, dejinné súvislosti, fakty od odborníkov a ľudí, ktorí sú v daných témach rešpektovaní. Na základe toho by si mali potom vytvoriť názor. Dochádza však k tomu, že názor si urobia na základe tých, ktorí lepšie búchajú po stole. Prípadne tých, ktorí obviňujú Rómov, že práve oni môžu za ich životné marazmy. Ukazujú na nich prstom a pripisujú im vinu za vlastnú životnú situáciu. Ak nie ste v živote šťastný, tak hľadáte nepriateľa. Hľadáte niekoho, koho z toho obviníte. A jednoducho, keď vám niekto pomôže to urobiť a nájsť vinníka, tak mu svoj hlas vo voľbách dáte. Avšak aby ste si toto rozhodnutie uľahčili, tak porozmýšľate, čo ak ten holokaust nebol? A čo ak má pravdu? Čo ak nás všetci dookola klamú a oni jediní nám chcú dobre? V tomto svoju prácu urobili médiá šíriace dezinformácie. Videl som taký plagát, ešte z čias komunizmu. „Chráňte úrodu zemiakov pred americkým chrobákom...“ Už vtedy Kremeľ hustil ľuďom do hlavy, že za zlú úrodu môže chrobák z Ameriky. Pomohli nešťastným ľuďom nájsť nepriateľa, ktorý „môže“ za ich biedu...
Podľa vás si ľudia nedokážu spojiť súvislosti medzi posolstvom príbehu a politickými stranami?
Myslím, že výsledok extrémnej pravice v Zamagurí je po štyroch rokoch horší, percentá im idú dole. Fašisti tu mali voličský potenciál na úrovni 16 percent, dnes je to na úrovni približne 12 percent. Pokles tu je. Zmena v spoločnosti sa však deje veľmi pomaly. Pokiaľ z nášho predstavenia odídu jeden alebo dvaja diváci, ktorými to pohne, začnú rozmýšľať a prídu na to, že siahať po extrémizme nie je dobré, tak to považujem za úspech.
Je podpora štátu dostatočná? Mal by niečo robiť lepšie alebo efektívnejšie na podporu kultúry a umenia?
Z nášho ročného rozpočtu je 20 až 30 percent z grantov, zvyšok dokážeme vyrobiť sami. Podpora cez granty je citeľná. Bolo by lepšie, keby jej bolo viac, ale nemôžeme sa tváriť, že nie je. Nie je taká, akú by sme potrebovali, preto musíme robiť viacero vecí. Z tohto dôvodu vydávame regionálne noviny, robíme agentúrne veci, prevádzkujeme vlastné divadlo, s ktorým odohráme 80 až 90 predstavení ročne, máme bar, kde si ľudia večer sadnú a dajú si lokálne remeselné pivo. Spojiť veľa vecí dokopy vie byť niekedy náročné.
Akým smerom sa bude podľa vás kultúra uberať po vymenovaní novej vlády, obzvlášť ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej, ktorá je tvárou konšpiračnej televízie?
Ja som sa ani za pôsobenia pani ministerky Milanovej netajil tým, že som v nej nevidel oporu pre kultúrnu obec. Dnes by som bol veľmi rád, keby sa pani Milanová vrátila. A to je už čo povedať. Na margo dnešnej pani ministerky, keď chce vidieť, ako vyzerá drina v kultúre, nech sem príde na týždeň. Podľa mňa sa jej ani nesníva o tom, ako funguje nezávislá kultúra, ako fungujú mimovládky, ako my musíme makať, aby sme mohli dať ľuďom výplatu. My tu ľuďom totiž dávame prácu.
Koľko ľudí zamestnávate?
Momentálne zamestnávame dvoch ľudí na plný úväzok, dodávateľsky je tu ďalších desať osôb - zvukári, technici, administratíva, grafici. Všetko sú to mladí ľudia. To, že na ministerskej stoličke sedí pani Šimkovičová, je veľká rana pre kultúru. Podľa mňa nemá dostatočný kredit na to, aby šéfovala tomuto rezortu.
Ona je bývalá moderátorka, takže pôsobila v médiách, ktoré spadajú pod kultúru.
Áno, ale postavte vedľa nej desať špičkových slovenských umelcov, rešpektovaných doma i v zahraničí - filmárov, maliarov, spisovateľov, dizajnérov... Ona má byť na základe niečoho aj pre nich nejaká autorita, prípadne im má byť partnerom... Nepotrebuje to ďalší komentár.
Mala by sa prísť pozrieť na Mengeleho dievča?
Asi mi to je jedno. Nevzhliadam k nej. Ona už demonštrovala svoje postoje k niektorým témam dostatočne zreteľne. Dezinformačná scéna je presne tá, ktorá to celé štartuje, vedie a tlačí pred sebou. Ak sú jej títo ľudia blízki, tak potom je asi márne ju pozývať na Mengeleho dievča.
Prečo majú z vášho uhla pohľadu konšpirátori takú silu v spoločnosti?
Opýtajte sa človeka, ktorý holduje dezinformáciám, koľkokrát v živote bol v divadle, kine, či číta. Opýtajte sa, čo povznáša jeho dušu... Opýtajte sa ho, čo večer pozerá v televízii alebo či vlastný voľný čas obetuje vzdelávaco-kultúrnym aktivitám. Povie, že pre neho to nie je dôležité, alebo, že nemá čas. Ak je pre vás podstatné vzdelanie, sú pre vás dôležité fakty, ich hľadanie a osvojovanie. Ak na toto nemáte čas, tak vezmete prvé, čo príde. Niečo, čo vám zabrnká na city. Toto je môj subjektívny postoj, samozrejme, nechcem škatuľkovať, ale takto to vnímam.
A ako komunikujete s týmito ľuďmi? Argumentujete? Má vôbec zmysel sa s nimi rozprávať o spoločensko-politických témach?
Ja som sa tým niekedy trápil. Najprv som sa snažil ľudí presviedčať a argumentovať. Avšak stala sa mi jedna zaujímavá vec. Mal som kamaráta, ktorý bol najväčší putinofil, akého som v živote stretol. Dlhodobo tvrdil, že najlepšie, čo by sa mohlo Slovensku stať, keby sa Putin stal naším prezidentom. To bolo pred agresiou na Ukrajine. Hneď ako Putin vpadol na Ukrajinu, tak ten človek zneistel a nakoniec sa zmenil. Kráčal v Poprade po námestí, kde bol pochod za mier. Dav kričal: „Sláva Putinovi!“ Vtedy išiel rovno na políciu a podal trestné oznámenie na organizátorov pochodu, pretože velebili vojnového zločinca. Ja som si vtedy povedal, že asi je jeden z tisíc, ale pochopil. V dialógu tých ľudí asi nepresvedčíte. Oni to musia zažiť, aby zmenili názor.
Pozrite sa, ako prebieha natáčanie dobového seriálu Dunaj, k vašim službám:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
