Šerpovia spočiatku Meru iba tolerovali, no keď si uvedomili, akú náročnú trasu prekonal, získal si ich rešpekt.
Túlavý pes sa pridal k horolezeckej expedícii a vystúpil s ňou na sedemtisícovku. Znie to ako krátky opis dobrodružného filmu, no tento príbeh napísal sám život. Americký horolezec Don Wargowsky, ktorý bol vedúcim výpravy, ho prerozprával vo svojom blogu.
Expedícia zložená zo skúsených horolezcov, ich klientov poloamatérov, sprevádzaná šerpami si dala za cieľ zdolať dva kopce v nepálskej časti Himalájí. Prvou horou mal byť Mera Peak (6476 m) a vrcholom expedície sedemtisícovka Baruntse (7162 m).
Horolezci bez väčších problémov vystúpili na prvý vrch a keď zostupovali dole, všimli si, že ich prenasleduje pes. Veľmi ich to prekvapilo, práve sa totiž nachádzali vo výške 5800 m.n.m. Ako sa tam ten pes dostal? Hlavami krútili aj skúsení šerpovia.
V minulosti sa síce vyskytli prípady, keď psy sledovali horolezcov do základného tábora pod Mount Everest a následne až do druhého tábora (6500 m.n.m), no to, čo následne zažil Don Wargowsky, je priam neuveriteľné.
Stredne veľký pes, zrejme kríženec Tibetského mastiffa a Himalásjkeho ovčiaka, mal očividne poriadne tuhý korienok. Wargowsky a spol zostali v nemom úžase, keď zistili, že pes, ktorému dali meno Mera, s nimi drží krok aj počas výstupu na Baruntse. Ako prešiel cez náročné ľadovcové úseky im bolo záhadou.
Šerpovia spočiatku Meru iba tolerovali, no keď si uvedomili, akú náročnú trasu prekonal, získal si ich rešpekt. Uverili, že ide o šťastné znamenie. Mera nakoniec horolezcov dobehol a tí ho prijali za člena výpravy.
„Na nepálskeho túlavého psa bol veľmi čistý. Liezol som už aj so svojim psom, no nikdy v takých výškach a náročnom teréne. Najskôr nechcel spať v mojom stane, no po dvoch nociach si to rozmyslel. Stali sa z nás nerozluční parťáci," napísal Wargowsky vo svojom blogu.
Potom však prišli obavy: "Vedel som, čo nás čaká a považoval som za nemožné, aby to Mera zvládol. Lezenie na lanách, kempovanie v -30 stupňoch v mrazivom vetre. Keď pôjde s nami, nemá šancu prežiť. Prečo by pes chcel tak trpieť v extrémnych podmienkach? Nedávalo to zmysel," spomína Wargowsky.
Našťastie sa mýlil. Pes zvládol výstup až na vrchol a navyše na ňom neboli badať žiadne príznaky výškovej choroby ani únavy. Šerpovia nechápali, ako je to možné, mali obrovskú radosť.
„Vyzeralo to ako keby už tam niekedy bol. Po zamrznutom kopci sa pohyboval sebaisto, bez strachu. To, na čo som ja potreboval obuv za 1300 dolárov, Mera zvládol bosý," čuduje sa ešte teraz šéf výpravy.
Zostup však už bol horší. Mera sa pri pohľade na strmé steny hory začal báť. V miestach, kde bolo dosť snehu to riešili tak, že ho postrčili a poradil si sám. Na ťažkých úsekoch ho však museli spúšťať na lanách. Veľká úľava prišla až keď zostúpili do základného tábora.
„Zvažoval som, že si Meru zoberiem zo sebou do Seattlu, kde žijem, no už mám psa a neprišlo mi to správne. Mera je doma v Nepále. Na moju veľkú radosť si ho však adoptoval jeden zo šerpov. Mera má novú rodinu," napísal v blogu Wargowsky.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
