Najväčšie zverstvá nacistov, o ktorých vás v škole neučili (II. časť)

Prečítajte si o tábore Brezinka, v ktorom sa uskutočnilo najmasovejšie vraždenie v histórii.

Koncentračný tábor Osvienčim vznikol ako zajatecký tábor. O jeho fungovaní, utrpení a mučení, ktoré v ňom ľudia prežili a mnohí v ňom prišli o život, sme už písali v článku – Najväčšie zverstvá nacistov, o ktorých vás v škole neučili (I.časť)

Osvienčim sa rokmi vyvinul na tábor smrti. Tábor, v ktorom sa uskutočnilo najmasovejšie vraždenie v dejinách histórie. Prebiehalo na priemyselnej úrovni. Myšlienka zbaviť sa židov žila v nacistoch už pred začiatkom druhej svetovej vojny. Prvotným plánom bolo presídliť ich na ostrov Madagaskar. Nacistickým pohlavárom bolo jasné, že ide o milióny ľudí a takýmto spôsobom by nastal chaos. Samozrejme, šlo najmä o ekonomickú stránku veci a tá bola v ich očiach viac ako nevýhodná.

Nemci začali so zoskupovaním židov do get a neskôr do koncentračných táborov. Mnohé z nich, ale najmä Osvienčim, boli konečnou stanicou.

Problémom tábora, do ktorého privážali tisíce židov vo vagónoch pre dobytok, bola nedostatočná kapacita. Postupne preto vybudovali druhý a tretí komplex, vzdialený od zajateckého tábora len pár kilometrov. Neskôr pribudli štyri obrovské krematóriá. S počtom pecí, ktoré v nich boli, dokázali Nemci za deň zabiť 4 700 ľudí, teda 150-tisíc mesačne.

Dnes po nich zostali len ruiny. S príchodom červenej armády chceli Nemci zahladiť stopy a vyhodili ich do vzduchu. Rovnaký osud čakal aj mnoho barakov v tábore. Tie, ktoré zostali, sú desivým svedectvom najväčších zverstiev.

Ako dobytok

Židia boli pre nacistov ako otravný hmyz, ktorého je potrebné sa zbaviť. Z ich pohľadu si nezaslúžili prepravu na úrovni. Tisíce ľudí zvážali do tábora vo vagónoch pre dobytok. Boli také preplnené, že sadnúť si alebo ľahnúť bolo nemožné. Postojačky v zime či horúčavách museli vydržať ľudia niekoľkodňovú cestu. O hlade, o smäde. Bez zastávky a možnosti ísť na toaletu. Náhradou za ňu boli vedrá a tí, ktorí sa k nim nedostali, vykonali potrebu na mieste, kde stáli.

Mnohí židia boli vyčerpaní a vyhladovaní už z geta, a tak cestu neprežili. Ich bezvládne telá končili v cieľovej zastávke na kope ako odpadky. Neboli to len starci, ale aj ženy a výnimkou neboli ani matky s novorodencami. Mamička, ktorá nemala prístup k vode a jedlu, stratila mlieko a nemohla tak nakŕmiť svoje dieťa, ktoré zomrelo.

Vzal lopatu a toho muža mlátil do hlavy, pokiaľ nepadol na zem. Potom ho obrátil tvárou k zemi, lopatu mu položil na krk a postavil sa na ňu.

Ľudia z prvých transportov ešte neboli selektovaní na práceschopných a tých zbytočných. Všetci skončili v tábore a keďže v tom čase sa ženská časť Brezinky len budovala, väzenkyne umiestnili v hlavnom tábore.

Medzi nimi boli aj Slovenky. Po príchode sa museli vyzliecť donaha a odovzdať všetky šperky. „Aj keď nás Nemci tak veľmi nenávideli, neváhali si brať naše šaty, topánky a šperky. Prečo im náš majetok nebol odporný?“ pýta sa Silvia Veselá, ktorá tieto zverstvá prežila. 

Nasledovala lekárska prehliadka. Nemci chceli zistiť, či sú židovky čisté a sú panny. „Nemohli uveriť, že sme také čisté. Navyše 90 percent z nás boli panny. Všetko to boli veriace židovky, žiadna z nich by nedovolila mužovi, aby sa ich dotkol pred svadbou. Ale počas prehliadky dievčatá panenstva zbavili,“ opísala Silvia. 

Selekcia

Aby po príchode do tábora nenastal chaos, na ľudí čakali vojaci, lekári a špeciálne komandá, ktoré sa starali o upratovanie mŕtvol a batožiny. A tej bolo neúrekom. Židia netušili, že idú na istú smrť. Nacisti im pri odchode z domovov či get prikázali vziať si 20-kilovú batožinu a na kufre si mali napísať mená a adresu.

Potom, ako židia z vlaku vystúpili, rozdelili ich na dve skupiny. Mužov a ženy s deťmi. Boli to posledné chvíle, kedy sa rodiny mohli pozrieť do očí. Samozrejme, oni to netušili. Následne lekár pri prehliadke vyhodnotil, kto je práceschopný a kto pôjde do plynu. Nešlo ale o kompletnú lekársku prehliadku. Stačil im na to jeden pohľad.

Z mužov sa vyberali silní a mladí, zo žien taktiež mladé dievčatá. Matky s deťmi a starých poslali na smrť. 

Každodenné trápenie

Tých, ktorí selekciu prežili, rozdelili do ženského a mužského tábora. Na jednotlivé bloky dohliadali kápovia. Ich úlohou bolo udržiavať poriadok a dozerať na to, aby sa v tábore poctivo pracovalo. Čím krutejšie sa ale k väzňom správali, tým viac boli odmeňovaní a nacistami rešpektovaní. Povráva sa, že ženské dozorkyne boli omnoho krutejšie ako muži. V utrpení sa doslova vyžívali.

Svedkom krutého správania kápov bol hneď v prvý deň príchodu do tábora aj slovenský žid Otto Pressburger. „Šli sme do práce, stavať cesty. Dohliadali na nás kápovia aj esesáci. Bol tam jeden žid od nás z mesta, vysoký, urastený, z bohatej rodiny. Kápo si všimol jeho zlaté zuby a požiadal ho, aby mu ich dal. Ten človek odpovedal, že to nejde, ale kápo trval na svojom. Muž ďalej tvrdil, že mu zlaté zuby dať nemôže. Kápo prehlásil, že musíme plniť všetky jeho príkazy. Vzal lopatu a toho muža mlátil do hlavy, pokiaľ nepadol na zem. Potom ho obrátil tvárou k zemi, lopatu mu položil na krk a postavil sa na ňu. Zlomil mu tak väzy. Potom mu tou lopatou vylámal zuby z úst. Žid, ktorý stál neďaleko, sa kápa spýtal, ako to mohol urobiť. Chlap k nemu pristúpil a odpovedal, že mu to predvedie. Zabil ho rovnakým spôsobom. V ten večer sme cestou do baraku niesli so sebou 12 mŕtvych tiel,“ spomína Otto.

Život v barakoch

Väzni boli ubytovaní v drevených barakoch. Na začiatku každého môžete vidieť piecku. V žiadnej z nich sa v skutočnosti nikdy nekúrilo. Nemci predsa nechceli plytvať prostriedkami na židov. Tí spávali na drevených pričniach. Spočiatku bolo v každom baraku 500 ľudí, neskôr 800 a údajne aj 1000. Tí všetci sa museli tlačiť na drevených tvrdých posteliach bez vankúšov, s tenkými prikrývkami.

Baraky mali pod strechou otvory. Cez zimu to bolo pre väzňov obzvlášť náročné. Cez otvory snežilo a fúkalo dovnútra. Mnohí sa zobudili ráno zasnežení alebo sa nezobudili vôbec. Teplota bola v baraku nízka, ľudia sa zahriali len vlastným teplom.

Otrasné podmienky boli v barakoch aj v lete. Otvory pod strechou na vetranie nestačili a počas horúčav sa ľudia dusili a tlačili vo vlastnej šťave a smrade.

Neustála špina

Hygiena sa v tábore vykonávala ráno a večer. Väzni vstávali o štvrtej ráno, kápovia ich všetkých hnali do baraku, v ktorom sa nachádzalo veľké umývadlo a záchody. Na to, aby sa dali ako tak do poriadku mali len pár minút. Po celý čas na nich kričali kápovia a hnali ich obuškami.

Od vstupu do baraku tak mali čas len na to, aby si opláchli tvár vodou. Hneď museli utekať k betónovým otvorom, ktoré slúžili ako záchody. V strede stál dozorca, ktorý odpočítaval čas. Za niekoľko sekúnd museli väzni vykonať malú aj veľkú potrebu. U mnohých to nebol problém. Od hladu a vyčerpania mali krvavé hnačky. Častokrát to na nich prišlo aj počas práce. Tam si nemohli za žiadnych okolností odbehnúť, a tak všetko skončilo v nohaviciach.

Chod tábora mali na starosti aj komandá pozostávajúce zo židov. Prácou jedného z nich bolo čistenie toaliet. To sa robilo vždy až po niekoľkých dňoch, a tak z nich väčšinou obsah už pretekal. Na ich vyprázdnenie mali k dispozícii len malé misky a ručne museli vyberať ľudské exkrementy. Keď už nedočiahli, jeden z komanda vliezol do jamy a podával misku druhému.

Cesta do plynu

Matky s deťmi a starí ľudia boli po selekcii poslaní na smrť. Odviedli ich k budovám s plynovými komorami. Po skupinkách tak vysedávali neďaleko, jedli potraviny, ak im nejaké ostali z cesty. Nikto nevedel, čo ho čaká. Úlohou nacistov bolo postarať sa o pokojnú situáciu. S mnohými tak debatovali o tom, odkiaľ pochádzajú, čo robili, s čím obchodovali. Stačilo totiž, aby jeden človek spomenul slovo smrť a nastal by obrovský chaos a panika. Ľudia, ktorí by mohli prezradiť, čo sa s nimi stane, boli dopredu vytipovaní, diskrétne odvedení a zastrelení.

Niektoré matky ale tušili, čo sa s nimi stane. Jedna z nich sa raz opýtala šéfa tábora Rudolfa Hössa, ako dokáže zabíjať také krásne a roztomilé deti a či nemá srdce. Ďalšia matka vystrkovala z dverí plynovej komory svoje deti s krikom, aby ušetrili aspoň ich. Srdcervúce scény síce Hössom trochu pohli, ale ako sám spomenul vo svojej písomnej výpovedi počas procesu, nebolo to nič, čo by nevyriešila prechádzka na koni alebo pár pohárikov.

Musel som to robiť, pokiaľ som chcel žiť. Niekedy som sa ale pýtal sám seba, či takýto život stojí za to.

„Nikdy to nerobili počas dňa. Druhý deň ráno sme len videli telá na kopách vedľa jám,“ dodal Otto. Pracoval v špeciálnej skupine, ktorá pochovávala telá zavraždených v budovách 1 a 2. „Zabiť ľudí plynom je veľmi jednoduché. Len utesníte okná a dvere, aby ste udržali plyn vo vnútri. Oni len zamkli dvere a po niekoľkých minútach boli všetci mŕtvi. Esesáci priniesli telá k jamám, kde som pracoval ja. Zasypali sme ich hlinou a vápnom. Len toľko, aby to zakrylo telá, aby ich nebolo vidieť,“ opísal hrôzy nacistov Pressburger.

Keď ale prišlo leto, nastal problém. „Mŕtve telá ožili. Rozkladali sa, začali puchnúť a vyliezať z jám. Všade bola krv a blato a my sme to museli vyhrabávať holými rukami. Už to nevyzeralo ako mŕtve ľudské telo, bola to hnijúca hmota. Museli sme v tej hmote kopať, občas sme vytiahli hlavu, občas ruku alebo nohu. Zápach bol neznesiteľný. Nemal som na výber. Musel som to robiť, pokiaľ som chcel žiť. Inak by ma zabili. Niekedy som sa ale pýtal sám seba, či takýto život stojí za to,“ povedal Otto.

To, čo ostalo po mŕtvych židoch museli spáliť vo veľkých jamách. Také bolo riešenie nacistov, ktorí čakali na dobudovanie krematórií.

Ešte rýchlejšie vraždenie

V roku 1944 stáli všetky štyri krematóriá, čo umožnilo nacistom posunúť masové vraždenie na vyššiu úroveň. V tom období sa obeťami stali najmä maďarskí židia. Do tábora ich postupne priviezli 440-tisíc. Za menej než osem týždňov zavraždili viac ako 320-tisíc ľudí. Aby udržali tempo zabíjania zvýšili počet príslušníkov Sonderkommanda – oddiel väzňov z 200 na 900. Tí mali najhoršiu prácu. Pomáhali viesť a odpratávať nových prichádzajúcich pri ich ceste do plynových komôr, ktoré po vraždení upratovali.

V komande pracovali aj Dario Gabbai a jeho bratranec Morris Venezia z Grécka. Nechtiac sa dali naverbovať po ich príchode do tábora, keď sa Nemci pýtali, či je medzi nimi nejaký holič. Morrisov otec vlastnil holičstvo a aj keď jeho bratranec Dario nevedel o tomto povolaní nič, obaja sa prihlásili.

Esesáci im tak strčili do rúk veľké nožnice a odviedli ich do veľkej miestnosti plnej nahých mŕtvych tiel. Podľa Morrisových slov vyzerali ako sardinky v konzerve. Kápo, ktorý ich tam doviedol, začal po telách liezť a rýchlo strihal ženské vlasy, aby im ukázal, čo od nich chce. Obaja však narábali s mŕtvolami opatrne, čím kápa rozhnevali a on ich zbil. Začali kráčať po telách a strihať rýchlejšie.

Obaja chceli prežiť, a tak sa z ich práce stala rutina, hoci boli svedkami najhorších zverstiev. Počuli deti a ich matky, ako kričia a škrabú rukami do stien. Tisíc ľudí v komore kričalo: „Bože! Bože!“ „Bolo to ako hlasy z katakomb. Aj teraz ich počujem v hlave,“ povedal Dario.

„Keď sa otvorili dvere, videl som tých ľudí, ktorí pred polhodinou vošli, ako stoja. Niektorí boli čierno-modrí od plynu. Nemohli nikam utiecť. Boli mŕtvi. Keď zavriem oči, vidím ženy stojace s deťmi v náručí,“ dodal.

Sonderkommando muselo telá odstrániť z plynových komôr a malým výťahom ich dopraviť do spaľovacích pecí v prízemí nad nimi. Tam obetiam prehľadali všetky telesné otvory. Čo ak by si v nich ukryli cenné veci.

Potom opäť vstúpili do komôr a hadicami so silným prúdom vody ich vyčistili od krvi a výkalov na stenách a podlahe. „Boli dni, kedy transportom prišlo len 50 ľudí. V takom prípade sme ich museli dotiahnuť po jednom za uši, aby ich esesáci mohli odzadu zastreliť,“ povedal Dario.

Zúžitkovali všetko

Hoci sa židia Nemcom protivili, ich majetku a cenností sa to netýkalo. Z vlasov mŕtvych sa po spracovaní vyrábali deky, kabáty či matrace. Nacisti dokázali zúžitkovať takmer všetko, čo po mŕtvych zostalo. Majetky bohatých pripadli nemeckej ríši, šperky skončili na krkoch žien nacistických pohlavárov, oblečenie, topánky či protézy rúk a nôh vozili späť do Nemecka, kde ho predávali v second-handoch.

Napriek tomu mnohé veci v Osvienčime ostali a dnes sa na ne môžu pozerať turisti. Za sklenenými stenami tak nenájdu len kufre, okuliare, oblečenie pre malé deti, ale viac ako 40-tisíc párov ženských aj mužských topánok. Najbolestnejší pohľad je na dve tony ľudských vlasov poznačených Cyklónom B. Pochádzajú z viac ako 50-tisíc ľudí.

Výpovede tých, ktorí prežili a dožili sa dneška, zodpovedajú dobovým záznamom. Aj Dariove a Morrisove zážitky sa verne zhodujú s listami napísanými inými príslušníkmi Sonderkommanda. Našli sa v nádobách zakopaných pri peciach. Obsahujú najpohnutejšie výpovede z celého Osvienčimu.

(pozn. red. - výpovede Otta Pressburga, Silvie Veselej, Daria Gabbaia a Morrisa Venezia pochádzajú z knihy Laurenca Reesa Osvienčim - Nacisti a konečné riešenie).