O holokauste sa síce učíme mnoho faktov, ale najviac emócií v nás vyvolá návšteva koncentračného tábora.
Mnohí z tých, ktorí dnes povedia, že aj tak celý svet ovládajú židia niekde z centra New Yorku, ani nechápu podstatu týchto slov. Pretože presne tak sa to začalo aj u nacistov. Z prehry prvej svetovej vojny vinili práve židov a boľševikov. Podľa nich mali tajne riadiť celý svet a oni mohli za všetky príkoria Nemcov. Pri tom mnohí nemeckí židia nasadzovali životy za svoju krajinu na fronte.
O holokauste sa učíme v škole, ale táto rozsiahla téma by sa dala rozvinúť na dlhé hodiny, na ktoré v škole čas nemajú. Najdôležitejšie sú preto fakty a tie sa dajú namemorovať, no málokedy vyvolajú v človeku emócie.
V škole vás zväčša naučia toto:
1940 - nacisti začali budovať zajatecký tábor Osvienčim
20. mája 1940 - prichádzajú prví väzni
október 1941 - začali budovať druhý tábor Brezinka (Birkenau)
27. január 1945 - tábor oslobodili Červená armáda
Počet obetí: najmenej 1 300 000 ľudí, z toho 200-tisíc detí
Z vlastnej skúsenosti viem, že vo veku stredoškoláka vníma človek tieto skutočnosti ako niečo, čo sa musí naučiť. Zomreli ľudia. Prišli do nejakého tábora, kde ich hneď zabili. Ale až po návšteve Osvienčimu a jeho druhého tábora Brezinka si človek uvedomí, ako tí ľudia trpeli. Najmä tí, ktorých nezavraždili hneď, ale museli znášať dennodenné utrpenie, mučenie niekoľko mesiacov. Taká bola totiž priemerná dĺžka života v takomto tábore.
Čo vás v škole nenaučia
Hoci Osvienčim tvorilo niekoľko táborov (Auschwitz 1, Auschwitz 2 - Birkenau, Auschwitz 3 - Monowize) a v každom z nich zomierali ľudia, predsa len bol v ich fungovaní nepatrný rozdiel.
Tábor Osvienčim bol spočiatku definovaný ako zajatecký tábor. Na starosť ho dostal kapitán SS Rudolf Höss, ktorý ale nemal potrebný materiál. Začal tak raziť teóriu „organizovania", v preklade však šlo o kradnutie. Jednoducho si z okolitých dedín vzal, čo potreboval. Za obeť tak padli domy mnohých Poliakov. Tehly, drevené laty a dokonca aj ostnatý plot, ktorý ukradol samotný Höss.
Prví väzni, ktorých sem priviezli, boli Nemci. Šlo o zločincov a dokonca aj vrahov, z ktorých sa stali kápovia dozerajúci na poriadok. Boli to politickí väzni - učitelia, kňazi, študenti univerzít alebo jednoducho človek, ktorý ležal Nemcovi v žalúdku. Ich úlohou bolo postaviť si vlastné väzenie.
Höss nechal na vstupnú bránu vyrobiť názov Arbeit Macht Frei (Práca oslobodzuje). Tento nápad dostal potom, ako si spomenul na vlastné uväznenie po konci prvej svetovej vojny, kde ho pri živote udržiavala len práca a dodávala mu nádej. To isté videl u väzňov v tábore Dachau, kde bol šesť rokov dozorcom. Toto heslo malo tiež slúžiť ako kamufláž. Mnohí uväznení tak pri svojom príchode vstupovali do tábora s myšlienkou, že tu nebude tak zle, veď budú len pracovať.
Keď dnes vstúpite do tábora, okamžite sa pristavíte pri hrubom ostnatom plote. V súčasnosti už bez elektriny. V tom čase stačil jeden dotyk a prišla smrť. Niektorí väzni sa tak aj pokúsili ukončiť svoje trápenie. Psychicky a fyzicky zničení sa vybrali k plotu, ale aj tak sa k nemu nedostali. Stráž ich konanie okamžite vyhodnotila ako pokus o útek a zastrelila ich. Vykúpenie tak našli nie v elektrickom plote, ale v guľke.
Spočiatku spávali väzni v niekoľkých blokoch len na slame, neskôr pribudli drevené poschodové postele. V jednej miestnosti sa ich muselo tlačiť niekoľko stoviek. K dispozícii mali umyváreň a v inej miestnosti zase toalety, ktoré však neboli nejako oddelené. Chvíľka súkromia - niečo také v tábore neexistovalo.
Vyhladovaní väzni sa uchýlili ku kanibalizmu
Každý väzeň dostal jednu drevenú misku s príborom. O dobrom jedle mohli väzni len snívať. Ráno dostali „kávu", v skutočnosti šlo o mútnu vodu z nejakých bylín. Ráno a večer mali k dispozícii polievku a kúsok chleba. O výživovej hodnote častokrát len vody z vyvarených šupiek od zemiakov sa nemusí diskutovať.
Vyhladovaní väzni tak často jedli kúsky trávy, ktorej ale v tábore nebolo veľa. Všade bolo blato či štrk. Jeden zo sovietskych zajatcov po týždňovej hladovke dokonca zjedol vlastné topánky. Najhoršie boli ale prípady kanibalizmu. Niektorí hladujúci väzni sa žiaľ uchýlili aj k takémuto zverstvu. S vodou to bolo rovnaké. Hoci väzni vedeli, že dažďová voda sa nesmie piť, mnohí to nevydržali a takto si uhasili smäd. Veľmi ochoreli a pri nulovej lekárskej starostlivosť zomreli.
S hladom prišli na rad aj choroby. Muži aj ženy trpeli krvavými hnačkami. Obmedzený prístup na toalety tak mal za následok, že počas pracovania jednoducho vykonali potrebu do nohavíc. Lenže tenké oblečenie väzňov sa pralo raz za pár týždňov a aj to si ho na seba obliekol človek, ktorý sa nemohol poriadne umyť a tak bol celý špinavý.
V porovnaní s katastrofickými životnými podmienkami väzňov na tom boli oveľa lepšie kápovia, ktorí na nich dozerali. Mali samostatnú izbu, alebo spali po dvoch. V izbe bola posteľ, písací stôl a skriňa na oblečenie.
Úlohou kápov bolo dozerať na poriadok a pracovné nasadenie väzňov. Keďže šlo o zločincov a vrahov, vyžívali sa v brutalite. Obuškami mlátili väzňov hlava-nehlava od rána do večera. Nielen tých, ktorí od únavy padali na zem, ale aj tých, ktorý im jednoducho neboli sympatickí.
Čím brutálnejší boli, tým väčšiu pochvalu dostávali od príslušníkov SS. Taktiež sa ale mohli esesákom niečím znepáčiť a v takom prípade ich preradili späť medzi väzňov. To bola istá smrť!
Aj väzenie môže mať svoje väzenie
Tých, ktorí sa v tábore niečím previnili a skutočne to boli bezvýznamné činy, zavreli v bloku 11. Fotografií ciel nenájdete veľa, keďže v Osvienčime v tejto časti platí zákaz fotografovania.
V bloku 11 ste našli obyčajné cely, ale v suteréne sa nachádzali takzvané jamy. Väzeň do nej vošiel malými dvierkami, sotva veľkými pre psa, a celú noc v nej musel stáť. Keďže bola veľká asi tak 90x90 centimetrov a väzni boli vychudnutí na kosť, do jednej jamy sa vošli aj štyria až piati. Mnohí neprežili túto noc kvôli nedostatku kyslíka alebo zomreli od vyčerpania.
Princíp spočíval v tom, že vyčerpaného väzňa, ktorý sa ani nemusel ničím previniť, zavreli do takejto jamy, kde celú nos stál. O hlade a o smäde. Ráno ho zase hnali obuškom do práce a po šichte zase do jamy.
Hrdina Kolbe
Rovnaký osud postihol aj poľského kňaza z Varšavy Maximiliána Kolbeho. Držali ho vo väzení dva týždne o hlade. Keď sa totiž niekomu podarilo utiecť, na výstrahu vybrali z jeho bloku desať väzňov, ktorých pred zrakmi ostatných zastrelili. Takto si kápo vybral muža, ktorý ale hneď vykríkol, že má ženu a dve deti. Kňaz sa zaňho obetoval. Dva týždne o hlade ale prežil, a tak ho usmrtili injekciou. V roku 1982 ho pápež Ján Pavol II vyhlásil za svätého.
V bloku 11 nechýbali ani miestnosti, kde sa konal súd. Ale nie taký, ako ho vnímame dnes. Ak nacisti niekoho považovali za vinného, nemal šancu sa brániť. Mučeniu v podobe vykĺbenia rúk, lámania chrbtice, topeniu či pichaniu špendlíkov pod nechty sa nevyhli. Alebo dostali trest smrti.
Medzi blokmi 10 a 11 sa vo dvore nachádza stena, pred ktorou dnes nájdete sviečky a vence. Počas vojny tu ale zomierali ľudia, ktorých strieľali zblízka do hlavy malorážnou zbraňou. Tá nenarobila taký hluk, čo bolo ale bezvýznamné, keďže do dvora viedli okná z oboch blokov a tak svedkovia videli, ako nacisti vyviedli nahého muža či ženu pred stenu a chladnokrvne ho popravili.
Tábor mal aj nemocnicu, ale väzni vedeli, že je to skôr posledná stanica ich života, ako miesto, kde im pomôžu. Prebiehala tu likvidácia práceneschopných pomocou fenolových injekcií.
Ženám tu vykonávali sterilizácie. Na ne sa „špecializovali" doktori Clauberg a Schumann. Ako zdravotná sestra pre nich musela pracovať jedna z prvých slovenských žien privezených do tábora Silvia Veselá. „Doktor Clauberg vykonával sterilizácie pomocou injekcií. Tými vstrekoval ženám do maternice a vaječníkov chemikálie, aby sa zlepili. Hlavným cieľom ich pokusov bolo zistiť, koľko látky je na to vlastne potrebnej," opísala Silvia v knihe od Laurenca Reesa - Osvětim, Nacisti a „konečné řešení", pozn.red..
Tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení k tomu, aby si ju zopakovali. (George Santayana)
Ženy trpeli hroznými bolesťami a od toľkých röntgenov neustále vracali. Pokusom sa nevyhla ani Silvia. Napriek tomu neskôr otehotnela, museli jej však vyvolať potrat a lekári ju varovali, aby už nikdy neotehotnela.
Mnohé ženy skončili ako pokusní králici. Od nacistov ich kupovala spoločnosť Bayer, aby na nich testovala účinky nových liekov. Keď zomreli, kúpili si ďalších 150.
Rôznym pokusom podrobovali aj mužov. Doktor Wirth zase s obľubou na nich skúšal, aký účinok majú rôzne jedovaté látky na kožu. Všetko sa odohrávalo v bloku 28.
S príchodom prvých židovských väzňov začali nacisti riešiť nedostatok miesta v tábore. Kým však prišli s návrhom postaviť druhú časť tábora Brezinka, museli sa čo najefektívnejšie zbaviť zbytočných ľudí. Niekedy koncom augusta a začiatkom septembra, kedy bol Höss mimo tábora, prišiel jeho zástupca Fritz s novým nápadom využiť chemikáliu, ktorá sa v tábore využívala na hubenie hmyzu.
Šlo o kryštalický kyanovodík cyklón B. Pomyslel si, že keď sa dá použiť na zabitie vší, prečo nie na zničenie ľudských škodcov? Experiment vykonal v dobre utesnených skladoch bloku 11. Výsledky referoval Hössovi a ten sa sám prišiel pozrieť na jedno z vraždení.
Čo je dobré na hubenie hmyzu, je dobré aj na židov
Sklady ale nestačili a Nemci potrebovali niečo väčšie. Vybudovali tak prvú plynovú komoru na tomto území. Ako ale utajiť takéto masové vyvražďovanie? Museli ľudí, ktorí ani netušili, že idú na smrť, oklamať, aby nezavládol v tábore chaos. Napriek tomu ale všetci vedeli, čo sa v tejto budove deje.
Keď sa začalo so selekciou pri prvých transportoch židov, do plynu šli okamžite starí ľudia, deti a práceneschopní. Oznámili im, že musia prejsť dezinfekciou. Prikázali im vyzliecť sa donaha, uložiť si oblečenie a voviedli ich do plynovej komory. Niektorí z vojakov si pred židmi dokonca aj zažartovali. „Pozor, aby nebola voda príliš horúca," zakričal za nimi jeden z dozorcov.
Zo sprchových hlavíc, ktoré nacisti namontovali na steny, aby svoj úskok dotiahli do dokonalosti, ale nevyšla ani kvapka vody. V skutočnosti do tejto miestnosti nikdy žiadna kanalizácia neviedla.
Dvere sa za väzňami zavreli a do vrchných otvorov nasypali nacisti s plynovými maskami cyklón B. V miestnosti nastal krik, ľudia sa dusili a po pár minútach už bolo len ticho....
O tom, ako dokázali nacisti zúžitkovať všetko, čo po židoch ostalo a dokonca aj časti ich tiel, ako sa zo splyňovania stalo najmasovejšie vraždenie v histórii ľudstva, vás budeme informovať v druhej časti.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo