Miroslava Štefániková, ktorá učí 23 rokov, sa rozrozprávala o problémoch učiteľov v regiónoch.
O reformách v školstve sa hovorí už dlhé roky, naposledy svoju víziu predstavila ministerka Martina Lubyová. Podľa riaditeľky Evanjelického gymnázia v Tisovci Miroslavy Štefánikovej však žiadna zmena nebude úspešná, pokiaľ sa s ňou nestotožní učiteľ. Zároveň dodala, že každý región je špecifický, preto by mali školy dostať viac slobody, aby mohli pri vyučovaní flexibilnejšie reagovať.
Čo sa dočítate v rozhovore s riaditeľkou školy?
S akými problémami sa dennodenne stretáva
Ako bojuje s memorovaním
Prečo je potrebná redukcia učiva
Ako vníma predstavovanú reformu
Ako sa pozerá na zvyšovanie učiteľských platov
Prečo by mal dať štát viac slobody školám
Ako dlho ste riaditeľkou školy?
Pár mesiacov, od minulého septembra.
Aj učíte?
Áno, keďže pre riaditeľov je zo zákona pridelený úväzok, tak čiastočne učím seminár z biológie.
Koľko rokov ste teda pedagógom?
Od roku 1995, čiže 23 rokov.
Sú dni, kedy robím len úradníka
S akým problémom sa na škole najčastejšie stretávate?
Problémov je viac, ale ako prvý mi napadne vysoká byrokratizácia. Aj keď sa strašne veľa hovorí o jej odbúravaní, tak stále riešime množstvo papierov, hlavne na úrovni riaditeľa. Najhoršie je, že tento čas by človek mohol radšej venovať vývoju a víziám školy.
Koľko času trávite nad papiermi?
Sú dni, kedy riaditeľ robí len úradníka, takže papiere môžu pokojne zobrať aj 70 percent môjho času.
Týka sa tento problém aj učiteľov?
Určite. Keď si zoberiete, že učiteľ na akúkoľvek akciu so žiakmi musí pripraviť plán, musí všetkých poučiť o tom, ako sa majú správať a musí všetkým dať podpísať potvrdenie o bezpečnosti. Navyše, po návrate musí vypracovať ešte hodnotiacu správu. Takže živo si viem predstaviť, že niektorých učiteľov táto byrokratická záťaž aj odrádza, aby vôbec niečo organizovali.
Vie škola proti nadmernej byrokracii zakročiť?
My na škole už asi štvrtý rok fungujeme elektronicky, napríklad vôbec nemáme papierové triedne knihy, takže u nás žiadne čiarkanie nehrozí.
S týmto asi súvisí aj potrebné technické vybavenie. Pomáha pri tom štát?
Je pravdou, že potrebujeme silné a stabilné internetové pripojenie. Štát ho síce podporuje, ale je nedostatočné, lebo keď máte v škole tristo žiakov, plus učitelia, tak táto sieť začne padať. Takže škola si musí sama zabezpečiť pokrytie a je to naozaj finančne náročné. Pre niektoré, hlavne menšie štátne školy, to môže byť problém.
Miroslava Štefániková vyštudovala telesnú výchovu a biológiu na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. V roku 1995 začala učiť na Základnej škole v Hnúšti. O štyri roky neskôr odišla na Evanjelické gymnázium v Tisovci, kde pôsobí do súčasnosti. V septembri minulého roka stala na tejto škole riaditeľkou.
Vy ste cirkevná škola. Prebieha u vás výučba ako na štátnych školách?
Ako ostatné školy sme viazaní štátnym vzdelávacím programom, musíme rešpektovať aj rámcový učebný plán. V týchto obmedzeniach si každá škola môže vytvoriť vlastný vzdelávací program, ktorý v našom prípade považujem za dobrý. Prvý rok sa venujeme angličtine, keďže sme bilingválne gymnázium. V druhom a treťom ročníku sa snažíme študentov naučiť základné všeobecné vedomosti a v posledných dvoch rokoch ich už špecializujeme na jednotlivé vysoké školy. Samozrejme, vedeli by si predstaviť aj väčšiu flexibilitu. Keď sme boli v experimente, tak sme si mohli veci prispôsobovať podľa toho, ako sa situácia vyvíjala.
O akom experimente hovoríte?
Keď školu založili, tak asi 15 rokov mohla experimentovať s učebným plánom. Po uplynutí tohto obdobia sme už museli byť viazaný štátnym vzdelávacím programom. Do určitej miery sme tak stratili slobodu. Štát nech pokojne určí obsah, ktorý má študent počas štúdia prebrať, ale nech je už potom na škole, ako si celé vyučovanie postaví.
Už dávno sme mali začať s redukciou učiva
Odborníci hovoria, že na našich školách je dosť veľkým problémom memorovanie. Chýba aj prepojenie jednotlivých predmetov medzi sebou a následne prepojenie do praxe. Aj vy s tým bojujete na škole?
Myslím si, že toto je na učiteľoch, aby si sadli v rámci príbuzných predmetov a spoločne si to vyučovanie nastavili. Takže v tomto je určitá miera flexibility.
A ako bojujete s memorovaním?
Už roky sa snažíme memorovanie odbúravať. Dosť kladieme dôraz na aktívne učenie na hodine, pričom hlavnou postavou nie je učiteľ, ale študenti. Snažíme sa ich tak vtiahnuť do vyučovania. Keď je v triede dlho ticho, tak už je to pre mňa podozrivé, že študenti dostatočne nepracujú. Pri probléme s memorovaním musím však spomenúť celoslovenské testovanie. Veľakrát sa stretneme s otázkami, ktoré sú čisto postavené na memorovaní. Napríklad na slovenčine sa učitelia venujú správnemu porozumeniu textu. V testoch je ale stále veľa otázok, na ktoré sa študent musí jednoducho „našprtať".
S týmto potom súvisí aj to, že v teste sa môže nachádzať veľké spektrum vedomostí, ktoré musí učiteľ so študentmi prebrať. Nemá potom čas ísť do hĺbky pri témach , ktoré zaujímajú aj samotných študentov.
Takže tu sa vlastne dostávame k problému enormného množstva obsahu oproti nedostatku vyučovacích hodín.
Áno. Keď som bola na škole vo Fínsku, tak kolegyňa sa tam 50 minút „hrajkala" a žiaci v pokoji pochopili učivo. Na druhej strane, aby som sa nevyhovárala, tak aj ja si môžem určiť, ako bude hodina vyzerať. Lenže na záver roka mi potom určite ostane množstvo učiva, ktoré som nestihla prebrať.
Nie je podľa vás čas na redukciu učiva?
Určite je. Už dávno. Na gymnáziu je veľmi veľa učiva v jednotlivých predmetoch. Teraz prebiehajú maturity zo slovenčiny a v literatúre je toľko učiva, že ešte týždeň pred nimi ho museli učitelia so študentmi doberať . Kedy sa potom majú študenti učiť? Keď sa niekto pripravuje na maturitu, tak potrebuje aspoň dva mesiace, aby sa spätne vrátil ku všetkému učivu z predchádzajúcich rokov.
Dlhodobo sa hovorí aj o vzniku nových predmetov, ako je napríklad Finančná gramotnosť. Je vôbec na to priestor v súčasnom nastavení?
Do určitej miery je to možné. My sme napríklad tento rok zaviedli nový predmet Kritické myslenie a informačná gramotnosť. Reflektujeme tak na súčasný problém, kedy sa ľudia nevedia kriticky postaviť k informáciám.
Takže ste doplnili ďalší predmet, teda ďalšiu vyučovaciu hodinu. Nenarušilo vám to plány prebrať „všetko"?
Školy majú priestor vo voľných disponibilných hodinách a práve toto sme využili pri novom predmete.
Sledujte naše rozhovory aj na Facebooku
Radíte sa medzi elitnejšie školy, detí však ubúda a riaditelia neraz o ne bojujú aj znižovaním latky. Vnímate aj vy tento trend, že sa vám na školu hlásia menej pripravení žiaci?
Áno, máme problém s naplneným tried, o tom by bolo zbytočné klamať. Počet žiakov demograficky klesá. Navyše, žijeme v okrese, kde je málo pracovných príležitosti pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí následne odchádzajú a už si tu nezakladajú rodiny. Stále však robíme prijímačky a určite nezoberieme každého. Pociťujeme však, že pripravenosť žiakov skôr klesá.
Bývalý minister Peter Plavčan pred dvomi rokmi hovoril o najväčšej reforme školstva v novodobej histórii Slovenska, teraz nová ministerka Martina Lubyová predstavila konkrétny dokument. Kým sa k nemu dostaneme, tak ma skôr zaujíma, čo si dnes predstaví riaditeľ školy pri slove reforma?
(Úsmev). Pri slove reforma si asi každý predstaví nejakú zmenu, ktorá nastane v systéme. Tak ale u nás sa o tých reformách už povedalo veľa o hovorí sa o nich roky. Ja som si teda prečítala najnovší dokument Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania a dokument Učiace sa Slovensko. Na Slovensku je ale 60-tisíc učiteľov v regionálnom školstve. Veľmi by ma zaujímal ich názor, ak by si každý z nich tieto dva dokumenty pozrel. Mám pocit, že dokument, ktorý predstavila ministerka, je plný analýz, štatistík a všeobecných informácií, ale bežný učiteľ alebo riaditeľ za tým nič nevidí. Na druhej strane, v dokumente Učiace sa Slovensko je pekne popísaný súčasný stav, ale sú tam aj návrhy na riešenia problémov. Páčilo sa mi, že autori všade písali o diskusii, lebo vnímali, že zmeny sa nedajú urobiť zhora. Kým zmena nepríde do triedy, kým učiteľ sám v sebe neurobí zmenu, tak sa všetci môžu postaviť aj na hlavu a žiadna reforma nebude úspešná.
Tento dokument je víziou školstva na ďalších desať rokov. Kde ho vidíte vy z pohľadu riaditeľky školy z chudobného regiónu?
Spomínala som demografickú situáciu, ktorá nás donúti, aby sme riešili sieť škôl. Len v našej oblasti je osem gymnázií a niektoré z nich nemajú ani sto žiakov. Takže či sa nám to bude páčiť alebo nie, bude musieť prísť k redukcii škôl. Toto je však len otázka organizácie. Otázka, kde budeme na kvalitatívnej úrovni, či sa podarí naplniť všetky vízie, ktoré si štát predsavzal, tak na to si musíme počkať.
Nárast platov o šesť percent by som nenazvala zvýšením ale valorizáciou
Veľmi diskutovanou témou sú aj platy. Sú pedagógovia v rámci spoločnosti veľmi podhodnotení?
Určite sú podhodnotení a platy už mali dávno rásť. Viem, že spoločnosť veľmi citlivo vníma, že nám z roka na rok zvyšujú mzdy o šesť percent, ale ja by som to nenazvala zvyšovaním, ale valorizáciou. Ministerka deklaruje, že by sme sa mali za desať rokov dostať na 85 percent priemerného platu zamestnanca v OECD. Ja sa pýtam, prečo 85 a nie 100 percent?
Cítite, že sa to potom odráža aj na postavení učiteľa v spoločnosti?
Určite to cítiť, a nie len z pozície platov, ale aj z pozície nedostatku žiakov. Počúvam zo svojho okolia, že niektorí rodičia si povedia, že keď im jedna škola nezoberieme dieťa, tak ho bez problémom dajú do inej. V prípade problémov si zas povedia, že aj tak mi dieťa zo školy nevyhodia atď.
V Bratislave je veľmi veľký problém zohnať učiteľa, keďže nízke tabuľkové platy v kombinácii s vysokými životnými nákladmi vytvárajú pre riaditeľov škôl niekedy takmer neriešiteľné situácie. Musíte riešiť aj vy podobné problémy?
Problém je hlavne pri mladých a slobodných učiteľoch, ktorí musia sami znášať životné náklady a takýto plat je pre nich veľmi slabý rozbeh do života. Problém je aj zohnať kvalifikovaných učiteľov na určité predmety.
Ozývajú sa hlasy, že platy pedagógov by nemali byť plošne rovnaké. Ako sa pozeráte na takýto názor?
Príde mi to diskriminačné, lebo aj pedagógovia, ktorí pracujú v regiónoch, majú rovnaké vzdelanie ako vo veľkých mestách. Navyše robia tú istú prácu a preto nevidím dôvod, prečo by mala byť rozdielna pláca. A to nehovorím o školách, ktoré sa nachádzajú v oblastiach, kde sú marginalizované skupiny.
Dotkli sme sa viacerých problémov slovenského školstva. Viete povedať nejaké riešenie, ktoré by mu pomohlo sa dostať z tohto marazmu?
Školy by podľa mňa potrebovali viac slobody a štát by mohol viac dôverovať učiteľom, nemal by im všetko diktovať. My nie sme cvičené opice, pre ktoré treba na všetko manuál, my vieme samostatne myslieť. Nemôžeme všetko robiť od stola, lebo regióny sú veľmi špecifické a školy v nich najlepšie vedia, čo presne potrebujú. Ak by som teda mohla poprosiť, tak nech nás nechajú pracovať a dajú nám slobodu v tom, čo a ako robiť.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
