V päťdesiatke zostala zrazu bez práce. Nevzdala sa a rozhodla sa, že začne podnikať. Pani Elene sa v hlave postupne rodil nápad otvoriť si dielňu, v ktorej bude vyrábať ľudové kroje. Pri rozbiehaní vlastného podnikania jej pomohli aj eurofondy a jej výtvory dnes poznajú po celom Slovensku, ale aj vo svete.
Pred pár rokmi sa krajčírka Elena Kaššová Marcineková ocitla bez práce a začala premýšľať nad vlastnou krajčírskou dielňou.
„Päťdesiatka na krku, bez roboty, dieťa na strednej škole. Ako ďalej?“ kládla si vtedy Elena otázku.
„Najskôr som obehala banky, ktoré by mi boli ochotné požičať,“ hovorí a dodáva, že keďže bola v tom čase nezamestnaná a evidovaná na úrade práce, nijaká banka jej peniaze nepožičala.
Krajčírka preto zašla na úrad práce, kde na svoje podnikanie získala aj podporu z eurofondov.
„Nemusela som platiť odvody, pokúpila som si šijacie stroje. Na rozbeh je to ozaj veľká výpomoc,“ tvrdí.
O náš tradičný odev sa nezaujímajú iba Slováci. Pani Elena ušila kroje aj do zahraničia: „Do Írska pre slovenský folklórny súbor, aj do Švajčiarska. Ozvala sa mi tiež dievčina z Číny.“
Látky sa kedysi nekupovali v obchodoch. Ženy ich tkali doma na krosnách.
Krajčírka vysvetlila, prečo boli niektoré domáce plátna popretkávané ružovými alebo červenými nitkami: „Je to znak toho, že je to ručne tkané. V rodine, kde bolo viac žien a boli len jedny krosná, ktorá z nich si sadla a tkala, mala svoje značky a tým si to označovala.“
Kroje sú dlhoročnou súčasťou slovenského folklóru a našej kultúry. Kedysi dokázali ľudia na základe nich rozpoznať, z ktorej dediny sú.
„Nie nadarmo sa hovorí, čo vršok prejdeš, to iný kroj nájdeš. Keď chodievali ľudia na jarmoky, už podľa kroja sa poznali a vedeli, odkiaľ sú,“ vysvetľuje.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
