Ak dieťa chce ísť von aj v daždi, choďte. Dieťaťu sa tým rozvíja kreativita.
Psychologička Gabriela Pokorná sa na terapii venuje rodičom, ktorí sa boja, že nezvládajú výchovu svojho dieťaťa. Hovorí, že priznať si, že nerozumieme dieťaťu, je ťažký, ale dôležitý prvý krok.
Podľa nej neexistuje pojem problémové dieťa a skrýva sa za ním len vyčerpaný rodič. Deti sú často svedkami rodičovskej hádky, no udobrujú sa už za zavretými dverami. Dieťa tak vidí len konflikt a nie jeho rozuzlenie. Aj keď si dospelí často myslia, že ich dieťa je nezvládnuteľné a tvrdohlavé, do troch rokov je podľa psychologičky len kópiou svojich rodičov.
V rozhovore sa dočítate aj:
Aké problémy najčastejšie trápia rodičov
Prečo sú niektoré deti tvrdohlavé
Čo majú robiť rodičia, aby sa necítili vyčerpane
Či nebude dieťa rozmaznané, ak sa mu budeme príliš venovať
Koľko krúžkov by mali mať školáci
Aké sú základné pravidlá šťastného života
Stúpa počet rodičov, ktorí kvôli svojim deťom vyhľadávajú psychologickú pomoc?
Keď to porovnáme so stavom pred 30 rokmi, tak určite áno. Vo veľkej miere sa na tom podieľa zmýšľanie nášho národa a to, že narastá otvorenosť a dôvera voči psychológom. Teším sa, pretože v začiatkoch mojej praxe som sa stretávala aj s takými názormi, že sme šamani, a dnes už mám pocit, že nás čím ďalej, tým viac ľudí vníma ako odborníkov. Kedysi prevládal názor, že ten, kto ide k psychológovi, musí byť psychicky chorý, alebo prežívať obrovskú traumu.
Zdraví jedinci sa veľmi neodvážili chodiť k odborníkom. Som rada, že dnes je to inak a veľmi sa podporuje téma starostlivosti o duševné zdravie. Popravde väčšina mojej klientely sú ľudia bez diagnózy, ktorí potrebujú získať väčšiu istotu v jednotlivých aspektoch života, lepšie sa zorientovať alebo získať nejakú zručnosť v medziľudských vzťahoch. To isté je aj s rodičmi. Nechodia k nám len rodičia detí s diagnózou, ale aj takí, ktorí hľadajú optimálnejšie spôsoby výchovy.
Čo ich najčastejšie trápi?
Na jednej strane sú to deti, ktoré už majú stanovenú diagnózu, napríklad ADHD, autizmus alebo majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. Týmto rodičom pomáhame s tým, ako nastaviť výchovu tak, aby ich dieťa mohlo napredovať. Potom máme deti, ktoré sú vývinovo zdravé, avšak prejavujú určité nežiadúce správanie. Témy, s ktorými k nám rodičia takýchto detí prichádzajú, sú veľmi rôznorodé a rozdelila by som ich do jednotlivých kategórií podľa veku dieťaťa.
Keď má dieťa menej ako rok, zvyčajne rodičia prídu s tým, že je veľmi plačlivé, alebo nie sú si istí, či správne uchopujú výchovu a chcú sa lepšie zorientovať vo výchovných metódach, napríklad, či je vhodné dieťa nechať vyplakať, alebo či si ho príliš častým nosením nerozmaznajú. Od jedného do troch rokov rodičia najčastejšie riešia, že dieťa neposlúcha, hádže sa o zem, chce robiť presný opak ako rodičia a oni nevedia, čo s tým. Sú aj prípady, keď sú naopak deti veľmi bojazlivé, alebo sa u nich prejavuje silná separačná úzkosť.
A aké problémy majú rodičia škôlkarov, školákov a pubertiakov?
Od troch do šiestich rokov sa objavujú ťažkosti spojené s adaptáciou na škôlku, s agresívnejším správaním dieťaťa, kedy svojich rovesníkov bije, alebo naopak, je bojazlivé, tichšie, pôsobí neisto a má ťažkosti nadviazať kontakt s rovesníkmi. Často sa stretávam s prípadmi starších detí od šesť do dvanásť rokov, ktoré majú potvrdenú niektorú z vyššie uvedených diagnóz, alebo veľmi aktuálna téma už aj v tomto mladom veku je závislosť od digitálnych zariadení.
Puberta v niečom pripomína obdobie vzdoru, pretože rodičia majú opäť pocit, že svojim deťom úplne dobre nerozumejú a veľmi často počúvame, že sa k nim ich deti správajú s dešpektom, odvrávajú, alebo sa uzavrú do seba a prestanú s nimi komunikovať. V tomto vývinovom období je taktiež pomerne časté, že deti chodia poza školu, alebo experimentujú s omamnými látkami, chcú totiž skúšať „dospelácke veci" a samozrejme, je pre nich v tomto veku veľmi dôležité zapadnúť do kolektívu. Musím spomenúť aj to, že posledné roky rapídne stúpa aj počet detí s depresiou a so sebapoškodzujúcimi tendenciami.
Poďme si rozobrať deti, ktoré neposlúchajú rodičov a sú v období vzdoru, teda okolo dvoch - troch rokov. Na Facebooku ste zverejnili príspevok, v ktorom ste napísali, že neexistuje pojem problémové dieťa, ide iba o vyčerpaného rodiča. Prečo si to myslíte?
Narážam na to, že veľa rodičov je extrémne vyčerpaných. Keď sa nám narodí dieťa, je to obrovský zásah do nášho fungovania, pretože zrazu musíme všetko prispôsobovať režimu dieťaťa. Dnes už nie sú tak bežné trojgeneračné rodiny, takže ani starí rodičia nevedia vypomáhať tak často ako kedysi. Problém vnímam aj v tom, že deti sú niekedy osobnostne úplne odlišné od rodičov a potom sa im s nimi ťažko pracuje a vychováva. Stretávam sa s tým, že veľmi temperamentné živé a zvedavé deti majú rodičia tendenciu radiť do kategórie náročné a problémové dieťa.
Pracovala som s klientkou, ktorej sa narodil chlapec, ktorý bol veľmi plačlivý, čo sa chlapcom pomerne často stáva. Matka ho začala vnímať ako problémové. Nechtiac a určitým spôsobom aj nevedome si svoje dieťa onálepkovala a každé jeho nežiaduce správanie pripisovala tomu, že je jednoducho problémové. Nerozumeli si. Keď som sa jej spýtala, ak sa prejavuje toto problémové správanie, tak mi vymenovala veci, ktoré bežne robia aj pokojné deti. Jej nastavenie však bolo od začiatku také, že má doma problémové dieťa. Veľké riziko tejto nálepky je, že hneď ako jej rodič uverí, to dieťa sa s tým skôr či neskôr stotožní a je naozaj pravdepodobné, že nebude chcieť počúvať, pretože nebude mať pocit, že je pochopené. Takéto deti sa v budúcnosti ľahko môžu stať našimi klientmi, pretože je veľmi vysoká šanca, že nebudú mať dostatok sebalásky, sebaistoty a sebadôvery.
Čo majú rodičia temperamentných detí robiť, aby sa necítili vyčerpane?
Je potrebné začať od seba. Stretávam sa s tým, že ľudia očakávajú, že druhí ich urobia šťastnými, že im pomôžu bez toho, aby požiadali o pomoc. Často počúvam toto: „Môj muž príde po práci domov, vidí, že som celý deň s deťmi a nezoberie ich von.“ Namiesto toho by mu mala radšej povedať: „Prosím ťa, vezmi deti a choďte von. Potrebujem byť chvíľu sama a načerpať energiu.“ V konečnom dôsledku my sami sme zodpovední za svoje šťastie, je to naša úloha urobiť sa šťastnými.
Človek, ktorý nemá tento nadhľad, pravdepodobne ani nebude vedieť, ako požiadať o pomoc a nebude ani vedieť odhadnúť, že miera jeho vyčerpanosti je taká veľká, že už je potrebné zasiahnuť. Je to veľká škoda, pretože deti čerpajú z nás. Keď je vyčerpaná mama alebo otec, čas strávený s dieťaťom nebude pravdepodobne až taký kvalitný. Môžeme s ním byť celý deň v detskej izbe, hrať sa a tváriť sa, že sme najlepší rodičia, ale nemá to zmysel, keď tam sedíme nahnevaní a frustrovaní.
Deti našu frustráciu cítia a budú sa podľa nej správať. Vidím to aj na vlastnom synovi. Tie dni, ktoré vyhodnocujem ako náročnejšie, sú práve tie, keď sa ja zobudím so zlou náladou a on na to krásne reaguje. Vtedy sa mu nechce ísť domov z ihriska a nechce robiť to, čo máme naplánované. Počas takýchto dní považujem za kľúčové práve to, či som schopná dostatočne nahliadnuť do seba a požiadať včas o pomoc. A veru niekedy sa stane, že nemám dobrú sebareflexiu. Vtedy mám veľké šťastie, pretože mi môj muž s radosťou nastaví zrkadlo a zabaví nášho syna.
Sú deti, ktoré často nepočúvajú rodičov, robia presný opak, ako im hovoria rodičia a nemusí to byť len v deň, keď majú zlú náladu. Nemôže byť niekedy naozaj problém v tvrdohlavosti dieťaťa?
Deti do troch rokov sú kópiou rodičov. Hlavné vzory, aké majú, sú práve tí najbliší, čiže rodičia, súrodenci a starí rodičia. Práve preto sa správajú tak, ako doma vidia. Do istej miery sa temperament dedí, ale to, ako sa správame, je odpozorované od nášho najbližšieho okolia. Keď mi rodičia hovoria o svojich deťoch, ktoré sa pravidelne hádžu o zem pri odchode z ihriska, spoločne skúmame, do akej miery dokážu reflektovať potreby dieťaťa a či majú možnosť mu venovať toľko pozornosti, koľko si pýta. Je to totiž veľmi individuálne a každé dieťa má inú mieru potreby. Sú isté momenty, kedy nám je ťažké venovať deťom pozornosť, napríklad keď práve varíme alebo vykonávame iné domáce či pracovné povinnosti.
Vtedy je to len na nás, či na chvíľu vypnene sporák či počítač a venujeme sa dieťaťu, alebo spolu vymyslíme zaujímavú úlohu, ktorú má splniť, kým mu nemôžeme byť k dispozícii. V konečnom dôsledku nám môže aj s domácimi prácami pomôcť. Závisí to len od nás a našej šikovnosti. Deti sú nesmierne kreatívne a keďže ich cieľom v tom veku je nás robiť šťastnými, s radosťou nám pomôžu. Čím menej budeme odsúvať potreby našich detí, tým viac budú aj oni reagovať na tie naše. Začať musíme od seba.
Potom sa naskytá otázka, kde sú hranice medzi tým, že vnímame potreby dieťaťa, ale nespravíme z neho malého diktátora?
Deti hranice potrebujú a jediný, kto im ich môže dať, je rodič. Často však vidím, že rodičia si sami tie hranice nevedia udržať. Ak dieťa vidí, že otec niečo zakáže a mama to dovolí, ako sa má z toho vysomáriť? Ťažko očakávať od dieťaťa, že bude robiť niečo, čo my sami nerobíme alebo nevieme. Povzbudzujem rodičov, aby mysleli na to, že ísť príkladom je to najlepšie, čo môžu pri výchove urobiť. Samozrejme, že budú dni, keď sa dieťaťu nebude chcieť a bude vzdorovať, ale je to v poriadku. Sme ľudia, každý sme iní a raz máme lepšie dni a raz horšie.
Stáva sa, že rodičia majú odlišné prístupy k výchove? Jeden rodič je prísny a druhý tie hranice poľavuje?
Je to veľmi bežné. V podstate je v poriadku, ak rodičia majú iný prístup k výchove. Problém je to vtedy, keď je náročná situácia a chceme dať dieťaťu lekciu a niečo ho naučiť. Ak mu jeden rodič hovorí A a druhý rodič hovorí B, dieťa nevie, čo je správne a čo si má z toho vziať.
Čo sa im dá v takej situácii poradiť?
Rodiny sú rôzne a od toho aj závisí, čo majú v tejto situácii robiť. Sú rodiny, v ktorých je otec takmer neprítomný, a také, kde je veľmi angažovaný. Sú rodiny, kde jeden člen je dominantný a druhý submisívny. Dôležité je, aby sa zhodli na veciach, ktoré sú pre nich dôležité. Keď sa zhodnú, že pre dieťa nie je dobré, aby večer pozeralo televízor, tak nech nepovolí ani jeden. Nech sa toho naozaj držia a nerobia výnimky. Keď ho otec nakoniec zapne a povie, že iba na chvíľu a mama sa na to celé sklamane díva, tak dieťa si zvykne, že stačí ísť za otcom a on poľaví. Takto sa môže ľahko naučiť, ako s rodičmi manipulovať.
Ako na všetky vaše rady reagujú rodičia? Sú ochotní priznať si chybu, alebo sa ju stále snažia vidieť v dieťati?
Snažím sa im neradiť. Rady nie sú podľa mňa úplne vhodné, pretože každý prežíva svoj život inak a každému vyhovuje niečo iné. Ale keď ku mne príde rodina, hľadáme v prvom rade cieľ, čiže to, na čom chcú pracovať. Väčšinou je to o tom, že potrebujú lepšie nastaviť svoj život, chcú viac porozumieť dieťaťu a zvoliť takú výchovu, ktorá bude viesť k väčšej spokojnosti všetkých strán. Keď máme určený cieľ, ideme sa pozrieť na to, čo sa v rodine deje a čo je toho príčinou. Nedávam jednoznačný návod, čo robiť, ale spoločne hľadáme spôsoby, ktoré by im vyhovovali a mohli pomôcť.
Ak sa sťažujú, že je ich dieťa agresívne a výbušné v škôlke, no doma nikdy žiadnu bitku nedostalo ani nevidelo, pátrame po tom, akým spôsobom riešia doma konflikty. Pri konkrétnom klientovi sa mi napríklad stalo, že i keď bitky v domácnosti naozaj neboli prítomné, pri konflikte s manželkou mali tendenciu obaja zvyšovať hlas. Keď som sa opýtala, či býva dieťa svedkom aj toho, ako sa udobrujú a povedia si prepáč, ukázalo sa, že nie, pretože si to nechávajú na večer, keď im dieťa zaspí. Ako má takéto dieťa vedieť, ako sa riešia konfliktné situácie?
Otázku vyvoláva aj to, či deti, ktorým sa rodičia venujú príliš veľa, nebudú rozmaznané.
Je to mýtus. Dieťa sa do šiestich mesiacov vôbec nedá rozmaznať. Aj keby bolo vkuse zavesené na mame, nemôže sa rozmaznať, lebo centrá v mozgu, ktoré sú za to zodpovedné, ešte nie sú dostatočne vyvinuté. Rodičia si myslia, že keď budú reagovať na potreby dieťaťa, nebude ho počúvať a bude rozmaznané. Opak je pravdou. Rozmaznanosť detí nie je o tom, že im všetko dáme a dovolíme, ale v skutočnosti hovorí o tom, že im vymýšľame rôzne náhrady za našu pozornosť, aby si ju toľko nepýtalo. Mám taký pocit, že veľakrát sa rodičia nezamýšľajú nad tým, akú lekciu idú učiť svoje dieťa. Niekedy je potrebné vystúpiť z komfortnej zóny a urobiť aj to, čo chce dieťa, aj keď nám sa možno nechce.
Napríklad, chce ísť von, keď prší. Jasné, že my dospelí budeme radšej sedieť doma. No môžeme si aj kúpiť gumáky a nepremokavé veci a ísť von. Dieťaťu sa pritom rozvíja mozog a kreativita. Uvidíte, čoskoro príde čas, kedy ho budete presviedčať o tom, aby vôbec išlo na vzduch. S tým súvisí aj to, čo často sledujem na ihriskách, keď som so synom. Sú deti, ktoré si strkajú piesok do úst a ich mamy nad tým mávnu rukou. Potom sú deti, ktoré si len chcú sadnúť do piesku a mamy ich okamžite stopnú a posadia vedľa, aby neboli špinavé. Koho potreba je, aby dieťa nebolo špinavé? Iba rodiča. Deti potrebujú experimentovať a je veľká škoda, keď im ničíme ich svet, ktorý je magický a plný zvedavosti a chuti skúšať nové veci.
Ak je teda rodič skutočne vnímavý voči potrebám dieťaťa, rozumie im a reaguje na ne, s veľmi veľkou pravdepodobnosťou bude aj ono reagovať na potreby rodiča a porozumie tomu, keď rodič povie nie. Čím skôr sa deti nasýtia našej úprimnej a kvalitnej pozornosti, tým skôr začnú byť samostatnejšie.
Čo si z tohto odnesie rodič, ktorý má pocit, že toho má už teraz na pleciach veľa? Okrem výchovy detí, zažívajú stres v práci a ešte majú ďalšie povinnosti okolo domácnosti. Majú vôbec dostatok času na precíznu výchovu?
Nároky sú vysoké. Ja sa však pýtam: Kto si kladie tie vysoké nároky? Koho sú to očakávania? Kto mi hovorí, čomu a koľko sa mám venovať? My sami si určujeme priority. Ako je možné, že niekto stíha všetko a má pritom k dispozícii ten istý čas a druhý nestíha a sťažuje sa? Je to len o tom, čo si určíme ako prioritu. Keď viem, že po ťažkom dni sa potrebujem ísť von prejsť, je len na mne, aby som si z toho urobila prioritu a podriadila tomu všetko. Ten, kto má veľa práce, si sám tú prácu vybral a je len na ňom, ako si zorganizuje svoj deň tak, aby bol spokojný.
Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú "obeťami okolností". To sú ľudia, ktorí sa sťažujú na všetko, čo sa dá. Všetko je vina niekoho iného, alebo okolností. Stále môžeme ubrať zo svojich povinností a vyskladať si to tak, aby sme mali work-life balance (súlad medzi pracovným a rodinným životom, pozn. red.). Každý človek je schopný nastaviť si život tak, aby sa mu žilo dobre.
Z vašich pozorovaní viete povedať, či stúpa počet detí s ADHD alebo s inými poruchami učenia?
Podľa štatistík áno. Nové výskumy však ukazujú, že vysoké percento detí, ktoré majú príznaky ADHD, majú v skutočnosti deficit alebo poruchy spánku. Keď však prídete s dieťaťom k psychiatrovi alebo klinickému psychológovi, málokedy sa vás opýtajú, či má vaše dieťa optimálny spánok. Pri takýchto deťoch by vo veľkej miere pomohlo aj to, aby si osvojili správne spánkové návyky a poriadne si oddýchli. Možno by sa tým vyriešila aj väčšina ostatných problémov. V prípade, kedy však má dieťa správne stanovenú diagnózu ADHD, sa snažíme pracovať s rodičmi tak, aby dieťa mohlo viesť čo najnormálnejší život. Rodič si musí v prvom rade uvedomiť, ako chce k dieťaťu pristupovať.
Buď sa zžije s nálepkou a nebude od dieťaťa očakávať veľké úspechy, alebo skúsi dieťa motivovať, bude trpezlivý a bude ho povzbudzovať, aby sa nevzdávalo. Je veľký rozdiel v tom, keď dieťaťu povieme: „Nevieš sa to naučiť? Nevadí, ty za to nemôžeš,“ a tým, keď povieme: „Ťažko to ide, však? Nevadí, keď budeš usilovnejší, určite to pôjde. Som tu pre teba a spolu to zvládneme.“ Dieťaťu je potrebné ukázať, že sme tu pre neho, že ho podporujeme a veci, ktoré chceme, aby sa naučilo, sú prospešné pre jeho život. Vždy sú tu aj odborníci, ktorí rodičom vedia v takýchto ťažkých situáciách pomôcť.
V súvislosti s ADHD sa hovorí aj o tom, že dnešné deti sú preťažené a rodičia ich dávajú na veľa krúžkov. Aké je optimálne vyplnenie voľného času dieťaťa?
Sú deti, ktoré sú aktívne a temperamentné a tie budú chcieť navštevovať viac krúžkov, lebo si potrebujú vybiť energiu. Sú však aj tichšie a hĺbavejšie a tie nebudú vyhľadávať veľa aktivít. Odporúča sa pri nástupe do prvého ročníka prihlásiť dieťa na jeden, maximálne dva krúžky a najskôr po roku pridať. Súhlasím s tým, že deti sú preťažené, ale nie preto, lebo máme širokú ponuku krúžkov, ale preto, lebo samotní rodičia sú často orientovaní na výkon. Ešte som sa nestretla s tým, aby angažovaní a aktívni rodičia mali deti bez záujmov. Pripomínam im, aby si spomenuli aj na to, prečo dieťa dávajú na ten krúžok. Krúžok má byť radostná činnosť a nie niečo, čo na neho vyvoláva ďalší tlak. Keď už dieťa na niečo prihlásite, odborníci odporúčajú, aby v tom zotrvalo aspoň polroka.
Môže byť problém aj to, že skoro každá aktivita je orientovaná na výkon a deti neustále súťažia a porovnávajú sa, a preto si nedokážu skutočne bezstarostne užiť aktivitu?
Presne tak. S tým súhlasím. Je potrebné ešte dodať, že krúžky sú organizovaná aktivita a pre zdravý vývin detí je dôležité, aby mali aj neorganizované aktivity. Napríklad, idú na ihrisko, kde sa voľne hrajú s cudzími deťmi. V takejto situácii sa zapája kreativita, pretože deti musia samy vymyslieť hry alebo aktivity, ako sa spolu zabaviť. Učia sa aj sociálnej zručnosti. Nakoniec, dieťa sa má niekedy aj nudiť. Aj to je v poriadku.
Existuje manuál, ako vychovať šťastné dieťa?
Viacerí by vám asi povedali, že neexistuje, ale ja si myslím, že jedna vec funguje. My dospelí musíme ísť príkladom. Viem naozaj, čo ma robí šťastnou? Viem sa sama postarať o seba a viem žiť život, ktorý mňa robí šťastnou a spokojnou? Ak nájdem spôsob, ako takýto život viesť bez toho, aby som očakávala od manžela alebo dieťaťa, že ma budú robiť šťastnou, tak aj moje dieťa sa naučí, ako viesť šťastný a spokojný život. Šťastný život neznamená, že sa len usmievame a všetko je fajn, ale je o tom, že vedieme život, v ktorom vieme prekonávať výzvy, nesieme zodpovednosť za svoje činy a žijeme v zhode sami so sebou.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo