Na hyperaktivitu a nepozornosť detí vyplýva atmosféra celej spoločnosti.
Počet detí s poruchou pozornosti a hyperaktivitou na Slovensku narastá. Podľa psychológa to súvisí aj s trendami našej doby ako sú malé deti so smartfónmi v ruke, hektické tempo, tlak na výkon, chaos v rodinných vzťahoch a roztrieštenosť pozornosti na 1000 vecí u dospelých.
Psychológ Matej Štepita sa desať rokov venuje rodinám, v ktorých dieťa má prejavy ADHD. Hovorí, že tieto deti potrebujú vytvoriť prijímajúce prostredie v bežných školách. A že pre rodičov aj učiteľov je situácia rovnako náročná ako pre deti samotné.
V rozhovore sa dočítate:
Čo je to ADHD
Ako sa prejavuje
Čo spôsobuje tento syndróm
Ako sa dajú zmierniť príznaky
Ako vplýva súčasná spoločnosť na nervový systém ľudí
Či je správne liečiť ADHD liekmi
Prečo vládne v rodinách chaos
Na vašej stránke píšete, že ADHD je syndróm dnešnej doby. Prečo?
Veľa prejavov detí s touto diagnózou sa veľmi podobá tomu, do čoho nás všetkých tlačí naša doba. Hyperaktívne deti nevedia dlho vydržať pri jednej činnosti, ale rýchlo ich striedajú. Keď sa pozrieme na pracovný diár dospelého človeka, tak vidíme, že sa nevenuje v kľude jednej veci, ale má tam narvaných dvadsať úloh, ktoré musí stihnúť, a to čím skôr. Potom nemá ani čas venovať sa všetkému kvalitne a trpí tým aj jeho pozornosť. Ďalším príznakom ADHD je chaos a neschopnosť sa organizovať. Môj dojem z celej našej spoločnosti je taký, že veľa vecí je v neporiadku, stále niečo hasíme a nemáme plán. Aj v rodinných vzťahoch často panuje chaos, nie je jasné, kto je vlastne dospelý a kto dieťa, kto má koho viesť. Dnes je moderný partnerský prístup k dieťaťu, ale podľa mňa je potrebné, aby rodič bol síce citlivou, ale predsa autoritou.
Deti s ADHD majú tiež problém so sebaovládaním a sebadisciplínou. Naša dnešná doba sa tiež riadi heslom "Just do it". Keď sa ti zachce niečo urobiť, tak to proste urob, nerozmýšľaj nad tým. Deti s ADHD sú impulzívne a ťažšie sa ovládajú. Zdravý človek funguje tak, že keď príde impulz, najprv ho vyhodnotí a až potom zareaguje. Ale tieto deti idú do toho hneď. Myslím, že aj to je náš súčasný spoločenský trend, v porovnaní napríklad s východnými kultúrami, ktoré oveľa viac zdôrazňujú sebaovládanie a zdržanlivosť ako ideál.
Napokon žijeme vo vysokom tempe a to tiež nie je zdravé pre nervový a duševný systém človeka. Deti sú zraniteľnejšie než dospelí a sú teda najviac vystavené atmosfére doby. Reagujú na všetky tieto vplyvy vo svojej duši a to sa následne podpisuje aj na stave ich nervového systému.
Čo presne ADHD znamená a ako sa prejavuje?
Skratka pochádza z anglického Attention deficit hyperactivity disorder. V preklade je to porucha pozornosti a hyperaktivita. Základné prejavy sú tri: problémy s pozornosťou, hyperaktivita a impulzivita.
Pozornosť týchto detí býva roztekaná, rýchlejšie sa unaví aj vyruší. Napríklad v škole často nevydržia vnímať celú hodinu.
Druhým prejavom je hyperaktivita. Ľudovo sa hovorí, že dieťa má veľa energie, ale to nie je celkom ono. Dieťa s hyperaktivitou nevie s energiou pracovať, veľmi mu osciluje. Raz jej má nadmieru a nevie obsedieť a inokedy má útlm a nedokáže robiť veci, ktoré by malo zvládať.
Tretí príznak je impulzivita a nízka sebakontrola. Kvôli nim majú deti často problémy vo vzťahoch, problém zaradiť sa do kolektívu, dodržiavať pravidlá, sú vzdorovité voči dospelým. Vzdor môže niekedy byť až ich sekundárna reakcia, lebo kvôli svojmu správaniu prichádzajú s dospelými často do konfliktov. Títo ak si nedajú pozor, tak ich stále napomínajú, karhajú, málokedy počujú dobré slovo či pochvalu. A to prináša svoje reakcie. Veľmi dôležité pre tieto deti je, aby na nich dospelí dokázali nájsť a oceniť aj ich silné stránky, nielen to rušivé.
U rôznych detí môže prevládať jeden alebo viacero z týchto prejavov. O osobnostnej dispozícii dieťaťa môžeme hovoriť vtedy, keď sú niektoré z týchto prejavov prítomné dlhodobo a v rôznych prostrediach. Ak je napríklad dieťa nepokojné a nervózne iba v jednom prostredí, napríkad iba v škôlke, môže to byť dané aj tým, že sa tam necíti dobre. Nepokoj môže byť potom spôsob, akým ventiluje svoje vnútorné napätie.
Hovoríte, že rodičia si môžu hyperaktivitu mýliť s nadmerným množstvom energie. Stáva sa, to rodičia snažia riešiť tým, že dajú dieťa na futbal alebo box a dúfajú, že sa tak ich energia vybije?
Áno, stáva sa aj to. Niektoré deti sú naozaj trochu pokojnejšie po športovej aktivite, keď sa unavia. Ale rozhodne to nie je jediná vec, ktorú potrebujú. A keď niekto nie je športový typ, môže mu nútenie do športu aj uškodiť.
Ak dieťa má niektorý zo spomenutých príznakov dlhodobo a vo viacerých prostrediach, odporúčam rodičom vyhľadať odborníka a konzultovať s ním, čo môžu pre svoje dieťa spraviť. Na internete aj v literatúre sa dá nájsť veľa rád, ale adresné rady odborníka, ktorý spozná dieťa aj rodinu sú vždy lepšie, než nejaké všeobecné tipy. Každé dieťa a každá rodina je totiž jedinečná a potrebuje niečo trochu iné.
V akom veku sa začnú prejavovať príznaky ADHD?
U niektorých detí sa dajú pozorovať už úplne odmalička. U iných sa na to príde, keď začnú chodiť do škôlky alebo školy. Tieto prostredia prinášajú viac nárokov na dieťa, najmä jeho sebakontrolu, pozornosť a vzťahové schopnosti. A dieťa s ADHD má veľa problémov často práve v týchto oblastiach.
Čo sa deje, keď dieťaťu diagnostikujú ADHD?
Diagnózu môže stanoviť len lekár, teda neurológ alebo psychiater. Pre jej stanovenie musí byť potvrdený neurologický nález, teda že dieťaťu mierne odlišne funguje mozog, konkrétne neurotransmitery - prenášače vzruchov. Psychológ môže stanoviť, že dieťa má prejavy ADHD.
Spravidla sú 3 základné roviny, v ktorých môžu odborníci pomôcť dieťaťu, ale aj jeho rodine a škole, ktorých sa situácia tiež dotýka.
Lekár, teda psychiater alebo neurológ môže dieťaťu predpísať lieky, alebo aj nemusí. Konečné rozhodnutie, či lieky budú dieťaťu dávať alebo nie, je na rodičoch, resp. zákonných zástupcoch dieťaťa. Niektorí psychiatri sa okrem liekov tiež venujú aj rôznym terapiám s deťmi a vedia poradiť rodičom. Závisí to aj od ich kapacity, respektíve vyťaženosti.
Ďalej je treba riešiť situáciu v škole, kde môžu vznikať problémy buď s disciplínou, alebo učením, prípadne aj oboma. V tom vie pomôcť špeciálny pedagóg, hlavne s učením a školský psychológ viac so správaním a prežívaním dieťaťa.
Diagnostiku a odporúčania pre školy robia Centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, ktoré sú v každom krajskom meste. Veľmi veľa robí prístup pedagógov, teda učiteľov aj vychovávateľov v školských kluboch. Ak si dokážu nájsť k dieťaťu vzťah, podporiť ho, zohľadniť jeho špeciálne potreby a súčasne ho naučiť dodržiavať pravidlá, je to základ úspechu. Začleniť dieťa s ADHD do triedy nie je ľahké, pomôcť tu môže aj osobný asistent žiaka alebo asistent učiteľa.
A tretia rovina?
Tretia rovina je pomôcť dieťaťu a jeho rodine a čo najlepšie sa s danou situáciou vyrovnať, a to je úloha psychológov a rodinných terapeutov. Na jednej strane môžu pracovať s dieťaťom, podporiť jeho sebavedomie a sociálne schopnosti, ktoré bývajú oslabené. Ďalej podporiť vzájomné vzťahy v rodine, ktoré bývajú často napäté.
Psychológ či poradca by mal vedieť usmerniť rodičov, ako s dieťaťom čo najlepšie zaobchádzať, aby mu vytvorili doma takpovediac "liečivé" a podporné prostredie. Základom je prijatie dieťaťa, rozvíjanie jeho pozitívnych stránok, ale tiež trpezlivé a dôsledné učenie ho základnej disciplíne či pravidlám. Toto ide oveľa ťažšie a stojí rodiča viac síl než u iných detí.
Ďalej môžu odborníci rodičov usmerniť aj v tom, čo podporuje zdravý rozvoj pozornosti dieťaťa a čo jej škodí. Škodlivé sú hlavne digitálne médiá ako tablety, smartfóny, počítačové hry či televízia.
Najmä keď ich je veľa, čím myslím už aj viac než jednu hodinu denne a keď k nim dieťa má prístup už vo veľmi skorom veku. Pred vstupom do školy je to podľa mňa úplne zbytočné, a aj potom by som bol skôr zdržanlivý. Pozornosti škodí aj nervozita a napätie v medziľudských vzťahoch, časový stres, veľký tlak na výkon. Naopak, výborne jej robí čas strávený v prírode alebo pri prirodzených činnostiach ako skutočné hry, tvorivé činnosti, pohyb. A tiež skutočná a sústredená pozornosť dospelého, ktorý sa im venuje.
Napokon za veľmi dôležitú úlohu pokladám aj psychickú podporu rodičov, pretože pre nich je situácia aspoň rovnako ťažká ako pre ich deti. Keď rodičia sami lepšie zvládajú situáciu, dokážu aj lepšie reagovať na dieťa a dať mu pocit prijatia. Podobne to platí aj s učiteľmi. Naopak, keď sú dospelí podráždení, skôr dajú aj dieťaťu najavo, že je pre nich hlavne zdrojom problémov a to si dieťa veľmi berie k srdcu.
Dieťa si dokáže uvedomovať, že spôsobuje druhým problémy?
Áno. Väčšina detí to dokáže aj povedať. Ale vnímajú to všetky. Každé dieťa cíti, či je chcené, prijaté, či sa s ním ľudia okolo radi bavia, alebo nie. V škole aj doma je veľmi dôležité, či dostane iba kritiku a bude odstrkované, alebo na ňom nájdeme aj to pekné. Pocit prijatia prináša dieťaťu pokoj a neprijatia zase zvyšuje napätie a nervozitu.
Späť k liečbe. Hovoríte o terapii, prístupe rodiny a učiteľov. Ale nespomenuli ste lieky. Neodporúčate ich?
Psychiater a neurológ môžu predpísať lieky, psychológ nie. Na túto diagnózu sú viaceré druhy liekov, ktoré sú aj ordinované. Avšak medzi odborníkmi neexistuje úplná jednotnosť v tom, či predpisovať lieky, alebo nie. Sú takí, ktorí ADHD považujú za zdravotný problém ako každý iný. Jednoducho, mozog nefunguje tak, ako má, tak mu treba pomôcť liekmi v každom prípade a dlhodobo, niekedy aj celoživotne. Iní zasa zvažujú aj možné vedľajšie účinky a keď to situácia umožňuje, najprv sa snažia liekom vyhnúť.
Osobne sa prikláňam tiež skôr k tomu názoru, že by som to najprv skúšal bez liekov. Ak by som ja bol rodič, lebo ten sa napokon rozhoduje, tak by pre mňa bola rozhodujúca asi miera, do akej sa dieťa trápi a nakoľko zvláda svoj život aj bez liekov.
Niekedy sú lieky výbornou barlou ktorá dieťa podporí a umožní jemu aj rodine naštartovať sa. Každopádne by ale podľa mňa bola škoda, keby lieky boli jedinou terapiou, ktorú dieťa či rodina dostáva. Ako som spomínal vyššie, existuje aj veľa ďalších možností a bola by škoda ich nevyužiť.
Keď sa rodič na odporúčanie lekára pre lieky rozhodne, je určite dobré, aby sledoval svoje dieťa, nakoľko mu pomáhajú a celkovo aký majú naň vplyv. Nie každému sadne každý druh lieku, a je dobré to konzultovať s lekárom čím skôr, ak sa stav nezlepšuje, alebo ak sa objavia aj vedľajšie účinky.
A čím je dieťa staršie, tým viac by som sa ho snažil tiež zapojiť do rozhodnutia, či lieky užívať, alebo nie. Lebo podávať ich napríklad 15-ročnému mladému človeku nasilu je dosť necitlivé, a často aj nemožné. Dospelý s ADHD sa samozrejme už rozhodne sám, akú liečbu či kombináciu prístupov chce zvoliť.
Môžu sa deti s ADHD vzdelávať v bežných triedach, alebo by boli pre ne lepšie špeciálne triedy a školy?
To je dôležitá otázka. Má dva rozmery- filozofický a praktický. Z filozofického pohľadu má jednoznačné riešenie: deti s ADHD by sme mali vedieť začleniť do bežných tried. A platí to aj pre iné typy špecifických detí. Čo je úlohou školy? V tom najširšom zmysle slova má škola pripraviť človeka na život.
Človek s ADHD nebude pracovať v práci, kde budú len ľudia s ADHD, nebude nadväzovať vzťahy len s ľuďmi s ADHD, nebude sa stretávať len s ľuďmi s ADHD. Prečo by sme ich potom mali umiestňovať do škôl či tried len s deťmi s ADHD? Takže, určite by bolo lepšie, keby sme im vedeli vytvoriť podmienky v bežných školách a triedach.
Druhá vec je, že čo sa týka praxe, dieťa s ADHD si vyžaduje vyššie kapacity. Teda ideálne aspoň dvoch dospelých v triede. Učitelia by tiež mali byť viac vzdelávaní, ako s týmito deťmi pracovať. Niektorí sú v tom vynikajúci, pre iných je to veľmi náročné, nevedia si dať rady a potom trpia všetci - dieťa s ADHD, trieda aj učiteľ. Myslím, že aj pre učiteľov je veľmi dôležitá podpora špeciálnych pedagógov a školských psychológov.
Hovoril som aj o asistentoch. Môžu byť výbornou podporou nielen pre žiaka, ale aj pre učiteľa, najmä čo sa týka udržania disciplíny v triede. Podľa mňa je citlivejšie, aby mal asistenta učiteľ, nie žiak. Keď máte trinásť rokov a vedľa vás v lavici sedí dospelý, ktorý vás kontroluje, napomína a pomáha vám, tak to môže byť dosť trapas pred spolužiakmi. Keď je asistent pre celú triedu, samozrejme sa bude viac venovať tým deťom, ktoré to potrebujú, ale pre sociálnu pozíciu detí s nejakými problémami je to oveľa citlivejšie riešenie.
Dokonca si myslím, že aj v triedach bez detí s ADHD by mohli byť dvaja dospelí. Keď robím psychologickú prácu s kolektívom detí, tak tiež pracujeme vo dvojici. Keď sa niečo zomelie, tak jeden človek môže riešiť konflikt a venovať sa deťom, ktoré sú v nepohode a druhý dospelý môže pokračovať v práci s väčšinou. To je ale ideálny obraz, v praxi to závisí samozrejme od ľudských aj finančných možností.
Takže, jednoznačná odpoveď, či bežné školy alebo špeciálne je bežné školy, ale s podporou.
Áno. Ale na to, aby to išlo dobre, treba podľa mňa reformovať celý systém školstva. Dlho to vieme, ale celý čas len prešľapujeme z miesta na miesto. Čo sa týka pozornosti, tak veľa závisí od toho, ako je učivo podávané. Keď ho viem prepojiť so životom, tak zrazu sú aj deti motivovanejšie dávať pozor. Toto je problém nášho vzdelávania a netýka sa len detí so špeciálnymi potrebami, ale všetkých. Veľa rodičov, s ktorými pracujem, hovoria, že keď ich dieťa niečo zaujme, tak sa zrazu vedia sústrediť.
Ale pokiaľ ho niečo nezaujme, tak je to ťažké. Vyučovanie by mohlo byť pútavé a interaktívne, a zamerané viac aj na vzťahové schopnosti a výchovu, nielen na intelekt. Aj dnes poznám veľa vynikajúcich učiteliek a učiteľov, ktorým sa darí takto vyučovať, ale nie je to ešte štandard, skôr osobná iniciatíva. Dieťa musí byť podľa mňa vtiahnuté do procesu vyučovania. Je tak vyššia šanca, že ho to zaujme, lepšie sa sústredí a nakoniec si aj látku lepšie osvojí.
O tejto téme som sa rozprávala aj so špeciálnym pedagógom, ktorý vysvetľoval, že vzdelávanie detí s ADHD je mimoriadne náročné. Nikdy nevie, čo deti vyruší z pozornosti, musí často improvizovať. V bežných školách by sa podľa neho dieťa trápilo a brzdilo by ďalšie.
Rozumiem tomuto pohľadu. Ale treba si uvedomiť, že detí s ADHD je dnes veľa. V triede môžu byť kľudne aj dve - tri. Všetky ich teda vyčleníme z bežných tried a škôl a teda aj z bežnej spoločnosti? Samozrejme je náročné ich vzdelávať.
Preto hovorím, že treba učiteľov vzdelávať, podporiť a odbremeniť ich od tlaku striktných osnov. Učiteľ by mal môcť svoju výučbu prispôsobiť skupine žiakov, ktorých má. V každej triede môže byť skupina iná, môže mať iné možnosti a potreby a učiteľ by mal byť schopný sa im prispôsobiť.
No v prvom rade by mu to malo byť umožnené. A pre ostatné deti je v niečom tiež prínosom, keď sa naučia medzi sebou zvládnuť aj deti s nejakými problémami, ako keď ich naučíme, že problémových detí sa jednoducho zbavíme a hotovo.
Rozhodne je krajšie ukázať dieťaťu, že ťa tu chceme a patríš k nám. V spoločnosti máme veľa špecifických detí a my by sme sa mali snažiť nastaviť prostredie tak, aby si v nej našli miesto.
Ale stáva sa v praxi, že dieťaťu prospelo, keď ho preradili do špeciálnej triedy či školy. Najmä preto, že tam pracujú ľudia, ktorí sú viac školení a tiež aj ľudsky viac nastavení k ústretovosti a zohľadneniu špecifík detí s ich problémami.
Priamejšie povedané, dieťa s ADHD sa niekedy v bežnej triede dosť trápi najmä vtedy, keď to s ním učiteľ/ka nezvláda, odmieta ho, alebo ho vyčleňuje kolektív. A vytváranie špecializovaných tried a škôl je reakciou na tento stav. Systémovo podľa mňa nie je ideálna, ale veľa ľudí, ktorí tam pracujú odvádzajú vynikajúcu prácu a patrí im moje uznanie, pretože je to ozaj náročná práca.
Aby som to zhrnul, deti s ADHD sú citlivejšie na to, čo v našej spoločnosti nefunguje. Reforma školstva by bola dobrá pre všetky deti, akurát, že deti s ADHD sa nášmu školstvu ťažšie prispôsobujú a viac bijú do očí. Naše školstvo tiež kladie jednostranne veľký dôraz na intelekt a vedomosti.
Menej už rozvíja citový život a vôľové schopnosti, zručnosti. Kedysi sme mali viac umeleckých predmetov, aj praktických ako práce na pozemku, varenie. Dnes to už možno pôsobí vtipne, ale malo to svoj prínos - rozvíjalo to dieťa všestrannejšie.
Koľko detí so syndrómom ADHD máme na Slovensku?
Nepoznám presné štatistiky. Keď vychádzam čisto z praxe z debát s učiteľmi, priemerne by to mohli byť tak jedno-dve deti na jednu triedu. Ale to je veľmi hrubý odhad.
To je veľa, nie?
Áno. Ale hovorím, že to nie je vôbec presné číslo. Rozdiel môže byť napríklad aj v mestách a dedinách. V mestách je život hektickejší a deti trávia viac času s elektronikou, takže si myslím, že tam môže byť aj vyšší podiel detí s ADHD. Tiež ale nepoznám štatistiky, skôr vychádzam z logiky veci.
A nemôže byť vysoké číslo spôsobené aj lepšou diagnostikou? Ja keď som chodila na základnú školu, tak sa hovorilo, že tento žiak je zlý a nevychovaný. Dnes by mu zrejme diagnostikovali ADHD.
Áno, aj. Diagnostika je lepšia. Ale stále si stojím za tým, že aj reálny výskyt narastá, pretože to spôsobuje súčasná doba a životný štýl.
A vieme zhruba, koľko detí má ADHD, ale nie sú diagnostikované?
Presné čísla nevieme, toto číslo sa ani nedá zistiť. Ale určite je ich dosť. Jeden dôvod je, že rodič to zanedbá, lebo nemá kapacitu to riešiť. Sú rodiny, ktoré sú na tom sociálne tak zle, že riešia len to, ako vyžijú do ďalšej výplaty. Ísť ku psychológovi, všímať si prejavy svojho dieťaťa, je pre nich nadštandard. Ich dieťa nosí domov trojky-štvorky, má problémy s disciplínou, ale ich to nedokáže zmobilizovať.
Druhý dôvod je, že niektorí rodičia sa rozhodli, že nechcú, aby diagnóza bola stanovená. Keď ide o ľahké prejavy a dieťa dokáže relatívne dobre fungovať, tak nechcú mať jeho diagnózu na papieri. Boja sa diskriminácie. Stáva sa, že školy nechcú prijímať deti s ADHD. Ale konzultovať odborníka môžu rodičia vždy a vždy to môže pomôcť.
Aké sú príčiny syndrómu ADHD?
Vieme povedať, že mozog týchto detí funguje trochu inak, konkrétne neurotransmitery - prenášače vzruchov. Rozhodne to teda nie je len nejaká nevychovanosť, ako sa to niekedy zľahčuje. Čo presne je za tento stav zodpovedné, je komplikovaná otázka.
Niektorí odborníci tvrdia, že jedinou príčinou je genetika. Iní zdôrazňujú aj rôzne duševné vplyvy, atmosféru a vzťahy v rodine. Ďalší poukazujú aj na vplyv počítačových hier a elektronických médií. Strava môže byť tiež jeden z faktorov. Psychická nepohoda matky počas tehotenstva tiež vplýva na nervový systém plodu. A mohli by sme pokračovať.
Ja si myslím, že tu ide určite o vplyv viacerých faktorov. A tak ako som to už spomínal, že sa na tom podpisuje aj atmosféra našej doby, hoci výskumne to podložiť by asi bolo ťažké.
Vo svojej práci s rodinami sa ale menej sústredím na hľadanie príčiny, ale viac na to, čo všetko môžeme spraviť pre stabilizáciu konkrétneho dieťaťa a rodiny.
Prečo viac ADHD postihuje chlapcov?
Nepoznám presný dôvod.
Celý čas sa rozprávame o deťoch. ADHD mizne vekom, alebo sa už dospelí vedia ovládať?
Je to rôzne. Nervový systém prechádza v puberte výraznými zmenami. Existujú ľudia, ktorým to v puberte zoslabne. Sú tiež takí, ktorým to neodoznie, no naučia sa ovládať, pracovať so sebou. Napomôže tomu, keď k nim pozitívne pristupovali rodičia, učitelia a okolie, dokázali do ich života vniesť rozumný systém a poriadok.
Pri dospievaní potom stále viac závisí od toho, ako sa k tomu postaví mladý človek sám, či bude pestovať schopnosti, ktoré mu chýbajú ako sebakontrola a schopnosť "upratať si život". Títo ľudia si potom v dospelosti vedia poradiť aj sami, alebo prípadne s odbornou pomocou.
Ale sú aj ľudia, ktorí sa nenaučia ovládať a majú veľké problémy. Kvôli zvýšenej impulzivite a často aj narušenému sebavedomiu je u nich väčšie riziko, že nedokončia školu, neudržia sa v povolaní, neudržia si vzťahy a tiež sú ohrozenejší závislosťami.
Za veľmi nebezpečný trend považujem stúpajúcu závislosť od počítačových hier, sociálnych médií a inej virtuálnej reality, ktorá je medzi mladými snáď závislosťou číslo 1, čo sa týka výskytu. A deti a mladí s ADHD sú aj na túto závislosť rizikovejší. Vždy ale môžeme všeobecne hovoriť len o rizikách a záleží od konkrétneho človeka a rodiny, ako sa k tomu postavia. Každopádne je možné dobre sa s touto diagnózou vysporiadať, mnohým ľuďom sa to dobre darí.
Na stránke píšete tiež, že prevenciou a liečbou ADHD na spoločenskej úrovni je reforma našej spoločnosti, jej hodnôt a atmosféry. Čo ste tým mysleli?
Keby sme sa dokázali viac zamerať na hĺbku života, pokojnejšie venovanie sa pracovnej činnosti, pestovali viac vzťah k prírode a medziľudské vzťahy, tak by sme vytvárali zdravšiu atmosféru, v ktorej by vyrastali pokojnejšie deti. Tie by mali potom podľa mňa aj menej prejavov ADHD.
Treba klásť menší dôraz na výkon, na rýchlosť, povrchnosť a zisk. A viac dbať o vzťahy, pokojné venovanie sa nejakej činnosti, rozvoj človeka a jeho skutočných možností. Tiež začať pestovať opäť aj zdravú mieru disciplíny a sebadisciplíny.
Dlhodobé fungovanie pod tlakom zle vplýva aj na nervový systém dospelého človeka. A potom dospelí reaguje horšie aj na deti. Deti sú podľa mňa vždy odrazom sveta dospelých.
Ale, aby som tu nepôsobil ako zatrpknutý starec, naša doba má samozrejme aj veľa pozitív. Máme viac možností a viac slobody, čo je vynikajúce. Ale sloboda prináša aj nároky na zodpovednosť dospelých. A keď ich nezvládame, nastáva chaos, ktorý potom škodí aj deťom.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
