Dve mamy rozprávajú, aké je to žiť s dieťaťom so syndrómom ADHD.
Počet detí s ADHD stúpa a školy na to nie sú pripravené. Ukazujú to príbehy dvoch žien, ktoré sa rozhodli vyrozprávať, čo denne zažívajú so svojimi synmi a ako bojujú s učiteľmi či úradmi.
Ich deti bežne počúvajú nadávky od spolužiakov, učiteľov, ostatných rodičov a na riaditeľov je vyvíjaný tlak, aby ich radšej vyhodili, ako im poskytli asistenta a individuálny prístup.
Nejde už len o pocit ukrivdených matiek. Aj hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová priznáva, že stúpa počet sťažností rodičov na to, ako sú ich deti vzdelávané.
Problémového žiaka radšej odstrkujeme
Prešovčanka Katarína Spišáková má 11-ročného syna a nekonečnú trpezlivosť. Keď bol jej Jakub malý, vyčnieval v pohybovej aktivite. Bol živý, neposedný, no považovala to za bežnú súčasť detstva. Tvrdohlavú povahu prejavoval skôr v kolektíve. Bol impulzívny a prchký. Ak mu niekto zobral hračku, vrhol sa na neho a vzal si ju späť.
V škôlke bol súčasťou veľkého kolektívu, a tak dochádzalo ku konfliktom častejšie. „U nás je pravidlom, že keď sa v kolektíve objaví niekto, kto je problémový, tak sa s ním nepracuje, ale naopak, odstrkuje. Nestrela som ešte rodiča, ktorý by mal dieťa s ADHD alebo s Aspergerom a bolo by prijaté. S mojím synom vždy učitelia bojovali a potom sa k nim pridali aj rodičia ostatných detí," hovorí Spišáková.
Zo škôlky musel odísť a aj v tej druhej im dávali najavo, že ho tam nechcú. Nakoniec sa radšej rozhodli, že ostane doma. Škole sa však už nemohli vyhnúť. Nastúpil do nultého ročníka a podľa chlapcovej mamy sa tam mal Jakub dobre. Dokonca nemusela ani raz ísť za riaditeľom. To je pre rodičov detí s ADHD najväčší dôkaz úspechu. Triedna učiteľka s dobrým úmyslom varovala Jakubovu mamu, že táto škola už vo vyšších ročníkoch nie je pre Jakuba vhodná, pretože učitelia nemajú dobrý prístup.
V Prešove v tom čase otvorili školu pre deti s ADHD, tak sa tam Spišáková rozhodla Jakuba zapísať. Netušila, že ju čaká peklo. Po týždni si ju zavolal riaditeľ s tým, že Jakub zlomil učiteľke ruku. Nútila ho ísť do druhej budovy na telesnú, súperili spolu, a tak sa vykrútil, až jej vykĺbil ruku. Mama sa rozhodla, že na týždeň si aj ona sadne do lavice, aby na vlastnej koži zistila, ako škola funguje.
„V pondelok som prišla do triedy a sadla si k Jakubovi. Vošla pani učiteľka, zavrela a zamkla dvere. To bol prvý šok. Následne začala vyučovanie, no môj šok len narastal. Jeden žiak celú hodinu škrabal do lavice a dokola spieval pieseň zo seriálu Horná Dolná. Iný chlapec zase neustále vulgárne nadával. Deti skákali po stoloch, niektoré kopali do steny. Mala som pocit, že som zavretá na psychiatrii," spomína Spišáková.
Okamžite pochopila, že do tejto školy jej syn nemôže chodiť a zapísala ho do spádovej školy. Je to škola, do ktorej podľa miesta bydliska patrí a zo zákona je povinná prijať aj žiaka s ADHD či s iným znevýhodnením.
Keď Spišáková videla, ako to funguje na škole pre deti s ADHD, obrátila sa na Školský úrad. Po jej vypočutí nasmerovali jej syna na špeciálno-pedagogické vyšetrenie a tam jej potvrdili, že dieťa môže navštevovať bežnú školu, no musí brať ohľad na jeho špecifické požiadavky na vzdelanie a výchovu.
Jakubove konflikty s učiteľmi či so spolužiakmi sa opakovali. Raz boli vážnejšie, raz menej, no v pamäti utkvela Spišákovej najmä príhoda, keď Jakub nechcel plniť rozkazy riaditeľovej zástupkyne a tá na neho použila terapiu objatia. Ide o terapiu, pri ktorej dieťa chytíte, zafixujete a držíte, až kým sa neupokojí. Učiteľka to Jakubovi urobila pred triedou a dívali sa na to aj žiaci na chodbe. Podľa chlapcovej mamy zažil neuveriteľnú hanbu a hnev v ňom len narastal. Domnieva sa, že terapiu objatia môže robiť len kvalifikovaný psychológ a nie učiteľ.
Ani hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová to nepovažuje za vhodné riešenie. „Niektoré renomované odborné spoločnosti majú k týmto typom terapií, jemne povedané, rezervovaný vzťah. Poukazujú aj na to, že terapia pevným objatím nie je ničím vedecky podložená a nesie v sebe značné riziká," vysvetľuje Kalmárová.
Tento incident spomína Spišáková najmä preto, lebo to bol moment, keď jej pretiekol pohár trpezlivosti a obrátila sa na školskú inšpekciu a najala si právnika. Inšpektori zistili, že škola nepristupuje k Jakubovi adekvátne, postupy učiteľov nie sú jednotné a dieťaťu sú porušené jeho práva, pretože mu škola nezabezpečuje podmienky na vzdelávanie a výchovu.
Iný konflikt sa skončil tým, že mal Jakub podliatiny na rukách od silného stisku. Učiteľ technickej výchovy ho zasa oslovoval "satan."
„Na každej hodine mu hovoril satan a keď tam nebol, pýtal sa spolužiakov: Kde je ten satan?"
Riaditeľ sa nenechal zahnať do kúta. Naopak. Na Spišákovú zavolal sociálnu kuratelu s tým, že nezvláda výchovu syna. Spišáková musela podstupovať rozhovory s kurátorkou a po dvoch týždňoch prípad uzavreli s tým, že k žiadnemu pochybeniu zo strany matky nedošlo.
„Zriaďovateľom školy je mesto, tak sme zorganizovali stretnutie medzi mnou, mojím právnikom, sociálnou kurátorkou, triednou učiteľkou, Jakubovým asistentom a dvoma úradníkmi z mestského úradu. Vysvetlila som im situáciu a ukázala všetky papiere od školskej inšpekcie. Výsledok? Pokarhali triednu učiteľku, hoci tá jediná s nami od začiatku spolupracuje," hovorí Jakubova mama.
Že boli chlapcove práva porušené, potvrdila aj detská ombudsmanka.
Jakubova mama je už z toho miestami vyčerpaná. So slzami v očiach vyčíta systému, že dovoľuje, aby sa deťom venoval niekto, kto na to nie je mentálne pripravený. Myslí si, že učitelia by mali povinne absolvovať psychotesty podobne ako vodiči kamiónov.
„Aj učitelia môžu prechádzať ťažkým obdobím, môžu mať osobné problémy. Kto vie zaručiť, že sa to neprejaví na ich práci s deťmi? A obzvlášť, ak majú pracovať s problémovými deťmi. Keď sa niečo stane, nikdy sa neospravedlnia. To ma veľmi mrzí," hovorí Spišáková.
Podľa inšpektorky Kalmárovej nie je vzdelávanie budúcich učiteľov dostatočné. Vzdelávaniu detí so znevýhodnením by sa mali venovať všetci budúci učitelia, pretože podľa Kalmárovej je už v každej triede aspoň jedno dieťa so špeciálnymi výchovnými a vzdelávacími potrebami.
Redakcia tvnoviny.sk má k dispozícii vyjadrenie Úradu komisára pre deti aj výsledky vyšetrovania Štátnej školskej inšpekcie, ktorej Spišáková podala sťažnosť na základnú školu. Inšpekcia v stanovisku uvádza, že sťažnosť bola opodstatnená a škola nevytvorila Jakubovi vhodné prostredie na vzdelávanie a výchovu.
Úradný záznam z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny potvrdil, že Spišáková sa o syna riadne stará a zabezpečuje mu nadštandardné podmienky na uspokojenie životných potrieb.
Napriek všetkým výhradám mesto riaditeľa neodvolalo. Jeho reakcia bola, že on je ten ukrivdený. "Absolútne nečinne a ľahostajne pristupovali k celému problému. Nakoniec so mnou aj prestali komunikovať. Riaditeľa nechali doslúžiť funkciu a v ďalšom výberovom konaní už neprešiel, čo malo súvis aj s jeho dôchodkovým vekom," hovorí Spišáková.
Popri tom všetkom zlom, mala Spišáková a jej syn aj šťastie na dvoch ľudí. "Pani učiteľka z prvého stupňa, špeciálna pedagogička pani Kaletová bola skvelá. Zároveň mal Jakub vždy ústretového a trpezlivého asistenta pána Godlu," dodáva chlapcova mama.
Nová riaditeľka mu asistenta vzala a momentálne má nestálu asistentciu.
Deti s ADHD musia často striedať činnosti
Druhý príbeh nám porozprávala Katarína Tomečková, matka 19-ročného Ľubomíra. Pred rokmi založila na Facebooku stránku pre rodičov detí s ADHD. Keď začínali, mali tristo členov. Dnes je ich vyše 1600. Nárast prekvapuje aj ju.
Podobne ako u mnohých detí aj jej syn začal mať problémy až nástupom do prvého ročníka.
„Mal úplne normálne detstvo, jeho kamaráti k nám chodili domov, v kolektíve sa vedel zapájať, prispôsobiť a zapadnúť. Záležalo veľmi aj na tom, akú partiu mal okolo seba. Keď bol s kamarátom, ktorý bol tiež "vyryváčik", tak vyrýval aj on, ale keď bol s pokojným a poslušným chlapcom, tak bol aj on pokojný. Tieto deti sú veľmi ľahko ovplyvniteľné okolím a potom aj ľahšie skĺznu na zlú stranu," hovorí Tomečková.
V prvom ročníku si všimli poruchy pozornosti a učenia, a tak učitelia poslali Ľubomíra na vyšetrenie v Špeciálno-pedagogickom centre. Zistili mu dyslexiu a dysortografiu a odporučili neurologické vyšetrenie. Ľubomír podstúpil EEG a EMG mozgu. Výsledok: ADHD.
„Spolupráca s triednou učiteľkou na prvom stupni bola skvelá. Mali dohodnutý signál, že keď sa už nevie sústrediť, dvihne ruku. Učiteľka ho vtedy poslala poliať kvety, prejsť sa alebo zotrieť tabuľu. Tieto deti potrebujú často striedať činnosti."
Neposedný bol najmä v družine a vychovávateľka s ním nemala toľko trpezlivosti ako triedna učiteľka. Po čase ho navrhla z družiny vyhodiť. Tomečková bola prinútená zavolať na školskú inšpekciu a požiadať o pomoc. Inšpektorka vec vybavila rýchlo. Zavolala a zdôraznila, že dieťa s ADHD si vyžaduje osobitný prístup a škola je povinná ho zabezpečiť. Tomečková a jej syn pocítili malé víťazstvo.
Oveľa väčšie víťazstvo prišlo, keď sa Ľubomír prihlásil do krúžku Hrnček, var. Viedla ho tá istá vychovávateľka, ktorá chcela chlapca vylúčiť z družiny, no tentoraz ocenila jeho snahu. Dostal od nej prvú veľkú pochvalu, ktorá ho nakopla.
Tomečková dodáva, že chcieť od dieťaťa s ADHD, aby sa sústredilo, je to isté, ako chcieť, aby sa postavilo na nohu, ktorú nemá.
Neskôr Ľubomír nastúpil na športovú školu, kam veľmi túžil chodiť. Prijali ho aj s vedomím, že má ADHD, no u triednej učiteľky nenašli pochopenie. Mal vypracovaný individuálny študijný plán, súčasťou ktorého je aj to, že má byť skúšaný z toho istého učiva rôznymi formami.
Keď Tomečková videla jeho test z angličtiny, všimla si, že v prvej polovici mal jednu chybu a v druhej už štyri až päť chýb. Tomečková prosila učiteľku, aby ho preskúšala ústne, pretože bude pre neho veľká motivácia, ak konečne dostane dobrú známku. Učiteľka odmietla.
„Koľkokrát mal urobenú domácu úlohu, ale mal ju v taške a nevytiahol si ju a dostal päťku alebo poznámku. Potom prišiel domov a hovorím mu, že veď to máš v taške. Učiteľke som napísala, že úlohu mal vypracovanú a prosím, aby mu ju opätovne skontrolovali. Nikdy to neurobili," opisuje Tomečková situácie, ktoré na dennom poriadku zažívala so synom.
Na strednej škole sa problémy kopili a vyvrcholili až vylúčením a obvinením z lúpežného prepadnutia. Chlapci v partii sa dozvedeli, že v okolí je drogový díler a rozhodli sa s ním stretnúť. Pri stretnutí mu vzali ruksak, pretože sa domnievali, že v ňom nájdu drogy. Namiesto toho skončili v cele predbežného zadržania. Po tomto incidente sa Ľubomír hanbil vrátiť do školy a momentálne má prerušené štúdium. Chodí na brigády a v septembri sa plánuje vrátiť do lavíc a dokončiť strednú školu.
Tomečková radí rodičom, aby sa určite nehanbili navštíviť psychológa, keď majú podozrenie, že aj ich deti majú syndróm ADHD. Myslí si však, že kým dieťa chodí do škôlky, nemusia sa stresovať. Vtedy sa má dieťa vybúriť a hrať. Až keď problémy so správaním a sústredením pokračujú aj v škole, je najlepšie poradiť sa s odborníkmi čím skôr.
„Pri týchto deťoch sa naučíte prehodnotiť životné priority a hodnoty. Zistíte, čo je dôležité a čo je absolútne nedôležité. Sú rodičia, ktorí sa venujú len práci, dajú deťom peniaze, alebo ich dajú na krúžky, nech sa sami zabavia," hovorí Tomečková.
Obe mamy sa zhodujú na tom, že lieky nie sú správna cesta pre malé deti. Kým ide "len" o bežné prejavy ADHD ako hyperaktivita a slabá koncentrácia, treba sa dieťaťu venovať, byť trpezlivý, dať ho na jogu či vyskúšať napríklad hudobnú terapiu.
Na lieky by sa mali obrátiť až rodičia, ktorých deti majú ADHD sprevádzané agresívnym správaním či úzkosťami až depresiami.
Zhodujú sa tiež na tom, že ich deti potrebujú zažiť pocit úspechu. Tak ako Ľubomír na krúžku Hrnček, var, aj Jakub dokáže byť motivovaný pochvalou. Baví ho biológia a učiteľka ho pochváli, vždy keď vie niečo navyše.
„Jakub dokáže 15 minút podávať skvelý výkon, potom už stráca koncentráciu. Ale keď mu pomôžete, on to ocení. Keď mu však dáte polená pod nohy, tak to vracia," dodáva Spišáková.
Inšpektorka Kalmárová hovorí, že súčasný systém pre tieto deti nie je vhodný. Spolupráca medzi žiakom, učiteľom, rodičom, špeciálnym pedagógom a psychológom nefunguje. Dnešní rodičia sa však už neboja ozvať a ich sťažností pribúda.
Obe mamy už svoj boj viac-menej zvládli. Jediné, v čo dúfajú, je, že ich príbehy pomôžu iným rodičom a na deti s ADHD už nebudú ľudia pozerať ako na nevychované a zlé.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
