Max Sobek sa na sociálnych sieťach prezentuje ako „divadelný influencer“. Vraví, že z recesie. Miluje divadlo a chce ho prinášať aj ľuďom. Inšpiruje ich a radí, na aké predstavenie by mali či nemali ísť.
V článku sa dozviete:
Kedy vám učarovalo divadlo?
Keď som bol na základnej škole, začal som chodiť na dramatický krúžok a naša pani učiteľka nás zobrala na R.U.R., pamätám si, ako sa zdvihla opona a tam stál Jozef Vajda a všetci sme boli unesení „Ó, doktor Mažár z Ordinácie v ružovej záhrade“. Vtedy asi zafungovala divadelná mágia. Moji starí rodičia chodili dlhé roky do divadla, mali abonentky, ale v jeden večer nemohli ísť, tak som išiel namiesto nich ja s mojou mamou. Videl som Annu Kareninu a odvtedy som bol v divadle asi každý týždeň.
Čo sa vám najviac zapáčilo?
Asi atmosféra, živí ľudia, že sa tam deje niečo naživo v reálnom čase a celý mechanizmus... Pretože film si človek môže pozrieť doma v posteli kedykoľvek, ale divadlo je v ten večer, v konkrétnom čase. Je to o kráse okamihu.
Vaše kroky potom smerovali na Vysokú školu múzických umení?
Samozrejme, chcel som byť najprv hercom aj som sa hlásil na herectvo, ale aj na réžiu a dramaturgiu. Bol som presvedčený, že chcem robiť niečo s divadlom a ani mi nenapadlo, že by ma na VŠMU nezobrali, tak som si nedával prihlášku na žiadnu inú školu.
A na herectvo vás teda neprijali?
Bolo to vtipné, ale spätne som za to naozaj rád. Dostal som sa do druhého kola talentových skúšok, kde bol v komisii aj režisér, pán profesor Vajdička, ktorý otváral režijný ročník. A údajne, keď riešili, koho posunú do tretieho kola, tak povedal, že mňa si vezme práve na réžiu.
Koľkokrát do týždňa ste v divadle?
Za minuloročnú sezónu od septembra 2023 do júna 2024 som videl 116 predstavení. Sú týždne, keď nejdem vôbec do divadla a niekedy idem aj tri alebo štyrikrát.
Do divadla zvyknete chodiť aj sám, nestretávate sa niekedy s tým, že sa ľudia nad tým pozastavujú?
Nikdy som sa nad tým nezamyslel, ale mám výhodu, že vždy niekoho stretnem. Som súčasťou divadelnej komunity, takže vždy poznám niekoho z videnia alebo stretnem iného divadelníka, ktorý sa príde pozrieť na svojich kolegov. Čiže aj keď idem sám, málokedy idem naozaj sám.
Ktoré slovenské divadlá obľubujete najviac?
Asi by som nerád robil nejaký rebríček. Mám veľmi rád martinské divadlo – má skvelý repertoár, výbornú dramaturgiu, robia kvalitné divadlo a pre mňa je pridaná hodnota v tom, že v súbore je môj spolužiak, poznám tam viacerých hercov, a keď tam prídem, tak je to veľmi príjemné. Páči sa mi tiež Trnava, v Nitre majú novú riaditeľku, tak uvidíme, čo prinesie.
Videli ste aj zlé divadelné predstavenie?
Áno a veľmi veľa. Kedysi som nad tým hundral, ale teraz si pri každej divadelnej hre poviem „dobre, možno naozaj nemusím byť cieľová skupina všetkého“.
Veľa vychádza aj z témy, ale, samozrejme, úlohu zohrávajú i technické veci. Často sú pokusy, ktoré nedopadnú dobre alebo je problém v interpretácii, tvorcovia niečo myslia s dobrým zámerom, ale nepodarí sa im tú tému dobre odkomunikovať, prípadne to nemá tempo, je to zdĺhavé, niečo sa stane v daný večer alebo som videl veci, ktoré ma nebavili.
Čo si vy všímate, čo je pre vás najdôležitejšie, aby ste si povedali, že „toto predstavenie bolo super“?
Ja si myslím, že je to o téme. Tá téma ma pred predstavením nemusí ani zaujímať, keď to však zjednoduším, tak je to o tom, že si večer niekde sadnem, niekto stojí predo mnou a niečo mi chce povedať. Pokiaľ ma to posolstvo zasiahne, vtedy si poviem „áno, to bolo super“. A keď nie, tak idem domov so stratenými dvomi alebo tromi hodinami života. Formálne veci – prevedenie alebo kulisy sú až na druhom mieste. Pre mňa je najdôležitejší príbeh.
Čo by ste momentálne odporúčali ľuďom pozrieť si?
V Slovenskom národnom divadle mal minulý rok v apríli premiéru Pes na ceste. Režíroval to Dušan David Pařízek, čo je meno európskeho rozsahu. Pôvodom je Čech, ale keď odišiel z Prahy, tak kariéru rozbehol po celej Európe. Je to špičkový režisér. Teraz bol prvýkrát na Slovensku, jeho spolupráca sa dohadovala možno aj sedem až osem rokov, čo je obrovská vec. Tá inscenácia podľa mňa dopadla výborne. Je to dramatizácia Pavla Vilikovského, no a vďaka tomu, čo sa deje teraz v spoločnosti, je každá repríza aktuálnejšia. Keď tvorcovia pripravovali toto predstavenie, nemohli tušiť, čo sa bude diať. Je to výkrik o Slovákoch, ako tu žijeme, hoci to nie je ukotvené v čase, každé jedno slovo je aktuálne. Nehovoriac o tom, že tam vystupujú štyria herci a všetci sú geniálni – Bárta, Stanke, Roth a Kostelný – úžasný herecký koncert.
Máme na Slovensku kvalitných hercov?
Určite. A stále pribúdajú noví. Kvalita rastie, nestagnuje.
Videli ste nejakú inscenáciu aj viac ako jedenkrát?
Priznám sa, že málokedy chodím dvakrát na to isté, pretože pokiaľ som s tou inscenáciou spokojný, tak tam nechcem ísť opäť, pretože si nechcem pokaziť prvý dobrý dojem. A pokiaľ sa mi to nepáči, tak druhýkrát už na to určite nepôjdem.
Zažili ste aj predstavenie, ktoré vás niečo naučilo alebo vám dalo niečo do života?
Áno, deje sa to často. Napríklad, keď sa dozviem o nejakej téme, o ktorej som dovtedy nepočul. Často ide aj o historické témy, ktoré ma nadchnú a začnem sa o ne zaujímať viac.
Vy navštevujete divadlá aj v zahraničí. Vnímate nejaké rozdiely napríklad medzi Českom a Slovenskom?
Medzi Českom a Slovenskom veľmi rozdiel nevnímam. Ak sa bavíme o type herectva, tak slovenské herectvo inklinuje k stanislavského metóde, to je ruský divadelník, ktorý prišiel so psychologickým realizmom v divadle, to znamená, že herec veľmi prežíva emócie postavy. Česi sú bližšie pri Nemecku, kde viac využívajú herectvo odstupu.
Ale kvalitatívne nie je medzi slovenským a českým divadlom rozdiel. Určite investujú do divadiel viac peňazí a je tam viac príležitostí, funguje to trošku inak, napriek tomu si myslím, že v tom nie je rozdiel.
Ak by sme sa však bavili o zahraničí v širšom kontexte, tak aktuálne je Nemecko európskou „mekkou“ divadla, ale tam zohrávajú rolu veci, ktoré si u nás neviem predstaviť – vybavenosť divadiel a ich financovanie. Je to oveľa viac dotované a tým pádom si tvorcovia môžu viac dovoliť, ale taktiež nie je rozdiel v kvalite herectva.
Myslíte si, že sa na Slovensku zanedbáva kultúra a divadlo?
Tak to bez pochyby a je to dlhodobá vec. Súvisí to aj s rezortom školstva nielen rezortom kultúry. Je to vec posledných desaťročí. Podľa mňa Slováci majú o divadlo záujem, ale je to pre nich sviatok. Nie je to bežná súčasť ich života, pretože nevyrastajú v spoločnosti, v ktorej ísť raz alebo dvakrát do týždňa do divadla je bežná vec. Sme vychovávaní v tom, že je to niečo výnimočné. Aj keď divadiel je na Slovensku dosť a hoci nie sú všade, z každého bodu sa do nejakej hodinky vieme dostať do nejakého divadla. Mám pocit akoby ľudia prikladali väčšiu váhu tomu, čo si oblečú, ak idú raz za rok do divadla - ak vôbec, než tomu načo sa idú pozrieť. Ďalej tam zahráva rolu obsadenie, kto tam hrá.
Už ste spomenuli, že nie v každom meste sú divadlá, no máme veľa ochotníckych súborov. Čo hovoríte na ne?
Máme veľa drobných projektov, ktoré sú naozaj veľmi kvalitné. Ochotnícke divadlá sú všade po Slovensku, v rôznych obciach a to, že sú to ochotníci, neznamená, že to je zlé. Sú to ľudia, ktorí to robia popri svojom zamestnaní, nie sú to profesionáli, ale majú to radi a je to super.
Vedeli by ste vyzdvihnúť nejaké ochotnícke divadlo?
Určite divadlo v Námestove na Orave. Volá sa Divadlo dNO. Oni začínali ako ochotnícke divadlo, ale teraz sú ich inscenácie porovnateľné s profesionálnym divadlom.
Na Slovensku však máme napríklad aj divadlo Dúhadlo, kde hrajú herci s Downovým syndróm? Chodíte aj na takéto predstavenia?
V Banskej Bystrici je taktiež Divadlo z Pasáže a tieto minoritné divadlá sú super. V Bratislave je Divadlo bez domova, kde hrajú ľudia bez domova. Často sa to zlieva, ale je úžasné, keď ich vedie profesionál, človek z divadla. A pre amatérskych hercov je to terapia v najlepšom zmysle slova, pretože sa stretávajú a aj predstavenie má pridanú hodnotu. Videl som zopár predstavení a sú výnimočné.
Búra to stereotypy v spoločnosti.
Určite áno.
Myslíte si, že sa zmenilo divadlo po nástupe ministerky kultúry Šimkovičovej na čelo rezortu?
Divadlu dlho trvá, kým dokáže reagovať na to, čo sa deje aktuálne, pretože dramaturgický plán sa tvorí minimálne rok dopredu. Divadlo nevie reagovať zo dňa na deň. Druhá vec je, že divadlo ako inštitúcia má konkrétnych ľudí, ktorým záleží na tom, čo robia, odovzdávajú posolstvo, a keď narážame na čítanie hercov vyhlásenia po predstaveniach, tak herci cítia potrebu reagovať hneď a sú si vedomí toho, že nemôžu pri každej príležitosti, ktorú nám vláda dáva, urobiť novú inscenáciu. Preto čítajú prehlásenia, lebo evidentne metaforické upozorňovanie na porúšanie základných morálnych a etických princípov v inscenáciách nestačí.
Takže to, či sa divadlo zmenilo alebo zmení, ešte len uvidíme. Mnohé divadlá budú mať veľký problém, hlavne nezávislá scéna pre zmenu financovania a Fondu na podporu umenia.
Veľa však samo o sebe hovorí to, akým spôsobom ministerka vymenila riaditeľov kultúrnych inštitúcií, to urobí veľké zásahy do kultúry, lebo nikdy nepredostrela argumenty alebo dôkazy, že by to predtým bolo naozaj zlé. Nikdy nevyargumentovali personálne zmeny a nie iba v SND. Zasiahli tak drsne a agresívne, že to vybudované čo bolo sa zastavilo alebo sa ruší. A to je problém. Vývoj fungujúcich inštitúcií sa spomalil alebo ide dozadu.
Vy ste reagovali na sociálnej sieti na kauzu Anny Netrebko. Čo na to hovoríte?
Je to vyslovene výsmech a je to drzé. Odhliadnuc od toho, že je to propagátorka zvráteného režimu, tak ten honorár v období, kedy sa šetrí na každom kroku a kedy argumentom ministerstva je, že musíme zavrieť múzeum, ktorého prevádzka stojí ročne 40-tisíc eur a kúpime koncert za 230-tisíc eur, tak to mi príde absurdné.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Prečo a kedy ste sa rozhodli, že sa budete prezentovať ako „divadelný influencer“?
Vzniklo to z recesie. Ja som nikdy sociálne siete nesledoval, ale pamätám si v čase ešte pred pandémiou bola a stále je populárna influencerka Moma. Niekto mi raz ukázal video, ona na ňom prezentovala kozmetiku a 25 minút dokázala hovoriť o laku na nechty, mňa to fascinovalo. No ešte viac ma fascinoval jej dosah, koľko dokáže o tom rozprávať a koľko ľudí to vidí a koľkých to zaujme. Vtedy ma začala zaujímať sila sociálnych sietí.
V lete to už budú dva roky, ide to pomaličky, ale „divadelný influencer“ je prezývka pre zábavu. Nemám pocit, že by som bol influencerom. Sociálne siete však dokážu naozaj veľa a prečo by sme ich nemohli využiť a rozprávať o niečom, čo je fajn a to je aj divadlo. Tu sa opäť otvára téma, že mnoho ľudí vie o divadle, ale nechodia tam.
Mám pocit však, že to funguje. Ľudia ma sledujú a píšu mi.
Vnímate, že ste už vybudovali úzku komunitu?
Áno a je to veľmi milé. Mám dosť koncentrované publikum. Mňa sledujú len ľudia, ktorí majú záujem o divadelný obsah.
Pracujete ako dabingový režisér, na čom momentálne robíte?
Momentálne pracujem na telenovele pre televíziu Doma. No robím aj veľa ďalších seriálov a filmov pomedzi to.
Aký máte postoj k filmom a seriálom po práci? Preferujete divadlo?
Priznám sa, že nemám ani televíziu, ale pozerám filmy a seriály na streamovacích platformách. Celé dni však pozerám televíziu v práci, takže nemám večer chuť ju sledovať aj doma. Väčšinou si však pustím niečo do pozadia. Určite ma však baví viac sledovať divadlo.
Peripetie okolo Fondu na podporu umenia znechucujú ľudí z kultúry. Hrozí, že niektoré podujatia tento rok nebudú. Viac sa dozviete v reportáži z 28. januára:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
