Druhá najčastejšia téma rozhovorov na internetovej poradni IPčko sú myšlienky na samovraždu. Minulý rok mali tritisíc takých kontaktov. Už teraz dokážu psychológovia pomôcť iba jednému z desiatich ľudí, ktorí im píšu. Bez dotácií to bude ešte menej.
Psychologická poradňa IPčko denne pomôže vyše 400 ľuďom. Ozývajú sa im mladí, ale aj dospelí a rodičia. V hraničných situáciách vyrážajú do terénu pomôcť človeku, ktorý im oznámil, že chce spáchať samovraždu.
Čakacie doby na termín u psychiatra sú veľmi dlhé, niekedy ľudia čakajú aj trištvrte roka. IPčko preto zriadilo po Slovensku kluby, kde sa môžu stretávať, pomáhať si a najmä prečkať to obdobie, kým ich vyšetrí odborník. Aj vďaka IPčku to mnoho ľudí s duševnými problémami vydržalo. Teraz im však hrozí okresávanie služieb. Pracovníci dva mesiace nedostali výplatu.
Psychológov platia aj zo štátnych dotácií, ktoré tento rok neprišli. Riaditeľ a psychológ Marek Madro hovorí, že ak im verejnosť nepomôže, prídu o tri centrá pomoci a 17 psychológov. Už dnes dokážu pomôcť iba jednému z desiatich ľudí, ktorí ich potrebujú.
V rozhovore sa dozviete aj:
Z čoho je IPčko financované
Prečo im neprišli dotácie od štátu
Ako budú fungovať
Prečo je ich práca dôležitá
Kto im môže pomôcť
Prečo vám hrozia finančné problémy?
Ak sa nič nezmení, tak od septembra budeme musieť zatvoriť tri centrá pomoci a prídeme o 17 psychológov, ktorí pracujú na linkách pomoci. Roky sme hospodárili kombináciou príspevkov od štátnych inštitúcií, darov korporátnych firiem, ale aj darov od drobných darcov, ktorí nám pravidelne posielajú päť eur. Celý tento rok sme nastavovali rozpočet cez dve základné presvedčenia. Po prvé: Aký je veľký dopyt po našich linkách pomoci a regionálnych centrách. Už aj minulý rok sme mali 184-tisíc kontaktov, ale bola to len jedna desatina z celého dopytu po našej službe. Vedeli sme, že nesmieme znížiť našu dostupnosť. Chceli sme IPčko nastaviť na tento rok tak, aby sme neznižovali dostupnosť. Druhá vec bola, že sme rátali s konkrétnymi finančnými dotáciami z ministerstiev, ktoré sme vedeli, že sú každý rok vyhlásené a že budú vyhlásené aj dve výnimočné dotácie a verili sme, že to vďaka tomu zvládneme.
Čo sa potom stalo?
Niektoré z výziev neboli vyhlásené vôbec, alebo neskôr až tento týždeň, alebo niektoré boli neskôr zrušené. Stále počúvame, ako sme výnimoční, ako nás potrebujú a že nastavia formu spolupráce, ale dostali sme sa do stavu, že naši zamestnanci už dva mesiace nedostali výplatu. Ak ideme robiť racionálne riešenia, tak peniaze prídu, ale len v polovičnej výške. Dotácie sa znížili na polovicu. Keď chceme niečo robiť, tak vieme, že budeme musieť znižovať naše náklady, teda aj dostupnosť a to nechceme. Preto o tom hovoríme verejne. Veľmi potrebujeme, aby sa niečo udialo. Napríklad, aby nás podržali ľudia, ale aj inštitúcie, že nám pomôžu existovať v tom objeme, v ktorom aj tak obslúžime iba jedného z desať ľudí, čo to potrebujú. Nie je to len problém IPčka. V podobnej situácii sú aj iné mimovládne organizácie.
Prečo niektoré výzvy neboli vyhlásené, alebo sa zrušili?
Myslím si, že je to aj o tom, že štát nie je pripravený na tému duševného zdravia a nemáme mechanizmy, ktorými sa dá sanovať systém. Vieme koľko máme školských psychológov, koľko psychiatrov a aké sú čakacie doby. Človek, čo potrebuje pomoc, čaká na termín u psychiatra aj trištvrte roka. Konkrétne výzvy si vyžadujú proces, ktorý majú na starosti úradníci, ktorí sa snažia a viem, že sa enormne snažia, ale procesy sa natiahli od februára až doteraz a znížila sa aj výška dotácií. To nie je rozhodnutie tých úradníkov. Vieme, aká je situácia v krajine a doplácajú na to ľudia, ktorí potrebujú pomoc.
Obrátili ste sa na samosprávy, županov, inštitúcie. Prisľúbil vám niekto pomoc?
Stretávame sa so všetkými partnermi, s ľuďmi, ktorí by nám mali byť schopní pomôcť. Všetci nám hovoria, že sme užitoční, že majú s nami dobré skúsenosti, že nás potrebujú a majú nápady, ako zlepšiť spoluprácu. Nie všade sa to však pretavuje do finančnej stránky. Napríklad bratislavský magistrát nás podporil v takej výške, že bratislavskú pobočku celú zaplatil. Niekde to ide, ale niekde nie. Rozumiem, že sú niekde aj objektívne dôvody. Čiastočne sa pripojili Trnava, Nitra, Prešov a ostatné mestá hľadajú spôsoby.
Koľko máte v priemere kontaktov?
Za tento polrok máme 82-tisíc kontaktov. Čo je v priemere 455 kontaktov na deň. To sú všetko ľudia, s ktorými sme viedli rozhovory, ktorým sme aktívne pomáhali.
To je veľmi veľa.
Áno. Sú to ľudia po celom Slovensku.
S čím všetkým sa na vás obracajú?
Väčšinou sa hovorí, že na IPčko sa obracajú mladí, ale nie len. Mladí tvoria 75 percent všetkých kontaktov, ale kontaktujú nás aj seniori. Často sú to rodičia, dospelí ľudia. Sanujeme problém, ktorý je väčší ako je problém našej organizácie. Ide o dostupnosť pomoci. Druhá najčastejšia téma našich rozhovorov sú myšlienky na samovraždu. Minulý rok sme mali tritisíc kontaktov pri akútnej kríze, keď ľudia deklarovali, že sa chcú zabiť. To sú obrovské čísla. Keď k nám človek volá, naši pracovníci sa ho snažia napojiť na systém, na psychiatra, psychológa, psychoterapeuta či na nejaký úrad podľa toho, čo potrebuje. Motivujú ho a často ľudia nie sú schopní tam ísť, objednať sa, prípadne čakajú trištvrte roka a ich stav sa zhoršuje. Funguje to aj opačne, že psychiatri hovoria, že nemôžeme vám dať skorší termín, obráťte sa medzitým na IPčko. Toto je cyklus, v ktorom sme. Keď nám niekto volá v ohrození života, tak naši ľudia idú za ním do terénu na dané miesto. Máme výjazdový tím. Toho človeka zoberieme k nám do regionálnej pobočky, kde je nonstop dostupný psychológ. To sa volá Káčko. Toto, keď nebudeme mať, tak ja nemám kam v minimálne dvoch krajoch poslať ľudí. Máme aj päť klubov pre mladých ľudí v Bratislave, Trnave, Nitre, Prešove a Michalovciach. Sú to kluby, kde ľudí udržiavame v tom, aby spolupracovali s odborníkmi, aby prečkali na ten svoj termín a vydržali to. Sú v komunite. Zrazu získajú miesto, kam patria, čo pred tým nemali. Klubov máme päť a ten v Prešove je teraz ohrozený.
Ako sa teraz bude podľa vás situácia vyvíjať?
Veľa sme uvažovali, či máme o tejto situácii hovoriť verejne. Nabrali sme odvahu a povedali sme, čo sa deje. My ako organizácia to asi prežijeme, ale je možné, že musíme okliešťovať služby a na to doplatí štát a najmä ľudia. Veľmi dúfame, že štát sa zmobilizuje a aj sa nám to darí. Volajú nám rôzni úradníci a politici a snažia sa s nami hľadať riešenia. Ozývajú sa aj firmy. Konkrétne dve nám veľmi pomohli. Aj samosprávy sú ochotné, lebo si uvedomujú vážnosť situácie. Obraciame sa na verejnosť, aby nám pomohla. Spustili sme kampaň Hľadáme ťa. Povzbudzujeme ľudí, ktorým sme pomohli, aby porozprávali svoj príbeh. Ak chcú, môžu to urobiť. My to za nich nemôžeme urobiť. Aby sme vysvetlili zodpovedným, čo robíme a prečo sme dôležití. Obraciame sa aj na verejnosť, aby nám to pomohla ustáť, kým štát príde so systémovými riešeniami. Viem, že rovnako sú na tom aj ďalšie organizácie, ktoré robia podobné aktivity. My sme s tým však išli von. Máme zamestnancov, ktorí sú vo výpovedných dobách, chcú s nami ešte bojovať. S ľuďmi vedieme rozhovory o ich problémoch, my vidíme, aká je situácia. Sú situácie, keď sa chcú zabiť a sme tam pre nich. Oni často ani nechcú pomoc. Jediné, čo chcú je nebyť v tej situácii sami. Lebo majú pocit, že sú na to absolútne sami.
A potom je tu mnoho ľudí, ktorí o tú pomoc ešte ani nepožiadali.
Presne tak. A potom je tu veľa ľudí, ktorí sa nedovolajú. Máme takmer 80 psychológov, ale nestačí to.
O tom, že treba hľadať systémové riešenia a že duševné zdravie ľudí aj detí sa prudko zhoršuje, vieme už dlho. Minimálne od pandémie je to vypuklé. Aj súčasná vláda má v programovom vyhlásení sľub, že sa duševnému zdraviu chce systematicky venovať. Badáte pozitívny posun na štátnej úrovni?
Z každých ministerstiev počúvame, že je to priorita. Nechcem byť apokalyptický a nemôžem povedať, že nič sa nedeje. Veľa sa o tom rozpráva. Pred pandémiou bolo nemysliteľné hovoriť o duševnom zdraví, že mladí ľudia sa sebapoškodzujú. Dnes aj na úrovni ministrov je toto normálna téma rozhovorov a hľadajú riešenia. Často ich hľadajú len úradníci a neprizývajú aktérov, ktorí v tej praxi sú, ktorí vedia priniesť riešenia, ktoré nestoja miliardy eur, ale je to veľa o tom, či chceme, alebo nechceme. Príkladom môže byť ministerstvo zdravotníctva.
Pani ministerka sa v týchto dňoch pre média vyjadrila, že duševné zdravie je priorita, vznikajú tam dokumenty, ale úradníci, ktorí to robia, nemajú reálnu podporu. Je to skôr taká odpoveď pre novinárov, že je to priorita. Ak by bola, tak by sa diali konkrétne kroky, ale v skutočnosti sa nedejú dostatočne rýchlo. Podobne je to v rezorte vnútra a školstva. Problém je aj v tom, že téma duševného zdravia nespadá pod jedno ministerstvo a nemá jednu strechu, jedného koordinátora, ktorý by priniesol reálne riešenia.
Ako byť šťastný? Psychológ Aleš Bednařík ponúka svoj pohľad na zlepšenie duševného zdravia:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
