Pre lekárov sa pandémia neskončila. Detské psychiatričky z Kliniky detskej psychiatrie v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave hovoria, že nestíhajú nasýtiť dopyt. Stúpa najmä počet pacientov s úzkostnými poruchami aj poruchami príjmu potravy. Alarmujúce je, že pribúdajú aj deti so samovražednými úmyslami.
Slovenské zdravotníctvo sa borí s nedostatkom personálu a týka sa to aj detskej psychiatrie. Na bratislavských Kramároch otvorene priznávajú, že na počet lôžok majú viac pacientov, no pomáhajú každému, kto to potrebuje.
Detské psychiatričky Jana Trebatická a Zuzana Matzová a psychologička Nina Linderová hovoria, že na nedostatočné kapacity detskej psychiatrie upozorňovali už pred pandémiou. Dlhodobo vnímajú nárast detí, ktoré potrebujú pomoc odborníkov. Problém podľa nich nie je len v systéme zdravotníctva, ale v nás.
V rozhovore sa dočítate aj:
Aké sú najčastejšie psychické ochorenia, s ktorými sú pacienti hospitalizovaní?
J. Trebatická: Máme tu pacientov so širokou škálou psychických porúch. Deti sú hospitalizované, keď nie je možná ambulantná liečba. To je vtedy, keď sú napríklad problémy s farmakoterapiou, alebo musíme urobiť diagnostiku. Máme deti od najnižšieho veku s poruchami autistického spektra, s emočnými poruchami, s hyperkinetickou poruchou, úzkostnými poruchami, depresiami, poruchami správania. Prichádzajú aj deti so závažnými ochoreniami ako psychotické poruchy, poruchy príjmu potravy. Z úzkostných by som vyzdvihla obsedantno-kompulzívnu poruchu a závislosti od návykových látok. Máme deti aj s gender dysfóriou, teda s poruchou pohlavnej identity a v posledných troch rokoch je vysoký nárast detí po samovražedných pokusoch a so sebapoškodzovaním. To nie sú samostatné psychické poruchy, ale stavy, ktoré sa vyskytujú popri iných poruchách, ale je to dominantný prejav, pre ktorý musia byť hospitalizované.
Čo je najviac na vzostupe?
J. Trebatická: Popri afektívnych a úzkostných poruchách a poruchách príjmu potravy sú to práve suicidálne pokusy a sebapoškodzovanie. V poslednom období vnímame aj vzostup psychotických porúch, čo bývalo kedysi raritné. Tiež narastá počet detí s Aspergerovým syndrómom.
Čo presne sú psychotické poruchy?
J. Trebatická: To je stav, keď dieťa nerozlišuje realitu od pomýlenej predstavivosti, keď dieťa vníma nejaké podnety, ktoré ale nie sú reálne.
Vnímate na oddelení nárast pacientov za posledné roky?
Z. Matzová: Áno a nejakú dobu to už trvá. Pre nás lekárov pandémia neprestala. Plynule to prechádza od pandémie covidu do pretlaku iných pacientov, ktorých nezvládame adekvátne liečiť. Nevieme nasýtiť dopyt.
Čím je to spôsobené?
J. Trebatická: Treba povedať, že to sa nestalo zo dňa na deň. My sme nárast vnímali už pred pandémiou. Videli sme, že stúpa počet detí, ktoré potrebujú pomoc. Jedna vec je systémový problém. Máme málo psychologických služieb, ale začala by som od základov. Spoločnosť sa vyvíja a vyvíjajú sa aj poruchy. Aj na dospelých sa zvyšujú nároky. Veľa pracujú a sú mimo domu. Spoločensky je žiadúce mať vyšší aj ekonomický status. Je tu silné naháňanie sa za peniazmi, ale niekedy je to nevyhnutné. Je veľa samoživiteľov alebo ľudí, ktorí žijú sami a aby sa uživili, musia veľa pracovať. Vnímame aj to, že postupne sa ľudia čoraz viac izolujú a to vidíme aj medzi deťmi. Nie je tu komunitné nažívanie, ale izolované v jednotlivých bunkách. V neposlednom rade je významný faktor aj biologický. Jednak to, čo máme v tele, aké máme chemické zloženie v mozgu, aj to, čo nás ovplyvňuje a aká je naša genetika. Všetko to spolu súvisí a môžeme tam vidieť, že napríklad Aspergerov syndróm je na vzostupe.
N. Linderová: Ja by som doplnila aj to, že súčasné deti nevnímajú psychické poruchy ako veľkú hanbu. Pohľad na to je už lepší a aj vďaka tomu vyhľadávajú pomoc.
J. Trebatická: To je dobré a tešíme sa z toho. Niekedy sa to aj otáča, že deti využívajú svoje problémy a trošičku zveličujú, aby zaujali a mali pozornosť. Toto tiež môže prispievať k celkovým štatistikám.
Z. Matzová: Pridala by som aj osamelosť. Deťom sa počas pandémie zmenil životný štýl. Presťahovali sa do virtuálneho priestoru a mali menej možností na aktivity, ktoré by robili spolu s rovesníkmi. To sa týka najmä detí na druhom stupni základných škôl a stredoškolákov. Veľakrát počúvame od introvertných detí, že sa im menej darí začleniť do kolektívu a aj keď im nikto nerobí zle, necítia sa dobre, nevedia sa začleniť, nevedia si nájsť kamarátov. Prežívajú bezmocnosť z toho, že si nevedia vyriešiť sociálne vzťahy.
Veľakrát počúvame od starších generácií, že dnešné deti sú precitlivené a my sme takí neboli a všetko sme zvládli. Ako sa na to pozeráte?
Z. Matzová: Keď sa deti vracali z pandémie do škôl, bolo vidieť, že sú menej emočne vyzretí, ako by mali v danom veku byť. Dva roky nemali prístupnú výchovu, lebo cez monitor sa nedá vychovávať a deti trávili veľa času sami bez toho, aby ich niekto učil zaobchádzať so svojimi emóciami a hodnotami. Vnímala som, že boli v niečom nezrelší a detskejší. Je možné, že zručnosti, ktoré by deti mali mať, ako napríklad obranné a kompenzačné mechanizmy, nemajú dostatočne vyvinuté. Rovnako ako vidíme, že deti klesajú v športových výkonoch, tak by bolo dobré sa pozrieť aj na to, ako sa im vodí v iných oblastiach.
Takže, jednoducho povedané: Deti majú slabšiu schopnosť odolávať stresom a tlakom?
N. Linderová: Áno, ale dodala by som aj to, že aj v minulosti tu boli tieto problémy, ale aj rodičia to inak vnímali. Veľakrát svojim deťom hovorili, že veď to nie je také zlé. Dnes už sú aj rodičia vnímavejší a otvorenejšie pristupujú k problémom. Nechcú to bagatelizovať.
Z. Matzová: Hovorilo sa, že jedno dieťa vychovala celá dedina. Keď niečo nebolo v poriadku, podchytilo sa to, lebo dieťa malo okolo seba veľa ľudí. Dnes žijeme izolovane.
Nie je to paradoxné, že žijeme izolovane a osamelo, hoci tu máme sociálne siete, vďaka ktorým sa môžeme spojiť s kýmkoľvek z hociktorého kúta sveta?
Z. Matzová: Lenže ten kontakt nie je skutočný. Obzvlášť deti potrebujú prežívať chvíle fyzicky spoločne s druhými. Potrebujú mať spoločné zážitky. Nie je to len o tom, že sa iba rozprávame alebo vidíme.
J. Trebatická: Svet na sociálnych sieťach nie je reálny. Keď deti trávia vo virtuálnom svete veľa času, majú problém sa potom v tom reálnom orientovať.
Čo môžu dospelí urobiť, aby deťom bolo lepšie?
J. Trebatická: Ja vždy hovorím, že treba im venovať viac času. Rozumiem, že sú rodiny, kde je to zložité. Viem, že sú osamelí rodičia, nemajú podporu širšej rodiny a musia uživiť rodinu. Bolo by dobré, keby si pravidelne našli čas na deti. Pomáha, keď má rodina zaužívané rituály, vďaka ktorým rodič nestráca prehľad o dieťati.
Z. Matzová: Keď sa pýtame rodín, ako fungujú, často zistíme, že spolu ani nejedia. Každý si vezme tanier do svojej izby a jedia pred počítačom alebo televízorom každý sám. Nejde o to robiť veľké zmeny alebo veľké veci, ale mať na pamäti, že nejaký čas treba tráviť spolu. Tí, ktorí majú čas a silu by sa mohli pustiť do spoločných aktivít, zapojiť sa do komunity, alebo robiť čokoľvek, čo im podmienky umožňujú.
Dá sa vzťah s dieťaťom zmeniť, alebo nastaviť nanovo?
N. Linderová: Dá, ale často sa stretávam s frustráciou rodičov. Najmä, ak majú adolescentov, tak sa stretávajú často s odmietnutím, nechcú sa rozprávať s rodičmi. Nechcú hovoriť o tom, ako bolo v škole. Rodičia sa vtedy cítia odstrčení, ale netreba poľaviť. Deti aj tak cítia záujem. Treba sa snažiť tráviť s deťmi čas, nie iba sa spýtať jednu otázku. Povzbudzujem rodičov, aby to nevzdávali. Odmietanie nie je namierené proti nim, je to obdobím a vekom.
Viete poradiť, ako nadviazať kontakt s dieťaťom, keď sa rodič cíti odmietaný?
N. Linderová: Skúsiť sa porozprávať, napríklad o záľubách dieťaťa, alebo sa spýtať na jeho kamarátov. Nech to nie je len o škole a povinnostiach, ale aj o bežnom živote. Skúsiť s ním robiť aktivity, ktoré mu robia radosť, nájsť si spoločné aktivity a vtedy veľakrát príde ten rozhovor, dieťa sa otvorí.
Z. Matzová: Rozhovor často príde ľahšie popri spoločnej aktivite. Niekedy chvíľu trvá, kým sa naladí atmosféra na rozhovor. Pri prechádzke alebo činnosti, ktorou sú zamestnaní, to často ide ľahšie.
Už ste zažili situáciu, že pacient nemohol byť hospitalizovaný pre nedostatok kapacity?
J. Trebatická: Máme nadstavy. Na oficiálny počet lôžok máme viac detí. Nie sú to dobré podmienky pre nikoho, ale inak sa nedá. Všetkým, ktorí potrebujú akútnu pomoc, ju poskytujeme. Niekedy sa dohodneme s rodičmi, že sa budú o dieťa starať 24 hodín. To je tiež niekedy zložitá situácia, lebo rodičia si musia čerpať OČR-ky, prichádzajú o príjmy a podobne. Spoločnosti by malo záležať, aby podmienky pre liečbu detí boli adekvátne. Robíme, čo je v našich silách.
Stáva sa to na Slovensku bežne? Je situácia alarmujúca aj na zvyšku Slovenska?
J. Trebatická: Všetci majú ten istý problém ako my. Nemáme doliečovacie možnosti a aj preto nevieme tak rýchlo pomôcť všetkým. Deti, ktoré vyžadujú dlhodobú starostlivosť, musia byť u nás a spomaľuje sa to. Pomohlo by nám, keby sme mali v dostupnosti od Bratislavy psychiatrickú nemocnicu. Dúfame, že súčasné vedenie ministerstva zdravotníctva pochopí túto potrebu.
Ako dlho sú deti hospitalizované?
J. Trebatická: Môže to byť od šiestich týždňov do troch mesiacov. Preto je dôležité, aby zariadenia neboli ďaleko od bydliska, aby ich mohli rodičia navštevovať, aby sa mohlo na zlepšovaní zdravotného stavu pracovať z rôznych strán.
Stáva sa, že nemôžete dieťa hospitalizovať, lebo nemáte voľné lôžko?
J. Trebatická: Vždy sa snažíme nájsť riešenie. Niekedy sa dohodneme s rodičmi, že zabezpečia doma 24-hodinovú starostlivosť, kým sa nám neuvoľní miesto, alebo nájdeme miesto na inom oddelení.
Dokážu rodičia doma zabezpečiť adekvátnu starostlivosť?
J. Trebická: Hlavná podmienka je, aby dieťa nebolo samé, aby bol stále pod kontrolou. To keď vedia zabezpečiť, tak to zvládnu.
Otvorili ste stacionár pre pacientov s poruchami príjmu potravy. Vďaka nemu je liečba kratšia a efektívnejšia. Prečo stacionár pomáha viac?
Z. Matzová: Predstavme si, že dieťa, ktoré si vyžaduje intenzívnejšiu starostlivosť, napríklad pri prudkom poklese hmotnosti, v minulosti malo možnosti buď ambulantnej liečby alebo hospitalizácie. Deti boli nostalgické, vytrhnuté od rovesníkov, rodina mala menej skúseností s tým, ako dieťaťu pomôcť, kleslo im rodičovské sebavedomie. Po skončení hospitalizácie sa dieťa vrátilo domov, no bez školy a kamarátov bolo dlhé týždne. Stacionár umožňuje to, že pokiaľ dieťa je schopné dodržiavať program, ktorý je nastavený a rodina ho sem vozí, tak obdobie intenzívnej psychoterapeutickej liečby je možné absolvovať v stacionári. Zostáva v kontakte s rodinou, ktorá má tiež svoje úlohy. Musí zvládnuť spoločné stravovanie a spoločný program. Keď sa stav zastabilizuje, tak sa môže na deň-dva vrátiť do školy a nástup je tak plynulejší. Výhodou stacionára je aj väčšia kapacita. Tu vieme mať dvanásť pacientov, hospitalizovaných môže byť najviac päť.
J. Trebatická: Odborná pracovná skupina pri ministerstve zdravotníctva v koncepcii detskej psychiatrie navrhla tri druhy stacionárov pre deti: špeciálne pre liečbu porúch príjmu potravy, potom stacionár, ktorý nerozdeľuje diagnózy, teda pre úzkostné a depresívne poruchy a aj pre pacientov so psychotickými poruchami. A posledný typ by bol vyčlenený pre deti s poruchami autistického spektra.
Z. Matzová: Tie posledné dva chýbajú a veľmi po nich túžime. Keby sme ich mali, deti by sa z problémov dostávali rýchlejšie.
Sú prípady, keď si deti a mladí siahajú na život, pretože sú vystavení neznesiteľnej šikane. Kde sa v deťoch berie taká krutosť voči druhým?
Z. Matzová: Je veľa faktorov, ktoré to ovplyvňujú, ale ja si myslím, že šikana v prvom rade zrkadlí to, ako sa spoločnosť stavia k slabším alebo k iným. Deti kopírujú správanie najbližších a okolia. Pozrite sa na jednoduchý príklad: Ako sa správajú vodiči na priechodoch? Koľkí dávajú pozor na chodcov, na deti, na zraniteľných? To sú drobnosti, ktorými vychovávame deti a ktorými im ukazujeme, ako chránime alebo nechránime slabých či zraniteľných.
Vieme niečo urobiť, aby u detí nevznikali motivácie šikanovať druhých?
Z. Matzová: Musíme sa zastávať slabších. Musíme vstupovať do tých situácií a riešiť ich. Keď sa rieši šikana, treba pracovať s celou triedou. Znamená to aj vstúpiť si do svedomia ako spoločnosť.
Pracuje sa dostatočne aj s deťmi, ktoré šikanujú?
Z. Matzová: Aj s nimi sa má pracovať. Sú na to vypracované postupy, ktorými sa zistí, do akej miery je tam narušené správanie. Na to majú školy svoje manuály.
N. Linderová: Školskí psychológovia sa tomu venujú. Rieši sa, ako to celé vzniklo, aká je tam rodinná situácia, prípadne sa dieťa posiela ku klinickému psychológovi, ale tam je nevyhnutná spolupráca s rodičmi.
Stáva sa, že rodičia nespolupracujú a odmietajú si priznať, že ich dieťa je agresor?
Z. Matzová: Áno, tie príbehy sú veľmi pestré. Vynárajú sa rôzne ťažkosti. Deti sú v rôznych situáciách, rozpadávajú sa im rodiny, mení sa ich finančná situácia, v niečom môžu znecitlivieť, alebo môžu byť depresívne a môžu byť emočne stratené. Každý prípad treba individuálne rozmotávať.
Niektorí rodičia majú možno strach ísť k detskému psychiatrovi, pretože sa boja liekov a ich nežiaducich účinkov. Ako im vysvetliť, že liečba je niekedy nevyhnutná?
J. Trebatická: Každý lekár je zodpovedný za svoju prácu. Podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia plánuje starostlivosť. Keď lekár usúdi, že stav je natoľko vážny, že si vyžaduje liečbu liekmi, tak vtedy ich predpíše. Nie každé dieťa, ktoré má problém, musí užívať lieky. Apelovala by som na rodičov, že keď lekár indikuje lieky dieťaťu, mali by mu dôverovať. Samozrejme, je prirodzené, že rodičia majú strach a obavy z neznámeho, ale lekári by mali vysvetľovať. Mali by adekvátne vysvetliť, čo znamená liečba a ako dlho bude potrebná. Vďaka tomu vieme zmierniť obavy rodičov. Spolupráca s nimi je kľúčová. Tak ako sa musíme starať o telesné zdravie, musíme sa starať aj o psychiku. Každý liek niečo robí aj tie psychiatrické. Zabezpečujú nejaké chemické procesy, aby sa vyrovnali rovnováhy látok v mozgu a vďaka tomu sa zlepší psychický stav. Snažíme sa to vysvetľovať. Rovnako podľa veku komunikujeme aj s deťmi.
Z. Matzová: Sú lieky, ktoré môžu vyvolať závislosť, takže istým obavám rozumiem, ale ľudia nerozlišujú, ktoré lieky môžu vyvolať závislosť a ktoré nie. Keď majú ľudia nedôveru, tak hľadajú možnosti samoliečby a vtedy zvyčajne siahajú po návykových látkach.
Stretávate sa aj so stigmou, že rodičia odmietajú hospitalizáciu svojho dieťaťa, pretože sa boja reakcie okolia?
J. Trebatická: Áno. Všetko závisí od stavu pacienta. Keď je to tak, že môže ísť domov a rodičia mu zabezpečia starostlivosť, tak ich necháme ísť domov. Keď je hospitalizácia nevyhnutná, musíme komunikovať. Je veľmi dôležité, aby aj dieťa videlo, že rodičia lekárom dôverujú. Potom budú mať našu dôveru aj pacienti. Musíme byť všetci za jedno. Sú situácie, keď rodičia odmietajú. V ojedinelých prípadoch musíme pristúpiť aj k nedobrovoľnej hospitalizácii, ale vtedy to musí nariadiť súd. Tomu sa snažíme vždy vyhýbať.
O tom, ako dlho čakajú pacienti na psychiatrickú liečbu, hovorili v Teleráne primár psychiatrickej kliniky Univerzitnej nemocnice v Martine Igor Hrtánek a vedúca sestra Martina Dubovcová:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
