Keď ich vidíme, odvraciame od nich zrak. Keď kráčajú smerom k nám, v duchu sa modlíme, aby nás neoslovili. A čo si budeme klamať, mnohí by boli najradšej, keby proste zmizli. Reč je o ľuďoch bez domova.
Slovákov bez domova je podľa najnovších sčítaní viac ako 71-tisíc. Z toho sa asi 5-tisíc nachádza v uliciach Bratislavy. Toto číslo však bude o niečo menšie, ako je realita. Ide totižto o dáta z oficiálneho sčítania, do ktorého sa, pochopiteľne, nezapojili všetci.
Je dôležité povedať, že drvivú väčšinu ľudí bez domova (asi 80%) tvoria ľudia, ktorí nevyzerajú ako „klasickí bezdomovci“. Naopak, vyzerajú ako hocikto z nás. Sú absolútne nerozpoznateľní od väčšinovej populácie.
To, že je človek bez domova, tiež nemusí automaticky znamenať, že je závislý. Mnohí z nich neužívajú žiadne omamné látky a v rámci možností sa snažia žiť čo najviac dôstojný život.
„Možno ani netušíme, že prišli o strechu nad hlavou. Prespávajú v nocľahárni alebo priamo v teréne, mnohí chodia do práce, sú čisto oblečení a svojím zovňajškom aj správaním nezapadajú do stereotypnej predstavy o človeku na ulici. Od štartu do lepšieho života ich delí len tenká pomyselná stena – bývanie vo vlastnom,“ povedal Jozef Krakoš, riaditeľ Depaul Slovensko.
Depaul Slovensko prevádzkuje v Bratislave najväčšiu nocľaháreň pre ľudí bez domova na Slovensku.
Ulica nie je skutočný domov a ani nikdy nebude. Aj preto existuje prístup housing first. Ten je zameraný práve na ukončenie bezdomovectva a sústreďuje sa na umiestnenie ľudí, ktorí zažívajú dlhodobé bezdomovectvo do samostatného a trvalého bývania.
Priamo s tým súvisí aj následné poskytovanie ďalšej podpory a služieb.
Základným princípom je to, že ľudia sú schopní lepšie napredovať vo svojom živote, ak sú najprv ubytovaní. Platí to pre ľudí bez domova a najmä pre ľudí s problémami duševného zdravia a závislostí, no aj pre kohokoľvek iného.
V rámci tohto programu sa Depaulu podarilo ubytovať aj dvoch pánov – Petra a Mariána. Obaja nám prezradili svoje životné príbehy.
Peter (72) je sympatický starší pán. Je rodený Bratislavčan a vyučený sústružník. Až do jeho pätnástich mal vraj úžasné detstvo a rodičia mu kúpili všetko, na čo si len spomenul. Potom sa však rozviedli.
Ako šiel čas, začal pracovať. „Zarobil som celkom slušne. Chodieval som aj na zábavy a tam som sa zoznámil so svojou bývalou ženou,“ hovorí na úvod.
Nie je žiadnym prekvapením, že sa do seba hneď zamilovali a nakoniec mali aj svadbu. Peter však veľmi veľa pracoval, doma bol málo.
„Zo strany manželky tam prišlo k viacnásobnej nevere. Keď som mal päťdesiat, rozviedli sme sa. Bolo to z jej strany,“ vysvetľuje s tým, že prišlo k rozdeleniu majetku, on však nič nechcel.
Dom nechal bývalej manželke a deťom. On sám sa vrátil do hlavného mesta a cez jedného známeho začal žiť v chatke nad Karlovou Vsou.
„Bolo tam síce všetko - elektrocentrála aj malý televízor, ale bolo to také „čundrácke“ bývanie. Stále som však pracoval, až do sedemdesiatky. Robil som všelikde, napríklad aj v automobilke,“ hovorí Peter.
Podľa jeho slov sa všetko pokazilo pri nešťastnej náhode. Opravoval strechu, odkiaľ spadol. Zlomil si bedrovú kosť, no k lekárovi nešiel. Síce sa ako-tak uzdravil aj sám, no noha sa mu zranením skrátila o štyri centimetre.
Medzitým však chatku, kde žil, objavili terénni pracovníci, ktorí mu hneď vybavili aj dôchodok. Neskôr mu pomohli aj s lekármi a navrhli mu ísť do integračného programu bývania.
„Niekoľkokrát sme boli na obhliadke bytu. Našli sme bývanie v takom vnútrodvore. Je to tam proste úžasné. Skvelí susedia, ticho. Je mi tam veľmi fajn.“
Peter hovorí, že v chatke mal síce v podstate všetko, ale teraz má okolo seba normálnych ľudí a cíti sa voľný. V súčasnosti je po operácii nohy, na ktorú čakal cez dva roky. Nohu sa lekárom podarilo dať do poriadku.
Ľudia z Depaulu ho však stále navštevujú, nakupujú mu a pomôžu mu aj upratať. „S vysávačom sa mi teraz ťažko,“ hovorí a ukáže na svoju nohu.
Voľný čas dôchodcu si za normálnych okolností vypĺňa prechádzkami, chváli sa, že napriek svojmu veku dokáže stále prejsť aj veľmi dlhé trasy. „Mnohí starší ľudia sú na tom biedne, ale ja mám asi od Boha pevné zdravie,“ uzatvára s tým, že nikdy nebol ani poriadne chorý.
Svoj životný príbeh nám vyrozprával aj usmievavý Marián (68), pôvodom z Novej Bane. Otca mal alkoholika a obaja rodičia mu nakoniec zomreli, keď bol ešte dieťa.
Súrodenci ho preto dali do detského domovu v Handlovej. „Tam som sa mal výborne. Bola tam skvelá opatera aj vychovávateľky sa mi venovali. Baňa ten detský domov podporovala, čiže sme chodievali aj na letné tábory,“ hovorí na úvod.
V detskom domove bol do svojej osemnástky, kedy dostal povolávačku na vojnu. Po skončení vojenskej služby šiel do hlavného mesta. Najskôr mal aj byt, ale skrz nedoplatky o neho prišiel.
Napriek tomu však stále strechu nad hlavou mal, kamaráti mu totiž vybavili prácu aj s ubytovaním. Všetko sa však pokazilo, keď začali zdravotné problémy.
„Celý som opúchal. Zobrali ma preto do nemocnice, kde som bol asi mesiac. Odtiaľ som šiel rovno do útulku,“ vysvetľuje Marián s tým, že útulkov vystriedal viacero.
Nešlo však len o prenocovanie, mohol tam byť aj cez deň. Podľa jeho vlastných slov tam dostal skvelú zdravotnú aj sociálnu starostlivosť a celkovo mu tam bolo dobre.
„Tam som sa skontaktoval, ja ich volám moji strážni anjeli, s ľuďmi, ktorí ma pozvali na obhliadku bytu. Behom mesiaca som dostal byt. Úplne som žasol, lebo niekto na to čaká aj roky. Je to fantázia - komplet vybavený byt, všetko zariadené. Nepotreboval som si kúpiť ani lyžičku,“ hovorí nám celý nadšený s očividnou vďakou v očiach.
Sociálni pracovníci ho taktiež chodievajú navštevovať. Ako hovorí, kontrolujú napríklad to, či má svoje lieky a starajú sa, aby mu nič nechýbalo.
Ako najpríjemnejšiu zmenu vníma jednoducho to, že konečne má domov. „Teraz mám všetko. Dokonca aj viac, ako potrebujem. Dostávam dôchodok a tak som finančne zabezpečený. Voľný čas si vypĺňam krížovkami a čítaním, každý deň sa prechádzam a raz týždenne chodievam ku Dunaju,“ uzatvára šťastný dôchodca.
Príbehy Petra a Mariána sa, našťastie, skončili dobre. Obaja starší páni sú dnes veľmi spokojní, sú doma v teple, v čistom a pohodlnom prostredí.
Nie všetci však majú toto šťastie. Organizácia Depaul preto stále hľadá voľné byty na prenájom za prijateľné sumy. Ten funguje tak, že časť nájmu si platí nájomník, časť mu doložia.
Ak vás príbehy zaujali a chcete akoukoľvek formou pomôcť, môžete tak urobiť cez odkaz ulicaniejedomov.sk
Pozrite si archívnu reportáž o bezdomovectve.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
