Hovorí sa, že väzenie skrotí aj tých najtvrdších chlapov. Svoje by o tom vedel rozprávať mladý Bratislavčan, ktorý má za sebou svoj už druhý nepodmienečný trest.
Nemá ani 25 rokov, no napriek tomu bol už dvakrát v base. Podľa vlastných slov sa však tentokrát naozaj poučil a nechce sa tam nikdy vrátiť.
Pre potreby tohto článku ho budeme volať Marek. Napriek svoju nízkemu veku je už otcom a pred pár dňami ho pustili z väzenia v Hrnčiarovciach nad Parnou.
V najľahšom stupni stráženia si tam odpykal svoj osem mesačný trest, ktorý dostal za opakované šoférovanie bez vodičského preukazu.
Predtým už strávil pol roka aj v Justičnom paláci za rovnaký skutok a nejaký čas pobudol aj vo väzbe. Nám exkluzívne porozprával o živote za mrežami, ktorý ho dokopy pripravil o neuveriteľných 60 kíl.
Keďže je Marek z Bratislavy, na nástup sa hlásil v Justičnom paláci. Odtiaľ ho previezli do Hrnčiaroviec nad Parnou, kde strávil svoj druhý nepodmienečný trest.
Najskôr sa väzni prerozdeľujú na oddiely. On šiel do pracovného. „Ja som lakoval súčiastky do auta. Tam sa správajú hrozne. Kričia, robia zle. Sú drzí a nepríjemní,“ hovorí Marek na úvod.
Pracoval päťkrát do týždňa po osem hodín. Pracovná zmena má tri prestávky. Jednu obedovú a dve kratšie. Denná mzda sú asi dve eurá, za mesiac si tam dokázal takto zarobiť asi 90 eur. Rodina mu však pravidelne posielala ešte ďalšie peniaze.
„V jednotke (najľahší stupeň stráženia, pozn. redakcie) sa horšie sedí, ako v dvojke (stredný stupeň stráženia, pozn. redakcie). V jednotke sú totižto prvoväzni, ktorí robia hlúposti a ešte nevedia, ako sa správať, čo robiť a hlavne, čo nerobiť,“ porovnal pre nás oba ústavy Marek.
Deň vo väzení sa začína budíčkom o 5:30 h. Cez víkend si však môžu prispať do šiestej. Na izbe je bežne po deväť ľudí. Nachádza sa tam záchod, postele a stolíky. Odsúdení môžu mať aj rádio, do ktorého si však musia kupovať baterky.
Po raňajkách sa ide do práce alebo naspäť na izbu. Tí, čo nepracujú sa podľa Mareka vlastne len nudia. Ako ďalej hovorí, vo väzení v Hrnčiarovciach sa cez deň dá na izbách spať, lebo to dozorcovia tolerujú.
Ak nejdú väzni pracovať, veľmi často sa potom podľa Mareka zabávajú s telefónmi. Znie to dosť neuveriteľne, no podľa jeho slov ich je v tomto konkrétnom väzení mnoho.
On sám mal štyri, pričom na dva mu prišli a ukázal nám aj list o zhabaní. Strávil za to pomerne dlhý čas v „diere“, alebo inak povedané na samotke.
„Je veľa spôsobov, ako to schovať. Dá sa ich pri kontrole nechať napríklad na chodbe. Nebude to potom na teba, ale musíš rátať s tým, že ho nájdu. Potom má problém celý oddiel. Niektorí si také malé telefóny dajú aj do sáčku a strčia si ho do zadku,“ dodáva Marek.
Cez pracovný týždeň môžu ísť tiež na hodinu von, cez víkend na dve. Na dvore si vraj obvykle vybavujú rôzne tabletky, kričia na ostatných v oknách, behajú, alebo cvičia na workoutovom ihrisku.
Problémom sú za mrežami sprchy. Ak odsúdený nemá papier od lekára, môže sa sprchovať len dvakrát do týždňa.
„Ja som sa sprchoval každý deň. Tvrdil som, že mám ekzém a uznali mi to. Inak sa ale sprchuje len utorky a štvrtky. Všetci preto smrdia a mnohí sa nekúpu vôbec, ani keď sa môžu.“
Podľa Mareka sa dá osprchovať aj na niektorých vonkajších pracoviskách.
„Občas sa však rozhodnú, že proste nie. Nepustia a hotovo. Ľudia sa potom umývajú v umývadle.“
Bežne je tam vraj 80-90 ľudí na dve sprchy, ktoré sa môžu využívať 20 minút. Odsúdení môžu tiež chodiť do kultúrnej miestnosti, kde sa nachádza aj televízor. Deň sa končí večierkou o 21:15 h, cez víkend o desiatej.
„Najhoršie dni za mrežami sú víkendy. Keďže je dlhšia večierka, tie dni trvajú strašne dlho,“ hovorí Marek.
Ak väzeň spraví niečo, čo sa nemá, môže si byť podľa Mareka istý, že skončí na samotke. Najskôr, kým sa celá vec vyšetruje, však ide na izolačku.
Tam má aspoň posteľ s normálnym matracom. V diere žiadna nie je. „Iba také provizórne drevo na ktoré sa dá ľahnúť. Nič tam nie je, len záchod,“ opisuje Marek.
Rozdiel je tiež v tom, že na samotkách sa nemôže ani fajčiť. Väzni to znášajú rôznym spôsobom. Búchaním na stenu aspoň vzájomne ako tak komunikujú, alebo skúšajú rôzne ťahy na dozorcov, ktorí ich zväčša len ignorujú.
„Funguje to tak, že je tam človek desať dní vkuse, potom deň pauza. Desať dní vkuse a zase pauza. Takto to môže ísť stále. Niektorí sa tam rozprávajú so stenami,“ spomína si na ťažké chvíle mladý Bratislavčan.
Útechou je však rádio, ktoré je na každej samotke zabudované a väzni ho môžu počúvať. Každý deň im púšťajú inú stanicu.
Marek zažil, že si niekto na dieru prepašoval zapaľovač. Zo zúfalosti sa potom pokúsil zabiť a podpálil posteľ.
„Celé sa to chytilo a hrozne to dymilo. Jediné šťastie bolo, že dozorca si to hneď všimol. Dvaja ho odtiaľ nevedeli vytiahnuť. On sa bránil a kričal, že nechcel. Kým prišiel rad na zachraňovanie nás ostatných, tak som už liezol po kolenách. Úplne som sa dusil a myslel som si, že tam zomriem. Oni ho najskôr vytiahli a zmlátili ho jak hada, až potom zachránili aj nás.“
Samostatnou kategóriou vo väzení sú podľa Mareka drogy.
„Dostávajú sa tam cez vonkajšie pracoviská. Niekto si to nechá doniesť cez kolegu-civilistu do práce a do basy to potom prenesie v zadku. Niektorí si tam napchali také veci, že by človek ani neveril. Rovnako to funguje aj s telefónmi.“
Ceny sú rôzne, no zároveň značne rádovo vyššie, ako na ulici. Dobre tam ide aj marihuana, kokaín a rôzne psychotropné tabletky - pregabalín, Xanax, najmä však Tramal. Ide o silný liek proti bolesti, ktorý má podobné účinky ako nelegálny heroín.
„Tramalová tabletka s obsahom 200 miligramov išla po sedem eur. Nováčikovi stačila jedna, no obvykle si ľudia dávali dve. To znamená, že za štrnásť eur sa človek kompletne doriadil. Tiež som to skúšal. Z dvoch som bol úplne mimo,“ dodáva Marek.
Ak si niečo dajú, musia si dávať dobrý pozor na to, aby si to nikto nevšimol. Poslali by ich totižto na testy z moču. Ak by vyšli pozitívne, odsúdený by skončil v diere.
Marek nám ďalej rozprával aj o dozorcoch. Sú vraj rôzni. Niektorí sú zákerní a dokážu človeku poriadne znepríjemniť život, iní sú príjemní a zvyknú aj privrieť oko. On sám mal poriadny problém za zafarbenú lyžičku.
„Mal som dobrú izbu a teda sme si každé ráno spoločne robili kávu. Lenže všetci sme si vždy mýlili lyžičky a to mi jednoducho vadilo. Tak som ju v práci namočil do farby, ktorou sa lakovali autosúčiastky. Bola čierna, dozorca ju našiel a obvinil ma, že som si na nej varil pervitín. Hneď ma poslal na moč.“
Hrozivé je vraj aj jedlo. Väzni si ho vzájomne varia sami.
„Neverím tomu, že keby tam došla kontrola, že by to prešlo. Muchy tam lozia po jedlách a je to všeobecne odporné. V cestovinách s vajíčkom som našiel tri muchy. Veľa som tam schudol, lebo som dobrovoľne hladoval. Ja som si však zvykol dosť nakupovať aj v bufete,“ dodáva.
Často sa tam varí aj kapusta. Marek ju preto nemôže už ani cítiť. Inak sa za mrežami jedlo rozdeľuje na niekoľko skupín. Normálna, šetriaca, diéta a vegetarián. On sám bol vegetarián.
Ostatní odsúdení sú vraj rôzni. Niektorí sú normálni, iní doslova hovädá. Marek na vlastné oči videl, ako jeden vykonal veľkú potrebu do vankúša druhému.
On sám mal však, ako je už vyššie písané, na spoluväzňov šťastie. Boli fajn a nerobili si zle. Aspoň nie v takej miere, ako je tomu na iných izbách.
Pozrite si archívnu reportáž o výročí masakra v Leopoldove.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
