O interrupcii sa rozpráva veľa, no málokedy majú slovo ženy, ktoré si ňou prešli. Životná situácia k nej prinútila aj Lauru, ktorá bez zaváhania hovorí, že by svoje rozhodnutie zvrátila. Nekončiace návrhy v parlamente, ktoré chcú interrupciu zakázať, považuje za nezmyselné. Myslí si, že význam má zdvíhať o téme povedomie. A aj keď sa jej rozprávalo ťažko, je presvedčená, že nastal čas hovoriť.
Pre zákrok nebola stopercentne rozhodnutá. Čas sa však míňal a ona si nevedela predstaviť, čo by robila s dieťaťom, keď ešte študuje na vysokej škole, bez akéhokoľvek zabezpečenia a pomoci. V tom čase mala čerstvých 24 rokov.
„V prvom rade je dôležité povedať, že toto je len moja skúsenosť. Ak by ste sa rozprávali s inou ženou, ktorá do toho išla s iným nastavením mysle, s istotou by povedala niečo úplne iné. Toto je len moja skúsenosť,“ zdôrazňuje na úvod Laura.
O interrupcii sa podľa nej nedá informovať presne. Fyzické procesy môžu byť vždy podobné, no každá žena situáciu zvláda inak.
To, čo prežili iné ženy, si hľadala na internete.
„Nájsť si dobrú skúsenosť nie je náročné. Pohľad ženy, ktorá bola s interrupciou stotožnená a všetko prebehlo v poriadku,“ hovorí Laura.
Narazila aj na zlé skúsenosti, pri ktorých ženu k interrupcii donútili, čo malo prirodzene zlé psychické následky. Mnohé iné zasa kritizovali personál kliniky a k samotnému zákroku nehovorili nič.
„Málinko príspevkov bolo od žien, ku ktorým sa priradzujem ja, ktoré do toho išli relatívne dobrovoľne a nečakali, čo to potom spustí. Psychické následky, ktoré žena nečaká ani v najhoršom sne,“ hovorí.
Na Lauru sa po zákroku zosypala lavína pocitov. Rozumie, prečo o tom ženy s podobnou skúsenosťou hovoriť nechcú. Je ľahšie obzrieť sa a verejne vyhlásiť, že to bolo dobré rozhodnutie.
„Priznávam, že v mojom prípade to tak nebolo. Je to téma, ktorá by sa mala viac otvoriť, pretože ja by som sa zrejme rozhodla inak, ak by som aspoň sčasti vedela, čo budem prežívať. Myslela som si, že to zvládnem oveľa lepšie,“ hovorí.
Interrupciu podstúpila, pretože neplánovane otehotnela. „S niekým, s kým sa to už nemalo stať. Bol to síce môj dlhoročný partner, ale už sme boli v štádiu rozchodu,“ vysvetľuje Laura.
Chcela zachrániť vzťah a zároveň zabrániť tomu, aby išla na zákrok. V tom mal však jej partner jasno a on dieťa nechcel. Práve s ním sa o celej záležitosti rozprávala najviac.
„Vedel, ako chce, aby to dopadlo. Kládol mi otázky, ktoré smerovali k tomu, že to nebude dobré. Hovoril o tom, aké náročné to bude a že to nezvládneme. Stratila som sa v tom a nedokázala si plnohodnotne uvedomiť, čo vlastne chcem ja,“ spomína Laura.
Dnes už vie, že sa v tom momente potrebovala rozprávať s niekým, kto nemal žiaden názor. So psychológom, ktorý by chcel zistiť, čo chce ona sama.
Vtedy však mala pocit, že by jej nikto iný nerozumel. Myslela si, že práve jej partner najviac chápe, v akej situácii je.
Na Slovensku sa musí zákrok urobiť v priebehu prvých troch mesiacov. Laura dlho dúfala, že sa k interrupcii nebude musieť uchýliť. Napokon musela rozhodnutie urobiť rýchlo a pod tlakom.
Na kliniku ju partner zaviezol v posledný možný deň skoro ráno.
„Zobrali mi krv a podpísala som nejaké smiešne tlačivá. Chceli o mne aj ďalšie informácie. Pravdepodobne pre štatistiku, čo mi v tom momente prišlo hlúpe,“ hovorí.
Podpísala súhlas, jej partner za zákrok zaplatil, a ona išla na vyšetrenia, kde jej robili aj ultrazvuk.
„Ultrazvuk by žena vidieť nemala. V mojom prípade to lekárovi ušlo a videla som všetko. Je to jeden z najhorších zážitkov môjho života. Určite jeden z najťažších. Bolo by fajn, keby to bolo lepšie zabezpečené. Na ten pohľad nezabudnem asi nikdy,“ spomína Laura.
Hodiny trávila v izbe. Myslela si, že pri nej bude môcť byť jej partner, no nemohol.
Napokon po ňu prišli sestričky a odviedli ju na zákrok. „Veľa ľudí podľa mňa ani len netuší, ako sa to robí. V tomto štádiu, kedy je to povolené zákonom, sa to robí naslepo. Gynekológ sa nedíval na žiaden monitor a nevidel, čo sa v tele deje. Riadil sa len citom v rukách, v ktorých mal svoje náradie. Jednoducho nevidel dovnútra,“ opisuje Laura.
Podstúpila zákrok a opäť čakala v izbe, kým sa úplne neprebrala z narkózy. „Hrozne som krvácala, naozaj veľa. Bolelo ma telo a všetko bolo zvláštne,“ hovorí.
V ambulancii sa proces týmto skončil. Ráno prišla a poobede odišla.
„Nebola mi ponúknutá akákoľvek psychologická pomoc. Na klinike sa to skončilo tým, že mi predpísali antibiotiká a dali nejaké inštrukcie,“ opisuje.
Laura zdôrazňuje, že personál kliniky k nej bol veľmi milý, no neprehodil s ňou ani slovo navyše.
„Informovanosť nebola žiadna. Povedali mi len, čo bolo nutné. Jasné pokyny, kedy mám kam ísť. Nikto sa ma neopýtal, či s tým som stotožnená. Možno nie presne takto, ale máme psychológov, hádam by vedeli nájsť spôsob, ako sa to opýtať neinvazívne,“ tvrdí Laura.
„Mala som pocit, že to berú, akoby som bola tovar. Ako niečo, čo jednoducho treba mať urobené. Ženy išli ako na páse,“ opisuje.
V psychickom rozpoložení, v ktorom pred zákrokom bola, nebola schopná hľadať si a triediť informácie sama. Pomohlo by, ak by jej ich niekto dal. „Aspoň jeden leták alebo rozhovor so zameraným psychológom,“ hovorí.
Konkrétne zameranú pomoc na internete našla, no išlo o kresťanskú poradňu. Laura sa bála, že ak by tam prišla, súdili by ju. Nemala totiž rovnaké duchovné hodnoty.
„Ak by som bola stopercentne rozhodnutá, tak by som si možno vedela v pokoji hľadať informácie a zdroje na internete. Ja som bola ovplyvnená situáciou a bol to hrozný stres. Niekedy som nedokázala otvoriť článok s niekoho skúsenosťou na prvý raz a musela som to predýchať. Bolo to neskutočne ťažké a nezvládla som si pozrieť, ako konkrétne to prebieha a čo sa môže stať,“ hovorí Laura.
Nečakala, že to bude po zákroku jednoduché, no ani psychický teror, ktorý prišiel.
„Nechcela som to urobiť, vedela som, že asi nebudem šťastná, ale myslela som si, že to zvládnem. Že to zvládnem oveľa lepšie, než to nakoniec bolo. Ani som len netušila, čo príde,“ hovorí.
Na internete si predtým čítala rady, aby si ženy, ktoré idú podstúpiť interrupciu, nevytvárali s dieťaťom vzťah. „Žena môže robiť čokoľvek, ak s tým nie je stotožnená, bude to oveľa horšie, než si myslí,“ tvrdí.
„Mala som hrozné stavy. Strašne veľa som plakala. Nevedela som to odpustiť sebe, nevedela som to odpustiť partnerovi, nevedela som odpustiť nikomu. Neustále som premýšľala, čo mohlo byť inak, aby to nedopadlo takto. Nevedela som sa s tým vyrovnať a stále s tým vyrovnaná nie som,“ priznáva Laura takmer rok po zákroku.
Psychológa napokon vyhľadala sama. Je to dlhý a náročný proces, ktorý ešte neskončil, hovorí.
Dva týždne po zákroku sa mala ozvať vlastnému gynekológovi. V tom čase malo byť všetko zahojené a v poriadku, ale nebolo.
„Tehotenstvom, tým zákrokom a hormonálnou zmenou sa mi spravil myóm. Je to vraj bežné a ženám sa to deje, najmä starším. Mne sa to stalo konkrétne pre toto. Myóm sa mi vytvoril akurát na takom mieste, že ak bude rásť, odstaví mi jeden vajíčkovod. Takže budem na 50 percent neplodná,“ hovorí.
Tvrdí, že ide o ďalšie riziko, o ktorom nemala informácie a nevedela, že má žena pri interrupcii zvýšenú tvorbu myómov.
Laura má pocit, že to na Slovensku bude s interrupciami tak, ako to je, alebo to nebude vôbec.
„Využívať takéto témy na politický boj je hyenizmus. Riešia to nekompetentní ľudia, najmä jedna staršia pani. Tí ľudia netušia, čím si žena prechádza. Využívať tie pocity je zverstvo. Sú témy, o ktorých sa nerozpráva, a potom sa o nich ľahko klame,“ myslí si Laura.
Príde jej však hlúpe hovoriť o zákazoch viac ako o samotnom procese. Ak by si prešla rozhovorom so psychológom, zrejme by sa sama a dobrovoľne rozhodla inak, uzatvára Laura.
To, čo sa považuje vo vyspelých európskych krajinách za štandard, ženy na Slovensku stále nemajú. Takzvaná interrupčná tabletka zostáva u nás naďalej zakázaná. Pozrite si reportáž z Reflexu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
