Parlament má na stole v druhom čítaní zákon o rodnom čísle, ktorý by znemožnil právnu tranzíciu. LGBTI+ komunita proti nemu protestovala a prišiel medzi nich aj Igor Matovič, ktorý dlhodobo straší pred transrodovými ľuďmi. Psychologička Patrícia Vesel Ganoczyová hovorí, že mladí ľudia, s ktorými sa stretáva, vnímajú politiku veľmi citlivo. Niektorí v aktuálnej situácii zvažujú odchod do zahraničia, pretože situácia má na nich devastačné účinky.
Patrícia Vesel Ganoczyová je klinická psychologička a psychoterapeutka, ktorá pôsobí v Košiciach. Vo svojej ambulancii sa stretáva aj s transrodovými ľuďmi a ich rodičmi.
Prichádzajú v rôznych štádiách uvedomenia si svojej transrodovosti a ich problémy sú rôzne. Niektorí so svojou transrodovosťou zažívajú „počiatočný chaos“, iní prichádzajú už s vedomím, že sú transrodoví a túžia žiť autenticky, v súlade sami so sebou.
Sú však aj takí klienti, ktorí sa rozhodnú, že radšej budú žiť podľa očakávaní okolia a svoju transrodovosť nikdy neodhalia. Podľa psychologičky je to hrozná voľba, ktorá môže viesť k samovražedným myšlienkam, pokusom aj dokonaným samovraždám. Podľa psychologičky pritom stačí urobiť málo, aby sa queer ľudia cítili bezpečne a prijato.
Kedy ste sa začali venovať transrodovým ľuďom?
Nie je to tak, že by som sa transrodovým ľuďom začala venovať ako špeciálnej skupine ľudí v nejakom konkrétnom čase. Predstavujú súčasť mojej veľmi rôznorodej klientely v rámci klinicko-psychologickej praxe. Myslím, že prvýkrát som sa v ambulancii stretla s transrodovým človekom už pred takmer desiatimi rokmi. Bol to tínedžer po samovražednom pokuse a až u mňa v ambulancii vysvitlo, že žije s rodovou dysfóriou a jeho depresívne stavy aj samovražedný pokus sú v priamom súvise s prežívaním jeho rodového nesúladu.
Zmenilo sa niečo za posledných desať rokov? Chodia za vami už častejšie klienti, ktorí sú si vedomí rodového nesúladu a je to hlavná téma, s ktorou prichádzajú?
Áno, vnímam posun v informovanosti tínedžerov, ale transrodoví ľudia nie sú homogénna skupina. Prichádzajú v rôznych vekoch - v puberte, adolescencii aj v dospelom veku. Prichádzajú v rôznom štádiu uvedomenia si svojho rodového nesúladu. Niektorí prichádzajú ešte v začiatočnom chaose, cítia, že sa s nimi niečo deje a potrebujú bezpečné a prijímajúce prostredie, aby mohli objaviť, čo sa pod ich pocitmi a chaosom nachádza. Prichádzajú aj takí, ktorí vedia, že sú transrodoví, ale ich okolie im neverí, alebo ich zosmiešňuje, devalvuje a presviedča ich o opaku. Prichádzajú s neprijatím a vtedy väčšinou terapeuticky pracujeme s ich pocitmi frustrácie, hnevu či smútku. Potom prichádzajú často s depresívnymi stavmi, so sociálnou fóbiou či úzkosťami, ktoré sú nezriedka v priamom súvise s ich transrodovosťou. Niektorí potrebujú pomoc s coming-outom, keď sa ho boja urobiť pred svojimi blízkymi, aj keď sa niekedy, našťastie, preukáže ich strach ako neopodstatnený. Potom chodia často kvôli psychodiagnostickému posudku pred plánovanou medicínsky asistovanou tranzíciou. Zároveň prichádzajú aj v priebehu tranzície, aby mali podporu v procese, ktorý je fyzicky aj psychicky náročný.
Ktorý z týchto problémov počujete najčastejšie vo svojej ambulancii?
Keď prichádzajú v štádiu, že si ešte nie sú istí, hľadajú odpovede, odborné usmernenie a vedenie. Ak prichádzajú s tým, že už vedia, že sú transrodoví, hľadajú pomoc vo svojom diskomforte a informácie, ako u nás prebieha tranzícia. Veľmi často prichádzajú so psychickými ťažkosťami, ako sú depresie či úzkosti, ktoré vychádzajú z ich rodového nesúladu, ale tiež z prostredia, v ktorom sa nachádzajú, ak nie je podporné.
Ako sa žije transrodovým ľuďom na Slovensku?
Z toho, čo vnímam a s čím sa stretávam vo svojej praxi, zložito a ťažko. Nedostatočné vzdelanie v tejto tematike, nedostatočné elementárne pochopenie a empatia voči transrodovým ľuďom, nedostatočná zdravotná starostlivosť alebo prístup k nej či negatívna spoločensko-legislatívno-politická klíma transrodovým ľuďom neprospievajú. Niektorí svoju rodovú dysfóriu skrývajú a žijú tak neautenticky. Zaplatia obrovskú daň popierania vlastnej identity v prospech naplnenia očakávania ostatných. Radšej žijú v neustálom nesúlade sami so sebou, ako by mali žiť v nesúlade s okolím. Nejakú dobu takto žijú, no často zápasia s depresiami a úzkosťami.
Sú tu aj tí, ktorí sa rozhodnú žiť autenticky a podstúpia nejakú formu tranzície. Im sa žije ako?
Majú cieľ. Zosúladiť svoje vnútorné prežívanie s realitou. Znovu sú však často odkázaní na elementárnu slušnosť alebo neslušnosť a empatiu alebo neempatiu od ostatných, s ktorými prichádzajú do kontaktu, či už ľudsky alebo odborne. Tým sa znovu dostávame k informovanosti, vzdelaniu a empatii rodinných príslušníkov, pedagógov, psychológov, psychiatrov či ďalších ľudí, ktorí spoluvytvárajú sociálny priestor každého z nás a vytvárajú pocit bezpečia či neistoty a prijatia alebo neprijatia. Žiť s tým je enormná psychická záťaž.
Máte klientov, ktorí sa rozhodli žiť v nesúlade so svojím pohlavím?
Áno, ale nenapočítam ich na prstoch jednej ruky. V mojej praxi to boli starší dospelí. Našťastie, mladí ľudia už majú odvahu a možno aj viac možností postaviť sa sami za seba. Tí dospelí, ktorí sa rozhodli skrývať svoju identitu, žijú často dvojitý život. Vnútorný a vonkajší, starostlivo triedia ľudí, s ktorými sú v kontakte, často žijú veľmi izolovaný a rozhodne nešťastný život. Mala som klienta, ktorý bol vo vzťahu a ani jeho najbližší človek nevedel, že jeho partner žije s rodovou dysfóriou.
Ako sa dá pracovať s klientom, ktorý sa rozhodne skrývať svoju identitu? Viete, že takto nikdy nebude šťastný, no zároveň ho nemôžete nútiť urobiť rozhodnutie o coming-oute.
Dá sa zmierňovať jeho vnútorné utrpenie. Zvoliť si život v popretí je z pohľadu základných túžob človeka žiť sám so sebou v súlade, bezpečí a autenticite, hrozná voľba, ktorá môže viesť aj k opakovaným samovražedným myšlienkam či pokusom. Ako terapeutka, samozrejme, musím rešpektovať voľby svojich klientov, terapeuticky tak môžeme pracovať s vplyvmi tejto voľby na emócie, presvedčenia, sebavnímania daného človeka.
Dá sa vôbec prežiť takýto život?
Štatistiky nám ukazujú, že transrodoví ľudia sú jednou z najzraniteľnejších skupín, u ktorých je významne vysoké riziko spáchania samovraždy. To svedčí o enormne komplexnej záťaži žitia v rodovom nesúlade. Myslím, že to hovorí za všetko.
Zlepšuje sa to na Slovensku?
Ak tu máme od 80. rokov minulého storočia platný zákon, ktorý umožňuje právnu tranzíciu a v súčasnosti sa vyvíja reálny politický tlak na úplné znemožnenie právnych tranzícií, tak to ako zlepšenie nevyzerá. Ak máme k dispozícii platné usmernenia a odborné postupy pre starostlivosť o transrodových ľudí, ale vytvára sa tu priestor, keď ich laická verejnosť môže spochybňovať, tiež to nepovažujem za zlepšenie. Smutné je, že to, čo sa zhoršuje, je tlak zhora, a nie je to tlak odborný. Zdrvujúce pocity ako reakcie na tieto tlaky vidím aj v ambulancii. Pritom ak sa pozeráme na zmenu „zdola“, tam určite z praxe vnímam pozitívny posun. Jednak napríklad na úrovni rovesníckej empatie a podpory, ale tiež vo funkčnom treťom sektore, kde organizácie ako Inakosť, Saplinq či Poradenské centrum Prizma v Košiciach vyvíjajú smerom k transrodovým ľuďom veľa pozitívnej energie.
A nie je práve toto kľúčové? Máme tu síce politické spiatočnícke tlaky, ale títo politici tu dnes sú, zajtra nemusia. Mladí ľudia, obyčajná verejnosť tu však bude stále. Nie je to teda tak, že vývoj sa nedá zastaviť, aj keď sa o to niektorí politici budú neustále snažiť?
Politický priestor rovnako ako priestor iných autorít, napríklad pedagógov či predstaviteľov cirkví, má obrovský vplyv na životy konkrétnych ľudí. Momentálne to vyzerá tak, že väčšina transrodových ľudí, ktorí navštevujú moju ambulanciu, má tendenciu rozmýšľať nad tým, ako utiecť zo Slovenska. Devalvujú sa tu už existujúce možnosti pre týchto ľudí. Ak sme schopní, ale nie sme ochotní zabezpečiť im elementárne bezpečie, prijatie a starostlivosť, je to na 21. storočie v demokratickej krajine veľmi smutné.
Čo sú hlavné veci, ktoré by sa mali na Slovensku zmeniť?
Na začiatok by stačilo, aby u nás platili odborné usmernenia a postupy, ktoré už vypracovali tímy odborníkov, ktorí reálne s transrodovými ľuďmi pracujú, a ich výstupy nasledujú aktuálne medicínske a psychologické poznatky a výskumy v tejto oblasti. Stačila by dostupná zdravotná starostlivosť, kde by transrodový človek nemal ďalšiu skúsenosť so spochybňovaním, popieraním, zľahčovaním a devalváciou. Stačilo by, aby sme ako ľudia boli scitlivení a empatickí voči inakosti a nevnímali ju ako hrozbu, ale ako obohatenie. Je vítané, aby ľudia mali názor, ale zároveň ohromne dôležité, aby nemali potrebu negatívne zasahovať do životov iných ľudí a vynášať nad nimi súdy, ktoré majú pre nich devastačné dôsledky.
Stretávate sa aj s rodičmi transrodových ľudí?
Áno, venujem sa aj im. Znovu nejde o homogénnu skupinu, ale môžem uviesť nejaké príklady z praxe. Stále existujú rodičia, ktorí nedokážu, alebo nie sú ochotní prijať, že je ich dieťa queer, či už ide o rodovú príslušnosť alebo sexuálnu orientáciu. Veľakrát však aj s takýmito rodičmi zažijem nádherné ľudské momenty, keď u nich napriek prvotnému šoku, strachu či odmietnutiu zvíťazí základná rodičovská premisa: milujem svoje dieťa, je dôležité, aby bolo moje dieťa šťastné. Niektorí rodičia do tohto štádia prijatia nedôjdu. Je to veľmi smutné. Vtedy sa ich deti snažia cítiť prijaté niekde inde. Medzi rovesníkmi, učiteľmi, inými príbuznými. Ale zažívajú obrovský smútok aj zmätok, má to veľmi negatívny vplyv na ich vlastné sebavnímanie. V psychoterapii sa potom snažíme tento pocit smútku, straty, zrady alebo ľútosti spracovať, ošetriť a znížiť ich vplyv na sebaobraz konkrétneho dieťaťa. Z ostatných rodičov dominujú tí, ktorí sú voči svojim deťom prijímajúci, ale verbalizujú množstvo strachu a obáv o svoje deti v našej spoločnosti. Potom je tu, našťastie, dosť veľká skupina rodičov, ktorá je prijímajúca a podporná a aktívne sa v ambulancii aj doma zaujíma, ako môže byť pre svoje deti čo najlepšou oporou. A potom je tu prijímajúca a podporná skupina rodičov, ktorá sa navyše aj aktívne angažuje v zlepšovaní osvety, scitlivovania či hľadania možností pre čo najvyššiu možnú mieru podpory nielen svojich detí, napríklad v Združení rodičov a priateľov LGBT+ ľudí.
Stáva sa vám, že sa vám podarí „zlomiť“ rodičov, ktorí odmietajú prijať, že ich dieťa je queer?
Slovo „zlomiť“ by som nepoužila, ale áno, stáva sa, že terapeutickým vedením zmenia názor. Sú to rodičia, u ktorých nakoniec zvíťazí, že dôležité je ich dieťa a nie to, že má spĺňať nejaké naše očakávania. Spájať rodiča s dieťaťom cez ľudskosť, že je to moje dieťa a budem ho ľúbiť, nech je akékoľvek, to je cesta pozitívnej zmeny.
Vnímajú mladí politiku a vyjadrenia politikov na LGBTI+ ľudí?
Určite. Sledujú to a vedia o tom veľmi statočne polemizovať. Sú scitlivení a v strehu. Veci, ktoré sa práve dejú, sú aj pre nás odborníkov alarmujúce. Ich sa to pritom dotýka bytostne a je logické, že to má potom priamy súvis s eskaláciou ich psychických problémov.
Na protest LGBTI+ ľudí prišiel Igor Matovič a dostali sa do konfliktu. Ako vnímate to, že politik, ktorý si mesiace robí kampaň na strašení pred transrodovými ľuďmi, medzi nich príde?
Asi by sme nečakali, že ľudia, ktorí otvorene devalvujú a osočujú queer ľudí, odrazu prídu medzi nich a rozvinú tam dúhovú vlajku.
Naposledy prešiel prvým čítaním návrh Anny Záborskej na novelu zákona o rodnom čísle, ktorý by znemožnil tranzíciu. Ako na to reagujú transrodoví ľudia vo vašej praxi?
Obrovským chaosom, smútkom, hnevom, sklamaním. Takéto návrhy v nich vyvolávajú úplne zdrvujúce pocity. Právna tranzícia je legitímnym zavŕšením medicínsky asistovanej tranzície a je logickým výstupom procesu zosúladenia rodu po medicínskej tranzícii s menom, rodným číslom a úradnými dokladmi danej osoby.
Komisárka Rady Európy pre ľudské práva Dunja Mijatović vyzýva na odmietnutie Novely zákona o rodnom čísle. Adresovala list poslankyniam a poslancom NR SR, kde ich vyslovene žiada, aby nehlasovali za novelu, ktorá transrodovým ľuďom znemožní právnu tranzíciu. Upozorňuje tiež, že tento zákon je v rozpore so záväzkami Slovenska voči Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Nesúhlasia tiež Slovenské národné stredisko pre ľudské práva či ľudskoprávna organizácia Amnesty International, ktorá spustila aj verejnú petíciu, aby parlament zamietol tento transfóbny návrh. Zároveň pridáva stanovisko nutnosti dodržiavania ľudskoprávnych záväzkov a medicínskych štandardov vrátane toho, aby právna tranzícia nebola podmienená sterilizáciou. Dôležité je, že sa zdvihla vlna kritiky aj zo strany odbornej obce. Psychológovia a psychoterapeuti z celého Slovenska v spolupráci s Ligou za duševné zdravie spísali výzvu na zamietnutie tejto novely. Rovnako Slovenská psychiatrická spoločnosť, Slovenská sexuologická spoločnosť, Slovenská gynekologicko-pôrodnícka spoločnosť, Slovenská endokrinologická spoločnosť a Slovenská spoločnosť lekárskej genetiky odmietli tento návrh.
Aké prekážky okrem spoločenských predsudkov majú transrodoví ľudia na Slovensku pri procese tranzície?
Prekážkou môže byť nedostatočná dostupnosť a zosieťovanie zdravotníkov, ktorí majú poskytovať transrodovým ľuďom zdravotnú starostlivosť. Primárne sa to týka odborníkov z oblasti psychiatrie, klinickej psychológie, endokrinológie, genetiky, gynekológie a urológie, ale aj ďalších. Potom sú tu niektoré súčasti procesu medicínsky asistovanej tranzície, ktoré nie sú realizovateľné na Slovensku, napríklad niektoré typy hormonálnej substitučnej liečby alebo chirurgických zákrokov. No a potom chaos a devalvovanie potrebnosti už schválených štandardných postupov a odborných usmernení, ktoré formulujú jednotlivé kroky, ale aj ich následnosť tak, aby bol zabezpečený čo najplynulejší priebeh medicínskej a právnej tranzície. Samostatnou kapitolou je školské a pracovné prostredie, ktoré by pokojne mohlo byť ústretové a je to len a len na konkrétnych učiteľoch, riaditeľoch škôl, školských psychológoch, výchovných poradcoch či vedúcich pracovníkoch a kolegoch dotyčných ľudí.
Čím si vysvetľujete, že sa u nás tak dobre darí anti-LGBTI agende?
Ľudia sa opakovane nechajú zatiahnuť do veľmi priehľadnej psychologickej taktiky, ako si vytvoriť fiktívneho nepriateľa, ktorá sa používa už celé storočia. A je jedno, či sa používa voči ženám, migrantom, národnostným menšinám alebo queer ľuďom. Táto psychologická manipulácia spočíva v tom, že v prvom rade rozdelíme spoločnosť na my a oni. My sme tí súdržní, solidárni, my sme tu doma, my máme patent na pravdu, sme v práve. Potom sú tu oni, ktorí sú iní. V ďalšom momente tým iným prisúdime negatívne vlastnosti. Oni sú zrazu psychicky narušení, nie normálni, deviantní, chorí. V treťom kroku sa do tohto konštruktu primieša strach. Oni sú hrozbou, infiltrujú sa medzi nás, nakazia nás, spôsobia nám škody. Strach v nás evolučne vyvoláva potrebu reakcie, nenecháva nás chladnými, preto je táto taktika taká účinná. Posledným klincom do rakvy je zavŕšiť tento koncept tým, že oni sú hrozbou nielen pre nás, ale dokonca aj pre „naše“ deti. Dielo psychologickej manipulácie je týmto dokonané.
Ako si spomínate na moment, keď ste sa dozvedeli o teroristickom útoku na Zámockej?
Bol to moment totálneho šoku, nesmierneho smútku, hnevu, obáv a následného súcitu a empatie voči celej queer komunite. Tento hrozný útok je dôkazom, že nepoznáme hranicu, kam až myšlienka nenávisti voči inakosti dokáže eskalovať.
Zvýšil sa počet kontaktov vo vašej ambulancii po útoku?
Áno. Po teroristickom útoku sa mi ozývali aj klienti, ktorí už ukončili terapiu, ale po tomto čine sa znovu cítili byť v ohrození a potrebovali akútnu psychoterapeutickú intervenciu.
Ako by podľa vás mali reagovať ľudia, keď sú svedkom útoku na LGBTI+ človeka, či už slovného alebo fyzického?
Ak je to len trochu možné, zasiahnuť. Zastať sa, ohradiť sa, zareagovať. Pre akéhokoľvek človeka, ktorý je práve pod slovnou „paľbou“ alebo mu hrozí útok, je veľmi bolestivé, ak ľudia okolo mlčia a nereagujú. Znamená to pre nich tichý súhlas s útočníkom. Ak to nie je možné, odporúčam aspoň pomôcť tomu človeku, ktorému sa deje toto slovné alebo fyzické násilie. Byť pri ňom, pomôcť mu dostať sa do bezpečia, pýtať sa, čo potrebuje, zostať s ním, kým odznie šok a strach.
Pozrite si zábery z protestu za práva LGBTI+ ľudí, na ktorý prišiel aj Igor Matovič (2. 5.):
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
