V tele máme stále časti, ktoré sú dedičstvom po našich predkoch. Niektorí ľudia ich však už nemajú.
Naše telo je ako chrám, ale taktiež by sme ho mohli považovať za múzeum histórie vývoja. Keď sa naň pozrieme bližšie, uvidíme jednotlivé časti, ktoré už nepotrebujeme, ale stále sú našou súčasťou ako dedičstvo po našich zvieracích predkoch. Len ich už toľko nepoužívame, alebo ich nepoužívame vôbec. Stále sú v nás prítomné. Píše vox.com.
Tak napríklad: Položte si ruku na stôl dlaňou nahor. Spojte malíček s palcom. Zistíte, či máte dlhý dlaňový sval, takzvaný palmaris longus. Pokiaľ ho ale neuvidíte, tak ho už nemáte. Tento sval chýba 10-15 percentám ľuďom buď v jednej alebo v oboch rukách. Lekári tento sval využívajú pri rekonštrukciách a kozmetických úpravách iných častí tela.
Zakrpateli nám aj ďalšie tri svaly okolo uší. Síce nimi pohneme, keď sa usmejeme alebo zívneme, ale už nimi nevieme hýbať tak, ako cicavce, ktoré nimi lokalizujú zdroje zvukov.
To, čo nám ostalo po našich predkoch je husia koža. Keď nám je zima, drobné svaly vyšlú k chĺpkom signál a ťahajú ich do vzpriamenej polohy. To spôsobí, že sa v okolí chĺpka vytvorí hrčka. U našich chlpatých príbuzných cicavcov sa deje to isté s tým, že sa zväčší priestor okolo chlpov, a to im zabezpečuje izoláciu, ktorá im pomáha zostať v teple. Dokážu to aj vtáky.
Na konci chrbtice máme súbor zrastených stavcov - kostrč. Niektorí ľudia majú tri, niektorí päť stavcov. Kostrč slúži ako akási kotva pre niektoré panvové svaly. V podstate ide o zvyšok chvostov po našich predkoch. Veď aj my sme mali kedysi chvostík, keď sa z nás v maternici začal z embry formovať človek.
Ak sa bližšie pozriete na embryum ľudské, myšie, aligátorie a kuracie, veľké rozdiely nenájdete.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
