Výskum realizovali švajčiarski vedci.
Zlé sny sú podľa novej švajčiarskej štúdie skvelým cvičením pre mozog, ako sa v reálnom živote naučiť zvládať strach.
Štúdia analyzuje, čo sa deje v mozgu, keď človeka prenasledujú zlé sny. Pokiaľ v nich nie je prekročený určitý prah hrôzy, môže mať z toho človek aj úžitok.
Sny sa zdajú všetkým ľuďom, aj keď si ich množstvo po prebudení nepamätá. Snívanie je totiž pre mozog nezbytná činnosť.
Dokonca aj do tej miery, že aj zlé sny majú svoj dôvod. Sú akýmsi nácvikom, ako zvládať strach v reálnom živote, ako lepšie reagovať na situácie, ktoré v nás budia úzkosť, aj keď sme hore.
Vedci sa snažili predovšetkým zistiť, čo sa deje v mozgu, keď spíme a zdajú sa nám sny. S pomocou elektroencefalogramu s vysokou hustotou (na hlavu sa prikladá 256 elektród, zatiaľ čo pri štandardnom postupe je to len desať či o niečo málo viac) sledovali 18 dobrovoľníkov, ktorí spali a boli pravidelne prebúdzaní, aby vedci zistili, či sa im zdali sny a aká bola snová činnosť.
Mohli tak identifikovať dve mozgové oblasti, ktoré sa aktivujú, keď vo sne pociťujeme strach: je to insulárny kortex (časť mozgu), ktorá je v stave bdelosti zapojená do vyhodnocovania emócií a aktivuje sa, keď sa učíme, a cingulárny kortex, ktorý má svoju úlohu pri reakcii na nebezpečenstvo.
Oblasti, kde vzniká strach, či už v stave bdelosti alebo v spánku, sú si podobné. Ďalším krokom bolo zistiť, či hrôzy vo sne majú dopad na dennú aktivitu.
Lampros Perogamvros z univerzity v Ženeve, ktorý výskum koordinoval, dal takmer stovke dobrovoľníkov diár, kde si mali po dobu jedného týždňa zaznamenávať svoje sny a emócie pociťované počas snov, ale tiež to, či majú skúsenosti s hrôzostrašnými snami.
Po tom, čo ich podrobil magnetickej rezonancii, videl, ako sa pri neutrálnych či emotívne negatívnych snoch aktivuje mozog, predovšetkým oblasti, kde sídlia emócie, ako je amygdala, prefrontálny kortex, insulárny kortex a cingulárny kortex.
„Čím ďalej pociťujeme v snoch strach, tým menej sa predstavami budiacimi hrôzu aktivuje amigdala, insulárny kortex a cingulárny kortex. Naopak, mediálny prefrontálny kortex, ktorý funguje ako brzda amygdaly, keď cítime strach, sa aktivuje podľa toho, koľko zlých snov máme: čím viac ich máme, tým viac sa aktivuje," vysvetľuje Perogamvros.
Dodal, že nejde o ten druh extrémne silných a desivých nočných môr, koeré nás pre svoju intenzitu prebudia uprostred noci s prudko bijúcim srdcom.
„Pokiaľ hrôza vo sne prekročí určitý prah, zisk v podobe regulácie emócií sa stráca," dodáva Perogamvros.
Podobné sú v tom nočným morám, ktoré si človek po prebudení pamätá, i noční desy, ktoré síce človeka svojou silou tiež zo spánku vytrhnú, človek však nie je schopný vybaviť si, čo sa mu zdalo.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
