Keď mu v osemnástich na účte pristálo 400-tisíc, mama skoro odpadla. Zo starého vagóna vystrelil na ihriská k Thierrymu Henrymu či Raúlovi Gonzálezovi, v župane dohodol prestup za tri milióny, v Pohári UEFA nastúpil za druholigistu, bol najlepší na Slovensku a dodnes drží, zdá sa, večný rekord. Ján Kozák ho neskôr z dna dostal na vrchol, zážitkov s legendárnym trénerom má na knihu. Napriek tomu vie, že mohol mať úplne inú nie jednu, ale rovno dve kariéry.
„A to sa oplatí, rozhovor so mnou?“ začal až priskromne jeden z dvoch Slovákov, ktorí hrali i pískali prvú ligu.
„Možno sa ešte raz v najvyššej súťaži objavím ako delegát, to by som bol hádam aj jediný na svete. No toto je zrejme moje posledné interview v živote,“ dodal s úsmevom a exkluzívne pre TVNOVINY.sk Pavol Piatka, ktorému je Kozák ako druhý otec.
„Keby mi povedal, nech hlavou zlomím tyčku, tak to bez váhania vykonám. A pamätáte si tú legendárnu hlášku, že Ružomberok je jedna dedina? Tak k tomu mám tiež historku!“
Ulice na bombardéra z východu nezabúdajú, je ako hviezda, čo odišla priskoro. V úprimnej debate varuje aj pred alkoholom. Nech sa páči, jeho extravagantný životopis ako na dlani.
Ak diváci vo vašom rodnom Hažíne nad Cirochou namiesto tribúny sedeli na kopci, ponad hlavu im chodil vlak, aj šatne sa tematicky skrývali v útrobách starého vagóna. A keď ste napálili góly Novej Sedlici či Ubli, tamojší fanúšikovia vás naháňali s vidlami. To je pravda?
(Smiech) Určite, môže byť. Hoci si už nespomínam, v ktorej obci presne vytiahli vidly, no keď som pred štyridsiatimi rokmi začínal, dedinský futbal na východe býval divoký, horúcu rusínsku krv človek nezaprie.
Hažínu ľudia jednoducho fandili aj pod koľajami. Cez most, asi o 500 metrov ďalej, mali ihrisko Lackovce, najväčšie derby. Plus tá kabína z ošarpanej lokomotívy... Krásne spomienky, krásne časy.
Ako si 15-ročný chlapec z takýchto podmienok vypýta pozvánku do reprezentácie?
V trinástich som z Hažína za tri lopty prestúpil do Humenného, prvej žiackej ligy, vytiahol ma nebohý tréner Jožko Švec. A následne moja kariéra akosi nabrala bleskový spád. V pätnástich som už pravidelne nastupoval za starší dorast, po prvý raz v histórii sme postúpili do najvyššej súťaže. Rok a pol nato za mnou prišli Košice, prestúpil som tam aj na športové gymnázium.
A premiérovú nomináciu do národného tímu si pamätám ako včera. Dvojzápas, proti Rumunsku, doma sme remizovali 0:0, vonku vyhrali 5:0, dal som dva góly a odvtedy reprezentoval nepretržite až do „dvadsaťjednotky“.
A to zrejme práve vďaka gólom. Keď sa totiž vašich exspoluhráčov ktosi spýta, ako si spomínajú na Pavla Piatku, odvetia, že ako na hráča, ktorého odmala zdobil svetový výber miesta. Vraj hneď ako lopta prenikla do päťky a boli ste v nej vy, vždy zakotvila v sieti.
Veru, bolo to tak. Zakaždým sa odrazila ku mne, aj keď sme v šestnástke stáli siedmi, až mi to chalani zvykli vyčítať. Asi som mal ten povestný čuch na góly. Raz som i v jednom rozhovore povedal, že tomu sám nerozumiem, no do čoho kopnem, to skončí v site. Lopta by si ma našla aj v šatni.
Vaše slová potvrdzuje trebárs sezóna 1995/96, keď ste 36 gólmi košickej U19 vybavili ligový titul, čo je v dejinách našej krajiny, zdá sa, „večný“ strelecký rekord. Okamžite vás vyhlásili za najlepšieho dorastenca na Slovensku.
Áno, niekde by som hádam našiel aj fotku (úsmev). Neviem, či bude večný, no pravdou zostáva, že ma zatiaľ za tridsať rokov nikto neprekonal.
Najbližšie bol azda David Strelec, s 29 gólmi.
Vážne? Tak to je veľká vec, toto som si ani nezisťoval.
A popritom všetkom ste si vraj na čierno chodili kopnúť aj za Hažín.
Páni, čo vy na mňa nevytiahnete... No, nebudeme si klamať, aj také sa párkrát stalo. Staré hriechy, hádam už premlčané (smiech).
Za áčko Košíc ste v najvyššej súťaži debutovali už ako 17-ročný, sezónu predtým Lokomotívu viedol Ján Kozák starší. Stretli by ste sa už vtedy, keby legendárny tréner nenapadol rozhodcu a nedostal ročný dištanc. Mimochodom, to je takisto rekord...
(Smiech) Áno, pamätám si. Odohral som šesť stretnutí a odišiel do Chemlonu Humenné.
A viete, že vždy keď ste zaň dali gól, tak Chemlon vyhral?
Nie, naozaj? To som potom tých gólov asi strelil veľmi málo (smiech).
Platí to aj o zásahoch proti Prešovu. Skórovali ste, zvíťazili a najstarší klub na Slovensku vás okamžite kupoval. To už zrejme nebol prestup za tri lopty, však?
Veru nie. Keď mi ako 18-ročnému na účte pristálo 400-tisíc korún, mama skoro odpadla. Pracovala v banke, volala mi – Paľko, prišli ti nejaké peniaze... Od hokejistu Štrbáka som si kúpil auto a investoval do chaty na Šírave.
Tatranu som doma strelil aj svoj prvý ligový gól, stále ho mám pred očami. Potom som vonku rozhodol hlavou (1:0), v 90. minúte bežal sám na bránu a mohol pridať i druhý. S nebohým spoluhráčom Mariánom Čišovským sme boli ešte dorastenci, napriek tomu na nás hrali osobky. A hneď po zápase mi volal Vladimír Varga, bývalý prezident Prešova.
Potom sa to s transfermi poriadne rozbehlo. Koba Senec, Spartak Trnava, FK Teplice... Tam ste si zarobili najlepšie?
Hlavne som tam najviac rozhajdákal (smiech). Tieto časy boli plné vzostupov a pádov. Ale poďme postupne.
Na hosťovaní v Senci som sa ako reprezentant do 21 rokov stal najlepším strelcom klubu. Raz sme na starom štadióne pri jazerách hostili Trnavu a Teplice sa došli pozrieť na Štefana Leitnera. No po zápase mi ktosi vraví, Pali, vonku ťa niekto čaká. Tak som nič netušiac vyšiel v župane a zrazu: „Dobrý den, já jsem Hrdlička, prezident FK Teplice...“ V júni som podpísal trojročný kontrakt a za tri milióny prestúpil.
Prvá česká, nádherný štadión, až som nechápal. Vhupol som do skutočne veľkého futbalu, no pre 20-ročného chlapca z malej chudobnej dedinky to bol obrovský skok. V hlave som ho neustál.
Zahral som si trebárs proti Olympiakosu Pireus, taký kotol už neuvidím, či Sparte Praha, ktorú sme na Letnej zdolali 3:2. No môj vývoj prinajlepšom stagnoval.
Užíval som si trocha slávy, peniaze a na futbal absolútne nemyslel. Niežeby som pil, to prišlo neskôr, veď vám poviem, ale moja životospráva bola žalostná. Na účte mi pípalo 50- či 100-tisíc, kúpil som si bavorák, po tréningu len zaviazal šnúrky a jazdil kade-tade. Tu obed, tam káva, Praha, diskotéky, zaujímalo ma všetko možné, v myšlienkach som bol úplne inde. Po športovej stránke som pre seba nespravil nič navyše, a preto hrával čoraz menej.
Dočasne mi pomohlo hosťovanie v Senci. Koba ako prvý druholigista v histórii ovládla Slovenský pohár a postúpila do Pohára UEFA, pritom na trofeji bolo už vopred vyryté „Matador Púchov“, kompetentní to po rozstrele rýchlo museli prerábať. Jednoducho senzácia.
Lenže po návrate do Česka som upadol znova, nedokázal som sa chytiť. Celé moje pôsobenie v Tepliciach vyzeralo ako kolísavá sínusoida. Raz hore, no skôr dole. Z kolotoča ma vykúpil až prestup do Ličartoviec, keď som mal 25.
A tvrdá ruka Jána Kozáka.
Presne tak! Lapil som druhý dych, doslova. Najprv som síce polroka presedel na lavičke, no potom prišiel Janko. Keď po prvý raz vkročil do šatne – na to nezabudnem do smrti – akoby do nej vošiel Boh.
Predstavil sa, hoci vôbec nemusel, a šiel postupne, od hráča k hráčovi. Jožko Majoroš, Matúš Putnocký, Jaro Kolbas, Janko Novák... Naraz sa pristavil pri mne a hovorí: „No serus, Paľko! Kde si sa mi to ty motal? Tak najprv si bol s mojím synom v repre a potom si sa dáko stratil. Tu sa pekne upokojíš a začneš na sebe makať, dobre?“ A táto veta všetko zmenila.
Zrazu to začalo šliapať, z ničoho nič. Hetrik Michalovciam, štyri kusy Dunajskej Strede, až som s 23 gólmi sezónu končil ako druhý najlepší strelec. V nasledujúcej sa Ličartovce spojili s 1. FC a na Čermeli vznikli MFK Košice.
A vy ste nástupcovi slávneho klubu okamžite vystrieľali návrat do najvyššej súťaže, ako kráľ strelcov. Volali vás, a dodnes volajú, tryskáč či bombardér z východu, hviezdne časy. Jeden z najväčších mužov slovenského futbalu tak opäť dokázal, že vie skrotiť pyšných a prebudiť zakríknutých.
To bol presne môj prípad! Mojich päťdesiat presných zásahov za dve sezóny boli iba jeho vizitka. Vedel, čo vo mne je, videl to a vymačkal zo mňa maximum.
Zažil som veľa slávnych trénerov, prísneho a legendárneho Jozefa Adamca, Stanka Grigu, Lacka Jurkemika, Dušana Radolského, výborného Franta Straku, ktorý partiu zoceľoval tatarákom a na „teambuildingu“ nám dovolil sa aj opiť. Keď sme spustili po východniarsky, bolo mu treba prekladať.
No Kozák bol jednoznačne najlepší, je ako môj druhý otec. Mali sme i máme výborný vzťah, nehovorím, že si telefonujeme na dennej báze, no dodnes sme v kontakte. Nedám naňho dopustiť, za celú kariéru mi nik nepomohol tak ako on. Vynikajúci človek i kouč.
Aj s Kozákom to po návrate medzi elitu museli byť tie pravé východniarske oslavy.
Boli. Diváci ma po poslednom kole vyzliekli dohola, zostal som len v slipoch. Vzali mi aj kopačky či chrániče.
Povrávalo sa, že bývalý lodivod reprezentácie mal v šatni taký rešpekt, až sa hráči pri ňom cítili ako žiaci na základnej škole – vykúkovali z dverí a upozorňovali zvyšok kabíny – pozor, už ide!
Ako hovoríte. Verejnosť si ho možno spája s rôznymi excesmi a výbuchmi, ale opakujem, lepšieho trénera, aj po ľudskej stránke, som nestretol. Áno, rozhodcom dal poznať, keď cítil krivdu, niekedy vyskočil, vybehol, aj na médiá, ale v šatni nikdy nelietali stoličky alebo prehnané nadávky. Zlosť si vybil inde, nám skôr dohováral, spravil si poriadok aj bez toho, bol chodiaca autorita. Mal dar, vedel stmeliť kolektív a neskutočne namotivovať. Čokoľvek sa udialo, zostalo v kabíne.
Jednu historku by ste však vytiahnuť mohli.
Nemá sa to, ale jednu asi môžem. Len dúfam, že ma potom Janko nezabije (smiech). Tú legendárnu hlášku, keď na tlačovke zahlásil, že „Ružomberok je jedna dedina“, si zrejme pamätáte...
Kto by si nepamätal.
Hrali sme doma, v prvom polčase som strelil gól, ale pre diskutabilný ofsajd mi ho neuznali. A desať minút pred koncom Putnocký inkasoval zo štyridsiatich metrov vzdialenej štandardky, ktorá navyše, podľa Kozáka, vznikla po vymyslenom faule (smiech).
Z nedele na pondelok som nespal. Na druhý deň by v šatni necekla ani mucha. Ale tréner na počudovanie prišiel pokojný, začal „ránko, chlapci“, no potom zavrel dvere, zložil si kabát, radšej aj prsteň, a opäť postupne prechádzal od hráča k hráčovi, až prišiel na rad Putnocký.
„Puťo, no povedz mi, čo ten gól?“ Matúš mal 21, dosť sebavedomia, pohotovo odvetil, že lopta zaplávala, a tak ju stratil z dohľadu. Ako stratil? No nevidel som ju. Nevidel?! To už Kozákovi na krku navrela žila. Zrazu zakričal na tímového lekára, aby Putnockého okamžite objednal na očné. Všetci sme vybuchli od smiechu, ale Jano to myslel vážne. „Puťovi“ v utorok zazvonil telefón – zajtra máš termín, o druhej v Šaci. Keď sa ho v ambulancii pýtali, aký má problém, musel povedať, že dostal gól zo 40 metrov. A na papieri doniesť trénerovi potvrdenie, že oči sú v poriadku.
Kozák mal tiež neuveriteľný cit na hráčov, veď svetovému futbalu takpovediac daroval trebárs Nemanju Matiča. Do Košíc ho priviedol z tretej srbskej ligy a o dva roky neskôr predal do Chelsea, kde patril k špičke planéty. V Manchestri United ho miloval i José Mourinho. Dostávali ste od niekoho adresnejšie prihrávky?
To ťažko. V Košiciach boli páni futbalisti, spomínaní Novák, Majoroš alebo Kolbas, no Matič bol výnimočný. Prišiel k nám ako 17-ročné ucho, ale od geniálneho Kozáka ihneď dostal dôveru. No predsa, keď prestúpil do Chelsea, zostal som ako obarený. Vedel som, že to dotiahne ďaleko, ale že až tak? Vau. No viete, čo je na ňom úplne najlepšie? Že sa vôbec nezmenil. Boli sme v kontakte, aj keď už jazdil v Anglicku. A bol to stále ten istý Nemanja.
Čo Kozák toleroval, a čo, naopak, neznášal? Čo by uňho nikdy neprešlo?
Nesmeli ste ho sklamať, nedajboh podviesť. Skončili by ste na plnej čiare. Neznášal lož, flákanie, zľahčovanie, porušovanie životosprávy, o alkohole nehovoriac. Bol spravodlivý, vyžadoval disciplínu a poriadok.
Keď na tréningu ktosi čosi náhodou vypustil, stačilo, aby dvihol obočie. Dreli sme sťa kone a on bol pre nás ako modla. Keby za mnou vtedy prišiel a spýtal sa – Paľo, pôjdeš a zlomíš hlavou tyčku? – tak mu bez váhania odpoviem – áno, tréner, pôjdem.
Vždy ma podržal, ušil mi pozíciu na mieru, postavil na mňa taktiku. Hrali sme 4-5-1, spoluhráči mi lopty nosili ako na podnose, strieľať góly bola malina. Tie slová – kde si sa motal, tu sa upokoj – som si vzal k srdcu. Z dna ma vytiahol na vrchol. A zato mu nikdy neprestanem ďakovať.
Napriek tomu ste profesionálnu hráčsku kariéru končili ešte pred tridsiatkou, teda veľmi priskoro. Prečo?
Doslova? Zadný stehenný sval sa mi totálne odtrhol od zadku. A po zotavení som sa už nikdy nenaštartoval. Mal som 28 rokov, najlepší vek a životnú formu, po desiatich kolách na konte šesť gólov, no potom to prišlo. Bum, zranenie, nekonečná pauza.
Som si istý, že ak by som sezónu dohral, stal by som sa najlepším strelcom prvej ligy a bez pochýb sa predal, tak skvelo som sa cítil. Možno ma čakal životný prestup, ale nikdy som sa nedočkal. Škoda. No taký je osud, na „keby“ sa nehrá.
Počas rekonvalescencie som pribral, stratil fazónu a nech som robil čokoľvek, nakopnúť som sa už nedokázal. Prestúpil som do Podbrezovej a pomaly cítil, že sa blíži profesionálny koniec. Veľmi priskoro...
Naozaj to nešlo zachrániť? Veď ešte po vašom konci v Košiciach sa písalo napríklad o záujme Omonie Nikózia.
Bol som aj na skúške v lotyšskom Skonto Riga, na spadnutie bol prestup do rakúskeho SV Ried, ale napokon stroskotal. Týždeň som strávil v maďarskej Níreďháze, dali mi už byt i číslo dresu, no s Košicami sa, žiaľ, nedohodli na peniazoch. Keď sme pri tom, pochválim sa, že ma v sedemnástich chcel Hajduk Split. No prečo to vtedy nevyšlo, sa už nikdy nedozviem.
Reprezentovali ste od 15 do 21 rokov. Pozvánka do prvého tímu nikdy neprišla?
Nie. Zrejme za to mohli najmä moje výpadky v Tepliciach. Alebo som, možno, na najcennejší dres jednoducho nemal.
Za svoju reprezentačnú kariéru, hoci mládežnícku, som však nesmierne vďačný. Dvakrát som si zahral na juniorských majstrovstvách Európy, čelil Španielsku s Raúlom Gonzálezom alebo Francúzsku s Davidom Trezeguetom či Thierrym Henrym. Ten bol taký rýchly, že som aj v šprinte nadobúdal pocit, že len kráčam. Vykrútili nás ako malé deti.
Mnohých by to úplne zložilo – skončiť na vrchole, pred tridsiatkou, vzdali by sa. No vy, hoci ste ešte v júni 2008 najvyššiu súťaž hrali, už v máji 2012 ste ju pískali. A to je prinajmenšom obdivuhodné. Ako sa z výborného ligového útočníka za taký krátky čas stane výborný ligový arbiter? A len druhý Slovák, ktorý kopal i rozhodoval najvyššiu súťaž.
Asi zhoda náhod alebo opäť osud (úsmev). S rozhodovaním som začal hneď popri hraní v Podbrezovej a dva roky nato som už pískal v súťažiach SFZ, teda druhej a tretej lige. Mal som aj šťastie, pretože jeden „sudí“ na poslednú chvíľu nespravil testy a rýchlo hľadali náhradu.
A o ďalší rok ste už debutovali v prvej lige. Nie hocijako, ale ako hlavný rozhodca derby Košice – Prešov. Teda v súboji klubov, ktorých oboch dresy ste obliekali. Symbolickejšie to hádam ani byť nemohlo.
Vtedy som si to vôbec neuvedomoval, celé mi to docvaklo až neskôr, s odstupom času. Hral som ligu za Košice, ligu za Prešov a potom som v lige pískal ich vzájomný duel. To sa, verím, nestane ešte najbližších sto rokov (smiech).
Aby toho nebolo málo, na lavičke Košíc sedel Ján Kozák.
Áno, navyše jeho prvý zápas, vrátil sa po dvoch rokoch! Neuveriteľné, však?
Vraj ste ho verdiktmi aj trochu vytočili.
Mohol som Košiciam odpískať penaltu, no nariadil som priamy kop.
To Kozák musel vyletieť z lavičky...
Práve naopak, po zápase ma pochválil. Výborne, Paľo, vidno, že si hral futbal, ďakujem, správne rozhodnutia. Ale keby si v prvom polčase ukázal na biely bod, nenahneval by som sa (smiech). Hovorím, pán tréner, ale ako, keď nebola? Nemohol som. Aj keď si obe strany cez prestávku pozreli video, zistili, že sa nedovolený zákrok odohral asi 40 centimetrov pred šestnástkou.
Dnes, po trinástich rokoch, si asi ani nechcem predstaviť, čo by bolo, keby som tú penaltu odpískal. Takto sa zápas skončil 0:0 a všetci odchádzali spokojní. Ale skúška to bola naozaj hodná debutu.
Čo úplatky? Neskúšala jedna či druhá strana, vaši exzamestnávatelia a kamaráti, využiť situáciu?
Vôbec, nikto sa neodvážil. Bol to môj prvý zápas v najvyššej súťaži. Vedeli, že budem chcieť podať bezchybný výkon.
Inokedy ste do styku s podplácaním prišli? Na krajskej či oblastnej úrovni.
Nikdy som nič nezobral, to môžem povedať s rukou na srdci (úsmev).
Za 15 rokov ste ako hráč ani raz neboli vylúčený. Napriek tomu sa vám kamaráti smiali – Pali, ty a rozhodca? Veštili vám skôr trénerskú cestu alebo ste sa počas kariéry s arbitrami príliš nemuseli?
Práve naopak, vždy som sa snažil byť slušný, aj žltých kariet mám na konte len zopár. Jasné, vedel som si zafrflať, konfrontovať ich, ale musím povedať, že rozhodcov som si naozaj vážil. Napriek tomu, keby mi v 25 rokoch niekto povedal, že sa raz stanem jedným z nich, pekne by som ho vysmial.
Čo je najťažšie na preorientovaní z niekoho, kto sa snaží podvádzať, na niekoho, kto i ten najmenší podvod musí postrehnúť?
Nebrať si veci príliš k srdcu. Musíte ventilovať, jedným uchom dnu, druhým von.
Samozrejme, nie je zárukou, že z bývalého hráča vyrastie kvalitný arbiter, no ja tých 15 rokov beriem ako veľké plus. Priestupky sa snažím posudzovať ako futbalista, nie rozhodca. Keď napríklad ktosi simuluje, skrotím ho tým, že som kedysi robil to isté.
Viete, čo jediné mi prekáža? Že pred výkopom sú všetci kamaráti, Pali hento, Pali tamto, ale odbije 25. minúta a už z každej strany počúvate len nadávky. Nedá sa byť kamarát, pravidlá musíte rešpektovať stoj čo stoj. Verím, že s odstupom času, po vychladnutí, to kluby vedia aj patrične oceniť.
Preto ste ešte v piatej lige s pískaním chceli skončiť?
Áno, po polroku som sa samého seba pýtal – toto ti treba? Rozhodoval som, povedzme, niekde na Záhorí a také slová ste, verte mi, ešte nepočuli. Našťastie som sa cez to nejako preniesol. Čím vyššia súťaž, tým lepšie, chvalabohu. Ľudia ma na trávnikoch spoznávajú, aspoň v tom mám oproti ostatným, najmä mladším kolegom, malú výhodu.
Emócie na ihrisku chápem, bez nich by bol futbal o ničom. A za 16 rokov som si už asi aj zvykol, že za každú prehru môže „sudí“ (úsmev).
V roku 2023 vás zvolili top rozhodcom Bratislavského futbalového zväzu (BFZ), dnes ste klubmi i hráčmi považovaný za najlepšieho arbitra v najvyššej regionálnej súťaži. V prvej lige ste však dovedna vydržali len štyri roky. Čo sa pokazilo?
A už prichádzame k tomu, čo som avizoval. Zlá životospráva prerástla do problémov s alkoholom. Hneď ako som skončil s futbalom, nemal tréningy, začalo sa to nabaľovať. Bol som na tom tak zle, že som nedokázal ani zabehnúť fyzické testy, po 2000 metroch som odpadával.
Dali mi druhú šancu, potom ďalšiu, ale nič. Zbabral som to znova.
Bod zlomu? Vtedy ste si uvedomili, že sa topíte vo vážnom probléme?
Presne tak.
Spojitosť alkoholu s futbalom je akýmsi verejným tajomstvom. Sláva, zranenia, strach z toho, čo bude po kariére, zo zaradenia do „bežného“ života... Čo bolo vaším spúšťačom?
Mix všetkého, čo ste vymenovali. Náhly koniec kariéry, utrhnutý sval, strach... Bod mrazu.
Pätnásť rokov kopete do lopty, nič viac neviete, no potom v tridsiatke príde koniec a čo ďalej? Alkohol a futbal je veľký a rozšírený problém. Ale i hazard a tak ďalej. Kamarátov s podobnými príbehmi mám habadej. Smutné, ale podľa mňa nie je hanba to priznať. Myslím, že je úspech, keď sa človek z toho dokáže dostať.
Viete, v šestnástich som podpísal prvú profesionálnu zmluvu, a síce vychodil športové gymnázium, ale inak nemám nič. Aj preto ten prechod do bežného života býva taký náročný. Tých, čo zarobia milióny, je u nás pramálo.
No už štyri roky som čistý ako ľalia, nemal som ani kvapku. Mám dve práce, popri pískaní robím už desať rokov „esbéeskára“ a nesťažujem sa. Vedia to aj kluby, keď niekam prídem pískať, už mi núkajú kávu, žiadne poldeci. A myslím, že si to i vážia.
Ako sa vám to podarilo? Čo by ste poradili iným, aby podobným problémom predišli už počas aktívnej kariéry?
U mňa to, našťastie, prišlo takpovediac z večera do rána. V práci som si síce neulieval, zato vždy využil každé možné voľno. Uvedomil som si, že takto žiť nemôžem a nechcem – 22. januára 2021 som si jednoducho povedal - dosť!
Človek môže vyhľadať pomoc, ale v prvom rade na to musí prísť sám. Vycítiť, že niečo robí nesprávne, že ide dole vodou, postupne stráca radosť zo života. Že alkohol je metlou ľudstva? Svätá pravda.
Samozrejme, záchrannú ruku mi podala i rodina a priateľka, aj vďaka nim mám dnes čistú hlavu. Inak sa správam, schudol som, viac športujem, vážim si veci, teším sa z maličkostí a hlavne – som šťastnejší. Aj fyzičky už zabehnem s prehľadom (úsmev).
Je podobný problém rozšírený aj u rozhodcov?
Áno, ale podstatne menej.
Nebyť zlej životosprávy a alkoholu mohli ste mať úplne inú nie jednu, ale rovno dve kariéry...
Veru mohol, to treba jednoznačne priznať.
Nejaký talent vo mne asi bol, veď tie góly nemohli byť náhoda. No talent vám je bez poctivej driny zbytočný. A ja som tú poctivú drinu k talentu nepridal.
V dvadsiatich som sa dostal do prvej českej ligy, stačilo len makať, ale mňa viac zaujímali autá, peniaze, ponocovanie či kluby. Angažmán v Tepliciach som takpovediac zabil, v Prešove detto. Hráčsku kariéru som preflákal, rozhodcovskú prepil. Či by som menil, keby to bolo možné? Určite, veď som premrhal potenciál, na plnej čiare.
Môžem byť len vďačný, že ma Janko Kozák poriadne vyburcoval aspoň na tie tri sezóny. Keby som na sebe tak pracoval už predtým, možno by ma nepostihlo ani to osudové zranenie.
Opakujem sa, ale naozaj som cítil, že ma čaká veľký prestup, veď za mnou stál úžasný tréner a skvelé čísla. Mal som už aj viac rozumu, oženil sa, čo mi veľmi prospelo. Ak by som si neurval sval, určite by ma predali a len Boh vie, čo mohlo nasledovať. No dnes už môžem iba takto hútať do prázdna.
Mám však takú ambíciu, ak mi bude slúžiť zdravie, chcem si spraviť delegátsku licenciu a opäť sa objaviť v prvej lige. Pätnásť rokov som futbal hral, šestnásty ho pískam, bola by škoda tie skúsenosti nezužitkovať. Zatiaľ to vyzerá reálne a verím, že sa to raz reálnym i stane.
Ligový hráč, rozhodca i delegát. To by ste už boli nielen jediný na Slovensku, ale možno aj jediný na svete.
Asi by sa oplatilo overiť si to, však?
Predstavte si, že by Prešov postúpil do najvyššej súťaže a robili by ste delegáta derby proti Košiciam...
Páni... Tak toto mi ani nenapadlo. To by som potom zrejme aj bez overovania mohol vyhlásiť, že som jediný na svete (úsmev).
Pozrite si zostrih vybičovaného východniarskeho derby medzi Košicami a Michalovcami:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
