Ako cukor a bič. Takto obrazne pomenovala párová terapeutka toxické vzťahy. Ubližujú nám, radosť strieda bolesť a strácame samých seba. Dostávame sa do kolobehu trápenia, hádok a výčitiek, z ktorého nevieme odísť. Odborníčka popísala najčastejšie prejavy deštruktívneho správania sa, ktoré naznačujú, že je náš vzťah predurčený na zánik. Vysvetlila, či sa dá toxický vzťah napraviť a čo robiť v prípade, keď chceme z neho odísť, ale nevieme ako.
Vzťahy, ktoré škodia. Žijeme nimi, dostávajú nás do strachu a neistoty. Odpájame sa od svojho prežívania, aby sme ich mohli uniesť, postupne strácame samých seba. Prichádzame o sebaúctu, dostávame sa do sociálnej izolácie, sme plní pochybností o sebe. Strádame, napriek tomu s partnerom či partnerkou ostávame. Aj takto by sa podľa párovej terapeutky Renáty Kočišovej dali zjednodušene popísať toxické vzťahy.
Nejde o diagnózu či odborný psychologický pojmem, skôr sa zaužíval medzi ľuďmi. Vo všeobecnosti ide podľa Kočišovej o nefunkčné vzťahy, ktoré sú pre jedného či oboch partnerov dlhodobo poškodzujúce.
„V takýchto vzťahoch trpíme, nevidíme východisko. Dôležitým indikátorom je napríklad aj to, že necítime bezpečie,“ hovorí párová terapeutka a dodáva, že vo svojej praxi sa stretáva s rôznymi stupňami nefunkčných vzťahov.
Ide však o komplexný jav, ktorý nemožno zhrnúť do jednej definície. Rovnako ako každý človek, tak aj každý vzťah je iný a vyžaduje si individuálny prístup.
„Ak máme nezdravý vzťah, nemusí to hneď znamenať, že je toxický. Často máme v spolunažívaní nezdravé vzorce správania sa a ani si to neuvedomujeme. No za toxickými vzťahmi zvykne bývať nejaká psychopatológia jedného alebo aj oboch partnerov, napríklad rôzne poruchy osobnosti,“ tvrdí.
Dodáva, že v priemere tri z desiatich vzťahov, ktorým sa snaží podať odbornú pomoc, by sa dali zaradiť medzi toxické.
Zvyčajne ide o silne dominantného a druhého submisívneho partnera. Ten, ktorý je v prevahe, často máva pocit, že chyba je v tom druhom a on žiadnu terapiu nepotrebuje. Mnohokrát ide o prípad partnerov s narcistickou či hraničnou poruchou osobnosti, alebo ich kombinácie.
„Narcistickí partneri bývajú navonok veľmi necitliví a tvrdí, ale vo svojom vnútri sú zraniteľní. Ak si majú priznať svoju chybu, znamená to pre nich, že zlyhali. Ich ego je také krehké, že sa pri akejkoľvek kritike rúcajú a idú do protiútoku. Je veľmi náročné vytvoriť pre nich prostredie, v ktorom budú prístupní sebareflexii,“ hovorí s dodatkom, že napraviť vzťah s takým človekom je veľmi náročné, v niektorých prípadoch nemožné. Závisí to od stupňa poruchy.
„Taký človek máva časté zmeny nálad, je nevyspytateľný. Nejde cez dohody, ale udeľuje príkazy. Môže vidieť, že sa ten druhý trápi, no nevyvoláva to v ňom súcit, javí sa ako neschopný empatie,“ opisuje najtypickejšie prejavy narcistickej osobnosti.
Rešpektovaný americký psychológ, výskumník a párový terapeut John Gottman popísal štyri najčastejšie deštruktívne vzorce správania sa, ktoré ak v komunikácii partnerov prevažujú, obvykle je vzťah predurčený na zánik. Podľa terapeutky sa všetky tieto faktory vyskytujú aj v toxických vzťahoch.
„Prvými dvoma sú prílišná kritika a pohŕdanie, znevažovanie partnera. Práve ponižovanie, dehonestovanie a výsmech sú v toxických vzťahoch často prítomné. Tretím vzorcom je obranné správanie, keď namiesto uznania chyby ide partner do neustálej obhajoby. Potom je to odmietanie, čo sa prejavuje najčastejšie pasívnou agresivitou. Napríklad trestanie mlčaním, ktoré môže trvať niekoľko dní či týždňov,“ popísala Kočišová.
V toxických vzťahoch sú podľa odborníčky prítomné aj iné náznaky, ktoré má nielen dominantný partner, ale aj submisívny. Ide napríklad o sociálnu izoláciu, podkopávanie sebavedomia, manipuláciu či Štokholmský syndróm.
„Je to obranný mechanizmus partnera, ktorý sa snaží v ubližujúcom vzťahu prežiť. Je odpojený od svojich emócií, tiež žije v skreslenej realite. Ospravedlňuje agresora a je vďačný za doslova každú omrvinku náklonnosti,“ popísala prejavy Štokholmského syndrómu.
„Submisívny partner umožňuje tomu dominantnému, aby sa to dialo. Napríklad tým, že mu neustále ustupuje a nevymedzuje si svoje hranice. Často sú v akejsi spoluzávislosti a spoločne vytvárajú túto dynamiku. Každý vinník musí mať obeť, aby to fungovalo,“ poznamenala.
Hovorí, že všeobecne vo vzťahoch, nielen tých partnerských, mnoho ľudí často manipuluje a ani si to neuvedomujú: „Keď napríklad všetko formulujú cez výčitku.“
Pre lepšie pochopenie popísala jednoduchú názornú situáciu: „Uvaríme si kávu bez toho, aby sme ju spravili aj partnerovi. Namiesto toho, aby nás poprosili, či ju dodatočne spravíme aj jemu, pasívno-agresívne nás obviní, že myslíme iba na seba a na neho sme zabudli.“
Ako už terapeutka spomenula, ide o viacero stupňov nefunkčnosti a toxicity. Niektoré vzťahy sa dajú napraviť, iné nie. V extrémnych prípadoch môžu prerásť v psychické či fyzické týranie. Vtedy je aj odborná pomoc párových terapeutov prikrátka.
Priznať si, že sme v toxickom vzťahu, je náročné. Ešte ťažšie je podľa Kočišovej z neho odísť. Mnohí v ňom ostávajú a boja sa spraviť krok do neznáma. Podľa jej slov je za tým niekoľko faktorov, prečo sa to deje.
Prvým je skreslená realita, ktorú nám partner či partnerka vytvára manipuláciou a znižovaním sebavedomia: „Keď nás dominantný partner neustále spochybňuje, prestávame veriť sebe a svojmu úsudku. Žijeme v presvedčení, že stále robíme niečo zle. Počúvame, že sme neschopní a napokon tomu uveríme, že to tak je, a že by sme boli bez partnera stratení. Čím dlhšie v takom vzťahu sme, tým náročnejšie je uvedomiť si realitu.“
Druhým dôvodom sú obranné mechanizmy, ktoré hrajú veľkú rolu aj pri spomínanom Štokholmskom syndróme. Aj tu je prítomná podľa terapeutky skreslené realita, pretože sme odpojení od vlastných emócií. Náš mozog nás chráni pred psychickou bolesťou, a preto ju vytesňuje a odsúva nabok.
„Nemáme prístup k ťaživým emóciám, lebo by to príliš bolelo. Obranné mechanizmy sa zvyknú uvoľňovať vtedy, keď získame viac bezpečia, napríklad v terapii alebo keď spevnieme cez nejaké skúsenosti, kedy sa môžeme prežívať ako schopní a nadobudneme postupne sebaúctu. Potom máme väčší prístup k uvedomeniu, aj k spojeniu s vlastným telom a prežívaním, takže niekedy to chce viac času,“ vysvetlila.
Ďalším faktorom, prečo ľudia ostávajú v takých vzťahoch, je strach zo samoty. K tomu prispieva sociálna izolácia. Podľa slov Kočišovej nás partner či partnerka postupne odstrihne od rodiny a priateľov, pričom si to nemusíme ani uvedomiť.
„Samota je veľký strašiak. Môžeme mať pocit, že ostať s problémovým partnerom je lepšie ako byť osamote. Je to spôsobené závislosťou, v ktorej spolu žijeme. Takýto život znamená aj pravidelnú dávku adrenalínu, je to ako droga. Ale práve naopak, život bez takejto ,drogy‘ môže priniesť veľký pokoj,“ poznamenala.
Ak sa nám z takého vzťahu predsa podarí odísť, no nepochopíme, na základe čoho sme sa doň dostali, podľa terapeutky je veľmi pravdepodobné, že sa v podobnom vzťahu ocitneme znova.
Dôvodom je, obrazne povedané, hormonálna horská dráha: „Je to ako cukor a bič. Náš mozog je v takomto vzťahu naučený na neustály stres a nabudenie. Hrá tam rolu viacero hormónov, napríklad adrenalín a kortizol. Keď príde k zmiereniu po hádke, zase nastúpi dopamín. Vzťah, v ktorom vládne harmónia a všetko funguje na dohode, sa nám potom môže javiť ako nudný. Netvrdím, že je to tak vždy, ale stáva sa to často.“
Kočišová tvrdí, že v niektorých prípadoch sa dá na toxických vzťahoch pracovať. Dôležité je, aby boli ochotní obaja partneri. Avšak s niektorými, napríklad narcistickými, to býva zložitejšie. Pri pevnej vôli a trpezlivosti sú možnosti, ako to napraviť.
„Vo svojej praxi sa vždy snažím o to, aby sme dospeli k náprave, ak je ochota z oboch strán. A často sa nám to aj darí,“ hovorí.
Ako prvé je dôležité pochopenie. Aj pre partnera, ktorý výraznejšie vo vzťahu prispieva k toxickému prostrediu: „Na začiatku je podstatné vytvoriť bezpečné prostredie, a to pre oboch. Ako prvé je potrebné poškodzujúce správanie jasne pomenovať. Potom sa môžeme zaoberať tým, čo k nemu vedie. Nie každý partner, ktorý reaguje agresívne, musí byť toxický. Ľudia niekedy reagujú agresivitou, lebo aj s nimi sa tak jednalo. Dôležité je porozumenie jeho motívov. Musíme sa pozrieť na to, čo prežíva, prečo tak reaguje a prečo sa ho niektoré veci dotýkajú. Ale upozorňujem, neznamená to, že deštruktívne správanie schvaľujeme. Je dôležité určiť si hranice, dať tam stopku a jasne pomenovať problém.“
V prípade, že je zo strany partnera či partnerky absolútna neochota priznať si chybu či niečo napraviť a trvá to dlhodobo, podľa terapeutky je najlepšie z takého vzťahu odísť, i keď je to náročné.
„Myslím si, že sú vzťahy, ktoré sú jednoducho nenapraviteľné. Ak pretrváva z jednej strany agresívne správanie a neochota na tom pracovať, východiskom je rozchod či rozvod. Keď to neurobíme, postupne stratíme samých seba, prispôsobíme sa tomu druhému a budeme žiť jeho život. Budeme v neustálom strese a napätí, čo je z dlhodobého hľadiska poškodzujúce aj pre fyzické zdravie,“ vysvetľuje odborníčka.
Dospieť k takému rozhodnutiu však môže byť náročný a dlhý proces. Najmä vtedy, ak sme dlhodobo v toxickom vzťahu.
Nepôjde to zo dňa na deň, no podľa Kočišovej je uvedomenie si problému prvým dôležitým krokom: „Je podstatné mať konkrétnu podobu toho, čo chceme docieliť. Keď máme nad sebou obrovský beztvarý mrak problémov, nevieme, kadiaľ sa vydať.“
Terapeutka radí, aby sme sa v takom prípade pokúsili vrátiť k sebe samým. Efektívna môže byť terapia, dôležité je tiež vystúpiť zo sociálnej izolácie a obnoviť si okruh priateľov či rodiny. Pomôcť môže aj nová záľuba alebo akákoľvek aktivita, ktorá nám pomôže zdvihnúť sebavedomie.
„Potrebujeme v živote zažívať znova radosť,“ doplnila.
Kočišová na záver dodáva, že vzťahy nie sú od toho, aby boli bezchybné a dokonalé. Je normálne, že narazíme na problémy či inakosť. Podľa jej slov má zmysel prechádzať si vo vzťahoch aj horšími obdobiami, pretože nám to dáva možnosť rásť.
Mali by sme si však vedieť uvedomiť, či boli prekročené naše hranice a dokázať s partnerom alebo partnerkou o tom komunikovať. Ak sa v našom vzťahu objavia toxické náznaky, mali by sme spozornieť a nenechať sa uniesť mylnými predstavami, skreslenou realitou či manipulatívnymi pohnútkami toho druhého. Ak sa raz zamotáme do siete výčitiek, problémov, hádok a bolesti, je ťažké odísť.
„Keď vyčerpáme všetky možnosti riešenia a naďalej to nejde, nemáme schopnosť a ochotu sa s tým vysporiadať, vtedy je na rade radikálne riešenie. Život je príliš krátky na to, aby sme ho prežili v takom vzťahu. Aby sme doň neustále investovali energiu, ktorá sa nám nevracia späť,“ uzatvorila párová terapeutka.
Nefunkčným či nešťastným vzťahom sme sa venovali aj v Teleráne. Pozrite si rady psychologičky a vzťahovej terapeutky:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
