Krajina pod ohnivým slnkom, ktorá je sužovaná neustálym bojom o prežitie. V Južnom Sudáne zomrie každé desiate dieťa skôr, než stihne dovŕšiť päť rokov. Zabudnutý kút Afriky zápasí s maláriou, HIV, leprou, podvýživou či tuberkulózou. Mladý lekár zo Slovenska sa rozhodol svojou pomocou prispieť k tomu, aby sa tam mali ľudia aspoň o niečo lepšie. Ak by sa mal rozhodnúť znova, nemenil by.
Ak by si mal Miloslav vybrať medzi stážou v modernej nemocnici so špičkovým zariadením v Spojených štátoch a skromnou klinikou v rozvojovej krajine, podľa jeho slov by vždy zvolil druhú možnosť.
A tak sa napokon aj stalo. Mladý lekár v septembri odcestoval na misiu do najchudobnejšej krajiny sveta, Južného Sudánu.
„V ambulancii sme prvý deň ihneď začali zhurta. Prišiel pacient, ktorého bodol protivník oštepom do brucha, tak sme operovali prepichnutú slezinu. Bol som hodený priamo do akcie,“ opisuje 28-ročný chirurg Miloslav Mišánik svoju prvú službu na klinike v misijnej nemocnici nepoškvrnenej Panny Márie v Mapuordit.
Napriek tomu, že sa so smrťou pacientov stretáva každý deň, svoje rozhodnutie by nemenil. V rámci svojej profesie získal skúsenosti, ktoré by v modernej krajine pravdepodobne hľadal len ťažko.
I keď na klinike pôsobí iba druhý mesiac, stihol zažiť veľa nemilých prekvapení, ale aj radostných rozhovorov s miestnymi či úsmevných príhod.
Miloslav pôsobí ako interný doktorand na klinike všeobecnej, viscerálnej a transplantačnej chirurgie v UNM a JLF. Na štvormesačnú misiu sa dostal vďaka Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Chod nemocnice v Južnom Sudáne zastrešuje taliansky rád misionárov Comboni.
Hovorí, že ambulantne v celej nemocnici ošetria každý deň okolo šesťsto pacientov. Na prvý pohľad ide o vysoké číslo, no nie každý pacient navštívi kliniku z vážnych dôvodov: „Niektorí k nám idú ako na výlet, iba pozdraviť lekára. Alebo za nami prídu s tým, že pred troma rokmi spadli na bicykli. To sú veci, ktoré vyriešime za tridsať sekúnd. Samozrejme, mávame cez deň aj vážne prípady, ktoré nám zaberú veľa času.“
„Tieto banálne situácie nás občas vnútri rozosmejú, inokedy nahnevajú. Sme si vedomí toho, v akom prostredí sa nachádzame, zhruba sedemdesiat percent Juhosudáncov nevie čítať a písať. Snažíme sa v nich hľadať to dobro,“ hovorí s tým, že nikdy na takýchto pacientov nekričia a ani ich z ambulancie nevyháňajú.
Miloslava prvé dni neminul kultúrny šok. Mentalita miestnych je úplne odlišná a platia tam celkom iné pravidlá. Spočiatku ho zvyklo prekvapiť správanie pacientov, ktoré by v slovenskej nemocnici zrejme nikdy nezažil.
„Rozdiel vnímam napríklad v tom, že pri lôžku jedného pacienta vidím ďalších desať ľudí. Príde s ním do nemocnice celá rodina, väčšina ľudí tu žije komunitne a všetko prežívajú spolu. Snažíme sa proti tomu zakročiť, no bežne sa stáva, že pod lôžkom pacienta nájdem napríklad psa,“ opisuje situácie, s ktorými sa stretáva v nemocnici.
„Rozhodnutia o liečbe tiež často nerobí sám pacient, ale celá komunita. Musia sa dohodnúť na tom, či súhlasia s liečbou,“ pokračuje.
Hovorí, že ak dôjde k úmrtiu, rodina potrebuje presne vedieť, prečo sa to stalo a kto je za to zodpovedný. Keďže sú miestni často vznetlivej povahy a dokážu jednoducho ukázať prstom na vinníka, zdravotnícky personál pozná určité postupy, aby sa takejto situácii vyhli a chránili tak aj seba samých.
„Ak pacientovi už nedokážeme, žiaľ, pomôcť, vezmeme na operačnú sálu najbližšieho rodinného príslušníka a musíme mu všetko ukázať. Napríklad mu vysvetlíme, že črevo jeho príbuzného je už úplne mŕtve, nedalo sa už nič viac urobiť. Keď to takto vidia, pochopia, že to nie je našou vinou,“ hovorí.
Personál sa takto snaží vyhýbať zbytočným konfliktom. Miloslav zatiaľ výrazne negatívnu skúsenosť s pacientmi nemá, no v minulosti došlo z obdobného dôvodu k tragédii: „Posledný vážny konflikt tu bol pred dvoma rokmi. Operovali pacientku, ktorá mala zhnitú nohu. Museli jej ju amputovať, inak by zomrela na sepsu. Jej manžel nebol vtedy v nemocnici, preto od neho nemali súhlas. Prišiel sem a zastrelil dve sestry. Odvtedy tu takýto veľký konflikt nebol.“
„Získanie súhlasu od rodiny je komplikované, aj keď poznáme diagnózu. Často to trvá dlhšie ako samotný zákrok. Na amputácie sú veľmi hákliví, ak by si mali nechať odstrániť iba prst, niektorí by radšej zomreli,“ dodal.
Miloslav pracuje na oddelení chirurgie, ktoré je prepojené s gynekologickým. Majú ešte interné a pediatrické oddelenie, na ktorom je v tomto období najväčší nápor pacientov.
Práve zažívajú obdobie dažďov, preto prirodzene stúpajú prípady malárie.
„Najmenej odolné sú malé deti, čiže aktuálne je toto najviac zastúpené na detskom oddelení. Keď nemáme dostatok lôžok, často spia vnútri na zemi na kobercoch alebo pred oddelením,“ opisuje a hovorí, že počas tohto obdobia na maláriu zomrie jedno dieťa každý druhý deň.
Na chirurgii vykonávajú plánované operácie v stredy a piatky. Začínajú skoro ráno, pretože počas dňa môže byť až 38 stupňov Celzia: „Všetky budovy majú plechové strechy a keď prší, je aj veľmi vlhko. Je to ako celý deň v saune. Našťastie na operačné sály nainštalovali klimatizáciu, takže je to o niečo lepšie.“
Dodáva, že za posledných štrnásť dní operovali takmer každý deň, pretože im na kliniku chodí veľa pacientov vo vážnom stave, ktoré si vyžadujú akútny zásah.
Niektorí pacienti chodia na kliniku v hodine dvanástej. Problémom je najmä to, že do nemocnice cestujú aj týždeň. A často idú pešo: „V podstate tu neexistuje infraštruktúra a preto sa s niektorými diagnózami stretávame už v neskoršom štádiu. Pacient má napríklad malú ranku, no príde až o sedem dní, kedy je už strašne veľká.“
Ak už aj majú Juhosudánci vo svojej blízkosti štátnu nemocnicu, všetky služby sú v nej spoplatnené, čo si mnohí nemôžu dovoliť. V misijnej nemocnici ich ošetrenie a lieky stoja na úrovni jedného eura.
Podľa jeho slov je však v krajine dobre zabehnutých viacero programov, napríklad proti podvýžive či HIV a rovnako sú proti nim aj dostupné lieky. Problém nastáva vtedy, ak sa ľudia nechcú nechať ošetriť, pretože nerozumejú, čo sa s nimi deje.
Ďalšou vecou, ktorá ho prekvapila, je odolnosť organizmu miestnych: „Často riešime napríklad pokročilé zápaly v bruchu. Jednoducho povedané, odsajeme z brušnej dutiny dva litre hnisu. Pacient na Slovensku by skončil na jiske a lekári by okolo neho chodili týždeň. Tu dáme pacientovi po zákroku základné antibiotiká a na druhý deň stojí na nohách.“
Miloslav v juhosudánskej nemocnici nadobudol užitočné skúsenosti, ktoré mu pomôžu v práci, keď sa vráti na Slovensko. Hovorí, že na diagnostiku majú k dispozícii iba röntgen a pár základných vyšetrení.
„Nemáme sa až tak veľmi o čo oprieť, ako u nás na Slovensku. Musíme si cibriť diagnostický cit. Aj preto som si vybral túto nemocnicu, aby som získal takúto skúsenosť,“ tvrdí.
Táto skutočnosť si často vyžaduje dôležité kroky zo strany lekárov, ktoré rozhodnú o budúcom živote pacienta: „Mali sme tu mladého muža, sirotu. S najväčšou pravdepodobnosťou mal osteosarkóm, teda zhubný nádor kosti. U nás nevieme urobiť histológiu, tá sa robí iba na jednom mieste v celej krajine.“
„Ak by mal možnosť vycestovať do Ugandy, tam by mu mohli nádor z predkolenia odstrániť a dať mu na to miesto náhradu. U nás to však nebolo možné, tak sme mu iba vybrali kosť, aby sme mu predĺžili život. No už nikdy nebude chodiť tak, ako predtým,“ pokračuje.
„Často sme postavení pred rozhodnutia, o ktorých vieme, že pacientovi výrazne zmenia život. A tiež máme zároveň vedomie o tom, že by mohol v inej krajine dostať liečbu na vyššej úrovni. My sa však musíme rozhodovať len v hraniciach toho, čo je možné a dostupné,“ doplnil.
Napriek značne odlišným podmienkam a mentalite domácich má podľa slov Miloslava tamojšia nemocnica dobre nastavený systém, na základe ktorého funguje zdravotnícky personál.
Okrem lekárov a sestier je na klinike aj takzvaný klinický „officer“. Ten môže predpisovať lieky a robiť základné ambulantné vyšetrenia. Rovnako aj sestričky vykonávajú jednoduché zákroky, napríklad ošetrujú abscesy či zašívajú malé ranky. Lekári tak majú dostatok času na to, aby sa venovali vážnejším prípadom.
„Ak by mal všetky tieto veci riešiť lekár, celý deň by nerobil nič iné. Uľahčuje nám to prácu,“ doplnil.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Okrem nezameniteľných skúseností si mladý chirurg so sebou odnesie aj milé zážitky. Napriek extrémnej chudobe a biednym podmienkam sa mu páči, ako dokážu brať Juhosudánci život s ľahkosťou.
„Keď sa prejdem dedinou, vidím, ako žijú v chatrčkách, ktoré si postavili sami. Sú úplne odosobnení od materiálnych vecí, nemajú skoro nič. Ale aj tak na ich tvárach často vidím úprimný úsmev,“ tvrdí.
„Každá jedna debata s domácimi je úsmevná. Ak si ma všimnú malé deti, väčšinou sa najskôr zľaknú a utečú odo mňa preč. Je to zrejme preto, že videli prvýkrát v živote bieleho človeka,“ dodal.
Vtipné príhody zažil už cestou do Južného Sudánu: „Už len ten presun bol kultúrnym šokom. Išli sme cez Keňu, odtiaľ sme leteli sem. Situácia v lietadle bola sama o sebe vtipná, pasažier predo mnou držal celú cestu v náručí televízor, niekto zas cestoval s vrecami oblečenia.“
Voľného času veľa nemá, z októbra nepracoval iba dva dni. Keď si nájde chvíľu, občas sa prejde do centra dediny: „Je to rovná lúka, kde sú búdky, v ktorých predávajú chlieb, oblečenie a podobne. Približne štyrikrát za týždeň sa domáci stretnú na pláni pred základnou školou, kde spolu zápasia. Majú však jasné pravidlá, nesmú sa udierať, môžu sa iba zhodiť na zem. Často to po nich opakujú deti, ktoré potom končia u nás so zraneniami.“
Dlho bude spomínať tiež na svoje narodeniny, ktoré oslávil pred týždňom. Kúpili si kozu, ktorú spoločne zjedli.
„Doma by som to určite nechcel jesť, no tu som nemal mäso už mesiac. Jeme každý deň dookola fazuľu s ryžou a kašu z kukuričnej múky. V živote by som nepovedal, že koza môže chutiť tak dobre,“ dodáva so smiechom.
Miloslav sa v januári vráti naspäť na Slovensko. Z profesijného hľadiska sa naučil viacero vecí, no nepochybne si so sebou odnesie aj trošku iný pohľad na svet.
„Človek sa tu naučí rozlíšiť, čo je skutočný problém a čo nie. Všetci poznáme vetu, že keď nejde o život, tak nejde o nič. No tu to naberá reálne kontúry. Vnútorne cítim väčší pokoj a pohodu. Ak ma nič nebolí, nič sa mi nedeje, tak sa nemôžem na nič sťažovať a som spokojný,“ hovorí.
Keď sa vráti domov, svoje skúsenosti zúročí na svojej materskej klinike v Martine. Ak bude mať opäť možnosť vycestovať na ďalšiu misiu do rozvojovej krajiny, nebude váhať.
Založil tiež zbierku pre misijnú nemocnicu, na ktorú prispelo už niekoľko Slovákov. Keďže ide o humanitárny projekt, jej chod je závislý od darcov.
„Je mi ľúto, v akých podmienkach tu ľudia žijú. No snažím sa skôr sústrediť na svoju misiu a energiu investujem do toho mála, ktoré môžem pre nich spraviť, aby sa im žilo o trošku lepšie,“ hovorí na záver.
Vídali sme ho v ordinácii, pri obhliadke nebohých tiel či pri pomoci bezdomovcom. Lekár zo Želiezoviec má už vyše osemdesiat rokov, no chuť pomáhať má stále. Viac v archívnej reportáži z Televíznych novín:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
