Ľudské nešťastie stretáva každý deň. Ján pracuje ako zdravotnícky záchranár a aj keď svoje povolanie miluje, zažíva situácie, ktoré ho dokážu sklamať. Tvrdí, že v záchrannej zdravotnej službe dennodenne suplujú povinnosti obvodných lekárov a ľudia vytáčajú sanitku aj vtedy, keď absolútne netreba. Veď rodné čísla niektorých stálych pacientov už odrecituje spamäti.
Ján Aľušík si povolanie záchranára vybral na konci strednej školy. Už vtedy vedel, že chce pomáhať ľuďom. Napriek tomu, že bol tínedžer, svoje rozhodnutie dodnes neľutuje a práca v sanitke ho baví už takmer sedem rokov. „Všetci máme v práci lepšie a horšie dni, ale svoje rozhodnutie určite vnímam ako pozitívne. Svoju prácu mám rád,“ tvrdí.
Denne prichádza do situácií, ktoré bežný človek zvyčajne nezažije. I keď počas štúdia na vysokej škole absolvoval tisícky hodín praxe a vedel, do čoho ide, začiatočnícky stres ho neminul.
Na svoj prvý výjazd spomína s úsmevom: „Boli sme privolaní k opitému človeku, nič vážne. Samozrejme, veľmi dobre som vedel, čo mám v takom prípade robiť, poznal som celý postup. Ale keď zazvonil výjazd, začal som googliť, čo mám vlastne s opitým človekom robiť.“
Hlásenie o výjazdoch im chodí vo forme dátovej vety. Podľa nej vedia, na čo sa majú pripraviť.
„Je v nej popísaná závažnosť prípadu, vždy sa označuje jedným písmenom. ,O‘ znamená odkladný, ,M‘ menej naliehavý, ,N‘ naliehavý a ,K‘ kritický,“ vysvetľuje.
Ján tvorí posádku rýchlej zdravotnej pomoci (RZP) v Bratislave. Je zložená z dvoch zdravotníckych záchranárov, z ktorých jeden je zároveň vodič. Sieť záchrannej zdravotnej služby dopĺňa posádka rýchlej lekárskej pomoci (RLP), v ktorej je prítomný aj lekár a miesto jedného zo záchranárov nahrádza školený vodič. Tá sa vysiela k závažným prípadom.
„Ale platí, že k tým kritickým ide prvá najbližšia voľná posádka, väčšinou je to RZP. Vyšlú ich obe naraz. Čo sa týka lekára, má väčšie kompetencie ako my. Napríklad uspať pacienta môže iba on, rovnako je lepšie pripravený na intubáciu,“ hovorí Ján.
Počas dennej služby idú v priemere na štyri až šesť výjazdov. Najčastejšie sú privolaní k úrazom, ktoré v priebehu jari a leta pribúdajú.
„Chodíme k cyklistom, ale za posledné roky je čoraz viac kolobežkárov,“ tvrdí a dopĺňa, že veľa úrazov sa deje aj v domácnostiach, najmä starším ľuďom alebo pod vplyvom alkoholu.
Čo ho však mrzí, je, že takmer každý deň chodia k banálnym prípadom, ktoré si nevyžadujú pomoc záchrannej zdravotnej služby. Hovorí, že u niektorých ľudí boli počas týždňa aj šesťkrát. Volajú ich i vtedy, keď majú zvýšený krvný tlak, kašeľ alebo vyššiu teplotu.
„Je to smutné. Najmä preto, že často skutočne nepotrebujú našu pomoc a keď neskôr zistíme, že v blízkosti nášho zásahu sa udialo niečo podstatne závažnejšie, napríklad dopravná nehoda, na miesto musí ísť posádka vzdialená 15 kilometrov a tento čas je v niektorých prípadoch naozaj rozhodujúci. Mrzí ma, že ak by naša pomoc nebola takto zneužívaná, niektoré situácie by mohli dopadnúť inak,“ opisuje.
Podľa jeho skúseností ide o začarovaný kruh, a to najmä preto, že nemajú spôsob, ako pacientov pokutovať. Aj keď záchranári v administratíve uvedú, že výjazd bol zneužitý, zdravotná poisťovňa ho vo väčšine prípadov preplatí.
„A potom sa to deje stále dookola. Mali by sme byť privolaní k akútnym zhoršeniam zdravotného stavu alebo k život ohrozujúcim stavom, čo sa však často nedeje. Naopak, prakticky na dennej báze suplujeme prácu obvodného lekára,“ zdôrazňuje záchranár.
Ďalší problém vidí aj v tom, že ľudia nevedia správne poskytnúť prvú pomoc. Práve tá je často rozhodujúca: „V kritických prípadoch ide o rozdiel medzi životom a smrťou. Práve človek priamo na mieste, ktorý záchrannú službu privolá, môže rozhodnúť o tom, či bude pacient ešte žiť.“
Podľa neho ju Slováci nielenže nevedia správne poskytnúť, ale ani nechcú, pretože sa boja. Ján dodáva, že vždy je lepšie urobiť pre záchranu života aspoň niečo. „Aj nesprávne poskytnutá prvá pomoc je lepšia ako žiadna,“ tvrdí.
Hovorí, že štatisticky prežívajú podstatne častejšie pacienti, u ktorých začali s resuscitáciou ľudia priamo na mieste. „Takže veľmi často ste práve vy tí ľudia, ktorí pacienta zachránia,“ dopĺňa.
Spolu s kolegami sa niekedy stretávajú aj s agresiou. Zväčša ide o psychiatrických pacientov alebo ľudí pod vplyvom alkoholu či omamných látok.
K takýmto prípadom chodia spolu s príslušníkmi policajného zboru, no stáva sa, že dorazia na miesto o niečo skôr. „Mali by sme počkať na príchod polície, no nie vždy to tak funguje. Pokiaľ niekto ohrozuje nás alebo svoje blízke okolie, svedomie nám nedovolí čakať a prizerať sa,“ opisuje a dodáva, že sa preto neraz ocitli v ohrození života.
Od niektorých pacientov dokonca schytali zopár rán a stalo sa im, že ich už ohrozovali nožom.
Keď idú na výjazd, sú pripravení na všetko. Aj na to najhoršie. Sú prípady, v ktorých sa už pomôcť nedá. „Videl som naozaj veľa mŕtvych ľudí. Rozhodne sú tváre, ktoré si budem pamätať navždy,“ priznáva.
Ján tiež vníma, že sú častejšie privolávaní k samovraždám alebo pokusom o ne. „Tiahne sa to už od COVID-u, možno to spôsobil aj nedostatok socializácie. Už vtedy sme mali viac psychiatrických pacientov, ktorých trápili úzkosti či depresie. Nárast pokusov o samovraždu sme si všimli najmä u mladých ľudí a detí. Preto potrebujeme, aby sa o psychickom zdraví rozprávalo podstatne viac,“ hovorí.
I keď sa vo svojej práci stretáva aj s takýmito situáciami, nechýba mu úsmev na tvári a skromnosť. Aby sa udržal v psychickej pohode, prácu si nenosí domov. Napriek tomu, že niektoré prípady nedopadnú najlepšie, Ján sa snaží nemyslieť negatívne. Hovorí, že vždy s kolegami urobia pre záchranu života maximum, no nedokážu ovplyvniť všetko.
Naopak, keď sa im podarí pacientovi pomôcť, radosť by skryli len ťažko. „Najlepšie je, keď máme za sebou úspešný výjazd. Vtedy s kolegom Jurajom sedíme v aute a zopár minút v tichosti vstrebávame ten dobrý pocit,“ opisuje.
Aj tak si Ján nerád pripisuje za záchranu života kredity: „Nikdy nehovorím, že sme niekoho zachránili. Je to súhra množstva ľudí, od laikov, ktorí privolali pomoc, až po nemocničnú starostlivosť.“
Stres a strach už nemá, podľa neho na to ani nie je priestor. „Mám perfektných kolegov, sme zohraní a bez toho, aby sme si povedali jedno slovo, vieme, čo presne máme robiť. Ale určite máme rešpekt pred tým, čo nás na mieste čaká,“ uznáva.
V neustálom víre nie práve radostných situácií sa zriedka objaví prípad, na ktorý Ján len tak nezabudne – a to nie pre jeho závažnosť, ale bizarnosť. Hovorí, že väčšina týchto zážitkov nie je publikovateľných, no jeden nám predsa na záver popísal.
„Bolo nám nahlásené bodné poranenie. Privolali nás k skupinke mladých mužov, oslavovali narodenie dieťaťa a, samozrejme, boli pod vplyvom alkoholu. Títo páni sa rozhodli, že si objednajú pizzu. Jeden z nich ju krájal na kolene svojho kamaráta, no a nôž mu skončil pár centimetrov v stehne. Nešlo o veľmi vážne poranenie, ale vzhľadom na okolnosti to bolo pomerne vtipné, najmä pre kamarátov pacienta,“ dodal.
Viete, ako správne poskytnúť prvú pomoc? Pozrite si reportáž z archívu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
