Začali v decembri minulého roka a šnúru ťahali až do začiatku mája. Takmer každý týždeň skupina Popradčanov organizovala protesty proti aktuálnym krokom vlády bez účasti a bez podpory politických strán. Jedným z nich je aj Zdeno Suchý, ktorý väčšinu svojho života zasvätil školstvu a práci s mladými ľuďmi. No má čo povedať aj k divadlu a kultúre.
Medzi okresy, kde v prezidentských voľbách zvíťazil v druhom kole Ivan Korčok, patril aj ten popradský. Organizátori občianskych protestov si myslia, že aj oni v dobrej viere prispeli k tomuto výsledku. „My sme tých protestov zorganizovali najviac na Slovensku,“ hovorí moderátor väčšiny z nich Zdeno Suchý.
„Keď sa dá dokopy milión kvapiek vody, tak vytvoria more,“ odkazuje ľuďom v ďalších mestách a povzbudzuje ich k záujmu o verejné dianie.
„Nech nečakajú na to, že príde nejaký politik a zorganizuje im protestné zhromaždenie. Musia to zobrať do vlastných rúk v rámci občianskej platformy,“ vraví.
Nepáčilo sa im zrušenie RTVS, novela Trestného zákona aj mocenské zásahy v oblasti kultúry. Na pódiu privítali rečníkov z oblasti kultúry, školstva, životného prostredia či zdravotníctva aj mimovládneho sektoru.
Sériu protestov, na ktorých sa zúčastnilo tisíce ľudí, zastavil atentát na premiéra Fica.
Občianske zhromaždenia na námestí nahradili počas leta debatami s hosťami z rôznych oblastí. Na besedách diskutovali s Ondrejom Kameniarom z iniciatívy My sme les, hercom Petrom Čižmárom z Národného divadla v Košiciach, spisovateľom a publicistom Silvesterom Lavríkom alebo s novinárom Andrejom Bánom sa zhovárali o médiách.
Ako sa kreoval nápad organizovať občianske protesty v Poprade ?
Musíme sa vrátiť až do roku 2018, keď sa konali protesty pod záštitou Za slušné Slovensko po vražde Jána a Martiny. Vtedy ma niekto kontaktoval, či by som ich pod Tatrami nemoderoval. Tie potom utíchli, no pri ich organizovaní sme sa stretávali väčšinou tí istí ľudia. V priebehu tých piatich rokov sme boli v občasnom kontakte. Zlom nastal v novembri minulého roka, keď sa uskutočnil prvý protest v Bratislave. Hovorili sme si, že ak sa to nedostane aj na východ krajiny, tak to nebude mať kto robiť. Takže sme to skúsili. Protesty sme robili pravidelne každý týždeň a ťahali sme to najdlhšie zo všetkých na Slovensku až do začiatku mája. Potom sa stal atentát na premiéra a uvedomili sme si, že situácia nie je dobrá. V lete sme však začali robiť „komornejšie“ debaty a diskusie o životnom prostredí, kultúre či o médiách. No v polovici septembra pripravujeme začiatok novej edície protestov na hlavnom popradskom námestí.
Čo vás osobne poháňa pri organizovaní protestov vpred?
Ľudia, ktorí tam chodili a budú chodiť. Ako azda každý aj ja sa rád stretávam s ľuďmi s podobnými názormi a postojmi.
Takže nehovoríme o hneve alebo nenávisti voči vláde?
Nie. Určite nie. Ja som si veľakrát vypočul, že rozoštvávame a burcujeme spoločnosť, ale my sme občania. Sme občianske združenie a počas všetkých našich osemnástich protestov sa nedostal na pódium žiaden politik.
Mali ste tam bývalého prezidenta Andreja Kisku.
Bývalého. Bývalého politika. Chceli k nám prísť rečniť aj súčasní politici, ale nedali sme im priestor. Naozaj chceme, aby tie protesty boli a ostali občianske. Nie sme závislí na žiadnom politickom tlaku. Sme občania, ktorým sa to, čo sa deje, nepáči, nevyhovuje, nesúhlasíme s tým. Zaznievali tam hlasy ľudí z oblasti školstva, zdravotníctva, kultúry. Snažili sme sa, aby tam bolo zastúpenie od študentov až po dôchodcov, žien aj mužov bez ohľadu na preferovanú politickú stranu.
Koaliční politici to však môžu vnímať tak, že ak nejdete s nimi, tak idete proti nim.
Bohužiaľ, je to tak. Už za komunistov bol každý s iným názorom nepriateľ. Byť oponentom však neznamená nenávidieť. My sme na našich zhromaždeniach vždy zdôrazňovali, že sa snažíme spájať. V Poprade sa nikdy neskandovalo „Fico do basy“ ani nič podobné. Mali sme v našom štábe dohodu, že ak by sa niečo také objavilo, moderátor zasiahne. My nechceme nikoho likvidovať, nikoho odstraňovať či dávať do väzenia. Chceme len vyjadriť svoj názor a postoj.
Premiér Fico zas tiež hovoril, že opozičné protesty sú násilné a burcujú ľudí. Čo si o tom myslíte? Na druhej strane, ako vnímate protesty, ktoré organizovala strana Smer, kde sa skandovali vulgárne pokriky?
Možnosť vyjadrenia názoru je elementárnym demokratickým právom. Ak sa stretne veľa ľudí, u nás v Poprade sme mali stretnutia aj so štvorciferným počtom účastníkov, hrozí, že sa to môže zvrhnúť. Davová psychóza predsa funguje. Ale moderátor by to mal dokázať uhrať. Nehovorím, že u nás sa z davu neozvali izolované výkriky frustrovaných jednotlivcov, ale nikdy sa to nezvrhlo v hromadné skandovanie čohosi nenávistného, rozoštvávajúceho. To, čo sa stalo v Nitre na zhromaždení „moderovanom“ pánom Blahom, je obraz ľudskej úbohosti – davu i moderátora.
Ak pán Fico hovorí o našich násilných a burcujúcich protestoch, nemá pravdu. Mal by radšej porozmýšľať, prečo tie davy ľudí na námestia chodia. Opakujem, že u nás v Poprade sú to zhromaždenia nespokojných občanov, nie politické mítingy.
Je nejaký moment, ktorý vo vás vyvolal nejaké väčšie emócie?
Na každom proteste bol niekto, kto mimoriadne zaujal, preto nechcem nikoho vyzdvihovať. Páčila sa mi však atmosféra. Nebolo to vulgárne, nenávistné ani hnevlivé. Bolo to skrátka spontánne vyjadrenie ľudských a civilných názorov. Tí ľudia sa sami pýtali, kedy sa najbližšie stretneme.
Už ste spomínali, že ste počas leta vymenili provizórne pódium na námestí za priestory, kde organizujete diskusie. Prečo sa ste sa rozhodli, že budete debatovať hlavne s hosťami z oblasti kultúry či médií?
Snažíme sa byť aktuálni a reagovať na to čo sa deje. Myslím si, že to, čo zažíva v súčasnosti kultúra, je strach a hrôza.
Aký mali ohlas?
Malé miestnosti, v ktorých sme to organizovali, boli zaplnené. Ľudia tam museli stáť. Potešiteľné je pre nás aj to, že chodili aj mladí. Na protestoch bolo mladých asi 20 percent. Tam sa skôr grupovala stredná a strašia generácia.
Prečo je z vášho pohľadu kultúra dôležitá pre demokraciu?
Tým, že sme schopní tvoriť a vnímať umenie, sa odlišujeme od ostatných živočíchov. Človek bez kultúry sa stáva zvieraťom. Respektíve sa približuje k nižším živočíchom. V umení sa jednoducho nedá diktovať, čo je pekné, čo je škaredé, čo je dobré, čo je zlé, čo je správne, čo je nesprávne... Mňa to trápi, pretože si myslím, že niektoré kroky pani ministerky môžu viesť späť do minulosti do obdobia hlbokej totality. A to vo všeobecnosti trápi obrovské množstvo ľudí.
Prezident Pellegrini minulý týždeň po rokovaní s povereným predsedom NR SR Žigom povedal: „Predchádzajúce týždne sme boli svedkami banálnych problémov. Slovenská republika má pred sebou závažnejšie problémy v oblasti hospodárstva, ekonomiky, sociálnych vecí, zdravotníctva, školstva. To sú všetko výzvy, kde občania Slovenskej republiky očakávajú od vlády aj od parlamentu skutočné riešenia.“ Tak sa pýtam vás ako občana, či považujete situáciu v kultúre za banálnu a či tam neočakávate skutočné riešenia?
Ak niekto kultúru tlačí na vedľajšiu koľaj a hovorí o nej, že je to banalita, považujem to za zlý signál. Samozrejme, sú problémy v školstve, v zdravotníctve aj v sociálnych veciach, ale kultúra je dôkazom „veľkosti človeka“ alebo jeho schopnosti vnímať svet aj z iného pohľadu.
Vy ste dôchodca, no okrem iného stále pracujete v školstve. Ako dlho učíte na gymnáziu?
V školstve pracujem od roku 1983. K možnosti učiť na gymnáziu som sa dostal až po zmene režimu, od školského roka 1991/92. Potom som mal pár rokov pauzu, na terajšom pôsobisku som jedenásty rok.
Asi viete posúdiť situáciu v slovenskom školstve najobjektívnejšie...
Vždy pred voľbami počúvame, že školstvo, zdravotníctvo a sociálne veci budú prioritou. No sľuby sa končia v deň volieb. Každá vláda za posledných 30 rokov mala vo volebnom programe ako prioritu práve školstvo, avšak vždy to šlo do stratena.
Jedna vec je tá, ako sú učitelia platení, no druhá vec – školy sú v zlom stave. Financovanie škôl je poddimenzované. Existujú školy, ktoré bojujú s elementárnymi problémami – nemajú na zaplatenie kúrenia, elektriny a vody. Zrušiť takúto školu však nie je riešenie.
Rovnako fluktuácia ministrov na tomto poste. Koľko ministrov sa vystriedalo a koľko z nich niečo urobilo preto, aby sa školstvo posunulo ďalej? Chýba koncepcia aj perspektíva. Niekedy mám pocit, že politici nemajú záujem, aby vzdelanostná úroveň rástla. A deti, ktoré sú vzdelanostne vyššie, odchádzajú do zahraničia. No to je však obraz a odraz vzťahu štátu k školstvu. Deti podvedome cítia, že štát o ne nemá záujem.
Vy učíte slovenčinu a literatúru, musím zdôrazniť, že politiku a vaše záujmy do výučby neťaháte. Vnímate však, či sa mladí zaujímajú o politiku a o to, čo sa v spoločnosti deje?
Samozrejme. Cítim, že ich to frustruje. Pamätám si, ako som po prezidentských voľbách prišiel v pondelok ráno do triedy a to bola neopísateľná atmosféra. Dohováral som im, že slnko predsa vyšlo aj dnes a vyjde aj zajtra, aj o päť rokov, nech nezúfajú. Bolo na nich vidno, že sú frustrovaní. Bol to des. Boli pesimistickí, skeptickí a sklamaní. Nikto neprehráva rád, mladí ľudia zvlášť. Bolo mi jasné, že oni to naozaj vtedy brali ako osobnú prehru.
Svojich študentov občas beriete aj do divadiel po celom Slovensku, pretože v Poprade nemáte divadlo. Majú o to záujem?
Áno a veľký. Za minulý školský rok som zorganizoval pre žiakov návštevu siedmich divadelných predstavení od činohry cez muzikál až po operu. Boli sme v Prešove, Spišskej Novej Vsi, Martine, Banskej Bystrici, Bratislave.
Asi sa nemýlim sa, ak poviem, že ľudia čím viac na východ upúšťajú od kultúry – umenia, divadla, galérií?
Či chceme, alebo nie, západné Slovensko je na tom ekonomicky aj vzdelanostne lepšie. Kultúra súvisí s materiálnym zabezpečením, ale aj mentálnou úrovňou. Človek, ktorý má existenčné problémy a bojí sa, že príde o prácu, nemá chuť chodiť do divadla alebo do galérie. Jemu stačí si v piatok večer „zresetovať“ hlavu.
Vy ste veľký fanúšik divadla. Pred dvomi týždňami štátny tajomník ministerstva životného prostredia Štefan Kuffa svojvoľne prerušil divadelné predstavenie v obci na Zamagurí. Ako to vy vnímate? Viete si to predstaviť alebo stretli ste sa s niečím podobným? Odhliadnuc od toho, že išlo o politika.
Nie. Stalo sa mi raz, že aj ja som odišiel z kina. Ale nikomu z divákov som nenariadil, aby to prestali pozerať. Podľa mňa to je prejav grobianstva. Podobná vec sa stala v roku 2016, keď Marian Kotleba zrušil divadelné predstavenie v Brezne. Už vtedy som bol z toho zhrozený. Takéto veci nerobili ani komunisti. Vtedy muselo divadelné predstavenie najskôr prejsť „schvaľovacou komisiou“. Ak prešlo, potom ho už určite nikto neprerušoval.
Ja by som rád vedel, koľko divadelných predstavení pán Kuffa videl napríklad za uplynulú sezónu. Ja osobne dvadsaťtri. Ale určite by som sa nedokázal postaviť do pozície akéhosi hodnotiteľa, ktorý má rozhodnúť, či je predstavenie vhodné alebo nevhodné pre publikum. Dokážem zhodnotiť, či sa mne osobne páčilo alebo nepáčilo. Ak sa mi niečo nepáči, idem preč. A ak mám pocit, že rodičia umožňujú svojim deťom ísť do divadla alebo trebárs aj do kina na predstavenie, ktoré je vhodné iba pre dospelých, mám možnosť upozorniť orgány činné v trestnom konaní, že rodičia ohrozujú mravnú výchovu maloletých.
Padali urážky, hovorí sa o cenzúre, provokácií a skončilo sa to napadnutím. O prerušení divadelného predstavenia Národného divadla Košice sa viac dozviete v nasledujúcej reportáži:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
