Na Slovensku sa rozvádza takmer tretina manželstiev. Mnoho rozvedených si neskôr nájde nových partnerov a založia si druhú rodinu. Vznikajú takzvané patchworkové rodiny. Fungovať v nich nie je pre mnohých ľahké. Návod ako na to ponúka kniha Moderné macochy od certifikovanej koučky.
Zora Inka Grohoľová je koučka a registrovaná mediátorka pri ministerstve spravodlivosti. Svojim klientom pomáha zlepšiť komunikáciu a vzťahy, riešiť konflikty, zvládať emócie a robiť dôležité rozhodnutia.
Neskôr sa ukázalo, že mnohé ženy sa nevedia sústrediť na svoju prácu, pretože neustále riešia vzťahy v rodine. Najčastejšie otvárali otázky, ako fungovať v patchworkových rodinách. To sú rodiny, ktoré tvoria partneri, z ktorých aspoň jeden už má deti z predchádzajúceho vzťahu.
Podľa odborníčky sa tento typ rodiny týka už skoro každého a bude iba pribúdať. „Preto by som si priala, aby sme sa v tejto téme všetci upokojili, prijali realitu takú, aká je a pokúsili sa v nej fungovať najlepšia, ako sa dá,“ hovorí Grohoľová.
Klientky ju inšpirovali k napísaniu knihy Moderné macochy, v ktorej sa rozpráva s odborníkmi a aj so ženami, ktoré sa ocitli v pozícii nevlastnej mamy, alebo svoje deti „posielajú“ do druhej rodiny.
V rozhovore sa dočítate aj:
Prečo má pojem macocha zlú konotáciu
Ako sa mení postavenie nevlastných mám v spoločnosti
Čomu sa vyhnúť pri vstupe do vzťahu s partnerom, ktorý má dieťa
Ako nadväzovať vzťahy s nevlastnými deťmi
Ako vybudovať súrodenecké vzťahy
Svojim klientom sa snažíte pomáhať zlepšiť komunikáciu, vzťahy, riešiť konflikty či robiť rozhodnutia. Napísali ste aj knihu Moderné macochy. Prečo vás zaujala práve táto téma?
V mojej práci sa mi veľmi často stávalo, že som pracovala so ženami, ktoré túto tému riešili. Išlo o ženy v rôznych pracovných pozíciách vrátane veľmi zodpovedných a manažérskych. Keď už sme sa nebavili prvý ani druhýkrát, tak začali byť témou vzťahy. Zo vzťahových tém to boli veľmi často témy patchworkových rodín. Buď tie ženy mali partnera, ktorý už mal deti, alebo ich expartner mal novú partnerku a ony svoje deti posielali do novej rodiny. Všimla som si, že oveľa viac ako muži to ženy riešili ako jednu z ťažiskových tém svojho života. Potrebovali si to dať do poriadku, aby sa vedeli sústrediť na prácu. Spontánne s tým prichádzali. Začala som si to všímať viac a zistila som, že sa to týka skoro každého. Niekto je z rozvedenej rodiny, alebo má sestru, brata či dieťa, ktoré je rozvedené.
Pojem macocha má veľmi negatívnu konotáciu možno aj pre rozprávky, v ktorých boli macochy negatívne postavy. Mení sa nazeranie spoločnosti na nevlastné matky?
Rozprávky mali dôvod na to, prečo opisovali macochy negatívne. Kedysi macocha nebola pozitívna postava. Keď bol nedostatok zdrojov, bol o ne boj. Bolo prirodzené, že žena, ktorá mala vlastné a nevlastné deti, uprednostnila vlastné. V mojej knihe je aj rozhovor s behaviorálnym vedcom, ktorý tieto veci opisuje. Dnes sa situácia mení. Je dosť jedla pre všetkých, chvalabohu. Preto už nie je taká konkurencia vlastných a nevlastných detí. Existuje dobré právne ošetrenie vzťahov. Je jasné, kto čo bude dediť a na čo má právo. Boj o zdroje sa zmenil na boj o pozornosť otca či muža, respektíve boj o pozíciu v rodine. Najdôležitejší rozdiel je v tom, že v minulosti sa muž oženil druhýkrát, keď mu zomrela žena a macocha sa starala o siroty. Dnes deti majú aj vlastnú milujúcu, vychovávajúcu mamu, ktorá sa stále stará. Macochy už nemajú tú obrovskú zodpovednosť za všetku starostlivosť. To mení ich pozíciu, správanie aj to, ako ich vníma rodina a spoločnosť.
Ekonomicky a právne sa síce vzťahy posunuli vpred, ale vníma spoločnosť lepšie nevlastné mamy, alebo majú stále zlé postavenie?
Slovo macocha je dnes už skôr úsmevné a používa sa zo srandy. Každý chápe, že dnes je to niečo úplne iné ako kedysi. Už nie je dôvod k hnevu alebo k boju o zdroje.
Napadá vám slovo, ktoré by sme mohli používať namiesto macochy?
To by bolo dobré, keby to niekto vymyslel. Francúzi majú belle-mère, čo v preklade znamená pekná mama. U nás sa hovorí nevlastná mama, ale vlastné mamy to nemajú rady. Väčšinou sa teda oslovujú krstným menom.
Spomínali ste, že patchworkové rodiny sú na vzostupe a už takmer každý sa s nimi v nejakej forme stretne. Väčšinou sa pozornosť sústreďuje na deti, na to, aby im bolo vytvorené vhodné prostredie. Čo však tie ženy alebo muži, ktorí vstupujú do rodín? Venuje sa pozornosť ich prežívaniu?
Deti musia byť vždy na prvom mieste. Dospelí sú zodpovední za to, v akých vzťahoch dieťa žije. Myslím si, že je správne, že sa venuje viac pozornosti deťom. Oni si to nevybrali a potrebujú pomoc. Ja sa snažím mojou knihou venovať pozornosť aj dospelým a z ohlasov, ktoré vidím, je jasné, že si táto téma zaslúži viac pozornosti. Mnohí mi píšu, že v živote o tom nečítali, že im kniha pomohla, ušetrila im bezsenné noci, že sa v tom našli. Muži mi píšu, že prečo som nenapísala knihu aj o mužoch. Myslím si, že na to, koľko je patchworkových rodín, sa tomu nevenuje dostatok pozornosti. Niektorí ľudia sami vyhľadajú psychologickú pomoc, ale nie je to spoločensky známa téma.
Rozprávali ste sa s mnohými odborníkmi a aj ženami o ich osobných skúsenostiach. Je niečo, čo by ste vedeli poradiť, čo určite nerobiť, keď človek vstupuje do vzťahu, kde je už dieťa?
Psychologička Mária Tóthová Šimčáková mi povedala jedno základné pravidlo: Nechať časový odstup medzi ukončením vzťahu rodičov a tým, kedy dieťa začne zažívať rodiča v ďalšom vzťahu. Dieťa by nemalo naraz zažívať rozvod rodičov a nový vzťah jedného z rodičov. Majú mať čas na spracovanie traumy po rozchode. Mali by nejaký čas zažívať rodičov samostatne. Čím dlhšie, tým lepšie. Až potom po dlhom čase by mali začať zažívať, že tam prichádza nový partner. Bavíme sa o mesiacoch až roku. Aj ten nový partner by mal prichádzať pomaličky. Dieťa by malo vedieť, že aj nové bydlisko rodiča je jeho domov. Mala by sa vytvárať dynamika, že nový partner prichádza do ich domova. Nieže dieťa prichádza do domova rodiča a jeho nového partnera.
Ak by sa tento postup nedodržal a nový partner vstúpi do života dieťaťa príliš skoro, môže si dieťa spájať nového partnera s rozvodom jeho rodičov?
Áno a aj sa to deje. Niekedy oprávnene, niekedy nie. Škody, ktoré potom treba naprávať, nestoja za to.
Stáva sa, že ženy, ktoré vstupujú do vzťahu s mužom s dieťaťom, do toho idú s nadšením a myslia si, že to bude dobre fungovať a nakoniec sú rozčarované, že veci nejdú, ako si predstavovali?
Skoro vždy. Zamilovanosť je niečo nádherné, ale je to veľmi zlý radca. Práve preto je potrebný časový odstup. Kto bol niekedy zamilovaný, vie, že vtedy nekoná logicky ani zodpovedne. Môže vtedy urobiť veci, ktoré nie sú premyslené. Preto treba počkať, kým odznie zamilovanosť, aby sme si boli istí, že toto je človek, ktorého chcem predstaviť svojim deťom. Predstaviť niekoho svojim deťom je veľká zodpovednosť. Môžu si ho obľúbiť, alebo im môže prekážať. Zamilovanosť odznie a začneme mať pocit, že s týmto človekom už nechcem byť a to už nie je rozchádzanie len s tým človekom, ale ďalšia traumatizácia detí. Toto ich zase zneisťuje. Vieme, že to, čo deti najviac potrebujú, je stabilita.
Vedia nové partnerky pochopiť, že deti potrebujú čas? Alebo to berú osobne, ak muž odďaľuje stretnutie s deťmi?
Stáva sa, že to berú osobne. Každá žena, ktorá vstupuje do vzťahu s mužom s deťmi, si musí byť vedomá raz a navždy, že nikdy nebude na prvom mieste, kým deti nie sú dospelé. Deti si to nevybrali, nie sú za to zodpovedné. V realite to býva tak, že viac berú ohľad na svoje deti ženy ako muži. Aj preto, lebo oveľa častejšie ostávajú deti matkám. Preto sú zvyčajne zodpovednejšie v tom, koho privedú deťom do života.
Môžeme si predstaviť modelový príklad: Partneri majú vlastné deti a ešte majú aj deti z predchádzajúcich vzťahov. Ako nastaviť pravidlá a hranice, aby sa všetky deti cítili ako súčasť jednej rodiny, aj keď nemajú rovnakých rodičov?
Ak je tam vyváženosť, že majú aj vlastnú matku a u otca trávia len istý čas, tak je to dobré. Lebo je tam balans pozornosti aj finančných zdrojov. Hneď ako je niektorý z rodičov neprítomný, tak je tam nesúlad. Dysbalanciu cítime, ale treba ju pomenovať. Je dobré si povedať, že si uvedomujem, že ty sa mojim deťom venuješ viac ako ja tvojim. Poďme sa dohodnúť na tom, ako to vykompenzovať. Lebo treba si uvedomiť, že rodič by mal tráviť čas aj osamote so svojimi deťmi. Ľudia často robia tú chybu, že keď majú ďalšie manželstvo, tak už vôbec netrávia čas len so svojimi deťmi a vždy tam musí byť ten nový partner alebo partnerka. Ale prečo? Veď je normálne, že aj v rodinách, ktoré žijú spolu, matka trávi nejaký čas s deťmi a otec trávi samostatne čas s deťmi. Chápem realitu, že sa to nedá každý deň. Ale stačí aj desať minút výlučne s jednou osobou. Úplne stačí, keď matka vezme na nákup iba jedno dieťa a cestou sa rozprávajú. To sú nádherné spoločné zážitky.
Nejde o to, že to chcú dospelí urýchliť a neuvedomujú si, že na vzťahy treba veľa času?
Presne, ale treba to kombinovať. Aj sa venovať deťom samostatne, aj byť spolu, ale musí tam byť „moderátor“, ktorý to celé zorganizuje. Stane sa, že sa patchworková rodina prvýkrát stretne a deti si okamžite sadnú. Ale to sa nestáva často. Preto to treba mať naplánované a pripravené a nenechať to na samospád.
Sú ženy, ktoré vstúpia do vzťahu s mužom s dieťaťom a chcú mať s ním aj vlastné dieťa. Možno majú pocit, že toľko času už nemajú a chcú tie vzťahy urýchliť.
Presne tak, ale musí hrať s kartami, aké si vybrala. Vybrala si muža s dieťaťom a musí to tak brať. Musí čakať. Alebo si môže povedať, že jej to za to nestojí. Sú ženy, ktoré odišli z takého vzťahu, lebo chceli byť na prvom mieste a chcú, aby sa muž venoval len im a ich spoločným deťom a aby jeho zdroje išli len im. Nejde len o čas, ale aj o peniaze. Aj pri rozvode sú nakoniec vždy najdôležitejšie peniaze. Kto čo dostane a kto bude koľko platiť.
V knihe píšete, že veľmi dobrý spôsob ako tráviť čas je učiť dieťa novú zručnosť. Je učenie dobré na otužovanie vzťahov?
Určite. Učiť niekoho niečo je veľmi silný nástroj vytvárania vzťahov. Človek ostane v spomienkach navždy spätý s tou aktivitou. Je to vzájomné. Nielen deti sa naviažu na dospelého, ale aj dospelý na dieťa.
Keď vznikne patchworková rodina, kde sú deti z rôznych manželstiev, dá sa aktívne prispieť k tomu, aby si súrodenci sadli?
Dá sa to. Treba k tomu pristupovať premyslene a rozvážne. Najprv sa musia stretnúť dospelí s dospelými a deti na to psychicky pripravovať. Poviem vám najhorší prípad, ktorý som počula a nestal sa raz. Otec zobral na dovolenku deti a novú partnerku a postavil ich pred hotovú vec: že ona ide s nami a jej deti tiež. Mužom sa nechce rozhodovať, boja sa rozhovorov, tak radšej urobia šokovú terapiu. To, že pokazia dovolenku, je jedna vec, ale zanechajú na deťoch šok, ktorý môže trvať aj roky. Treba sa s deťmi rozprávať, pýtať sa ich, či sa s tými druhými deťmi chcú stretnúť. Ísť najprv na prechádzku, do kina či na ihrisko. Robiť to postupne a moderovať to. Nenechať to iba na deti. Veľmi dobrá vec, ktorá sa dá ustrážiť, sú spoločenské hry, alebo niečo spolu vytvárať. Grilovačka alebo túra sú dobré nápady. Sú to aktivity, ktoré sa v daný deň skončia a úplne to na začiatok stačí.
Špecifický vzťah majú biologická mama a nevlastná. Mali by spolu podľa vás komunikovať?
Dlho som mala názor, že by nemali, že ony si jedna druhú nevybrali a komunikovať by mali len cez partnera. Realita mi ukázala, že je to inak. Že skôr sa dohodnú dve rozumné pragmatické ženy než dvaja rozhádaní bývalí manželia. Je to podľa mňa uľahčovanie práce mužom a nie je to správne, ale niekedy je to najschodnejšie riešenie. Ženy sa dokážu medzi sebou dohodnúť aspoň na praktických veciach ohľadom detí.
Hovoríte, že to nie je správne. Prečo?
Je tu kríza mužov. Muži nevedia, ako byť otcami a nevedia si nájsť rolu v živote detí. A toto je príklad toho, že ženy im to zase berú a uľahčujú.
Je téma nevlastných rodičov zaťažená mýtmi a stereotypmi?
Áno. Mýty sa postupne búrajú tým, že čoraz viac ľudí vidí vo svojom okolí, že sa to dá a že sa to dá robiť slušne. Už aj na vidieku sú rozvedené rodiny a ľudia si na to zvykajú. Byť rozvedený nie je tabu, deje sa to často a dá sa s tým fungovať. Aj ohlasy na moju knihu to potvrdzujú. Ja osobne nie som žiadna zástankyňa ani propagátorka rozvodov. Ideálne by bolo, keby všetci žili v harmonických vzťahoch a keby všetky deti mali stabilitu. Realita je však taká, že sa v súčasnosti rozvádza najmenej tretina manželstiev. Preto by som si priala, aby sme sa v tejto téme všetci upokojili, prijali realitu takú, aká je a pokúsili sa v nej fungovať najlepšia, ako sa dá.
Prekvapilo vás niečo počas písania knihy?
Veľakrát som plakala. Videla som, koľko dobra a koľko zla sa dá urobiť. Stretla som sa s veľa dobrými príkladmi, ako by sa to malo robiť, ale zároveň existuje veľa príkladov, keď si ľudia majú potrebu ubližovať cez svoje deti. Niekedy ma šokovali príbehy, ktoré som počula. Je pre mňa šokujúce, koľko zla sú ľudia schopní napáchať na svojich deťoch, len aby sa pomstili bývalému partnerovi. Pre mňa ako matku je to nepochopiteľné.
Dá sa vôbec komunikovať s takým expartnerom?
Určite by som vyhľadala odborníka. Každý prípad je iný a treba sa poradiť, ako komunikovať s konkrétnym typom človeka v konkrétnej situácii. Neprerobíme človeka, ktorý je manipulátor alebo je zlomyseľný, ale môžeme pracovať na tom, ako s ním zvládnuť komunikáciu, aby sme čo najviac chránili deti.
Kedysi dieťa vychovávala celá komunita, nie iba matka a otec. Je v istom zmysle patchworková rodina deťom prirodzenejšia ako tá nukleárna?
Určite je pre deti veľmi obohacujúce, keď majú viac príbuzných a vplyvov. Aj nevlastné babky, tety, švagriné, bratranci, sesternice, to všetko sú skúsenosti, ďalší ľudia do života. V 20. storočí vznikol pojem atómová rodina a to je neprirodzené usporiadanie. Dieťa potrebuje vidieť aj iných ľudí, iné domácnosti, ochutnať iné jedlá, vidieť iné kultúry, vidieť, že niekto chodí do kostola, niekto nie, niekto je gej, niekto číta, niekto varí. Aby videli svet a vedeli si lepšie vybrať. Potom aj keď majú rôzne problémy, majú aj viac ľudí, na ktorých sa môžu obrátiť. Existuje veľa príkladov toho, že keď sú nevlastní rodičia fajn, vedia priniesť veľa dobrého.
Je prirodzené, že každý vzťah si prechádza dobrými aj zlými fázami. Horšie je, keď tie zlé pretrvávajú. Viac o tom v Teleráne porozprávala psychologička a párová terapeutka Ivana Čergeťová:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
