Pandémia covidu-19 ovplyvnila nielen naše duševné prežívanie, ale aj to vzťahové. Zmeny a trendy vo vzťahoch, ktoré so sebou priniesla, však paradoxne nie sú iba negatívne.
Vzťahové prežívanie sa v priebehu rokov zmenilo. Kým v minulosti ľudia mali svoj partnerský život „nalinajkovaný“ a hierarchicky usporiadaný, dnes to tak nie je. Váha sa kladie na individuálne potreby jednotlivcov.
Po pandémii si predovšetkým mladí ľudia začali uvedomovať hodnotu duševného zdravia a emočný súlad vo vzťahu s partnerom alebo partnerkou. Podľa psychologičky Evy Vavrákovej za to môže aj popularizácia psychológie. Nasvedčuje tomu aj fakt, že páry sa neboja vyhľadať párového terapeuta alebo kouča.
Eva Vavráková sa špecializuje na pomoc párom, ktoré prechádzajú náročným obdobím alebo krízou. Pri ich sprevádzaní využíva prístup zameraný na emócie. O čo presne ide, prezradila v rozhovore.
V článku sa tiež dočítate:
Ako ovplyvnila pandémia covidu-19 partnerské vzťahy?
COVID urobil mnoho zásahov do nášho celkového prežívania vzťahov aj duševného zdravia. V súčasnosti už existuje mnoho výskumov, ktoré o tom hovoria. Jedna z vecí, ktorá bola významná, bola celková záťaž, ktorá súvisela s obavami o zdravie, ale aj s tým, že sme sa dlhšie obdobie nemohli stretávať. Výskumy, ktoré sú k dispozícii, hovoria o množstve zmien, ktoré to prinieslo, ale čo je zaujímavé, nie všetky sú negatívne. V niektorých situáciách dokonca prispeli k zlepšeniu vzťahového prežívania.
Čo bolo horšie, bol tlak na už existujúce vzťahy. Ľudia potrebujú mať možnosti, ako sa zrelaxovať mimo vzťahu, či už cez iné sociálne kontakty alebo záľuby. Toto počas pandémie nebolo možné. Tým pádom vo vzťahoch bolo oveľa viac stresu. Ukazuje sa, že napríklad u párov s rodičovskými povinnosťami bol vplyv na psychické zdravie negatívny. Zintenzívnilo to záťaž. To isté v prípade rodín, kde už existovali nejaké ťažkosti predtým. Alebo keď v domácnosti povinnosti neboli spravodlivo rozdelené, tak počas pandémie sa pocity nespravodlivosti a záťaže ešte zintenzívnili. Rovnako sa zvykne spomínať aj rozvinutie domáceho násilia. To je jasný znak toho, že v priemere sa páry a rodiny mali počas pandémie horšie.
Aké boli tie pozitívne vplyvy?
Pozitívne vplyvy boli v tom, ako ľudia nadväzovali vzťahy počas pandémie, a ako prebiehalo randenie a zoznamovanie v úvode vzťahu. Keďže stretávanie bolo obmedzené, najprv došlo k intenzívnejšiemu online kontaktu. Ľudia sa mohli dlhší spoznávať cez online svet. Postupné spoznávanie je veľmi fajn pre začínajúce vzťahy. Umožňuje to vytvoriť si základnú dôveru a pre začínajúce vzťahy je to zdravé.
Po pandémii sa začal do povedomia dostávať aj fenomén pod názvom ghosting. Má to nejaký súvis s online zoznamovaním?
Ghosting existoval už pred pandémiou, ale objavil sa v terminológii vzťahového života v našich končinách až neskôr. Súvisí hlavne s technológiami. Tým, že aj nadväzovanie vzťahov a randenie sa prenieslo do online sveta, tak to umožňuje, aby sme prerušili kontakt spôsobom, ktorý nie je až taký konfrontačný. Pred používaním technológií sme ukončenie vzťahu museli tomu človeku povedať otvorene do očí. Zatiaľ čo online svet umožňuje, aby sme sa zo života toho druhého vytratili a prerušili kontakt cez technologické kanály. Preto sa ghosting stal niečím, čo sa oveľa častejšie ľuďom deje. Ísť do priameho konfrontovania partnera, povedať, že sa mi niečo nepáči alebo aj to, že chcem ten vzťah ukončiť, je vlastne veľmi náročné. Technológie umožňujú toto obísť.
Boja sa ľudia konfliktov?
Áno. Konfrontovať niekoho alebo komunikovať niečo, čo sa mi na tom druhom nepáči, rovnako ako počúvať takúto spätnú väzbu, je pre každého človeka nepríjemné. Je to niečo, čím sa dostávame do nepohody. Vo vzťahu to spôsobuje napätie. Nevieme, ako ten druhý zareaguje, možno že nás skritizuje, bude agresívny alebo to vyvolá v druhom silné emócie, s ktorými nám bude nepríjemné. Všetko sú to situácie, ktoré sú ťažké a môžu byť pre niektorých také náročné, že radšej nebudú komunikovať alebo prestanú komunikovať, a teda zvolia si ľahšiu cestu. Niekedy ku ghostingu prispieva aj strach zo vzťahu alebo nezvládnutie tlaku očakávaní, ktoré vzťah prináša. Nemusí za tým byť zlý úmysel, skôr neschopnosť urobiť to inak. Ghosting sa rozširuje aj tým, že ak ho niekto zažije, je pre neho normálnejšie správať sa takto na oplátku k druhým.
A môže k tomu dôjsť aj v dlhoročnom vzťahu?
Môže sa to stať v akejkoľvek fáze vzťahu. Ide o to, či dotyčný tú konfrontáciu chce alebo nechce. A áno, stretávame sa aj s tým, že takéto ghostingové ukončovanie vzťahu môže byť aj v rozvinutom a, žiaľ, aj vážnejšom vzťahu, čo býva veľmi traumatizujúce.
Podobne ako ghosting má nejaký súvis s technológiami aj situationship?
Situationship je súčasť širšieho trendu uvoľňovania zaužívaných noriem. Hranice našej identity, teda to, kým som alebo čo robím, sú dnes oveľa voľnejšie. V minulosti bol z tohto pohľadu život viac čierno-biely a aj partnerský život bol viac „nalinajkovaný“. Zvyčajne sa začalo randením, potom sa ľudia zasnúbili, mali svadbu a deti. Takisto aj témy ako rodová identita boli veľmi jasno vymedzené. V súčasnosti žijeme v dobe, kedy sa veľmi kladie dôraz na individuálne potreby a hodnoty. Individualizmus je veľmi vyostrený. Súčasťou toho je aj väčšia fluidita hraníc, určujúcich, kam patríme alebo v akej životnej fáze sa nachádzame.
Situationship je súčasťou tohto. Nepotrebujem si definovať, o čom je náš vzťah, môžem mať s niekým nejakú formu vzťahu tu a teraz, a pritom nemením svoj status toho, či som zadaná alebo nie som zadaná. Ľudia sa stále definujú, že sú single, ale majú nejaké formy vzťahu, ktoré sú situačné.
Takže ani jeden z tých trendov nesúvisí s pandémiou, napríklad ghosting v západnom svete je možno aj dvadsať rokov. Myslím si, že dôvod, prečo pojmy ako ghosting a situationship teraz viac vnímame, je, že sa dostávajú do nášho bežného jazyka a stávajú sa súčasťou slovenského naratívu randenia a vzťahov.
Myslíte si, že sa ľudia v dnešnej dobe viac zoznamujú online?
Určite je to jeden z dominantných spôsobov nadväzovania vzťahov v dnešnej dobe. Zachytila som však, že čím viac sa trend online randenia a stretávania rozvíja, tak tým viac prichádza aj „protitrend” v zmysle preferovania fyzického kontaktu, spoznávania potenciálnych partnerov. Súvisí to aj s dôverou, pretože veľa ľudí má skúsenosť, že niečo tie technológie dokážu skresliť.
Napríklad, niekto použije upravené fotografie alebo prikrášlené informácie o sebe. Staré dobré randenie ako keby bolo tou lepšou, preferovanou alternatívou. Keď ma s partnerom napríklad zoznámi kamarátka, mám pocit, že o ňom viac viem, pretože ho niekto z mojich blízkych pozná. Môžem mu viac dôverovať, byť uvoľnenejšia, viac sama sebou. Je celkom možné, že trendy sa skôr budú uberať týmto smerom, smerom k ľudskosti a väčšej hĺbke, hodnotovým prepojeniam pri nadväzovaní vzťahov.
Aké ďalšie trendy vnímate?
Trendy, ktoré vnímam, a ktoré sa najbližšie mesiace budú ukazovať viac a viac, súvisia možno aj s pandémiou. Po nej si mnoho ľudí začalo uvedomovať hodnotu duševného zdravia a emočnej blízkosti. Práve to, čo nám počas pandémie nebolo úplne dopriate. Napríklad, emočná blízkosť vo vzťahoch začína byť veľmi dôležitá aj vnímaná hlavne generáciou Z, mladými ľuďmi, ktorí sa oveľa viac zameriavajú na emočný súlad vo vzťahoch.
Posledné roky sa popularizovala psychológia, množstvo pojmov sa dostalo do bežného jazyka, či už je to snaha diagnostikovať partnera a označiť ho nejakým psychologickým názvom. Napríklad pojmy ako narcizmus alebo toxický vzťah sa stali súčasťou bežného slovníka. Ovplyvnilo to aj nadväzovanie vzťahov alebo prežívanie náročných situácií vo vzťahoch. Na druhej strane to môže viesť k prílišným zjednodušeniam, keď partnera nejako označíme. Zďaleka nie každý vzťah sa rozpadáva, pretože jeden z partnerov má narcistickú poruchu osobnosti. V západných krajinách sa takého prehnané psychologizovanie začína vnímať skôr negatívne. Keď začneme hovoriť o toxických vzťahoch na prvom rande, môže to partnera či partnerku až odradiť.
Čo znamená, že generácia Z zdôrazňuje emočnú blízkosť?
Vo vzťahoch mladšej generácie sa objavujú témy ako spoločné hodnoty a hlbšie prepojenia, napríklad cez životné ciele, presvedčenia, politické názory alebo vnútorné presvedčenia, ktorými sa chceme v živote riadiť. Veľmi skoro sa začínajú o tom partneri rozprávať. Takisto aj popularizácia psychológie a jej aplikovanie do vzťahového života scitlivuje ľudí na to, ako vzťah budovať a pracovať na ňom, aby bol zdrojom emočného bezpečia.
Ľudia dnes viac chápu, že vzťah nie je niečo, čo začne a potom bude iba dobre. Idealizované, romantické predstavy sa viac zreálňujú. Vnímam aj väčšiu otvorenosť voči vyhľadaniu pomoci, že keď je vo vzťahu kríza, tak s tým chcú niečo urobiť a obrátia sa na párového terapeuta alebo kouča.
Takže sa ľudia prestávajú hanbiť ísť na párovú terapiu?
Áno. Myslím si, že je to oveľa lepšie ako v minulosti. Rovnako je to vplyv popularizácie psychológie.
Spomínali ste, že mladšia generácia si hľadá partnera so spoločnými hodnotami, znamená to, že príslovie „protiklady sa priťahujú“ neplatí?
Výskumy ukazujú, že to neplatilo nikdy. Pokiaľ ide o nadväzovanie dlhodobých partnerských vzťahov, tak oveľa viac zaváži podobnosť. Keď si pozriete, akí ľudia sa reálne dávajú dokopy, tak zvyčajne majú podobné vzdelanie, hodnotové orientácie, náboženstvo a majú aj podobnú úroveň príjmov. Podobnosť je teda v mnohých oblastiach, ale napríklad v prípade fyzického vzhľadu to tak nie je. Teórie hovoria, že faktory pri výbere partnera sú v prvom rade evolučné. Keď si hľadáme dlhodobého partnera, tak si hľadáme niekoho, s kým si môžeme založiť rodinu.
Platí to u mužov aj u žien?
Ženy si vyberajú partnerov, ktorí majú väčšiu pravdepodobnosť, že sa budú angažovať ako rodičia. Vyberajú si muža, s ktorým je šanca, že tie deti bude vychovávať a neopustí ich.
Muži pozerajú na kvality, ktoré naznačujú, že žena bude schopná porodiť dieťa. Tam zohrávajú úlohu biologické znaky, ako žena pôsobí na muža fyzicky, aká je atraktívna. Existujú však výskumy, ktoré tvrdia, že inak sa správame, ak si hľadáme dlhodobého partnera a inak, keď si nehľadáme dlhodobého partnera.
V tom prípade sa to mení?
Ženy, ak si nehľadajú dlhodobý vzťah, tak sa napríklad pozerajú na to, do akej miery ten vzťah s tým partnerom bude prínosný na to, aby si toho dlhodobého partnera našli. Samozrejme, toto sa spravidla deje na nevedomej úrovni.
Svoju rolu pri výbere partnera zohráva aj nastavenie spoločnosti, kultúrne hodnoty. Napríklad v súčasnosti je to aj téma rodovej rovnosti, ktorá je dôležitá najmä pre ženy.
Ako vnímajú muži tému rodovej rovnosti v súčasnosti? Sme aj v tomto smere už ďalej ako kedysi?
Sme na tom lepšie, ale stále nie dosť dobre. Na Slovensku sa robia výskumy, ktoré nás porovnávajú s inými krajinami. V rebríčku rodových stereotypov sme na tom relatívne zle, možno iba štyri krajiny sú na tom horšie ako my v rámci celej Európskej únie. Väčšia otvorenosť voči rovnosti a zotretiu rodových stereotypov je u ľudí, ktorí sú vzdelanejší a žijú v mestách.
Napríklad čoraz viac mužov využíva možnosť rodičovskej dovolenky a zostávajú s deťmi doma. V role otca chcú byť viac aktívni. Rovnako sa stáva bežnejším, že ženy popri starostlivosti o dieťa realizujú iné aktivity. Pracujú na čiastočné úväzky alebo rozvíjajú podnikateľské idey. Myslím si však, že ako spoločnosť máme pred sebou ešte dlhú cestu.
Zmenili sa v priebehu rokov aj očakávania vo vzťahu? Čo ženy vo všeobecnosti očakávajú od muža a naopak?
Ženy sa chcú vo vzťahu cítiť bezpečne. Chcú sa cítiť vnímané, prijaté, vypočuté a naozaj chcú mať pocit rovnosti. To je jedna zo základných vzťahových potrieb. Chcú od partnera, aby ich vnímal rovnocenne. To platí aj u mužov. Všetci tieto potreby máme.
Vy pri sprevádzaní párov a pomoci partnerským vzťahom uplatňujete prístup zameraný na emócie. Čo to znamená?
Je to jeden z prístupov, ktoré sú pomerne dobre preskúmané, vychádza z poznatkov o emóciách a vzťahovej väzbe. Vo vzťahu všetci potrebujeme emočné bezpečie a hlboké prepojenie s partnerom či partnerkou. Zažívame však rôzne konflikty, negatívne situácie, ktoré bezpečie a prepojenie vo vzťahu narúšajú. Pomocou terapie sa páry učia rozpoznávať takého negatívne vzorce, učia sa prejavovať svoje skutočné vzťahové potreby a prežívané emócie a tiež komunikovať spôsobom, ktorý zachová a prehĺbi ich prepojenie.
Sú tie konflikty aj nejako opodstatnené?
Konflikty vo vzťahu sú prirodzené, nedá sa im predísť. Páry sa často hádajú napríklad preto, že niekto nevyniesol smeti, alebo sa málo venuje deťom a tie hádky sa zvyknú neustále opakovať. Často, keď sa zhovárate s ľuďmi, ktorí sa rozhodli vyhľadať párové poradenstvo, tak sa ukáže, že sa hádajú o tom istom.
Prístup zameraný na emócie pomáha partnerom, aby sa naučili svoje negatívne cykly rozpoznávať a prerušiť ich, skôr než prerastú do väčšieho konfliktu a odcudzenia. Učia sa byť v pozícii zraniteľnosti, aby dokázali hovoriť o skutočných potrebách a emóciách. Dokážu potom lepšie zvládať záťaže, ktoré sú vo vzťahu úplne normálne. Každý pár má svoje konflikty a svoje negatívne cykly, len treba sa s nimi naučiť lepšie žiť, aby sa partneri navzájom nezraňovali a nevzďaľovali od seba.
Je často náročné prísť na to, čo je v skutočnosti pravou príčinou týchto cyklických hádok?
Spravidla je to veľmi ťažké. Hoci ako jednotlivci môžeme byť celkom schopní, párová dynamika v nás môže dráždiť naše citlivosti. Ak ma napríklad partner skritizuje, že som bola dlho v práci, jeho slová možno zahrajú na moju citlivú strunu, že hoci sa veľmi snažím, stále to pre tých druhých nie je dosť a nevážia si, čo pre nich robím. Keď partner alebo partnerka urobí niečo, čím podráždi našu citlivosť, reagujeme defenzívne. Reagujeme tak, aby sme sa obránili. Napríklad odpovieme späť kritikou: „Nevážiš si ma”. Cez vzájomne obviňovanie, ktoré konflikt len posilní, je ťažké prísť na to, o čo tu v skutočnosti ide. Je náročné vidieť, že partner možno kritizuje preto, že sám je frustrovaný alebo preťažený, alebo túži po väčšom ocenení či blízkosti z našej strany.
Kedy nastáva zvyčajne moment, že sa partneri rozhodnú vyhľadať pomoc terapeuta?
Vo všeobecnosti vyhľadajú pomoc vtedy, keď si už nevedia pomôcť sami. Tým pádom to je veľmi individuálne, pretože u niekoho narazenie na svoje limity môže byť skôr, u niekoho neskôr. Našťastie to už nie je ako v minulosti, keď páry častejšie chodili veľmi neskoro, napríklad, keď už sa rozvádzajú, alebo keď sú konflikty veľmi vyhrotené. Trend je, že to dokážu zachytiť ešte vo fáze, kedy ešte majú tú spomínanú motiváciu svoj vzťah udržať a zachrániť.
Ako si teda udržať zdravý a fungujúci vzťah?
Je veľmi málo situácií, ktoré by sa nedali zlepšiť. Skôr je to otázka motivácie. Pokiaľ ľudia vo vzťahu chcú niečo zlepšiť, tak sa vždy nájde priestor na zlepšenie. Ako ľudia svoje životné šťastie nachádzame vo vzťahoch. Preto je pre nás dôležité, aby sme vo vzťahu dokázali byť a aby sme sa pritom cítili bezpečne, aby sme mohli byť sami sebou, navzájom sa inšpirovať, podporovať. Základom takéhoto vzťahu je otvorenosť a zdravá, nezraňujúca komunikácia. Rovnako dôležité je udržiavanie blízkosti spoločnými rozhovormi, trávením času, zaujímaním sa o toho druhého, ale aj prejavmi ocenenia a vďačnosti partnerke, partnerovi.
Vo vzťahu, no každý sám. Psychológ a párový terapeut Ján Hrustič rieši s klientmi podobné problémy už dlhé roky. Viac sa dozviete v nasledujúcom videu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
