Na ich služby rodičia čakajú aj rok. Dve ženy sa rozhodli spojiť, aby ukázali, že sa to dá s deťmi robiť aj inak. Netrestajú ich, ale ani neodmeňujú. Nekričia na ne, ale snažia sa im porozumieť. Spoznajte Mirku s Vierkou, zakladateľky jedinečného konceptu opatrovania s rešpektujúcim prístupom. Vysvetlili, čo je zmyslom ich každodennej práce a na čom je skutočne založená rešpektujúca výchova, ktorú si mnohí zamieňajú s benevolentnou.
Nevymýšľaj, lebo dostaneš po zadku. Jedna výchovná predsa nikdy neuškodí. Aj my sme kedysi dostávali bitky a sme tu.
Keď Mirka s Vierkou započujú tieto vety, úsmevne sa na seba pozrú a nesúhlasne pokrútia hlavami. Obe sú matky a pracujú ako opatrovateľky, no nie tak celkom doslova. Venujú sa deťom v klientskych rodinách a hovoria si „prizeračky“.
Bežné opatrovanie detí robia inak. Skrýva sa za ním filozofia rešpektujúcej výchovy a aj to je dôvod, prečo je po ich pomoci rodinám veľký záujem. Niektorí na ich služby čakajú aj rok.
„Nie sme pomoc v domácnosti, ale v rodičovstve. Stávame sa spolu s rodinou tímom a deti spoločne vedieme rovnakým spôsobom k dosiahnutiu cieľov,“ vysvetlila Miroslava Setnická.
„Náplňou tejto práce je nielen odovzdávať naše skúsenosti, ale najmä pomáhať v rodičovstve a čo najviac doň vniesť rešpekt,“ doplnila svoju kolegyňu a kamarátku Viera Končo, ktorá s ňou v roku 2021 založila koncept opatrovania s rešpektujúcim prístupom Dietok prizeračky. Ich tím momentálne tvorí šesť prizerajúcich osôb a pôsobia v Bratislave.
Nie vždy sa stretnú s pochopením. Keď sa povie rešpektujúca výchova, mnohí si pod tým môžu predstaviť niečo úplne iné.
Často je to napríklad neposlušné dieťa, ktoré má vždy posledné slovo a rodič mu vo všetkom ustúpi. V tomto prípade ide skôr o vzorec benevolentnej výchovy, za ktorú si ju niektorí mylne zamieňajú.
S rešpektujúcim prístupom vo výchove majú obe dlhoročné skúsenosti. Zistili, že sa to dá s deťmi robiť aj inak a vidia na ich správaní pozitívne zmeny. Aj preto sa snažia prostredníctvom svojho projektu šíriť o tomto spôsobe výchovy osvetu.
Strach a bolesť nie sú podľa nich jedinou cestou výchovy. Prizeračky sa okrem iného rozhovorili o tom, prečo by sme deti nemali trestať, ale ani odmeňovať. Že keď kričia či plačú, mali by sme sa zamyslieť, prečo to robia.
Obe ženy spojila náhoda, predtým však každá z nich žila svoj vlastný príbeh. Mirka študovala na Pedagogickej akadémii v Trnave a opatrovaniu sa venovala už ako tínedžerka.
„S deťmi som pracovala odjakživa, aj preto, že máme veľkú rodinu. V sedemnástich som začala brigádne pracovať v detských kútikoch a v súkromných jasliach. Neskôr som pracovala aj v škôlke, napokon som sa dostala k opatrovaniu,“ hovorí Mirka a dodáva, že spočiatku rešpektujúci prístup vôbec nepoznala.
„Myslela som si, že keď zvýšim hlas alebo budem deti trestať, bude to funkčný spôsob, ako ich vychovať. Zistila som, že to nejde podľa mojich predstáv. Neskôr som bola z práce unavená a nevidela som v nej zmysel, ráno som sa budila s pocitom, že do nej nechcem ísť. Kolegyňa mi vtedy navrhla, aby sme išli na kurz rešpektujúceho prístupu. V tom čase som prestala pracovať ako učiteľka a rozhodla som sa opatrovať na vlastnú päsť a založila som si živnosť,“ rozpráva o svojej ceste.
Vierka má s opatrovaním osemročné skúsenosti. Počas štúdia bábkoherectva na vysokej škole začala opatrovať deti v jednej rodine. Myslela si, že to bude iba letná brigáda, napokon s nimi ostala päť a pol roka.
Už vtedy sa snažila k deťom správať odlišne. Jej rodičia ju vychovávali starou školou, nechýbali tresty ani bitky.
„Moje domáce prostredie nebolo úplne dobré. Na truc som si povedala, že to budem s deťmi robiť inak. Že to určite musí ísť aj inou cestou, nie iba cez bitky, tresty a strach,“ vybavuje si Vierka.
Cesty dvoch prizeračiek, vtedy opatrovateliek, sa jedného dňa spojili. Náhodne sa stretli na detskom ihrisku. Povedali si pár viet, odvtedy sa už nekontaktovali. Aby nebolo náhod málo, narazili na seba aj v škôlke, do ktorej chodili deti, ktoré v tom čase prizerali.
„Keď som pred piatimi rokmi otehotnela, rozmýšľala som, čo bude s deťmi, ktoré opatrujem. Napadlo mi, že by ich mohla po mne prevziať Vierka. Mamina jednej klientskej rodiny, s ktorou sme obe spolupracovali, jej navrhla, aby sme začali niečo robiť spolu,“ hovorí Mirka.
Obe ženy sa preto rozhodli spojiť svoje skúsenosti a lásku k deťom. A tak vznikol na Slovensku špecifický projekt, zatiaľ jediný svojho druhu.
Keď rodiča oslovia prizeračky, ako prvé dostanú dotazník. „Pýtame sa ich, aké majú s deťmi rutiny, aké majú od spolupráce očakávania a podobne,“ vysvetľuje Vierka.
Keď sa uvoľní miesto jednej zo šiestich prizeračiek, oslovia rodinu, či záujem stále pretrváva. Nasleduje videohovor o zmluvných podmienkach a praktických veciach.
Ďalším krokom je osobné stretnutie v domácom prostredí rodiny. „Cieľom prvého stretnutia je, aby si najskôr sadli dospelé osoby. Treba to brať ako prvé rande a dať na intuíciu. Ak je tam čo i len malé zaváhanie z jednej alebo druhej strany, do spolupráce nejdeme,“ dodáva Vierka.
Keď všetko vyjde, dohodnú si tri skúšobné prizerania. Po nich sa definitívne rozhodne, či prizerajúcu osobu pridelia do rodiny.
To, ako prebieha deň v rodine, je už individuálne. „Zvyčajne je to tak, že prídem, porozprávam sa s rodičmi o tom, ako sa dieťa má, akú malo noc. Vychystáme sa, ideme von na ihrisko, na kávu a domov. Keď chceme ísť na nejakú akciu, vopred sa dohodneme s rodičmi, že pôjdeme napríklad do divadla či galérie,“ popisuje Vierka.
Spočiatku sa to javí ako bežné opatrovanie. Zásadný rozdiel je však v prístupe prizeračiek. Tie deti berú ako rovnocenných partnerov na spoločné trávenie času, nie iba ako zverené osoby, na ktoré musia dávať pozor.
Deťom sa snažia porozumieť. Kladú dôraz na ich prežívanie a chcú čo najlepšie pochopiť ich pocity. Každé správanie je prejavom toho, čo deti cítia, alebo niečoho, čo ich trápi. Preto je podľa ich slov dôležité dať im priestor na komunikáciu a nevysvetľovať si situáciu povrchovo.
Keď hlasno plačú na ihrisku, neutišujú ich, aby nerobili hanbu, ale snažia sa pochopiť ich emócie a dávajú im voľný a prirodzený priebeh.
„Je v poriadku, keď deti plačú. Je to správanie, ktorým vyjadrujú svoju emóciu. Nechať ich samých vyplakať za zatvorenými dverami detskej izby, to určite nie je riešenie. Mali by sme byť vtedy pri nich a nenechať ich v tom samých. Držme ich za ruku, ak chcú, objímme ich,“ tvrdí Mirka.
Keď deti vymýšľajú, nekričia na ne. „Je to iba krátkodobé riešenie,“ dodala Vierka.
„Ak majú deti silnú osobnosť, krik zafunguje možno párkrát. Potom budú voči nemu odolné a prestanú poslúchať. Čo urobíme potom, budeme viac kričať alebo ich zbijeme? Naopak, sú potom deti, na ktoré krik síce funguje, ale nevieme nič o ich vnútornom prežívaní. Poslúchajú iba zo strachu, pritom by v tej situácii chceli niečo úplne iné. Krikom či trestami potláčame ich osobnosť,“ doplnila Mirka.
Ako obe vysvetľujú, rešpektujúca výchova nie je o tom, že sú deti nad rodičmi nadradené a všetko si doslova vydupú. Práve naopak. Rešpekt je vzájomný a týmto prístupom ho podľa prizeračiek budeme v deťoch prirodzene pestovať.
„Rešpekt je o vzťahu a dôvere. Deti by nás mali rešpektovať preto, lebo nám dôverujú a majú nás rady, nie preto, lebo sa boja,“ myslí si Mirka.
Aj v rešpektujúcom prístupe platia určité pravidlá, ktoré si rodičia určia. Keď ich deti porušia, nedostanú trest ako taký, ale príde prirodzený dôsledok. Týmto spôsobom sa dokážu naučiť disciplíne a zodpovednosti.
Dôležité je nastaviť si hranice a vedieť si ich vymedziť. „Napríklad si chcú pred spaním pozrieť televízor, ale aj prečítať knihu. Dáme im teda na výber s tým, že ak budú pozerať rozprávku, na čítanie neostane čas a knihe sa venovať nebudú. A to je ten prirodzený dôsledok,“ vysvetľuje Mirka.
„Hranice nemajú slúžiť na manipuláciu detí, ale na to, aby sme ochránili našu jedinečnosť. Preto je dôležité vedieť si ich udržať. Vtedy sa učia rešpektu k nám, je to postupný proces. Možno budú plakať, hádzať sa o zem. Mali by sme ich prežívanie pochopiť, ale situáciu ustáť a hranicu určite neprekročiť,“ doplnila ju Vierka.
„A v tomto je tá výchova náročná, dodržať hranice. Dôsledky sa ťažko aplikujú na každú situáciu, pretože ich je veľa a na všetky treba nájsť riešenie. Musíme rozmýšľať a neskĺznuť do trestania. Vtedy si treba uvedomiť, čo vlastne robíme. Či deti chceme manipulovať a trestať alebo si vymedziť hranicu,“ dodala Mirka.
V rešpektujúcom prístupe okrem trestov chýbajú aj odmeny či pochvaly. Podľa prizeračiek deti nepotrebujú počuť, že sú šikovné, múdre a talentované.
„Takto v nich nevybudujeme sebahodnotu. Budú hľadať vonkajšiu motiváciu na to, aby sa cítili hodnotne. Pochvalami ich naučíme, že to, aké sú, závisí od názoru iných,“ poznamenala Mirka.
To však neznamená, že sa nemôžete spolu s nimi tešiť z ich úspechov a pokrokov. Namiesto chvály by sme podľa ich slov mali situáciu s nimi prežiť. Rovnako, ako keď s deťmi zažívame plač, aj v tomto prípade by sme sa mali zamerať na ich pocity.
„Keď nakreslia obrázok, nemusíme povedať, že je pekný. Opýtame sa ich, prečo to tak nakreslili, prečo použili také farby, vyjadríme záujem o dieťa a o danú situáciu,“ opísala Mirka.
Podstatou rešpektujúcej výchovy je teda podľa slov prizeračiek vzájomné porozumenie. Rovnako ako sa snažíme deti pochopiť my, vedieme ich k tomu, aby aj ony chápali nás a naše potreby. Aby vedeli, kde sú hranice, no zároveň rozumeli tomu, že sú nastavené obojstranne a nejde iba o nástroj rodiča na manipulovanie. Chceme, aby deti v nás cítili bezpečie a oporu, nie strach.
„Použila by som prirovnanie z knihy Kruh bezpečného rodičovstva. My ako rodičia tvoríme pre deti bezpečný prístav. Ak doma zažívajú rešpekt a pôjdu do sveta na šíre more ako lode, síce zažijú búrky, no majú možnosť vrátiť sa k nám, do bezpečia,“ povedala Mirka.
Rozhodnúť sa uplatňovať tento prístup v rodičovstve je náročné. Ide o veľkú zmenu, pretože väčšina z nás zažila iný typ výchovy. „V detstve nás nikto neučil vymedzovať si hranice a teraz to potrebujeme robiť vo vzťahu k našim deťom,“ hovorí Mirka.
Obe preto dodávajú, že rešpektujúca výchova nie je o tom byť dokonalým rodičom. Je prirodzené, že ako rodič občas zlyháme alebo niečo nevyjde podľa našich predstáv. Rešpektujúci prístup tkvie aj v tom, aby sme mali rešpekt a úctu voči sebe samým a necítili sa zle za to, keď sa niečo nepodarí.
Mirka s Vierkou aktuálne neprizerajú. Starajú sa o chod firmy, vzdelávajú svoj tím a snažia sa hľadať súlad medzi prizerajúcimi osobami a klientskymi rodinami.
Do svojho tímu prizeračiek a prizeračov stále hľadajú nových ľudí, aby mohli svoje služby poskytovať aj ďalším rodinám.
Nároky na nových uchádzačov sa príliš netýkajú dosiahnutého vzdelania či skúseností, záleží im predovšetkým na ľudskom prístupe a charaktere.
„Vieme, že naša služba je dostupná iba pre určitú skupinu ľudí a veľmi nás to mrzí. Chceli by sme to do budúcna zmeniť,“ dodala na záver Vierka.
Rešpektujúca výchova je založená na vzájomnom porozumení a rešpekte. Vzťah rodiča a dieťaťa je rovnocenný, no existujú v ňom určité hranice. V tomto type výchovy absentujú tresty, ale aj odmeny. Rodičia sa snažia pochopiť prežívanie a potreby svojich detí.
Na pozitívne vplyvy rešpektujúceho prístupu na vývoj dieťaťa poukazuje viacero výskumov. Využíva sa nielen v rodičovstve, ale aj v pedagogike.
Výskumníčka a pedagogička Darina Gogolová v príručke pre pedagógov Vychovávajme s rešpektom, budujme dôveru, stanovujme hranice uviedla, že by sme sa k deťom mali správať tak, aby nebola zranená ich ľudská dôstojnosť. Mali by sme si uvedomiť, že dieťa je taký istý človek ako ktorýkoľvek dospelý, ktorému nedáme facku preto, lebo napríklad rozlial mlieko. Podľa jej slov len rešpektom môžeme naučiť deti rešpektujúcemu správaniu.
Psychológ Pavel Kopřiva a jeho kolegovia z odboru sa tiež zhodli, že podmienkou úspešnej výchovy je okrem lásky aj rešpekt k deťom. „Rešpektovať deti znamená vedome sa vzdať mocenského, manipulatívneho prístupu k vzdelávaniu a výchove. Neznamená to, že deti si potom budú robiť, čo chcú. Existujú rešpektujúce, ale účinné spôsoby, ako im sprostredkovať potrebné hranice správania,“ píšu v knihe Rešpektovať a byť rešpektovaný.
Základné školy nemajú kapacity, situáciu by mohlo vyriešiť vyučovanie na dve zmeny. Ako vplýva popoludňajšie vyučovanie na psychiku detí? Vysvetľuje školská psychologička Lucia Koštáľová:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
