Klamstvá, polopravdy aj zatajovanie. Rodičia chcú svoje deti ochrániť pred bolesťou, ktorú môže spôsobiť smrť blízkeho človeka. Dobrý úmysel sa však v tomto prípade nemusí vyplatiť. Často si totiž dospelí neuvedomujú, že deti sú silnejšie, ako si myslia a o smrti sa s nimi môžu otvorene rozprávať.
Boli pri tragickej nehode autobusu v Spišskej Kapitule, pomáhali blízkym obetí pri šialenej jazde Dušana Dedečka či teroristickom útoku na Zámockej. Krízový intervenčný tím a psychológovia IPčka zasahujú tam, kde smrť dokáže vytvoriť hlboké jazvy na detskej duši. O to viac, keď sa s ňou dieťa stretne po prvý raz.
Za minulý rok na krízových linkách zaznamenali vyše 3200 telefonátov so žiadosťou o pomoc pri vyrovnávaní so stratou a smrťou blízkych. Volajú deti aj dospelí. Synovia, dcéry aj rodičia. Spolužiaci aj susedia. Mnohí sa často chcú iba porozprávať a nájsť pochopenie.
Podľa psychologičky Marty Marošovej je potrebné spoločnosť vzdelávať a informovať, ako o smrti hovoriť s deťmi, akým chybám sa vyvarovať a čo je pre dieťa v ťažkých chvíľach skutočne dôležité, pretože smrť je prirodzenou súčasťou života.
V článku sa dočítate aj:
Deti môžu prežívať smútok z rôznych dôvodov a stretávajú sa s ním už odmalička. Napríklad, keď stratia svoju obľúbenú hračku, no vnímajú aj zmenu bývania ako stratu bývania. „Závisí to od veku, či je dieťa na straty pripravené. Rovnako závisí od individuálneho vývinu, prostredia a jeho kognitívnej kapacity,“ hovorí psychologička Marta Marošová z IPčka.
Smútok, ktorý sa týka straty blízkej osoby, sa líši od veku. Deti do dvoch rokov sú prepojené s rodičom a stratu prežívajú spolu s ním. V tomto období je veľmi dôležité, ako smúti rodič, ich okolie a aké bezpečie vytvárajú pre dieťa. „Ide o to, aby dieťa v smútku nebolo samo a vedelo, že má pri sebe niekoho, na koho sa môže obrátiť,“ poznamenala.
Aj napriek tomu, že deti do piatich rokov nemajú vytvorený emočný slovník, dokážu prežívať smútkové emócie. Veľmi dôležité sú v tomto prežívaní vonkajšie zdroje, medzi ktoré patrí rodinné prostredie, priatelia a známi.
„Dieťa má v sebe aj vnútorné zdroje, ktoré si neuvedomujeme. Deti sú vo svojej podstate silné. Veľakrát ich chceme chrániť, ale nie je to potrebné. Oni smútok zvládnu. Je správne ich tomu vystaviť,“ hovorí psychologička.
Prežívanie smrti ďalej ovplyvňuje predškolské prostredie. Deti dokážu v tomto veku prežívať stratu, aj keď si neuvedomujú, čo je to smrť, pretože nemajú rozvinuté abstraktné vnímanie. Rozumejú tomu len deti, ktoré zažili v minulosti stratu napríklad domáceho miláčika. Podľa Marošovej je veľmi dôležité, aby rodičia boli dieťaťu veľkou oporou, veľa mu vysvetľovali a poskytli mu priestor pýtať sa a klásť otázky.
„Niekedy sa pýtajú otázky, ktoré nám môžu pripadať smiešne alebo nezmyselné, ale naozaj si musia poskladať obraz o smrti, o tom, čo sa deje s človekom a jeho telom. Keďže deti do šiestich rokov nedokážu rozlišovať medzi fantáziou a realitou, potrebujú naozaj pochopiť, že smrťou sa končí život človeka,“ tvrdí.
Deti na prvom stupni si už reálne vedia predstaviť, čo znamená smrť. Prichádza však obava o budúcnosť, že sa môže to isté stať im, blízkej osobe, alebo druhému rodičovi. Vtedy opäť potrebujú veľa podpory, ubezpečovania a vysvetľovania zo strany bezpečnej osoby.
Staršie deti zasa môžu mať strach, že keď dovŕšia vek zosnulého, postihne ich rovnaký osud. Aj vtedy zohráva kľúčovú úlohu komunikácia.
Marošová upozorňuje, aby rodičia deťom neklamali a nevystavovali ich polopravdám. „Ak im povieme, že človek odišiel, majú pocit, že sa ešte vráti. Treba im vysvetliť definíciu smrti,“ varuje, že dieťa potrebuje pochopiť, že človek sa už nevráti.
V puberte sa smútenie približuje k smúteniu dospelého človeka. Dieťa prechádza podobnými fázami – šok a popieranie toho, čo sa stalo. Následne fázou sebakontroly, ktorá trvá do večera v deň pohrebu. Vtedy príprava a organizácia pohrebu znemožňuje pozostalým podľahnúť emóciám. Po pohrebe môže dôjsť k regresii, kedy dieťa prežíva silné emócie, musí sa ventilovať cez častý plač až zúfalstvo. Hrozí, že nezvládne nároky každodenného života, prichádza apatia, úzkosť či depresívne symptómy.
Vyrovnávanie s ťažkými emóciami by podľa Marošovej nemalo trvať viac ako jeden až tri mesiace.
Posledná fáza – adaptácia, môže trvať pol roka až tri roky. V tomto období opätovne pozostalí nadobúdajú späť sebakontrolu a zvládajú nároky bežného života. Dôležité je, aby sa postupne návaly a frekvencie smútku znižovali.
Psychologička však pripomína, že sú deti, ktoré, naopak, nemusia vyjadrovať svoje emócie, pretože každý smúti vlastným spôsobom: „Vtedy musia vidieť, že aj okolie plače, smúti a že je to v poriadku. Potrebujú, aby ich dospelí previedli tým, ako má smútok vyzerať.“
Ak sa dieťa uzavrie do seba, môže to znamenať, že smútok nedokáže spracovať alebo chce chrániť rodiča. „Ak dieťa vidí, že rodič sa trápi svojím žiaľom, rozhodne sa, že už ho viac trápiť nebudú, a preto sa nepýtajú. Nechcú ho zaťažovať. Nikto nás nepozná lepšie ako naše deti,“ ozrejmila odborníčka s tým, že tento jav môže nastať v akomkoľvek veku.
„Dieťa je dôležité slovne podporiť: ‚Rozumiem, že sa takto cítiš. Je to veľmi náročné obdobie, som tu pre teba, kedykoľvek to budeš potrebovať,‘ netreba hovoriť, že čas to zahojí. Síce je to pravda, ale dieťa to vtedy nepotrebuje počuť,“ doplnila.
Pokiaľ dieťa nezvláda smútok, treba si všímať varovné signály prostredníctvom zmien v správaní či fyzických symptómov. „Môže prestať rozprávať alebo začne veľmi pútať pozornosť. V škôlke začne inokedy pokojné a vyrovnané dieťa búchať hračkami, rozbíjať ich, kričať na deti, biť ich deti. Naopak, dieťa, ktoré bolo predtým hravé, kontaktné a veselé, vyhľadáva zrazu samotu a izoluje sa od kamarátov. Deti, ktoré o smútku a strate nehovoria, sa môžu začať pomočovať, často mávajú bolesti bruška či hlavy, horúčky, oslabenú imunitu. Dieťa vždy nejakým spôsobom volá o pomoc,“ prízvukuje psychologička.
Rovnako zdôrazňuje, že je potrebné byť naozaj citlivý k zmenám, ktoré vykazuje dieťa a trvajú dlhšie ako dva týždne.
Marošová si spomína na prípad dievčatka, ktoré malo nočné mory hraničiace s nočnými desmi. „Zistili sme, že dievčatku zomrel dedo, na ktorého bola veľmi naviazaná, ale rodičia sa jej báli povedať, že zomrel. Snažili sa ju chrániť, a preto jej túto informáciu zatajili. Ona však vycítila, že sa niečo deje a prenieslo sa jej to do nočných môr,“ vraví.
Podľa psychologičky je naozaj dôležité, aby rodičia povedali dieťaťu pravdu. Najhoršie je, keď ho budú klamať a zavádzať či dávať mu falošné nádeje, že sa ten človek vráti.
„Mala som na terapii 14-ročného chlapca, ktorý mi hovoril, že mu v živote stále niečo chýba. Tvrdil, že nie je celistvý, že ho často prepadáva smútok a nevie, čo to je. Ja som sa potom rozprávala s jeho mamou, ktorá mi povedala, že tento chlapec mal dvojča, ktoré zomrelo pár dní po narodení. To však svojmu synovi nepovedali. Tí rodičia mali pozitívny úmysel, chrániť ho, ale jemu ten brat celý život chýbal,“ pre Marošovú to bol dôkaz, že dieťa musí vedieť pravdu.
Ťažké zážitky z náročných chvíľ môžu dieťa poznačiť na celý život. Traumy sa môžu preniesť aj do dospelosti. „Pokiaľ dieťa nemá dostatočnú oporu a odolnosť, trauma spôsobí na mozgu jazvu, ktorú je vidno na neuro zobrazovacích snímkach. Pokiaľ sa jazva nezahojí a dôjde k niečomu podobnému, tak môže to znásobiť tú prvú stratu alebo človek nebude zvládať straty celkovo,“ objasňuje Marošová.
Traumatická udalosť môže poznačiť predovšetkým deti, ktoré boli svedkami smrti alebo našli rodiča či blízkeho člena rodiny mŕtveho.
Ak dieťa javí dlhšiu dobu známky, že smútok nedokáže spracovať správnym spôsobom, je dôležité vyhľadať odborníka.
Psychologička sa vo svojej praxi stretla aj s tým, že rodičia chceli, aby úmrtie príbuzného oznámil dieťaťu práve odborník. „Nie je dobré, keď im to oznamuje cudzí človek. Mala by to byť blízka osoba, ktorú dieťa dôverne pozná a s ktorou sa cíti v bezpečí. V prípade dlhodobej choroby je zasa dobré, aby ho procesom previedol odborník,“ tvrdí.
Ako sme už spomínali, rodič by sa mal vyhnúť slovu „odišiel“. Podľa Marošovej treba použiť sloveso „zomrel“ v krátkych, stručných a jasných vetách. Rodičov by nemalo odradiť ani to, že dieťa sa bude veľa pýtať.
Aj napriek tomu, že detský svet je jednoduchý a vnímajú okolie cez metafory a rozprávky, nie je správne ani tvrdenie, že človek „odišiel do neba“. „Treba povedať, že človek zomrel, jeho telo už nežije, ale duša odišla do neba. Hlavne v prípade, ak ide o veriacu rodinu. Vždy sa pýtame rodičov, čomu veria, pretože to, čomu veria oni, tomu uverí aj dieťa,“ dodala, že opäť nie je správne, aby dieťa žilo v klamstve.
Nielen deti, ale aj dospelí sa potrebujú čo najskôr dostať do každodenného života. Do bežného režimu veľmi pomáhajú rituály. „Je veľmi dobré vytvoriť miesto, kde na človeka spomíname, kde máme jeho fotku, kde mu môžeme zapáliť sviečku. Nemusí to byť cintorín,“ vysvetľuje Marošová.
Tiež pomáha spomienková škatuľka, kam si môže ukladať veci, ktoré dieťa spájali s osobou, ktorá tu už s ním nie je. Pre dieťa je dôležitá hra a rozprávanie príbehov, navštevovanie miest, ktoré ho spájali so zosnulou osobou. Dieťa by malo mať voľbu, ktorú z týchto „spomienkových spôsobov“ si vybrať, čo sa mu najviac páči a pomáha mu to v prekonaní ťažkých chvíľ.
Vo všeobecnosti je podstatné mať s dieťaťom program, režim, záujmy, tráviť s ním čas na čerstvom vzduchu. „Aj prechádzky dokážu stabilizovať rozbúrené emócie,“ tvrdí psychologička.
Mnohých rodičov trápi v náročných chvíľach aj otázka pohrebu. Keďže deti do predškolského veku nerozumejú priebehu pohrebu a prostredie plačúcich ľudí môže na ich psychiku pôsobiť negatívne, rodičia by mali zvážiť ich účasť. Na druhej strane je dobré zamyslieť sa aj nad tým, či by blízke osoby zvládli starostlivosť o dieťa v čase pohrebu.
„Dieťaťu od šiestich rokov môžeme dať na výber, ale s tým, že mu vysvetlíme, ako to bude prebiehať. To isté platí aj pre tínedžerov a deti, ktoré na pohrebe ešte neboli,“ upozorňuje Marošová.
Rovnako dôležitá je istota. Dieťa potrebuje mať pocit, že blízke osoby sú na pohrebe aj pre neho, nie iba sami pre seba.
Dobrou voľbou môže byť aj odvedenie dieťaťa z pohrebu preč. „Rodičia by mohli mať po ruke osobu, ktorá dieťa veľmi dobré pozná a zoberie dieťa von alebo pri kondolencii mimo areálu k autu alebo do parku,“ dáva do povedomia psychologička.
Dieťa sa však na pohrebe môže podieľať aj iným spôsobom. Podľa Marošovej pozitívne vplýva na jeho smútenie práve rozhodovanie o nejakých veciach, aby vedelo, že aj ono je súčasťou a nie je obchádzané. „Dieťa môže rozhodovať o kvetoch, o venci alebo sa môže rozhodnúť niečo dať blízkemu do truhly, obrázok alebo fotku,“ vraví.
Psychologička však upozorňuje, aby rodičia nenútili deti o pohladenie zosnulého. U dieťaťa to môže vyvolať traumatický zážitok.
„Stretla som sa s tým, že chlapcom v tínedžerskom veku, ktorí niesli truhlu, sa nepovedalo, že sa truhla na konci otvorí. Keby to vedeli, tak by sa na zosnulého nepozerali. Dieťa musí byť vždy pripravené, pretože mu môžu z tej skúsenosti vyskakovať rôzne obrazy, keďže zosnulý môže vyzerať inak na pohrebe, často vyzerá inak, ako keď žil,“ vysvetľuje.
Marošová však aj tu pripomína, že dieťa zvládne oveľa viac, ako si myslíme, keď bude mať primeranú oporu v okolí a možnosť slobodne sa na čokoľvek opýtať.
Školských psychológov je málo. Viac sa dozviete v nasledujúcej reportáži:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
