Tehotenstvo, pôrod a následné zosúladenie s dieťaťom sú obrovským fyzickým a psychickým vypätím matky. Spoločnosť od žien očakáva, že materstvo bude pre ne prirodzené a príroda im sama napovie, ako sa majú o bábätko starať. Rodičmi sa však nerodíme, rodičmi sa stávame. S takzvanou popôrodnou depresiou bojuje až každá piata matka. Andrea je jednou z nich a opísala nám svoj príbeh o hľadaní materinskej lásky k dcére.
Andrei bola diagnostikovaná popôrodná depresia. „Úzkosť neodchádzala a bola so mnou nonstop asi rok,“ hovorí. Podľa vlastných slov jej veľakrát bežalo hlavou, že mamou nemala byť.
Popôrodná depresia sa môže začať od zhruba dvoch týždňov po pôrode až do roka, tvrdí Hana Celušáková, klinická psychologička a psychoterapeutka. „Epizóda trvá väčšinou pomerne dlho, od troch mesiacov až do roka. Keď sa to nerieši, môže to zostať aj oveľa dlhšie. Preto je dobré vyhľadať pomoc,“ radí odborníčka.
Tehotenstvo a pôrod sú obdobím väčšej miery zraniteľnosti. Emocionálne výkyvy žien priamo súvisia s hormonálnymi zmenami, na ktoré v podstate nemajú vplyv. Fyzické a duševné vypätie môže aktivovať staré psychické poruchy a zároveň spustiť nové.
Podľa odborných štúdií 50 až 80 percent matiek bojuje s takzvaným „popôrodným baby blues“. Okolo 20 percent trpí popôrodnou depresiou a nezanedbateľné sú aj ďalšie úzkostné poruchy. Ak majú ženy s materstvom problém, nie sú rozmaznané, ako často počúvame. Potrebujú pomoc.
„Tehotenstvo, pôrod a narodenie dieťaťa je rastová kríza, ktorá nás posúva, ale najprv nás rozloží a spochybní... Je normálne mať pochybnosti a učiť sa z nich,“ hovorí Hana Celušáková.
Počas popôrodnej depresie môžu mať matky problém so spánkom, nechutenstvom alebo, naopak, prejedaním. „Prichádzajú myšlienky, ktoré nie sú láskavé. Pocit zlyhania, znížená sebahodnota a chýbanie radosti v každodennom živote,“ vymenúva ďalej odborníčka.
Andrea bola vždy aktívna, plná energie a optimizmu. Svoju dcérku Sáru nadovšetko miluje. Cestu k nej však musela s vypätím všetkých síl nájsť. Zmenu na sebe samej začala pociťovať v poslednom trimestri tehotenstva. „Zrazu som mala pocit, že sa nemôžem najesť. Môžem si len poobede ľahnúť, cítila som hrču v krku,“ vraví Andrea.
Spomína aj na pocity bezprostredne po pôrode: „Keď malú vybrali, vôbec ma nezaujímala. Priložili mi ju k tvári, ale mňa to nejako netrápilo.“ O dcéru sa síce starala, no pri všetkom sa cítila neistá. To ju zožieralo.
V ťažkých chvíľach jej bol nápomocný manžel. „Príkladne sa o ňu staral. Keď som navrhla, aby sme ju na nejaký čas dali kamarátke, nesúhlasil. Dva mesiace ostal doma,“ povedala Andrea.
Matku malej dcéry hospitalizovali po tom, čo sa raz v noci zobudila a rozmýšľala, „ako toto ukončí“. „Nechcem tu byť, bude im lepšie bezo mňa,“ spomína na svoje pocity Andrea. Ani náznakom však nepremýšľala nad tým, že by ublížila dieťaťu.
Do najhoršej fázy sa Andrea podľa vlastných slov dostala, keď prestala mať akúkoľvek chuť starať sa o dcéru. Tvrdí, že nebola schopná čokoľvek robiť.
Návrat náklonnosti k dcére začala Andrea pociťovať zhruba po polroku. „Materinský cit, keď si povieš, že to svoje dieťa nedáš za nič na svete, asi po roku a pol,“ dodáva.
Klinická psychologička a psychoterapeutka vyzýva na systematickú prevenciu a skríning v oblasti popôrodnej depresie.
„Gynekologická starostlivosť v poradniach by nemala byť venovaná len fyzickému stavu matky, ale aj psychickému. Systémová pomoc je stále malá,“ tvrdí.
Prvým krokom by podľa nej malo byť vyhľadanie pomoci psychoterapeuta, no je dobré zvážiť aj lieky. „Je dobré, že máme lieky, ktoré vedia v tomto období výrazne zvýšiť kvalitu života,“ uzavrela.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
