Na niektoré situácie v živote sa vopred pripraviť nevieme a niekedy je práve v tom to skutočné čaro. Svoje o tom vie aj Nikola Richterová (33), bývalá hovorkyňa Profesie, ktorú osud zavial až do Fínska. Vzdala sa lukratívnej pracovnej pozície, pretože odišla žiť svoj sen. Dnes je šťastná ako nikdy predtým. Prečítajte si skutočný príbeh o človeku, ktorý sa nezľakol a šiel si za tým, čo skutočne chce.
Čo je to šťastie? Túto otázku si kladie čím ďalej, tým viac ľudí. Vnútorný pokoj a uspokojenie nachádzame každý v niečom inom. Niektorí sa otáčajú len za kariérou a peniazmi. Iní nájdu potešenie v záľubách či športe. No a pre niektorých je šťastie život v inej krajine a práca, na ktorú by to nikdy nepovedali.
Nikola Richterová mala všetko, čo si len mohla priať. Svojho času bola novinárkou, neskôr sa stala hovorkyňou Profesie. Okrem toho zastrešovala PR aj neziskovej organizácii, no vtom prišiel zlom.
Prestala byť šťastnou i spokojnou, trápili ju negatívne pocity. Až neskôr prišla na to, že išlo o úzkosť. Svoj život však vzala pevne do svojich rúk a dnes žije svoj najlepší život ako čašníčka vo fínskom Laponsku.
Nikola robila hovorkyňu šesť rokov. Približne po piatich sa však začala cítiť inak a vedela, že niečo nie je v poriadku. Ako sama hovorí, nikdy síce skutočne nevyhorela, no ak by žila ďalej tak, ako dovtedy, pravdepodobne by sa dostala až do tejto fázy. Všetko sa začalo s príchodom COVID-u.
„Mne sa stalo to, že ja som tej roboty mala viac. Informácie o práci boli veľmi žiadané, oslovovali ma médiá. Bola som za to rada. Ja keď vidím v práci zmysel, viem tým žiť. A to som spravila. Fungovala som štýlom, že som chodila do priamych prenosov aj o desiatej večer a potom som nedokázala oddeliť prácu od osobného života. Celkovo som to vnímala tak, že ja som tá robota. Že je to celý môj život,“ vysvetľuje Nikola na úvod.
Zo začiatku išlo o nadšenie, no to prešlo veľmi rýchlo do nepríjemných pocitov. Začali sa jej diať veci, ktoré nechápala, čo znamenajú. Až neskôr jej došlo, že išlo o úzkosť. Navyše sa začala cítiť veľmi prázdna a doslova v ničom nevidela zmysel. Ani v činnostiach, ktoré vo všeobecnosti považujeme za príjemné.
Vyskúšala preto beh, ktorý sa stal jej náplasťou. Skutočnej príčine svojich pocitov však nerozumela a neskôr sa všetko dostalo do štádia, kedy sa začala prejedať.
„To nebolo, že zjem niečo, čo mi chutí a zjem toho viac. Ja keď som mala problém, otvorila som chladničku a zjedla som všetko so všetkým a potom mi bývalo zle. V tých ťažkých stavoch som sa dostávala k jedlu. Toto bolo uvedomenie, že niečo je zle a že musím riešiť, prečo to tak je,“ dodala bývalá hovorkyňa.
Na Nikolu teda všetkého bolo až neprimerane veľa. Cítila sa doslova „vycucaná“ a unavená. Stres na ňu nečíhal len v práci, ale aj v osobnom živote. Prišla teda za šéfom s tým, že jednoducho potrebuje voľno. Navrhla mu, že buď dá výpoveď, alebo sa môžu dohodnúť aj inak. V práci sa rozhodli, že jej dajú možnosť vziať si neplatené voľno, alebo inak povedané sabatikal.
Počuli ste už o tomto slove? Ak nie, nezúfajte, pravdepodobne nebudete jediný. Na Slovensku totižto nejde o bežnú vec. Sabatikal zjednodušene znamená neplatené voľno (ale niekedy zamestnávateľ je ochotný zaplatiť časť mzdy, alebo aj celú). Ide o akúsi príležitosť načerpať nové sily, ktorú niektorí zahraniční zamestnávatelia ponúkajú po určitom počte odpracovaných rokov prakticky automaticky.
„Išla som na tri mesiace do Helsínk. Tam ani nešlo o to, kde som bola, ale že som konečne dostala čas na zamyslenie nad tým, čo vlastne robím. Zistila som, že som fungovala na autopilota. Ja som robila veľmi veľa vecí iba kvôli tomu, že to bolo zo zvyku a tiež preto, že som ani nemala čas zamyslieť sa nad tým. Keď som prišla do Helsínk, bol to šok. Ja som tam totižto nemusela robiť vôbec nič,“ hovorí Nikola.
Do Fínska sa vybrala preto, že tam bola ako študentka na Erazme a odvtedy to bolo jej snom. Tento svoj sen však neustále odkladala, lebo medzitým prišli aj iné sny a navyše, snažila sa byť stále lepšou a lepšou v práci.
„Naháňala som sa za úspechom, lenže ono na konci nikdy neprišlo uspokojenie, skôr ďalšie nároky sama na seba. Potom som už moderovala aj podcast, riešila som PR aj pre neziskovku, jednoducho dávala som si toho na seba veľmi veľa. Aj keď som zarábala nadpriemerne, aj tak mi to šťastie neprinášalo. Skôr nové povinnosti a bola som v zamotanej bubline,“ dodáva Nikola s tým, že vo Fínsku vlastne zistila, že dlhé roky žila veľmi rýchlo a že samu seba ani nepoznala.
Keď sa vrátila domov na Slovensko, na svojej pozícii hovorkyne odpracovala ešte viac než rok.
„Ja som sa cítila firme zaviazaná, že mi dala túto možnosť a že na mňa tri mesiace čakali. Nemali PR manažérku a hovorkyňu a za túto dobu za mňa museli pracovať niektoré kolegyne, plus mali sme zaplatený kontrakt s externou PR agentúrou. Ja som si to vážila, že mi dali túto možnosť, chcela som im pomôcť,“ spomína si Nikola.
Ako dodáva, firmu mala navyše skutočne rada. Ďalšia vec však bola aj to, že jednoducho potrebovala peniaze. Helsinki sú totižto pomerne drahé mesto a navyše, celé tri mesiace ťahala len z úspor. Chcela sa preto finančne vzchopiť a zamyslieť sa, čo ďalej. Pobyt na sabatikale ju však zmenil.
„Po roku som odišla a v júni 2023 som išla na úrad práce. Uvedomila som si, že už dlhšie som bola na svojej pozícii nespokojná, no bola som v takej začarovanej bubline. Niekedy som nevedela odísť aj kvôli tomu, že to bol aj akýsi status. Mala som svoju pozíciu a to ma celé zaklincovalo na pracovnom mieste, hoci som cítila, že to nebude úplne to, čo by som v tom momente chcela robiť,“ vysvetľuje Nikola.
Rozhodla sa preto, že aby sa zbavila takýchto myšlienok a aby sa prestala na iné pozície pozerať povrchne, mala by si vyskúšať úplne iné odvetvie. Podarilo sa jej získať si prácu vo fínskom Laponsku, čo pre ňu bola vysnívaná destinácia pre krásnu prírodu, ešte krajšiu zimu a, samozrejme, aj pre polárnu žiaru.
Z hovorkyne sa tak preorientovala na čašnícku a barmanskú prácu. Skúsenosti v tomto odbore prakticky žiadne dovtedy nemala.
Nikola otvorene priznáva, že sa na prácu čašníka pozerala tak, akoby ju mohol robiť úplne každý. Vôbec jej nenapadlo, že neovláda všetko, a to najmä pri tej barmanskej časti.
„Potom, keď som mala zaúčanie na à la carte, tak som si uvedomila, že je tam veľmi veľa činností, nad ktorými človek ani nerozmýšľa, že na tej pozícii musíš robiť a to ma prekvapilo. Zároveň ma to veľmi veľa naučilo. Sú ľudia, ktorí sa na niektoré pozície pozerajú povrchne. Táto skúsenosť mi ukázala, že ja som sa povrchne pozerala tiež,“ hovorí Nikola.
Svoju prácu dnes robí veľmi rada. Baví ju, že ju neunavuje psychicky, ale to, že je celý deň na nohách. Doslova ju napĺňa kontakt s ľuďmi aj konverzácie s hosťami. A mimoriadne má rada svoj život vo Fínsku.
Fínska spoločnosť funguje, samozrejme, trošku inak ako tá slovenská. Bývalá hovorkyňa vysvetľuje, že už počas sabatikalu vnímala rozdiely a niektoré sa jej veľmi páčili.
„Ono sa rozpráva, že Fíni sú uzavretí a že je ťažké sa k nim dostať. Je to o tom, že každý sa musí nejako rešpektovať a chvíľu to trvá. Ja sa však musím priznať, že mám najlepšie vzťahy práve s Fínmi a Fínkami. Vedieme pomerne hlboké rozhovory a naozaj si to užívam,“ vysvetľuje Nikola so smiechom.
Fíni sú podľa nej prirodzene sebavedomejší a je tomu tak preto, že nie sú zvyknutí súdiť druhých za ich názory, ktoré vedia, mimochodom, povedať vraj celkom ostro. V prezentácii svojich názorov sú tiež o dosť priamejší a to môže na niekoho pôsobiť drzo.
„Niekto môže niečo považovať za útok, iný to berie ako svoju bežnú komunikáciu. Mali sme zaujímavú vec, že raz nechal fínsky kolega veľmi špinavý bar. Kolega z Kosova, čo prišiel po ňom, mu nechal odkaz. Ten odkaz bol pomerne útočný a mal veľmi veľa výkričníkov. Keď prišiel do práce Fín a videl tento oznam, tak bol iba šokovaný, že kolega ho nenávidí a nechápal prečo,“ konštatuje bývalá hovorkyňa s tým, že Fíni nie sú zvyknutí na také odkazy, ako mávame my napríklad na toaletách.
Vo Fínsku by to vraj nebolo napísané ako odkaz, ale skôr ako odporúčanie. Išlo by vraj o niečo, ako: Prosíme vás, aby ste nehádzali hygienické potreby do koša. Nie tak, ako je to zvykom u nás - agresívna prikazovacia veta a samé výkričníky.
„Rozdiely sú, aj čo sa týka práce. Severania majú tendenciu jasne si stanoviť hranice. Dovtedy pracujem, takto to mám napísané a nie sú až takí ochotní zostávať nadčasy,“ hovorí Nikola.
Vo Fínsku si finančne prihoršila. Napriek tomu jej to však neprekáža. S menším príjmom totižto zistila, že mnohé veci vôbec nepotrebuje, bývanie jej navyše zabezpečil zamestnávateľ a dopláca len 150 eur. Má tam všetko, mimochodom, aj saunu.
„Čo sa týka hrubého príjmu, tak Fíni motivujú sezónnych pracovníkov tým, že keď človek zarobí do 14-tisíc ročne, tak neplatí daň. Ja mám momentálne nižšie daňové zaťaženie, ako by som mala na Slovensku a aj toto spraví veľa. Zamestnávatelia sa tu snažia motivovať ľudí, aby sem do Laponska prišli pracovať,“ vysvetlila nám.
Zaujímalo nás aj to, ako je to vo Fínsku s teplotami. Nikola vraj zažila najmenej - 38 stupňov, priemerne tam počas zimy mali - 20. Pre fanúšikov zimy ide skutočne o tú správnu krajinu, pretože letné teploty v Laponsku väčšinou nepresahujú hranicu 20 stupňov.
„Je zaujímavé, že tu cez leto neskáču teploty, pretože tu nezapadá slnko. Máme veľmi dlhé obdobie v Laponsku, kedy je stále svetlo. V decembri som zažila polárnu noc. To zase znamenalo, že sme mali skoro stále tmu. V lete sa to otáča a máme stále svetlo,“ dodala.
Spoločne sme sa porozprávali aj o tom, aké plány má Nikola do budúcna. Do Fínska sa totižto vybrala úplne sama, čo vidí ako výhodu, pretože ak chcela byť medzi ľuďmi, jednoducho sa s nimi musela ísť zoznámiť. Na druhej strane to však znamená, že na Slovensku zanechala prakticky celý svoj život.
„Momentálne mám kontrakt do konca marca v Rovaniemi, čo je posledné najsevernejšie mesto vo Fínsku. Ono je priamo na polárnej čiare. Moje plány vyzerali tak, že som chcela prísť v apríli na Slovensko. Ide o to, že na Slovensku mám rodinu, kamarátov aj svojho psíka, ktorý mi dosť chýba. Ale som veľmi naklonená k tomu, že by som si našla prácu vo Fínsku aj na letnú sezónu,“ hovorí s tým, že určite si však chce nájsť prácu na ďalšiu zimnú sezónu.
Vo Fínsku to totižto funguje tak, že mnohí ľudia sa jednoducho presúvajú. Počas zimy pracujú na severe, na letnú sezónu idú zase na juh. Mnohí tak nemajú vlastne jeden domov. Nevie však vylúčiť ani to, že by sa na Slovensko vrátila. Dostala tu totižto zaujímavú ponuku. Nikola hovorí, že baví ju vlastne aj to, že nevie, čo bude.
„Veľa ľudí bolo absolútne šokovaných, keď sa dozvedelo, čo som spravila, že som odišla z miesta hovorkyne a že idem robiť čašníčku. Ja mám pocit, že mne to dáva veľmi veľa do života, aj tie skúsenosti, aj to, ako sa pozerám na ľudí, ako spoznávam to, ako sa správajú ľudia v tomto odvetví. Mňa to profesijne posúva ďalej a príde mi, že mi to dáva omnoho viac, ako keby som z tej hovorcovskej poslednej pozície išla na niečo v mojom odvetví,“ hovorí Nikola.
Na záver hovorí, že skúsenosti z Fínska určite bude vedieť využiť a že zároveň nejde o nič, za čo by sa vo svojom živote mala hanbiť.
„Pozerajú sa na to niektorí ľudia divne, no ja chcem aj týmto celým príbehom ukázať, že to ide aj inak a že každá skúsenosť je úplne cenná, ak ju človek vie využiť,“ uzatvára.
Pozrite si archívnu reportáž o Fínsku, najšťastnejšej krajine sveta.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
