Hučanie motoru v ušiach, adrenalín v žilách a nádherná scenéria všade navôkol, no i riziko, ktoré vás núti pripevniť si prilbu o plecia, aby vám pri prevrátení nezlomila väzy. Lákadlo pre dobrodruhov po celom svete, Dakar ponúka zážitok, ktorý na tejto planéte nemá obdobu. Nie každý však vie, že jeho brány sú otvorené aj pre amatérov. Ako nám prezradil trojnásobný účastník, na účasť stačí mať silné nervy, skúsenosť s pretekaním v teréne a, samozrejme, istý rozpočet.
Rely Dakar napísala počas januára svoju v poradí už 47. edíciu a opäť na nej zanechalo svoju stopu aj Slovensko. Hoci Juraj Varga tentoraz neštartoval, slovenskí fanúšikovia i tak mali komu fandiť. Štefan Svitko si ulovil ďalšie elitné umiestnenie na motorkách do svojej zbierky a potvrdil, že nepatrí do starého železa. Jeho meno však nebolo jediné, pri ktorom svietila v grafike slovenská vlajočka.
Medzi autami v rámci amatérsko-historickej časti Dakaru, brandovanej ako Dakar Classic, do cieľa úspešne doputovali v kabíne ich Mitsubishi Pajera nadšenci Ľuboš Schwarzbacher s navigátorom Jurajom Ulrichom. Tento husársky kúsok sa im pritom nepodaril premiérovo, veď dvojica sa na najväčšej rely sveta zúčastnila už tretíkrát.
Čo musí obyčajný smrteľník pre tento neopakovateľný zážitok splniť? Koľko peňazí to stojí? Ako sa nestratiť v saudskoarabskej divočine? Na čo sa vlastne musí človek pripraviť okrem samotnej jazdy v teréne? V rozhovore nám poskytol odpovede práve úspešný účastník Ľuboš Schwarzbacher, pričom prezradil aj to, ako sa jeho láska k Dakaru zrodila, či aké ambície má na podujatí do budúcna.
Na šialenstvo ako Dakar sa asi človek neodhodlá bez toho, aby si najskôr preteky zamiloval v televízii. Spomínate si na úplne prvý moment, kedy vás Dakar očaril?
Pamätám si ten moment úplne presne. Bol som ešte malé dieťa a akurát som hral hru Len počkaj, zajac! Mala len štyri tlačidlá a vlk chytal vajíčka, ktoré mu zajac púšťal. Bolo to na motívy toho ruského seriálu. Tá hra sa dala hrať do skóre 999, no a v jeden večer som tam už skoro bol, vari 970 som mal, keď zrazu v telke išla reportáž so zábermi z Rely Dakar, kde akurát vyhral Čech Karel Loprais. Bola to láska na prvý pohľad, totálne ma tie zábery zhypnotizovali a na tú hru som zaraz zabudol. Od toho momentu som bol fascinovaný autami, púšťou a autami v púšti.
Na pretekanie na aute potrebujete komplica. Ako ste spoznali vášho parťáka do kabíny?
Keď som pracoval ako redaktor v slovenskej televízii, naskytla sa mi zaujímavá príležitosť. Prišiel k nám do redakcie istý pán menom Juraj Ulrich. Povedal, že sa akurát chystá na expedíciu na Islande s názvom Cesta do stredu Zeme a rád by obsadil voľné miesto v aute nejakým novinárom, ktorý by mu to vedel dokumentovať.
Samozrejme, keď mi to ponúkli, hneď som išiel. Mesiac sme putovali v Nissane Navara po nehostinnom teréne, lávových poliach, močiaroch či ľadovcoch a točil som z toho reportáže. Najlepšia služobka v živote. S Jurajom sme sa okamžite spriatelili a v ďalších rokoch sme si potom vyskúšali aj nejaké prvé off-roadové preteky spolu. Tie boli riadne divoké, po nehode sme ich nedokončili, ale hneď som vedel, že neboli moje posledné.
Z toho bodu asi už nebolo ďaleko k spoločnej dohode raz sa zúčastniť na Dakare.
Presne tak. Čoskoro sme sa začali o tom rozprávať a zaumienili sme si, že raz si postavíme tím a nájdeme partnerov, aby sme boli prvým slovenským autom na štarte Dakaru Classic.
Na Dakar sa vám napokon podarilo dostať v roku 2022, čo ste zopakovali aj o rok neskôr a akurát ste sa vrátili z vašej tretej účasti. Poďme si to teda rozobrať na drobné. Čo musí nadšenec, ktorý si chce zažiť Dakar Classic, urobiť pre kvalifikovanie po športovej stránke?
Netreba jazdiť žiadne profesionálne preteky a loviť na nich výsledky ani nič podobné. Stačí mať nad osemnásť rokov, pretekársku licenciu FIA alebo FIM, absolvovať nejaké hoci aj iba regionálne off-roadové preteky a mať auto, ktoré spĺňa všetky homologizačné predpoklady, prejde technickým preberaním a bude mať všetko v poriadku po administratívnej stránke. Ak to všetko splníte a, samozrejme, vyskladáte rozpočet, Dakar je váš.
Keď sa rozprávame o rozpočte, s akými ciframi musí nadšenec počítať pri svojej prvej účasti na Dakare Classic?
Tak v prvom rade musíte mať auto a od toho sa všetko odvíja. Či kúpite pretekárske alebo klasické sériové a iba ho prerobíte, alebo si ho len požičiate. Keď už máte auto, ktoré spĺňa všetky kritériá, musíte zaplatiť štartovné za dvojčlennú posádku, ktoré je 19-tisíc eur.
Tam sa to však nekončí. Potrebujete nejakú asistenciu, nejakého mechanika. Tam sa cena mení, podľa toho, v akom predstihu štartovné zaplatíte, no zhruba to je asi desaťtisíc za jedného. Fajn je však mať dvoch. Následne potrebujete ešte auto, do ktorého ich posadíte. Zaň je ďalšie štartovné, približne päť- až šesťtisíc, lebo skrátka organizátor vám ho musí preplaviť z Barcelony alebo Marseille do tej Saudskej Arábie trajektom a to stojí peniaze.
Keď sa na to pozrieme vo finále, za predpokladu, že ste autá nedostali od nejakej firmy v rámci, povedzme, dohodnutej spolupráce a kupovali ste si ich, tak by som ideálny rozpočet vyčíslil na 100-tisíc eur a viac. Ak chcete následne ísť ďalší rok alebo auto používať aj ďalej na niečo podobné, tak po takomto zážitku je nutné auto dôkladne ošetriť, vymeniť motor, brzdy, spojku, no a zrazu je fuč ďalších desaťtisíc.
Ľuboš Schwarzbacher sa narodil 14. októbra 1978 v Brezne, kde aj vyrastal. Vzdelanie získal na bilingválnom evanjelickom gymnáziu v neďalekom Tisovci a následne na bratislavskej Univerzite Komenského, kde vyštudoval dvojitý odbor žurnalistiky s politológiou.
Po dokončení vysokoškolského štúdia však na skriptá a odbornú literatúru ešte nezanevrel. Študentstvo si predĺžil ďalšími dvomi akademickými ročníkmi, ktoré strávil štúdiom biznis marketingu v Austrálii a následne španielčiny v Španielsku.
Jeho profesionálna kariéra bola potom pestrá minimálne tak ako tá akademická. Už popri vysokej škole sa stal novinárom pre rádio Twist a následne ho mohli ľudia dlhé roky sledovať na obrazovkách televízií STV a Markíza, kde pôsobil ako redaktor spravodajstva.
V roku 2010 následne z novinárčiny prešiel na profesiu hovorcu, keď s verejnosťou komunikoval za Dzurindovo Ministerstvo financií počas vlády Ivety Radičovej. Po jej rozpade z ministerstva odišiel a založil si PR agentúru HUGO BACH, ktorá ho živí aj v súčasnosti.
Auto pre asistenciu musí taktiež zdolávať púštny terén, alebo obchádza trasu po normálnych cestách?
Oni idú po normálnych cestách. Ich práca vyzerá tak, že zatiaľ čo my sa zobudíme o pol štvrtej ráno, aby sme sa vychystali, naraňajkovali a stihli náš pridelený štart, tak mechanici vstávajú tak o tri hodinky neskôr. Všetko v našom bivouacu zbalia, teda stoly, stany, kompresor, zváračku a nahádžu to do toho ich asistenčného auta.
Následne idú podľa svojho itineráru po štandardných cestách, normálne cez premávku, do nového bivouacu. Sú tam tak dávno predtým, ako sa my dotrápime s meranými úsekmi v divočine. Následne všetko, čo zbalili, znova rozložia, aby keď prídeme my z pretekov, tak sme rovno mohli dať auto na zdvihák a skontrolovať ho, doplniť vodu, vyfúkať piesok a prach. Je to celý zoznam, ktorý si treba odfajkať, predtým ako sa ide na večeru a veľký brífing.
Dakar nie je iba o adrenalíne pri zdolávaní ťažkého terénu v prekrásnej prírode. Na riešenie akých problémov sa musí človek, čo chce Dakar absolvovať, pripraviť?
V prvom rade si treba pripraviť pevné nervy na neustále opravy auta a potom aj na situácie, kedy napríklad s celým autom zahučíte do 30-metrového úseku mäkkého riedkeho piesku. To sa nám stalo teraz. Kopali sme pätnásť minút, dali sme lyžinu a auto sa posunulo o meter. To sme opakovali asi dve hodiny, kým nás nedobehol jeden kamión a vďaka Bohu nás dobré duše vytiahli.
Ak sa vám však také niečo nepošťastí, musíte pár hodín počkať na zberák, kamión organizátorov, ktorý ide posledný a zametá nešťastníkov, ktorých treba naložiť alebo odtiahnuť. Máme potom, samozrejme, aj nejaké príhody so stratením, no dnes už sú roadbooky s checkpointami také premakané, že pomerne rýchlo zistíte, že idete zle. Vtedy sa treba jednoducho po svojich stopách vrátiť k poslednému správnemu checkpointu. Chyba by bola, keby ste sa rozhodli nevracať sa a dostať sa na správnu cestu, povedzme, intuitívne...
Dakar je obrovským dobrodružstvom aj tým, že pretekanie po ťažkom teréne nie je vždy úplne bezpečné. Absolvovali ste už tri edície Dakaru. Prihodil sa vám nejaký moment, kedy vám nebolo všetko jedno?
Hneď moja prvá účasť na Dakare, v roku 2022, sa začala tým, že pred pretekmi tam vybuchlo jedno auto aj s jedným z organizátorov vo vnútri. Bulvárne médiá hneď písali o teroristickom útoku, no a hoci sme nepanikárili, tak minimálne sme zdvihli obočie. Na druhej strane, odvtedy začali chodiť brutálne kontroly a v tom bivouacu sa teraz naozaj cítite bezpečne.
Čo sa týka nebezpečia na trase, tak, samozrejme, aj na Dakare Classic sa dejú havárie, kotrmelce. Najmä v dunách sa tomu nevyhnete. Tam trvá, kým sa naučíte po nich jazdiť, zákonitosti ako záveterná a náveterná strana, nikdy nezastaviť na horizonte a podobne. Nemôžete ich ani vyletieť, lebo ak je na druhej strane diera, tak potom vám už zostáva iba zahrešiť, chytiť sa pásov a čakať, čo to spraví. Aj nám sa to stávalo zo začiatku, párkrát sme ohli plechy. Našťastie, auto bolo vždy pojazdné a my sme tiež boli celí. Veľmi dôležité je mať priviazanú prilbu o plecia, aby vám nezlomila väzy, keď sa prevrátite.
Ak by sa človek zranil, ako mu organizátori zabezpečia lekársku starostlivosť?
Sledujú nás cez satelit vďaka zariadeniu, ktoré má povinne každý v aute, volá sa to beacon. Máme tam zelené a červené tlačidlo. Ak sme okej, stlačíme zelené, ak stlačíme červené alebo dlhší čas žiadne, ozvú sa nám alebo rovno idú po nás. Na brífingu nám bolo povedané, že do pätnástich minút je pri nás jeden zo záchranárskych vrtuľníkov. To je rýchlejšie ako v Paríži.
Keby sa vás niekto opýtal, prečo ste investovali toľko peňazí, aby ste sa na tie preteky vrátili, ako by ste mu to vysvetlili?
Je to vášeň a jednoducho emócia, ktorá trvá dva týždne. Totálne dobrodružstvo. Nie každý to pochopí, ale je to podobné, ako snažiť sa pochopiť, prečo chce niekto vyliezť Mount Everest. Jednoducho byť tam, poradiť si s tým, pričom ste odkázaní iba na svoj stroj a na to, ako s ním viete zaobchádzať. Do toho tá úžasná krajina, neuveriteľné scenérie... Niekedy sa cítite extrémne maličký v tom veľkom priestore. Celý čas vám reve motor, a keď ho pri nejakom probléme vypnete, tak zrazu ste úplne sami v tichu, v divočine. Adrenalín a následne, keď to všetko opadne, je to neopísateľný pocit. Ak máte radi autá, zážitky a svet, je to podujatie pre vás.
Uvidíme vás na Dakare aj v ďalších ročníkoch, prípadne máte nejaký kariérny cieľ na tomto podujatí?
Presne tak. Rád by som sa pozrel aj za brány Dakaru Classic. Nemusí to byť nutne ako pretekár, ale pokojne ako asistencia pre nejakého profesionála. Tie naozaj najlepšie a najbohatšie tímy totiž idú často na preteky aj s dvomi posádkami, pričom tá druhá nejde na výsledok a čisto sa sústredí iba na pomoc tomu hlavnému pretekárovi, ktorý má výsledkovú zodpovednosť. Ak by som dostal ponuku, že niekto má pre mňa miesto v takejto ostrej asistencii, išiel by som do toho.
Pozrite si víťaza ankety frajer na záver z nedele z 26. januára.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
