Kým sa jeho rovesníci sústredili na najbližšiu písomku či piatkový večer, on zdolával Škandináviu na motorke. A zatiaľ, čo sa stresovali maturitou, on sa popritom pripravoval na cestu okolo sveta. Tá mu trvala šestnásť mesiacov, počas ktorých ho okradli, označili za špióna a dokonca na neho mierili zbraňou. On však vytrval, vytvoril svetový rekord a ukázal, že obzrieť si planétu môže skutočne ktokoľvek s chuťou a odvahou, aj s relatívne skromným rozpočtom.
Ján Drinka. Určite ste toto meno za posledné dva mesiace už niekde zachytili. Od polovice novembra sa objavuje v pomerne hojnom počte v slovenských médiách rôzneho druhu a existuje na to dobrý dôvod. Jeho nositeľ je totiž ďalším Slovákom, ktorý bude mať už čo nevidieť zápis v Guinnessovej knihe rekordov.
Rodák z Michaloviec sa totiž stal najmladším človekom, ktorý obišiel svet na motocykli. Tento pompézny prívlastok do životopisu si vskutku zaslúžil, veď od leta 2023 prešiel na svojom pionieri z garáže do garáže 51 839 kilometrov cez štyri kontinenty. Výprava, o ktorej snívajú mnohí, no málokto sa na ňu odváži aj v dvakrát vyššom veku, mu zabrala presne 501 dní.
Do Michaloviec sa vrátil za prítomnosti desiatok kamier pred niekoľkými týždňami a ako sám priznáva, už dávno prestal počítať rozhovory, ktoré odvtedy poskytol. „Naučil som sa, že limitom sú tri za deň,“ smeje sa čerstvo 21-ročný dobrodruh na úvod nášho zhovárania, počas ktorého nám porozprával o strastiach svojej životnej výpravy, ale aj o príbehu, ktorý tejto expedícii predchádzal.
Ján bol od detstva veľmi aktívny. Aby mama dokázala skrotiť jeho energiu, prihlásila ho na hokej, kde sa naučil disciplíne. Keď však v štrnástich objavil motorky, hokejka čo nevidieť visela na klinci a jeho osud bol spečatený. Nepriťahovali ho však ani tak adrenalínové zákruty off-roadu, ako býva u mnohých adolescentov zvykom, ale skôr diaľkové cestovanie bez ohľadu na povrch vozovky.
„Prvá motorka, ktorá sa mi dostala do rúk, bola babeta. Ešte som ani nemal vodičák. Musel som preto jazdiť v lese po neoficiálnej ceste, dlhej asi kilometer a pol, len hore a dole. Meral som si najazdené kilometre a tešilo ma, ako pribúdajú,“ spomína na zrod svojej posadnutosti, ktorá čoskoro prerástla do životného štýlu.
Leto je pre tínedžerov obdobím intenzívnej socializácie alebo priestorom na brigádu. Ján Drinka to však v roku 2021 zobral z iného konca a na svojej motorke sa vydal preskúmať Škandináviu. V tom čase už bol závislý na vôni benzínu a na počítaní najazdených kilometrov, ktoré už rátal na desaťtisíce.
Na jeho prvú veľkú misiu ho motivoval Pavel Suchý, český motorkár, ktorý v roku 2014 na Jawe 350 obišiel svet. Táto myšlienka sa zakrádala aj Jánovi v mysli už dlhšie, no na svetlo sveta vyšla práve v Škandinávii, pri sledovaní západu slnka s výhľadom na nórsky fjord za Trondheimom.
„Pôvodne som však chcel obísť svet iba krížom po severnej pologuli, čo by bolo asi 25-tisíc kilometrov. Cestou zo Škandinávie som sa preto vybral do Česka poradiť práve s Pavlom Suchým, a navštívil som aj jeho múzeum. Tam som videl dve staručké motorky, na ktorých v 50. rokoch novomanželia z Nového Zélandu obišli svet v rámci svojej svadobnej cesty. To ma priviedlo k nápadu absolvovať moju cestu na pionieri,“ spomína Drinka.
Ján Drinka prišiel na tento svet 16. decembra 2003 v Michalovciach, kde aj vyrastal. Na východné Slovensko nezvyčajné priezvisko má po otcovi, ktorý pochádzal z obce Bílkove Humence na druhej strane republiky. Jeho rodičia sa rozviedli ešte skôr, ako sa narodil, no keď sa na základnej škole naučil písať, poslal otcovi list. Stretli sa a spoznali, no osud im bohužiaľ viac spoločného času nedoprial a Jánov otec nedlho na to zomrel.
Mladý Michalovčan tak vyrastal v dome iba s mamou, ktorá si s ním a jeho prebytkom energie často nevedela dať rady. Čiastočne sa to vyriešilo hokejom, ktorý Jano začal hrávať na základnej škole. Tréneri mu dodali do života chýbajúcu mužskú autoritu, vďaka čomu sa naučil disciplíne. Následne nastúpil na Strednú odbornú školu obchodu a služieb v jeho rodnom meste, kde vyštudoval odbor výživa, ochrana zdravia a hodnotenie potravín.
V štrnástich rokoch si našiel nové hobby, jazdenie na motorke a to len doplnilo jeho už existujúcu posadnutosť diaľkovým cestovaním. Tieto dve záľuby spolu namiešali kokteil dobrodružnosti, ktorá sa stal pre Jána hlavným osobnostným znakom a po maturite ho doviedla k bláznivému počinu - šestnásť mesiacov dlhej ceste okolo sveta na pionieri.
Netrvalo dlho a z pôvodného plánu prejsť len severnú pologuľu vyrástla ambícia zdolať aj kompletnú Panamericanu, legendárnu trasu, ktorá spája Aljašku a Ohňovú Zem. Človek by si pomyslel, že takéto niečo si vyžaduje roky plánovania a niekoľko desiatok tisíc eur, a že by bolo rozumné to neuponáhľať.
„Keď si mladý, chýbajú ti peniaze, v strednom veku čas a v starobe chuť a energia. Povedal som si, že najľahšie sa ovplyvnia financie. Mojím cieľom bolo ukázať, že ani veľká expedícia nemusí byť finančne taká náročná, ako sa zdá,“ kontruje Drinka, ktorý sa v lete 2022 vrátil na štyri mesiace do Nórska, kde – ľudovo povedané - „drhol taniere“ a zarobil niečo cez 12-tisíc eur, čo poslúžilo ako solídny základ jeho rozpočtu.
View this post on Instagram
Svoju veľkú púť si naplánoval na obdobie po strednej škole. Počas maturitného ročníka úspešne získal pioniera a niekoľko sponzorov, ktorí jeho rozpočet posilnili o pár tisíc eur. Zrazu mal čas, energiu aj peniaze a všetko tak bolo pripravené na veľkú misiu. Pravda, okrem psychickej pohody Jánovej mamy.
„Nechcela ma pustiť už ani do Škandinávie, no vedela, že taký jednoducho som. Mala o mňa veľký strach, ale podporila ma a zvládla to, za čo jej ďakujem. Teraz, keď som sa vrátil, však vidím že jej to zo života niečo vzalo, čo ma mrzí. Beriem to ako daň, že to nie je len tak, odísť zdolávať svet. Vždy je tam nejaká cena, ktorú musíte vy alebo vaši najbližší zaplatiť,“ vystríha Drinka zo svojej skúsenosti.
Písal sa 3. júl 2023, keď Ján so všetkou slávou naložil svoj 60-kilový pionier na trojnásobok jeho váhy a vyštartoval z Michaloviec na východ, smer Moskva. Keby sa podľa svojich slov v predvečer štartu nebalil ako bláznivá ženská, možno by sa dalo ísť aj „na ľahšie“, ale rozhodol sa neriskovať. Veď nasledujúcich šestnásť mesiacov mal stráviť vo všetkých podnebiach a prostrediach, aké si len človek dokáže predstaviť.
Úvodnú štvrtinu cesty tvorila jeho jazda naprieč Ruskom. Iba minimum cestovateľov zavítalo do tejto krajiny od začiatku Ruskej invázie na Ukrajinu, a preto netušil, do čoho ide. Až na trochu prehnane podrobné skenovanie jeho motorky na hraniciach ho však najrozsiahlejší štát sveta pozitívne prekvapil, jazda mu odsýpala a potešili ho aj príjemní ľudia.
„Raz mi došiel benzín a zúfalo som čakal na záchranu. Prišli policajti, ktorí síce pomôcť nevedeli, ale spolu so mnou počkali, ďalšie auto v mene zákona zastavili a vodiča prinútili s hadičkou mi natankovať,“ spomína Ján na jednu zo svojich príhod. Vtipne dodáva, že najväčší problém v celom Rusku mu spôsobilo iba domáce mlieko, ktorým ho pohostili v jednej dedinke, a po ktorom ráno na toalete bojoval o holé prežitie.
View this post on Instagram
Po prekonaní Transsibírskej magistrály zamieril Ján do Južnej Kórey, odkiaľ sa plánoval presunúť do Severnej Ameriky. Práve táto krajina bola prekvapivo najväčšou výzvou jeho cesty. Vychytal tam sviatky, mal problémy s predĺžením povolenia na motorku a aj so samotným transportom pioniera cez oceán do Kanady. Len poistenie na motorku ho stálo 600 dolárov, a keď tam musel zostať dlhšie, jeho výdavky rástli.
„Myslel som si, že tu moja cesta končí. Minul som tam neskutočné peniaze, nevedel som sa dorozumieť a mal som aj veľké problémy s jedlom, prežíval som tam na akejsi nesolenej ryži z kelímkov a vifonkách. Najviac ma však trápilo, že som nevedel nájsť nikoho, kto by mi pioniera previezol cez Pacifik,“ hovorí Ján o problémoch, ktoré musel riešiť na ďalekom východe.
Napokon musel v Južnej Kórey pobudnúť až mesiac, čo bola jeho najdlhšia zastávka počas celej cesty. Vôľa nevzdať sa plánu, ktorý si pripravoval celú zimu, však bola silnejšia. V novembri sa mu podarilo dostať pioniera s celým nákladom do Vancouveru, odkiaľ pokračoval po Panamericane cez Kanadu a Spojené štáty smerom na Strednú Ameriku.
Ako sa tak na svojom pionieri rútil na juh slnečnej Kalifornie, začínal sa pripravovať na nové výzvy – trópy a španielčinu. Vari ešte väčším problémom ako vybavovanie očkovaní či neznalosť jazyka však v Strednej Amerike bolo, že bol európskym turistom.
Na hraničných priechodoch medzi Guatemalou, Hondurasom, Nikaraguou a Panamou síce úplatky priamo nepýtali, no aj tak sa ho pokúšali ošklbať na každom kroku a doláre ubúdali po desiatkach, ani nevedel ako.
„Platíte tam aj za potvrdenie o vydaní potvrdenia alebo za fotokópiu vodičáku, ktorú si pýta pán s kopírkou za chrbtom, no posiela vás vytlačiť si ju do vedľajšej budovy. Navyše, v každej krajine je iná mena a karty neberú. Takže na tej hranici, ktorá mimochodom vyzerá ako trhovisko, musíte najprv nájsť borca, ktorý vám peniaze zamení a pritom bojovať, aby vás neokradli,“ hovorí Ján sarkasticky a dodáva, že úplný bonbónik bola Nikaragua.
View this post on Instagram
„Tam mali pred pár rokmi nejaký problém s Európskou úniou a odvtedy tam robia Európanom problémy. Mňa označili pre istotu za potenciálneho špióna a kvôli môjmu Instagramu aj za spoločensky vplyvnú osobu. Skúmali mi každú nálepku na pionieri a všetko, čo som zdieľal na Facebooku od roku 2016, si zapísali do spisu,“ hovorí Ján, ktorý navyše v Strednej Amerike, konkrétne v Hondurase, zažil aj najväčší bezpečnostný malér celej cesty.
„Ani som v tej krajine neplánoval nocovať, ale nestihol som ju prejsť a zastihla ma tma. Zastavil som na kraji jedného mestečka pri lese, avšak neďaleko bol dom. Pani domáca sa zľakla, že ich idem okradnúť a vzápätí vybehol jej syn a mieril na mňa so zbraňou. Život mi prebleskol pred očami. S rukami nad hlavou som sa pomaly otočil a vrátil sa k motorke. Našťastie ma nechal odísť, ale v živote som sa tak nebál,“ spomína Drinka.
View this post on Instagram
Ak sa Ján na svojej ceste obzvlášť na niečo tešil, tak to bolo Peru. Prekrásne peruánske Andy zarastené pralesom, stretnutie s domorodými kmeňmi a bájne Machu Picchu však pre neho paradoxne skončili sklamaním.
Podľa jeho slov je krajina už značne poznačená turizmom a miestni v belochoch vidia iba zdroj peňazí. Aby toho nebolo málo, v džungľou pokrytých horách čelil aj najväčším problémom so zháňaním jedla a vody.
„So supermarketmi tu počítať veru nemôžete. Jedol som na trhoviskách alebo street food, čo tam nejaká gazdiná navarila polievku alebo mäsko z lamy a predávala to kamionistom pri ceste. Keď som však už niečo našiel, aspoň to bolo väčšinou dobré a lacné. Za 1,20 eura sa dalo zohnať veľké jedlo,“ spomína na kulinársku stránku krajiny Inkov.
View this post on Instagram
Po Peru prišla Bolívia, kde si Ján splnil sen návštevou legendárnej soľnej pláne Salar de Uyuni. Čelil tu však aj najkritickejšiemu zádrhelu celej cesty – krádeži. Keď raz stál na semafóre, priamo z motorky mu ukradli kompletný kemping vrátane stanu, v ktorom spával posledný polrok. S dochádzajúcim rozpočtom sa ocitol v ťažkej situácii.
Keď však na svojich sociálnych sieťach zdieľal príhodu so svojou, v tomto bode už pomerne početnou fanúšikovskou základňou, stretol sa s veľkorysými reakciami. „Veľa ľudí mi napísalo, že mi chcú poslať peniaze. Napokon som dostal toľko, že som mohol predĺžiť svoju cestu a z Ohňovej Zeme ešte zamieriť aj späť na sever, cez Uruguaj až do Brazílie,“ vysvetľuje, ako prišlo k finálnemu predĺženiu jeho, už beztak, dlhočiznej expedície.
Po nešťastí v Bolívii mu osud prial aj tým, že mu do cesty zoslal českého motorkára Zdeňka. Ten mu v Santiagu, hlavnom meste Čile, daroval nový stan. „Nebol síce tak perfektný ako ten, čo mi ukradli, ale nemohol som byť vyberavý,“ priznáva Ján, ktorého čakala posledná veľká skúška ohňom na svojej ceste – Patagónia. Do zeme ľadovcov totiž dorazil neskôr, ako plánoval, a musel tu tak čeliť juhoamerickej zime.
Kvôli mínusovým teplotám, krátkym dňom a silnému bočnému vetru na nekonečných dlhých pláňach, kde na civilizáciu narazil iba každých 200 kilometrov, postupoval slimačím tempom. Nádherná príroda a ochotní domáci mu však pomohli doraziť až do vytúženej Ushuaie. Všetky príhody z cesty, ktoré si poctivo celý čas spisoval do denníku, raz zverejní v knihe, no ochutnávku s nami zdieľal predsa len aj z Argentíny.
„Aj tu som stretol fajn policajtov. Pozvali ma na stanicu a počas služby vytiahli vínko. Popíjali sme a okolo druhej ráno sa rozhodli, že si ideme zastrieľať na značku. To som nepovažoval za dobrý nápad, tak som ich radšej ďalej nalieval, až kým to o piatej ráno nezapichli, pričom jeden to tam celé označkoval a druhého vyplo s pištoľou visiacou z opasku. Síce mal neutíchajúci zločin v tej chvíli smolu, ale možno som zabránil katastrofe,“ smeje sa Ján a následne priznáva, že práve vlasť Lionela Messiho či pápeža Františka bola zrejme jeho najobľúbenejšou destináciou.
„Najviac ma prekvapili Argentína a Brazília. Boli tam skvelí ľudia, dostupné ceny, lacný benzín, krásna príroda. Keby som si však mal vybrať, tak asi Argentína. I keď je pravda, že tí ľudia tam boli možno už trochu extrém. Až príliš sa zaujímali. Začal som sa preto pred nimi schovávať niekde za roh, vždy keď som si dával prestávku, no bola to výzva, lebo som musel stále vidieť aj na pionier," hovorí so smiechom mladík z Michaloviec.
V Brazílii to bola ochutnávka, no až po návrate domov do Michaloviec zistil, aké je to byť celebritou. Ako však tvrdí, vôbec mu to neprekáža a pozornosti sa neplánuje vyhýbať ani v ďalších týždňoch. Chystá sa totiž na prednáškovú šnúru po Slovensku a možno aj Česku. Cení si každú pozvánku na rozhovor či diskusiu, pretože vníma, že ho to posúva v umení verejnej komunikácie. Nie je to však sláva, čo je pre neho po návrate domov najväčšou zmenou.
„Je pre mňa veľmi zvláštne byť znovu doma. Keď mám zlý deň, zrazu si uvedomím, že nemusím večer riešiť, kde a ako budem spať alebo čo budem jesť. Rok a pol som bol pojazdným bezdomovcom a zrazu mám opäť domov. Je to obrovská mentálna úľava a som zrazu vďačný za veci, ktoré som predtým ani nevnímal,“ zamýšľa sa Ján.
View this post on Instagram
Na našu finálnu otázku, či sa mu teraz nebude život zdať nudný, odpovedá energicky: „To určite nie. Keby ma aj začala nudiť rutina, vždy si viem vymyslieť ďalšiu, ešte šialenejšiu expedíciu – napríklad najhoršie cesty sveta. Moja filozofia je, že cesty ma nikdy neprestanú baviť, ak tam bude nejaký možný neúspech,“ uzatvára rozhovor Ján Drinka, oficiálne najmladší človek, ktorý obišiel svet na motocykli.
Pozrite si reportáž s Jánom Drinkom z dňa 3. júla 2023, kedy na svoju púť ešte len vyrážal.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
