Hrával v oboch pražských veľkokluboch, ako tínedžer očaril slávny londýnsky klub. Veľmi sľubná kariéra sa však začala rozplývať v momente, keď svet zasiahla pandémia koronavírusu. Jeho však COVID ovplyvnil ešte vážnejšie. Teraz hrá futbal na amatérskej úrovni a predáva domy.
Patril medzi najvýraznejšie talenty ročníka 2003. Odmalička cibril svoje nadanie v najslávnejších českých kluboch, aby následne zamieril do akadémie vychýreného anglického tímu.
Christián Veliký mal našliapnuté na veľmi slušnú kariéru, no tá nateraz mala opačný smer. Sčasti za to môže aj pandémia koronavírusu, ktorá ho zabrzdila v najhoršom možnom čase.
Keď sa rozhodovalo o jeho futbalovej budúcnosti, vstúpil do všetkého COVID a z veľkého sna prišla krutá realita. Svoj príbeh nám exkluzívne vyrozprával samotný rodák z Košíc.
„Futbal som však nezačal hrávať tam. Každý víkend som s rodinou chodil do Jastrabia nad Topľou, odkiaľ pochádza otec. Tam ma začal trénovať a po čase som začal aj hrávať,“ spomína na svoje začiatky v útlom veku Christián.
Predsa len však po krátkom čase zamieril do metropoly východu, kde vlajkovým klubom bolo vtedajšie MFK.
„Okrem toho som chodil hrávať za vekovo starších žiakov do Čane, no v Košiciach som dlho nepobudol. Hrávali sme na mnohých turnajoch a na jednom z nich si ma všimli zástupcovia pražskej Sparty,“ ozrejmuje.
Sparťanom bolo jasné od prvej chvíle, že ide o veľký talent. „Spomínam si, že som bol už vtedy nezlomný a pre víťazstvo som urobil všetko. Myslím, že aj technicky som patril medzi najlepších. Pozvali ma preto na skúšku, kde som uspel,“ pokračuje.
Christiána tamojšie podmienky doslova uchvátili: „Okamžite som vedel, že tam chcem ísť, rovnako tak doma o tom nebola žiadna polemika, napriek náročnému cestovaniu.“
„Prvý polrok som dochádzal s otcom vlakom len na víkendy na zápasy. Bolo to náročné. V piatok poobede po škole som sadol na vlak, cestoval osem - deväť hodín, prespal, v sobotu ráno odohral zápas a potom sme šli naspäť. Aspoň som sa počas cesty učil do školy. Takto to trvalo šesť mesiacov,“ dodáva.
Následne sa do Prahy presťahovala celá rodina, ktorá ho po celý čas plne podporovala.
„Otec vždy chcel, aby som sa posúval čo najskôr do lepšieho. Bezprostredne po príchode do Sparty bolo vidno obrovské rozdiely. Či už vo výchove, v podmienkach či v intenzite tréningov. To sa, myslím, ukazovalo aj v zápasoch, kde sme sa lepšie dokázali konfrontovať s mužstvami z popredných futbalových krajín,“ rozmieňa na drobné.
Na Letnej sa mu páčilo, veď okrem kvalitných zápasov mal aj iné zážitky, akými sa nemôže pochváliť hocikto.
„Chodili sme podávať lopty na majstrovské zápasy A-tímu, stretávali sme sa s hráčmi, ktorí chodili na naše tréningy. Zobrali si na starosť deti, ktoré hrali na rovnakých pozíciách ako oni a vysvetľovali im, čo ako majú robiť. Bolo to príjemné,“ spomína si.
Napriek takpovediac idylke však prišiel zvrat. „Po asi dvoch rokoch odišiel do Slavie náš tréner. Jeho nástupca mne a asi ďalším šiestim chalanom už nedával toľko príležitostí, čo sa odzrkadľovalo aj na našej výkonnosti. Všetci sme preto zamierili za naším dovtedajším koučom do Slavie,“ odôvodnil presun k mestskému rivalovi.
Dres „zošívaných“ si na seba obliekal štyri sezóny a ako priznáva, rozhodol sa vtedy správne. Tvrdí, že atmosféra v tíme bola lepšia.
„Viac sme si navzájom rozumeli. Nielen my, odídenci zo Sparty, ale aj zvyšok tímu nás prijal veľmi dobre. Prejavovalo sa to aj vo výsledkoch, veď dovtedy sme Slaviu porážali, ale potom sa karta obrátila. Po asi roku ma posunuli k o rok starším hráčom, čo mi veľmi pomohlo, lebo konkurencia bola podstatne väčšia,“ priznáva.
Jeho herný progres presviedčal aj reprezentačných trénerov, keďže sa pravidelne objavoval v najcennejšom drese vo výbere do 15 rokov. A účasť v slovenskom drese bola zlomová.
„Šiel na reprezentačný zápas, kde bolo veľa skautov. Po tomto stretnutí mi môj vtedajší agent povedal, že ho ohľadom mňa kontaktovalo viacero klubov. Spomínam si na Manchester United, West Ham, Juventus a pár ďalších. Otázkou bolo, či chcem ísť na skúšku do každého alebo si vyberiem len jeden z nich, a po skúške sa rozhodnem, či sa mi tam páči,“ predostrel Veliký.
Spomedzi gigantov voľba padla na „kladivárov“.
„Odmalička som chcel ísť do Anglicka, to bol môj veľký sen. Keď som videl, ako sa tam starajú o hráčov, aké majú podmienky, aký vzťah tam hráči majú k futbalu, ihneď som sa do toho celého zamiloval. Bol som sa tam pozrieť asi trikrát, ale neváhal som. Po skúške som bol ihneď rozhodnutý, že tam chcem ísť,“ hovorí s nadšením.
Košičan vedenie presvedčil natoľko, že trvalo na tom, aby pôsobil v Londýne ešte predtým, než bude vekovo oprávnený podpísať zmluvu. Pol roka preto s nimi len trénoval.
Až v máji 2019 preto oficiálne podpísal s West Hamom dvojročný nováčikovský kontrakt, ktorý bol hodnotený na úrovni profesionálnej zmluvy. „Dostával som mesačnú odmenu, pričom klub mi hradil ubytovanie či stravu,“ doplnil.
V novom klube sa mu celkom darilo a užíval si prostredie.
„Hrával som v tíme do 18 rokov, kde sa mi aj darilo a bavilo ma to. V zápase proti Leicesteru som dokonca strelil dva góly. Neraz medzi nás zavítal kapitán prvého tímu Declan Rice či jeho spoluhráč Mark Noble. Prišli nám aj cez polčas dávať rady, prípadne pogratulovať po úspešnom zápase. Viackrát sa mi pošťastilo trénovať s áčkom,“ povedal.
Na prvý pohľad bezstarostný svet však začal dostávať prvé trhliny.
„Od začiatku to bolo celkom náročné s jazykom, ich prízvuk mi robil problémy. Hoci bol so mnou v tíme krajan Sebastián Nebyla, ktorý mi veľa pomáhal, nevedel som sa akosi zžiť s prostredím. Myslel som si, že časom to zvládnem, ale nestalo sa tak,“ priznáva.
Keď po roku Nebyla odišiel, skepsa sa len zväčšovala. „Zostal som sám. Stále som bol veľmi mladý a ďaleko od všetkých blízkych. To bolo na moju psychiku dosť ťažké. Človek nevedel ani vypnúť, keďže mal stále v hlave len futbal,“ hovorí.
Aj napriek týmto peripetiám nebol v tíme len do počtu a bola reálna šanca, že by si vo West Hame vybojoval profesionálnu zmluvu. Na jar 2020 však aj do jeho života vstúpil COVID.
„Nakazil som sa a, nanešťastie, mal som ťažký priebeh. Mesiac som musel byť zavretý v karanténe, keďže som bol viackrát pozitívny. Keď som sa už chcel vrátiť, nemohol som, lebo sa mi ťažko dýchalo a pri väčšom fyzickom pohybe som takmer odpadával,“ vyťahuje podrobnosti o svojom stave.
Christián preto v rámci možností len cvičil v posilňovni. „Celkovo ma dôsledky trápili viac ako štyri mesiace. Chcel som sa vrátiť do formy čo najskôr, ale stačilo mi na bicykli odbehnúť sto metrov a zabielilo sa mi pred očami. Nemohol som poriadne spávať, následne som bol unavený, nemal som silu,“ dopĺňa.
Celé to preto malo logické vyústenie: „Tým, že som bol dlho mimo a ťažko som sa dostával do záťaže, mi West Ham zmluvu neponúkol.“
Ako priznal, na jednej strane bol smutný, ale prevažovala skôr radosť.
„Videl som novú možnosť, a síce byť bližšie k rodine a posunúť sa medzi mužov. Spočiatku som trénoval s Košicami, aj hral pár zápasov, a potom som zamieril do Ostravy,“ hovorí.
V Baníku však pobudol len štyri mesiace, aj to v rezervnom tíme.
„Sľubovali mi, že postupne budem dostávať priestor v prvom tíme, no nestalo sa tak. Naskytla sa preto možnosť ísť do Českých Budějovíc. Povedali mi, že nebudem síce hneď hrávať, ale že budem s nimi trénovať a zvykať si na prostredie,“ pokračuje.
Nastala však podobná situácia ako vo West Hame.
„Opäť som bol psychicky na dne. Bol som tam sám, spoluhráči boli prevažne starší, mali už založené rodiny. Čím ďalej, tým viac som bol presvedčený, že sa potrebujem vrátiť na Slovensko. Futbal ma síce napĺňal, ale veľmi ma deptalo, že som v byte sám,“ načrtol.
Na začiatku roku 2022, v 19 rokoch, tak bol bez angažmánu. Tento stav platil do jesene.
„Za tie mesiace som sa dával dokopy psychicky, občas som trénoval s TU Slávia Košice, zápasy som začal hrávať až neskôr. Bol som v kruhu rodiny a kamarátov. To mi veľmi pomohlo a som za to vďačný,“ priznáva.
Christián bez okolkov hovorí, že psychické zdravie je už pre neho viac než futbal.
„V poslednom čase ho hrávam pre zábavu. V lete 2023 ma oslovil môj brat, či nechcem ísť do Medzeva do štvrtej ligy. Verím, že sa ešte niekam v budúcnosti môžem posunúť, veď ešte nie som až taký starý,“ hovorí univerzál, ktorý pôsobil na pozícii podhrotového útočníka či stredového zakončovateľa.
Jedným dychom dodáva, že sa stále snaží na sebe pracovať, fyzicky aj psychicky.
„Potreboval som získať pokoj a rovnováhu. Keď som mal futbal, mohol som po dvojhodinovom tréningu robiť hocičo, poprípade som ešte absolvoval hodinový osobný tréning a mal som voľno. Teraz som však zodpovedný sám za seba. Skúsil som si život futbalistu, no prechod je ťažký, veľa hráčov to nezvládne,“ tvrdí.
V súčasnosti sa okrem hrania na amatérskej úrovni venuje svojej práci, ktorá ho živí.
„Pracujem v otcovej firme. Mám na starosti predaj a výstavbu domov a dodávateľské služby. Je to taká kancelárska robota,“ hovorí.
Ako priznal na záver svojej spovede, ak by to bolo možné, jednu vec by už teraz spravil inak.
„Nedávno sme sa s otcom zhodli, že bolo chybou odísť v takom mladom veku do Anglicka. Vtedy sme si to neuvedomovali, no teraz sme o tom presvedčení. Mal som ešte zostať v Česku a napredovať tam. Škoda,“ uzavrel Veliký.
Boj o top šestku Niké ligy vrcholí:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
