„Víno, pizza, makaróny!“ Ikonickú pesničku najprv sprevádzal národný sen o finále, kde sa chystal i prezident Havel, potom krutá krivda. Také boli majstrovstvá sveta 1990, pre Slovensko i Česko tretie najúspešnejšie v histórii a zároveň posledné pod spoločnou vlajkou. Krajina čerstvo vyslobodená z okov starého režimu šla do Talianska predviesť revolučnú slobodu. A možno keby v nej západný svet stále nevidel postkomunistickú, mala by slávna značka „Czechoslovakia“ teraz nie dve, ale aj tretiu medailu.
Medzi MS 1990 a ME 2024 nájdeme nejednu paralelu, veď Československo vtedy v kvalifikácii narazilo na Luxembursko i Portugalsko. A práve po bezgólovej remíze v Lisabone mohlo spokojne zarezervovať letenky.
Národ ponorený do „nežnej“ viery v lepšie časy túžil dosiahnuť veľký úspech. Ten aj dosiahol. A nebyť veľkej nespravodlivosti vo štvrťfinále s Nemeckom, mohol byť ešte väčší. Budúcoročné majstrovstvá Európy sa konajú práve v Nemecku, ktoré Slováci na veľkom turnaji nikdy nezdolali. Nastal po 34 rokoch čas na revanš?
Ale poďme pekne poporiadku. Reprezentácia, ktorá pred MS 1990 na svetových šampionátoch za 28 rokov ani raz nepostúpila zo skupiny, mierila sedem mesiacov od štrngania v uliciach vyzváňať na dvere svetových gigantov.
„Mali sme ideálny vek a výbornú formu. Chceli sme sa predať a tak aj hrali. Možnosti po revolúcii sa zlepšili, už nebolo treba čakať do tridsiatky,“ otvára debatu Ľubomír Moravčík, ktorý popri upratovaní domu pre TVNOVINY.sk zahrabal aj v spomienkach.
A historicky najlepší odchovanec Nitry na mundiale vôbec nebol jediná hviezda. V bráne Stejskal, pred ním Kocian, Kadlec, Bílek či Weiss, stred obletovali Chovanec, Kubík i kapitán Hašek, na hrote zas úradovali „bomber“ Skuhravý alebo Ivo Knoflíček. Mančaft trénerov Jozefa Vengloša a Václava Ježka rozhodne nebol do počtu.
„Pán Ježek bol emotívnejší, pán Vengloš zase pokojný pragmatik a skvelý odborník. Hráči zo zahraničia mohli za komunizmu reprezentovať len sotva, no on sa bez váhania vzoprel režimu. Mňa zavolal z Nemecka, zariadil i nomináciu Knoflíčka a Kubíka, ktorí kvôli 'úteku' za hranice nezasiahli do kvalifikácie. Obaja boli Slavisti, najmä Sparťania, ktorých vytlačili zo zostavy, sa chvíľku hnevali. Ale na majstrovstvách nám výrazne pomohli,“ pridáva pre našu redakciu legendárny, ako celá jeho generácia, Ján Kocian.
Žreb zaradil Čechoslovákov do skupiny A - medzi Taliansko, Rakúsko a USA. Tím okolo Ivana Hašeka začal fantasticky. Deklasovaním Spojených štátov (5:1) len dosvedčil, že s ním na MS rozhodne treba počítať.
„Záverečný turnaj je vždy o dobrom vstupe a ten sme mali, víťazstvo ešte väčšmi stmelilo kolektív. Skórovali sme krátko po výkope a potom hneď z rohu navýšili. Amerika nemala silu, aby stav 2:0 otočila,“ opisuje Moravčík, ktorý na úvodný gól asistoval Tomášovi Skuhravému.
Sebavedomí Rakúšania sa sami pasovali za čierneho koňa turnaja, v príprave skolili aj Maradonovu Argentínu. Že by na ich účet mohol postúpiť štát ešte vlani bitý komunizmom, nepripadalo v úvahu.
Ale v druhom stretnutí základnej časti bolo všetko inak. Michal Bílek sa pri penalte síce pošmykol, no bolo to skôr rakúske ego, ktoré padlo. Triumf 1:0 rozlúskol postupovú matematiku. A kabína si už s úsmevom nôtila hymnu „Víno, pizza, makaróny!“
„Oslavy? Ako sme vedeli kopať do lopty, tak sa aj zabaviť. Ale historky z talianskych barov zostávajú medzi nami,“ ani po troch dekádach nezradil partiu Kocian.
„Susedné krajiny, rovnaké ambície, tribúny 50 na 50. Jeden z najlepších zápasov, aké si pamätám. Oslavy boli bujaré, ale bez extrémov. Na druhý deň sme mali voľno, tak sme si, ako sa hovorí, užili dlhšiu večierku,“ žmurkol Moravčík, ktorý s Kocianom počas MS býval na izbe.
Proti Taliansku nešlo o nič a zároveň o veľa. V hre bola prvá priečka skupiny, a teda teoreticky i lepšia východisková pozícia vo vyraďovacích bojoch. Farby domáceho výberu hájili esá ako Maldini, Baresi, Ancelotti či Baggio.
„Usporiadateľov“ poslal do vedenia Schilacci (naj strelec MS), ale Stanislav Griga vyrovnal. Postranný rozhodca však dvihol zástavku, hlavný rozpažil ruky. Neplatí.
„Ofsajd? Nikdy v živote! Zrušil nám čistý gól. V dnešnej dobe by to VAR uznal aj trikrát,“ stále pohromží Ján Kocian, ktorý situáciu pre zdravotné problémy presne videl z lavičky.
So spoluhráčmi sa tak po prehre 0:2 museli uspokojiť s druhým miestom. „Pavúk“ play-off im pochopiteľne uplietol náročnejšiu cestičku. „Neuznal nám absolútne regulárny gól, ale to by Taliani museli opustiť Rím, diplomacia je silná vec. Cesta cez Uruguaj či Írsko, akou šli oni, by pre nás určite bola schodnejšia,“ dvihol obočie Moravčík.
V osemfinále tak Čechoslovákov čakala veľká neznáma - Kostarika. Zverenci trénera Vengloša si však dianie na trávniku naplno užili. Latinoameričania vyfasovali štvorku.
„Bomber“ Skuhravý, s piatimi gólmi druhý najlepší strelec celých MS, sa hetrikom predal Janovu. Kontrakt podpisoval tajne, na hoteli, o štvrtej ráno.
„Hralo sa 22. júna a vtedy sme sa s Mirom Kadlecom narodili. Prišli naše manželky, dostali sme torty, šampanské, uzavretý hotel, bazén, na to sa nezabúda. Plus krásny darček – postup do štvrťfinále,“ pochvaľuje si Moravčík, ktorý si na narodeniny pripísal ďalšiu krásnu asistenciu.
Mančaft smeroval medzi osmičku najlepších tímov sveta. Vyzvať obrovského favorita na zlato - Nemecko. Krajina žila v eufórii, reprezentantom doma fandili všetci. Aj politické špičky.
„Vaše pôsobenie na MS a postup do štvrťfinále má v našej vlasti veľký ohlas. Vaša vôľa po úspechoch je porovnateľná s úsilím našej spoločnosti. Rád by som bol s vami, no neodkladné povinnosti spojené s menovaním novej vlády a voľbou prezidenta 5. júla mi velia zostať v Prahe. Chcel by som vás však ešte vidieť na ihrisku – a najmä v Taliansku. Pohľad do môjho programu mi navráva, že 8. júla mám voľný deň,“ odkazoval Václav Havel.
Ôsmeho júla bolo na pláne finále.
Z „krabieho“ štadióna v Bari sa Čechoslováci presunuli do Milána. Na objednanom hoteli nefungovala klimatizácia. Drobné komplikácie akoby predpovedali, že čosi visí vo vzduchu.
San Siro malo v ten deň vypredané, z tribún hučalo 75-tisíc fanúšikov. Nemci sa pod taktovkou Franza Beckenbauera spoliehali na mená ako Illgner, Kohler, Matthäus, Völler alebo Klinsmann. Čakali ľahký duel, lenže ich súper si veril.
„Taktika znela príliš to neotvárať, mali sme rešpekt, ale aj dosť sebavedomia. Nemci boli pre nás ako z inej galaxie, no vedeli sme, že aj my máme hráčov schopných podržať loptu či prejsť 1 na 1,“ loví v pamäti Kocian, pred 33 rokmi jasný šéf federálnej obrany.
V 25. minúte vletel do šestnástky Klinsmann, jemne síce zavadil o nohu Františka Straku, ale pádu poriadne pridal. Rakúsky rozhodca Helmut Kohl však bez rozmyslu ukázal na biely bod. Matthäus – 0:1.
„Keď si to tisíckrát pozriem, tak tisíckrát poviem, že to nafilmoval,“ krúti hlavou Kocian, Futbalista roka 1990.
„Pred výkopom sme si ani neuvedomovali, že píska Rakúšan, no potom vám to docvakne. Aj keď si človek pozrie zábery, vidieť, že s nimi komunikuje viac než je obvyklé. Veru, neprial nám. A možno zohralo rolu i to, že sme vyradili Rakúsko,“ povzdychol si vysoký stopér.
Celkom identická situácia neskôr nastala na opačnej strane. Teda vlastne, vôbec nie identická. Slováci i Česi majú preto dodnes na muža s píšťalkou ťažké srdcia.
Dvadsať minút pred koncom do šestnástky Nemecka vtrhol Ľubomír Moravčík. Pierre Littbarski mu prišliapol nohu, dokonca ho vyzul. Rodák z Nitry padol na zem. Lenže arbiter onemel. A hra pokračovala ďalej.
Moravčík vyzutú kopačku od jedu vykopol do vzduchu, Kohlovi ju ukazoval ako dôkaz. No za dožadovanie sa spravodlivosti videl druhú žltú a šiel pod sprchy.
„Že duel Nemecka rozhoduje Rakúšan? Kravina. Netuším, prečo to FIFA dovolila. To je ako keby Slovákom píska Čech, žiadna logika. Keď mi niekto stúpi na nohu, vyzuje kopačku, a nezáleží, či na rohu šestnástky alebo v päťke, je to predsa jedenástka! Vtedy ma miesto toho vylúčil, trošku nespravodlivé nie? Nevidel, poviete si, alebo vidieť nechcel? Už nie je medzi nami, tak ho nebudeme ohovárať,“ po desaťročiach len mávne rukou vtedy 25-ročný tvorca hry.
Desať mužov na trávniku sa rozzúrilo. Hralo vabank, výborne, favorita hrýzlo. Ten znervóznel, kazil, odovzdal dominanciu.
Čas na vyrovnanie žiaľ ubehol prirýchlo. Knoflíček zahodil dobrú šancu, benjamínok Němeček stopercentnú. Venglošovci po hvizde šampionátu mávali na rozlúčku.
„Arrivederci, Miláno. Tak sme teda skončili. Bolo to krásne a nebolo toho málo. A predsa sa človek neubráni pocitu sklamania,“ konštatoval smutným tónom jeden z reportérov. A keď sa naši vrátili domov, Nemci po tretí raz brali zlato.
V tíme mali samé hviezdy, napriek tomu potrebovali pomoc „vyššej“ moci. Možno keby medzi Západom a Východom existovala rovnosť, kompetentní by si nedovolili odpísať čerstvo postkomunistickú krajinu. Inými slovami, ako tvrdia mnohí, ukradnúť jej medailu.
„Delil nás krôčik. Mohli sme sa dostať ďaleko, takto sme vypadli s majstrami sveta. Boli sme Československo, ktoré padlo z neba a postúpiť musia tí veľkí, inak to nebude ani o sto rokov. Objektívne, ak by sme s Nemeckom hrali desaťkrát, možno raz vyhráme, raz remizujeme, ale osem by sme prehrali. No práve v tom jednom zápase sa môže stať čokoľvek. Nuž, nestalo sa. Ale už sa nehnevám, veď to by som musel byť naštvaný 33 rokov,“ pousmial sa Moravčík.
„Ťažko povedať, či to bolo naše maximum. Nemci hrali 75 minút lepšie, no za snahu sme si zaslúžili aspoň predĺženie. Avšak, diskrimináciou to nenazývam. „Sudí“ dopustil viacero omylov, na oboch stranách, ale dovolím si tvrdiť, že viac na tej našej,“ doplnil ho exspoluhráč Kocian.
S ohľadom na unfair skutočnosti, posledný turnaj pod jednotnou vlajkou bol pre históriu Československa tretí najúspešnejší. Veď na podobný úspech Slováci i Česi čakajú dodnes.
„Nesklamali sme, zažiť majstrovstvá sveta bolo fantastické. Prišli za nami rodiny, krásne spomienky a priateľstvá vytrvali. Vždy, keď sa stretneme, rozjasá to srdcia. Prišiel som z Plastiky Nitra a šampionátom si naštartoval kariéru, z ktorej dodnes žijem. A mnohí to majú podobne,“ vďačne vraví Moravčík, ktorého výkony na MS vystrelili do francúzskeho Saint-Étienne.
„MS boli pre mňa vrcholom kariéry, aj mladší odo mňa sa na základe nich dostali do sveta. V osobách trénerov Vengloša a Ježka sme mali mentorov, ktorí neuveriteľne utužovali partiu. Vychovávali nás, veď sme potom viacerí takisto viedli slovenskú alebo českú reprezentáciu. Aj tento pohľad svedčí, že to bola silná generácia ako futbalistov, tak osobností. Aj keď som sa vrátil do klubu, v Nemecku uznali našu kvalitu. Človek je s odstupom rokov na to hrdý,“ pýši sa Ján Kocian, bývalý obranca St. Pauli, kouč Eintrachtu Frankfurt, ale aj slovenskej reprezentácie.
A keď sme na začiatku písali o paralelách, Slovensko si v lete zahrá na majstrovstvách Európy, ktoré organizuje práve Nemecko. Nastal po 34 rokoch čas na revanš?
„Poviem ako je. Strašne by som si prial, aby sme v skupine dostali Nemecko. Sú momentálne aj ľahšie zdolateľní, ako nejaké Španielsko či Portugalsko. Či naši majú na štvrťfinále? Nechcem predbiehať, ale vôbec tam nemusia ísť s malou dušičkou,“ zakončil Kocian.
„Po žrebe budeme múdrejší. Dostať sa medzi top-osmičku by bol fantastický úspech, potom už nastupujú silné kalibre. Treba byť skromný, ale veriť,“ ešte doložil Moravčík.
Slovensko Nemcov na veľkom turnaji nikdy nepokorilo, Československu sa to naposledy podarilo v roku 1976, vo finále majstrovstiev Európy. Tak nech je tento počin i krutá krivda spred 34 rokov motiváciou do dneškov.
Revanšovať sa v Nemecku môže aj Peter Pekarík. Oporu národného tímu čaká už štvrtý veľký šampionát. Viac v našej reportáži:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
