Je skôr výnimkou, než pravidlom, aby slovenský futbalista získal titul v poprednej európskej lige. Pred pár dňami sa to v Holandsku podarilo Dávidovi Hanckovi. S otcom Jánom sme si zaspomínali na kľukatú cestu jeho syna za úspechom. Neraz aj pomerne tŕnistú.
Končiaca sezóna 2022/2023 bola zo slovenského futbalu z hľadiska úspechov reprezentantov jedna z tých úspešnejších.
Po tom, ako Stanislav Lobotka získal s Neapolom taliansky titul, ho krátko na to holandským primátom napodobnil Dávid Hancko.
Kým špílmacher Lobotka pôsobí pod Vezuvom tri roky, univerzál Hancko zamieril do Feyenoordu len minulé leto.
Pre tím hrajúci na štadióne De Kuip ide o obrovskú udalosť, veď Eredivisie sa mu podarilo vyhrať prvýkrát od roku 2017.
Obrovskú eufóriu však prežívajú aj príbuzní Dávida, ktorí boli prítomní na majstrovských oslavách.
„Ešte aj s odstupom času sa občas pozastavím, či to je naozaj pravda. Dokonca sa mi v noci snívalo, že Dávid je holandským majstrom. Na to som sa zobudil a pár sekúnd som si myslel, že to bol, žiaľ, len sen. Potom som však nejako precitol a upokojil sa, že tomu tak naozaj je,“ rozhovoril sa pre TVNOVINY.sk Dávid otec Ján Hancko.
Už v jeho prvých slovách bolo počuť dojatie, no to sa znásobilo pri zmienke o Dávidových začiatkoch v obci Kamenec pod Vtáčnikom pri Prievidzi.
„Keď si na to spomeniem, tak ma to dojíma. Tiež som bol aktívny futbalista. Keď mal dva-tri roky, prirodzene, že som ho brával na tréning a on si tam kopal s loptou. Odmalička ho to bavilo, majstrovstvá sveta vo futbale 1998 sledoval na VHS kazete častejšie ako rozprávky,“ vyťahuje spomienku pán Hancko.
Keď mal Dávid asi päť rokov, začal trénovať s prípravkou. „Postupne ma klub oslovil, či by som nešiel pomáhať s trénerstvom. V Kamenci sme strávili asi štyri sezóny, následne sa ako deväťročný presunul do Prievidze,“ ozrejmuje.
Už počas pôsobenia v Baníku sa začal prejavovať jeho talent. „Oslovil ho jeden z tamojších trénerov, či by nechcel ísť na turnaj za vekovo vyššiu kategóriu. Šlo o chalanov ročníka 1996, hoci Dávid je až neskorá „deväťdesiatsedmička“. Hrával teda proti o takmer dva roky starším.
Nevynikal preto silou či postavou, ale musel veľmi intenzívne používať rozum,“ vysvetlil Hancko starší.
Vzápätí vyťahuje z talóna historku, ktorá súvisí práve s Dávidovým „hendikepom“.
„Počas pôsobenia v Prievidzi sme hrali prípravný zápas so Žilinou, ktorý Dávidovi celkom vyšiel. Tréner súpera prišiel po stretnutí za mnou a pýta sa ma, že či poznám toho malého hráča. Netušil, že som jeho otec. Vysvetlil som mu, že je o rok a pol mladší od ostatných a že ide o môjho syna. Začudoval sa, no asi Dávid na neho urobil dojem, keďže nás onedlho kontaktovali zo Žiliny. To mal asi 12 rokov.“
Vedenie ich pozvalo na tréning, Dávid absolvoval rôzne testy, rodičom ukázali akadémiu.
„Ja som však bol veľmi opatrný. Poznám viacero hráčov, ktorí v takom veku odišli od rodiny, zo zázemia, a po čase sa neúspešne vrátili. Väčšina toto nezvládne,“ upozorňuje otec nášho reprezentanta.
Po asi týždni prehovárania však Dávid zahlásil, že chce ísť pod Dubeň.
„Povedal som mu: ‚Dávid, vždy bude konečné rozhodnutie na tebe a budem ťa v ňom podporovať. Keď to tak veľmi chceš, v poriadku, skúsime to,“ dodal otec.
U „šošonov“ sa zdokonaľoval a už tradične preskakoval svoje vekové kategórie. Aj vďaka svojej univerzálnosti.
„Odmalička vedel hrať na rozličných postoch. Tým, že mladší dorast Žiliny mal v ofenzíve pomerne veľkú kvalitu a tréneri chceli, aby hrával, spravili z neho ľavého obrancu. Prekvapilo ma to, lebo on obrancu nikdy nehral,“ povedal otec Ján.
Veľký benefit mu zrejme dopomohol k ďalšiemu smerovaniu jeho kariéry. Na začiatku jeho prvej sezóny v staršom doraste vypadlo trénerovi zopár hráčov, a tak sa Dávid ocitol na pozícii ľavého útočníka.
„Za tri zápasy mal na konte sedem gólov, vrátane hetriku na Slovane. Keďže to bolo proti takémuto súperovi, na ktorého sa chodia dívať aj zástupcovia zahraničných klubov, dostával sa čoraz viac do ich povedomia,“ nazdáva sa Ján Hancko.
Dávid sa postupne posunul do juniorky Žiliny, popritom trénoval aj s prvým tímom. Sľubný rozvoj však prerušilo nepríjemné obdobie. Prišla prvá únavová zlomenina nohy.
„Najskôr ho chceli operovať, no usúdili, že sa to zrastie aj bez zákroku. Žiaľ, po asi šiestich týždňoch sa mu to zlomilo nanovo. Dlahu nosil dvanásť týždňov. Viacmenej sa znova učil chodiť, veď spočiatku robil len asi desaťcentimetrové kroky,“ opisuje patálie svojho syna Ján.
Keď už sa zdalo, že je chmáram koniec, prešiel asi polrok a tú istú metatarzálnu kostičku si zlomil na druhom priehlavku. Hoci to napokon všetko dobre dopadlo, trvali tieto peripetie rok a pol.
Toto obdobie však dalo rodine Dávida Hancka poriadne zabrať aj po psychickej stránke.
„Po druhom zranení som prišiel za ním nemocnice. Pozrel na mňa so slzavými očami a hovorí: ,Ocino, ty si myslíš, že niekto bude chcieť hráča s dvomi zlomenými nohami?´
Keď dosiahne nejaký úspech, vždy sa mi vybaví táto jeho veta, ako leží na tom lôžku. To ma takmer vždy dojme,“ hovorí chvejúcim sa hlasom Ján Hancko.
Určite si na toto spomenul aj pri jeho prvom veľkom transfere. Dávid totiž v lete 2018 ako dvadsaťročný prestúpil za takmer štyri milióny eur do talianskej Fiorentiny.
Vo Florencii však zotrval len jednu sezónu. Na jeseň odohral dva zápasy – polčas a v druhom jednu minútu, na jar to bolo o stretnutie navyše. Dvakrát to bola plná minutáž a raz 57 minút.
V slovenských kruhoch panoval názor, že tento krok Dávidovi nevyšiel. Otec Ján s tým však až tak nesúhlasí z dvoch dôvodov.
„Fiorentina mala v tom čase podpísaných asi 60 hráčov. Viacerí z nich sa vôbec chceli presadiť do prvého tímu. Dávida si nechali ako druhú voľbu na pozíciu ľavého obrancu. Nebolo to ako v Žiline, že keď bol dvanástym hráč mužstva, tak mu niekde našli miesto,“ spresnil.
Podotýka, že keď Dávid dostal šancu, chytil ju za pačesy. „V každom jednom stretnutí, ktoré odohral, nesklamal.“
Druhý dôvod je, že Dávid bol odrazu akoby v inom svete.
„Nastavenie všetkého, podmienky, zázemie, to sa skutočne nedá so Slovenskom porovnávať. Dávid sa ocitol na tréningu s hráčmi ako Dušan Vlahovič či Federico Chiesa, ktorí už v tom čase mali veľkú kvalitu a neuveriteľný potenciál. On bol s nimi zrazu v každodennej konfrontácii,“ vysvetľuje.
Na druhej strane si Ján Hancko myslí, že jeho syna pôsobenie na Apeninskom polostrove zocelilo. „Prešiel si náročnými chvíľami, vďaka čomu rýchlejšie dospel.“
Po tejto skúsenosti sa Dávid priblížil k domovu. Odišiel totiž na hosťovanie do pražskej Sparty.
„Na prvý pohľad sa to javilo ako krok späť. Ale časom sa potvrdilo, že tam je väčší tlak, než bol vo Fiorentine. Tá keď je v lige v strede tabuľky, nie je to žiadny prepadák. Ale ak Sparta nevedie českú ligu, je to zlyhanie,“ uviedol.
Hoci Dávid toho v Serii A veľa neodohral, v jeho novom pôsobisku sa to malo zmeniť. Čakalo sa od neho, že potiahne mužstvo. On si však dal veľmi záležať na tom, kam pôjde.
„Považoval za dôležité, či sú chalani skutočný kolektív aj mimo ihriska. Hoci ovládal angličtinu a vedel sa už dohovoriť aj po taliansky, chýbal mu materinský jazyk. Len v ňom mohol vyjadriť všetky pocity. Veľmi ho oslovil aj prístup športového riaditeľa Tomáša Rosického,“ priblížil detaily Dávidovho rozhodnutia zamieriť do metropoly Česka jeho rodič.
Ján Hancko mu však povedal aj jednu pre neho nezabudnuteľnú vetu: „Dávid, tak tento klub ťa poriadne preverí. Najmä po psychickej stránke.“
Jedna z opôr slovenskej reprezentácie však všetok tlak zvládla na výbornú. Počas troch rokov na Letnej sa Dávid vypracoval medzi najlepších hráčov klubu a ku koncu bol aj kapitánom.
„Je to obrovská prestíž. Nestáva sa to často, aby Slovák nosil kapitánsku pásku v jednom z najslávnejších českých klubov. Veľmi som na neho hrdý,“ priznáva Ján Hancko.
Dávid však uplynulé leto cítil, že by sa už mohol posunúť ďalej, že asi na to má. Okrem iných sa ozval aj Feyenoord.
Športový riaditeľ a tréner tímu sa veľmi snažili, aby ho získali. Volali mu dohromady asi osemkrát. Feyenoord na jeho miesto nikoho nedotiahol, zameral sa len na neho. Tréner to na Dávida skúšal aj tak, že mu povedal: ‚Dávid, mal som nejakých hráčov, ktorí si odchod z klubu vynútili tak, že povedali, že sú zranení a budú, pokiaľ ich nepustíme.“
Slovák však na takúto hru odmietol pristúpiť. „Povedal mu, aby sa nehneval, ale že on taký nie je a že toto nepovie ani im, ak ho naozaj chcú. Chcel sa so Spartou rozlúčiť slušne.“
Po necelom roku je jasné, že z tohto obchodu vyťažili všetci.
„Sparta zarobila, oba kluby majú titul, Dávidovi sa darí a je v Rotterdame spokojný. Tým, že tréner Arne Slot predĺžil zmluvu, nepochybujem o tom, že si spolu zahrajú Ligu majstrov,“ uzavrel rozprávanie o svojom synovi Ján Hancko.
Pozrite si reportáž k titulu Hancka s Feyenoordom:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
