Populárny hokejista sa vyjadril aj k nášmu účinkovaniu na MS a trénerovi reprezentácie.
Patrí k mladším hráčom zo zlatej generácie, hoci, paradoxne, göteborgské zlato mu vo vitríne chýba. Branko Radivojevič je prototypom neúnavného srdciara, ktorý nehviezdil pre bohatú bodovú produkciu, ale odmakanú čiernu robotu. Po skončenej sezóne sa rozhodol zavesiť korčule na klinec, pri hokeji ale zostal. V súčasnosti pomáha v materskej Dukle Trenčín, kde okrem funkcie športového riaditeľa robí aj asistenta trénerovi Jánovi Pardavému.
Čo sa dočítate v rozhovore?
Prečo v mladom veku odišiel z NHL
Prečo sa mu páčilo pôsobenie v Liberci
Či by sa ešte dal zlákať na hranie
Aké sú náplne jeho práce po skončení hráčskej kariéry
Prečo si Dukla razí "slovenskú cestu"
Čo hovorí na dianie okolo Slovana
Či sa raz Slovensko vráti medzi elitnú hokejovú sedmičku sveta
Koho by chcel za trénera reprezentácie
Keď ste pred 18 rokmi podpísali zmluvu s Phoenixom, vtedajší generálny manažér klubu Cliff Fletcher o vás povedal, že ste bojovníkom na pohľadanie. Považujete sa za takého človeka?
Dúfam, že áno. Myslím si, že bojovnosťou som sa vždy vyznačoval, keďže mi to bolo blízke. Domnievam sa, že ľudia to niekedy aj vedeli oceniť.
V NHL ste hrali za tri kluby, ktorý vám bol najbližší?
Všetky. Začiatok bol krásny, vo Phoenixe sme sa stretli slovenská partia (Radoslav Suchý, Ladislav Nagy a Michal Handzuš), takže najemotívnejšie som prežíval pôsobenie u kojotov. Veľmi dobre mi však bolo aj v Minnesote, kde som sa stretol s Majom Gáboríkom a Paľom Demitrom. Takže aj tu sme tvorili slovenskú skupinku.
Z profiligy ste odišli relatívne mladý vo veku 27 rokov. Neľutovali ste to s odstupom času?
Nie, keďže mi prišla ponuka z Ruska, moskovského Spartaka. Prirodzene, NHL je top. Mal som z Minnesoty ponuku, aby som zostal, ale nebol som s ich ponukou spokojný. Chcel som to ísť skúsiť a s odstupom času to neľutujem. V KHL som odohral šesť sezón, liga mala veľkú kvalitu. Na Rusko budem do konca života spomínať len v tom najlepšom.
Dávnejšie ste vyslovili myšlienku, že čím má hráč v NHL menší plat, tým má aj menšie postavenie v tíme. Môžete to vysvetliť?
Toto bol jeden z dôvodov môjho konca v zámorí. V tom čase už fungovali platové stropy, automaticky tak bola jasne daná aj hierarchia v tíme. Veľmi ma to odrádzalo, keďže som túžil mať na ľade väčší priestor.
Pred návratom na Slovensko ste pôsobili v Liberci, kde ste získali titul, obľúbilo si vás mesto. Prirástlo vám toto mesto k srdcu?
Určite, veď môj jediný seniorský titul som získal práve tam. Hoci som do Česka prišiel prakticky na sklonku kariéry, dosť vecí som sa v Liberci naučil, najmä od trénera Filipa Pešána. Nebál sa zakomponovať nové inovatívne prvky, čo mi vrátilo chuť do hokeja. Som rád, že som bol súčasťou tohto úspešného mužstva.
Do nového ročníka vstúpite už len ako funkcionár. Dali by ste sa ale ešte nahovoriť na hranie?
Nikdy nehovor nikdy (smiech). Mám však svoje zásady a keď niečo poviem, snažím sa to aj dodržať. Už ani tréning neabsolvujem tak, ako by aktívny hráč mal, hoci sa pravidelne hýbem. Som však zmierený s tým, že súťažne už hokej hrať nebudem.
Pred začiatkom uplynulej sezóny terajší kouč Ján Pardavý povedal, že hráči sa po minuloročnom finále prakticky do Trenčína hrnuli a sami sa núkali. Deje sa to aj teraz?
Snažíme sa v klube robiť tak, aby sa sem hráči pýtali a aby sa u nás dobre cítili. Nie je to len o osobách v štruktúrach klubu, to isté žiadame aj od manažérov, aby sa dobré chýry o Dukle posúvali ďalej.
Okrem funkcie športového riaditeľa klubu budete aj asistentom hlavného trénera Jána Pardavého. Čo je náplňou vašej práce?
Povedal by som, že to nie je len moja. Celý trénerský tím aj s vedením klubu všetko konzultujeme, akých hráčov by sme chceli. Na konci to už doťahujem s agentmi a dávame dohody na papier. Nefunguje to ale tak, že ja buchnem po stole a poviem, akého hráča chcem a tréner o tom ani nevie. Vždy sa na tom musíme všetci zhodnúť.
Využívate svoje nasadenie a „buldočiu" povahu aj pri získavaní posíl?
To nie, aj ja sa každý deň učím. Je to pre mňa nová situácia, ktorá obsahuje množstvo telefonátov s agentmi . Robíme maximum preto, aby sme naplnili to, čo sľúbime. To isté platí aj pri skladbe mužstva. Oslovujeme hráčov, ktorí by mali zapadnúť do trénerovej koncepcie. Pozorne hľadíme na charakter hráča, každého novica detailne „oskautujeme". Potom zostáva už len veriť, že sme sa rozhodli správne.
V poslednom čase rozvíril naše hokejové vody Slovan, jeho problémy a prípadná účasť v Tipsport Lige. Váš názor na túto tému?
Musia si vyriešiť svoje veci. Majú dlhy, čo aj priznali. Verím, že si veci dajú do poriadku, keďže ich návrat do našej ligy by bol určite obrovským prínosom aj tu v Trenčíne, kde by určite bol na nich plný štadión. Celkovo by ale svojou účasťou ligu skvalitnili, ja osobne by som ich v nej rád videl.
Čoskoro nás čakajú voľby na post prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja. Ste spokojný s prácou Martina Kohúta?
Áno, je to človek, ktorý dokázal zväz finančne stabilizovať. Za osobu na správnom mieste však považujem aj Mira Šatana, hoci nikto nedokáže spraviť viditeľnú zmenu za dva-tri roky. Treba však nadväzovať na začatú robotu a verím, že o sedem-osem rokov sa budeme usmievať.
Sú pomery v našom hokeji v súčasnosti nastavené správne?
Najhoršie je na tom to, že my, Slováci, sme veľkí neprajníci. Keď sa niečo nevydarí, každý sa ozve, čo všetko je zlé. Som ale za to, aby sa veci robili koncepčne a pokračovali v súčasnom trende.
Má slovenský hokej na to, aby sa raz vrátil do elitnej svetovej sedmičky?
Treba zmeniť veľa vecí a nielen v hokeji, ale zhora. Musíme sa pozrieť aj na podporu štátu. Zoberte si Fínsko, má toľko obyvateľov, čo Slovensko. Keď dokážu takto robiť hokej oni, nepochybujem o tom, že to dokážeme aj tu. Len to musia všetci chcieť.
V čom nám po roku 2002 ušiel vlak?
Každý o tom hovorí a veruže je to tak. Povedzme si pravdu, koľko sme odvtedy postavili nových štadiónov? Jeden, plus jeden v Košiciach sa zrekonštruoval. Naša hokejová základňa je veľmi malá, potrebujeme skvalitniť prácu nielen s mládežou, ale aj s trénermi. Musíme si vychovať nových odborníkov, aby následne zaradili moderné prvky do svojho systému. Až potom to bude fungovať.
V súčasnom svetovom renkingu patrí Slovensku deviata priečka. Zaslúžene?
Myslím, že áno. Momentálne sme okolo tejto pozície. Musíme si otvorene priznať, že dávno nás už predbehli Švajčiari, o čom sa azda ani nemusíme baviť. A v poslednom čase už aj Nemci.
Nedávno sa skončili MS na Slovensku. Ako sa vám páčilo účinkovanie nášho tímu?
Zobral by som to z dvoch pohľadov. Prvý je herný. Dalo sa na to pozerať, hrali sme krásny hokej. Myslím, že Craig urobil dobrú robotu. Nevyšli nám dva zápasy v závere, bohužiaľ, stalo sa. Výsledkovo asi nikto nie je spokojný, hra však musela zohriať pri srdci každého fanúšika. Mali sme však mladý tím a verím, že v budúcnosti ešte títo chalani zamiešajú kartami.
Objavili sa šumy, že kouč Ramsay pri reprezentácii možno skončí. Mal by zostať?
Za mňa určite áno. Keď už nie ako kouč, tak jednoznačne ako konzultant alebo mentor, ktorý by pomáhal generácii trénerov ako Jano Pardavý, Robo Petrovický, Vlado Országh, Mišo Handzuš či Andrej Podkonický.
Ak by došlo k Ramsayho koncu, je aj u nás adekvátna náhrada?
Za mňa je to určite Vlado Országh. Nabral už skúsenosti, pôsobil v KHL, aj od Craiga sa určite naučil veľa dôležitých vecí.
V reprezentácii ste získali dva cenné kovy. Vaša najkrajšia spomienka s národným tímom?
Návraty do Bratislavy po šampionáte (smiech). Bolo úžasné vidieť národ, ako sa raduje, ako na istý čas zabudol na svoje problémy. Dokázali sme sa na pár dní spojiť, čo bolo fantastické.
Nájdete aj niečo, čo by ste najradšej vymazali zo svojich spomienok?
Tretiu tretinu proti Fínom na olympiáde vo Vancouveri 2010. Neviem, čo sa stalo, dovolili sme súperovi za tri a pol minúty otočiť skóre z 1:3 na 4:3. Toto asi budem mať v pamäti do konca života.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
