Marek Slobodník v rozhovore porozprával, čo všetko zažil na cestách a aké ma ďalšie plány do budúcnosti.
Marek Slobodník po niekoľkých rokoch ukončil svoju cestu okolo sveta na Pionieri, ale aj Jawe 250. Všetko sa to začalo cestou po Slovensku, neskôr do Rumunska až sa napokon ocitol v Kazachstane. Práve etapa k Aralskému jazeru sa stala prvou za jeho dobrodružstvom, ktorým si splnil svoj veľký sen.
Čo sa dočítate v rozhovore s Marekom Slobodníkom?
Prečo začal jazdiť na Pionieri?
Ako sa dostal k myšlienke, že na motorke urobí cestu okolo sveta
Ako sa pripravoval na cestu
Či mu išlo na cestách o život
Čo ďalšie plánuje
Po niekoľkých rokoch a viacerých etapách ste zavŕšili svoju cestu okolo sveta na Pionieri. Ako sa cítite?
Dobre, lebo som mal sen, že do tridsiatky chcem obísť celý svet, čo sa mi vlastne podarilo.
Ako sa tento sen rodil?
V podstate táto myšlienka začala vznikať už po prvej väčšej ceste, kedy sme sa na Pionieroch vybrali do Kazachstanu k Aralskému jazeru. A teraz pár týždňov dozadu som sa tam dostal opäť, čím som vlastne celú cestu okolo sveta ukončil. Ide o veľmi ťažko opísateľný pocit, lebo som to zvládol na strojoch, ktoré dnes používajú len dedovia, keď idú do obchodu alebo do krčmy (úsmev).
Spomínate motorky, ktoré sú dnes už len dedinskou raritou. Prečo ste si v dobe lacných leteniek zvolili práve Pioniera?
V roku 2008 som skončil strednú školu a s kamarátom Rasťom sme veľmi chceli stať motorkármi. Ako čerství absolventi sme však nemali žiadne peniaze. Jediné, čo sme si mohli dovoliť, bol práve spomínaný Pionier, ktorý som vtedy kúpil asi za 5000 korún. Následne sme sa vybrali na cestu okolo Slovenska, z ktorej sme boli veľmi nadšení. Rok na to sme si piati kamaráti naplánovali cestu mimo Slovenska, a to do Rumunska a späť. Takéto cestovanie sa stalo našou drogou a o rok na to sme sa vybrali na spomínanú cestu do Kazachstanu.
Na túto cestu sa mu ponúkal aj Poliak Tomek, ktorý jazdil na Maluchovi (Fiat 126, pozn red.). Dan ho najprv odmietol, ale pri objednávaní kontajnerov zistil, že sa mu do nich zmestia len dva trabanty, ale k nim sa ešte zmestí práve Maluch. Takto vznikla česko-poľská expedícia. Dan už v tomto momente z toho chcel spraviť medzinárodnú výpravu a spomenul si na mňa. Ja som ponuku prijal, ale môj Pionier by aj napriek úpravám za autami nestíhal. Preto som narýchlo kúpil Jawu 250. A takto okrem Pioniera vznikli aj cesty na Jawe.
Pred rokom ste sa už však vybrali na vlastnú veľkú profesionálnu expedíciu skrz celú Afriku.
Áno, išli sme piati motorkári. Jeden bol profesionálny fotograf, ďalší profesionálny kameraman, dvaja mechanici a ja.
Tento rok ste absolvovali cestu z Indie na Slovensko. Hovorí sa, že najťažší krok je ten posledný. Platilo to aj v tomto prípade?
Všetky cesty boli ťažké. Veľmi náročná bola Afrika, lebo sme prešli 15-tisíc kilometrov na motorke, ktorá ide 30 km/hod. Navyše, ku koncu sme dostali maláriu a ja s fotografom najsilnejšiu. Ale asi je to pravda, že najťažší krok je ten posledný. Táto posledná cesta nebola síce papierovo ťažšia ako Afrika, ale bol som strašne unavený. Možno to bolo aj tým, že som mal len krátky oddych medzi cestou do Afriky a cestou z Indie. Prekonávali sme aj veľké prevýšenia, ani počasie nebolo vždy ideálne.
Na motorku sa toho veľa nezmestí, na druhej strane na niekoľkomesačnú výpravu človek potrebuje zrejme dosť vecí. Ako ste riešili balenie?
Každá motorka má nejakú úlohu. Napríklad po tej Afrike bola jedna motorka vyčlenená pre veci súvisiace s fotografovaním, ďalšia pre kamerovanie, prvý mechanik mal všetky potrebné veci na opravovanie, druhý mechanik zas niesol všetky možné lieky, bandasky s vodou a benzínom. Ja osobne som niesol potrebné papiere a doklady, plus dva náhradné motory.
Hovoríte, že ste mali náhradné diely, dokonca motory. Stala sa vám aj porucha, ktorú ste nedokázali sami opraviť?
Len raz a nebolo to ani na motorke. Keď sme boli so žltými trabantmi v Austrálii, tak sa nám v púšti pri malom meste Leverton, kde žije asi 200 ľudí, pokazila kľúková hriadeľ v motore. Tu sme potom asi dva týždne čakali, kým nám neprišla kuriérom nová.
Na cestách ste zrejme stretli mnoho rôznych ľudí. Boli všade ochotní vám pomôcť?
Určite v spomínanom Sudáne, ale ľudia sa mi veľmi páčili aj v Azerbajdžane. Taký bonus bol Východný Timor, kde nám ľudia na uliciach kývali, veľmi radi nám bez akéhokoľvek nároku pomohli. Bolo tam aj perfektné jedlo a ide o veľmi krásnu krajinu, ktorá sa ešte ukrýva pred masovým turizmom.
A opačne?
Určite spomínaná Etiópia. Neskôr som sa rozprávali s ľuďmi, ktorí tam boli a hovorili, že chodci a vodiči áut nemajú zlé skúsenosti, ale po motorkároch a cyklistoch hádžu kamene. A to aj po miestnych.
Asi nemajú radi ľudí na dvoch kolesách (úsmev).
Zrejme (úsmev).
Každá z ciest trvala niekoľko mesiacov. Čím sa živíte, že ste mohli na tak dlho odísť?
Strašne veľa času zaberie strihanie filmu, príprava prezentácií, nejaká reklama, takže teraz sa venujem len tomuto projektu, ktorý ma dokáže uživiť.
Môžete prezradiť, na koľko eur vás vyšla jedna cesta?
Rôzne. Závisí od destinácie, lebo je podstatné či potrebujete dostať stroje v kontajneroch na iný kontinent alebo aké víza potrebujete.
Tak si porovnajme prvú a poslednú cestu.
Do Kazachstanu to vyšlo asi na 1500 eur na osobu a boli sme štyria. Poslednú neviem ešte presne zhodnotiť, lebo všetko riešil Dan. No Afrika vyšla na osobu asi 6000 eur. Tu sme však kupovali drahšiu techniku, trajekt do Afriky či víza a letenky.
Ľudia v mnohých štátoch žijú horšie ako Slováci, napriek tomu až tak nenadávajú
Do tridsiatky ste teda obišli svet. Aké sú vaše ďalšie plány?
Mám tajné nápady, o ktorých ešte bohužiaľ nemôžem rozprávať. Môžem ale prezradiť, že chcem ísť na motorke na motorkársky zjazd „Na kraji sveta", ktorý sa koná vo Vladivostoku a odtiaľ by som sa vracal cez Ameriku. Potom mám v pláne ešte jeden autový projekt, ale až kým nezoženiem to správne auto, tak o tom nemôžem viac povedať. A navyše ma začalo baviť aj lietanie na paraglajde, v ktorom by som sa chcel zdokonaliť.
Na Slovensku sa boríme s rôznymi problémami, vy ste však videli krajiny, kde by takéto problémy boli asi len maličkosťou. Ako sa zmenil váš pohľad na svet po tejto obrovskej skúsenosti?
Hlavne som si uvedomil, že na Slovensku sa máme viac ako dobre. Veď v 80 percentách štátov sveta žijú ľudia doslova z ruky do úst. Napriek tomu vedia byť ľudia veselí a šťastní. Mohli by sme preto niekedy prestať nadávať a užívať si pohodu, ktorú tu oproti iným krajinám máme.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
