Nakazení nie sú len promiskuitní ľudia. HIV infekcia často súvisí s láskou.
Danica Valkovičová Staneková je vedúcou Národného referenčného centra pre prevenciu HIV/AIDS. Hovorí, že v lete k nim chodí viac ľudí na testy, pretože v tomto období sú ľudia viac uvoľnení. Pre epidémiu koronavírusu sa však ľudia infektologickým klinikám vyhýbajú a môže sa to prejaviť aj na liečbe ľudí s HIV.
Vysvetľuje tiež, že medzi pandémiami koronavírusu a HIV sú paralely. V oboch prípadoch je nákaza často bezpríznaková a svet stratil veľa času, kým odhalil, ako sa dá s vírusmi bojovať. Dodáva však, že hoci medicína a terapia napreduje, jedno sa nemení desiatky rokov: ľudské správanie.
Minulý rok bolo diagnostikových nových 102 ľudí s infekciou HIV. Je to veľa?
V porovnaní s predošlým rokom je to rovnaký počet. Stúpol nám podiel osôb zo zahraničia. Dôvodom je, že k nám najmä z Ukrajiny chodí stále viac ľudí za prácou. Ťažko však povedať, či to odráža reálnu situáciu, pretože počet testovaných osôb nestúpa. Bolo by vhodné zvýšiť počet testov. Tento rok situáciu ovplyvnil COVID-19, keďže najmä na jar sa ľudia vyhýbali nemocniciam a obmedzili spoločenské styky. Do dnešného dňa máme 71 nových prípadov, ale uvidíme, ako sa vyvinie situácia.
Máte odhady, koľko reálne môže byť na Slovensku HIV pozitívnych?
Odhady sa robia ťažko, ale predpokladáme, že ich je dva až trikrát viac, ako je oficiálne číslo. Závisí to od toho, či chodia na testy s vysoko rizikovým správaním alebo bežná populácia. V porovnaní s celkovou populáciou k nám chodí na testy pomerne viac ľudí s bisexuálnym alebo homosexuálnym správaním. To je dobré, keď si uvedomujú riziko, ale na druhej strane, vďaka stále pretrvávajúcim mýtom má heterokomunita pocit, že sa jej táto infekcia netýka a je v bezpečí. Dnes môže byť v riziku každý, najmä mladý človek, len si to neuvedomuje, lebo infekcia je veľmi dlho bezpríznaková.
Ukazujú to aj štatistiky. Najväčšiu skupinu nakazených tvoria homosexuálni muži z bratislavského kraja. Takže to nemusí znamenať, že je medzi nimi naozaj veľa HIV pozitívnych, ale skôr homosexuáli chodia na testy?
Určite. Výsledok je skreslený tým, koľko ľudí, z ktorých komunít chodí na testy.
Čo nasleduje, keď človeku zistíte pozitivitu na HIV?
Pacientom odporúčame, aby navštívili infekčnú kliniku v Bratislave, Nitre, Martine, v Banskej Bystrici alebo v Košiciach. Hneď po potvrdení pozitivity v našom centre je už možné nastaviť terapiu. Pri prvých vyšetreniach sa dá zistiť zhruba, v akom štádiu sa nákaza nachádza. Ak je v skorom štádiu, je vysoká šanca, že vďaka liečbe sa človek dožije štandardného veku ako iný zdravý človek. Pokiaľ si ľudia uvedomujú riziko infekcie, nehanbia sa, či neboja sa prísť na testy a sú skoro podchytení, majú veľmi dobrú prognózu.
Ako vyzerá cesta človeka od diagnostikovania v laboratóriu až po návštevu infektológa? Nestráca sa v systéme, alebo je jednoduché nájsť lekára?
Infekcia HIV sa centrálne pre celé Slovensko laboratórne potvrdzuje v našom centre. Po potvrdení diagnózy je pacient o nej oboznámený a je poučený o tom, ako sa má ďalej správať, aby nešíril infekciu HIV a tiež o možnostiach liečby. Naše Národné referenčné centrum na SZU sídli hneď oproti Klinike infektológie a geografickej medicíny v Bratislave. Pokiaľ sa pacient rozhodne liečiť v Bratislave, tak mu môžeme následne sprostredkovať kontakt na konkrétneho lekára.
Zvykneme kolegom aj rovno zavolať, či práve ordinujú a môžu prijať nového pacienta. Vysvetlíme pacientovi, aký priebeh to bude mať na prvej návšteve. Lekár sa s ním najprv porozpráva, vezme mu krv a zistí mu základné markery. Na základe jeho klinického stavu a laboratórnych výsledkov mu okamžite nasadí liečbu. Následne chodí pacient minimálne dvakrát do roka na kontroly a je nasadený na doživotnú terapiu. Vďaka kontrolám vedia lekári sledovať aj prípadné nežiadúce účinky alebo rezistenciu na lieky, čo sa tiež môže stať, ale v takom prípade sa lieky vymenia. Existuje šesť tried liekov, ktoré sa dajú kombinovať, takže naozaj sú dnes už dobré možnosti liečby. Môže sa stať, žiaľ, aj to, že pacient sa nakazí typom vírusu, ktorý je rezistentný hneď od začiatku, ale nestáva sa to často. V súčasnosti je to síce stále nevyliečiteľná infekcia, no vďaka terapii veľmi dobre liečiteľná. Nemožno zúfať.
Vidíte paralely medzi súčasnou koronavírusovou epidémiou a epidémiou HIV?
COVID-19 aj infekcia HIV sú u väčšiny prípadov bezpríznakové, neviditeľné a bojíme sa ich. Mám pocit, že v súčasnosti sa COVID-u bojíme viac ako HIV. Paralelou nie je, že HIV pôsobí veľmi pomaly. Človek bez liečby má pred sebou desať až dvanásť rokov života. COVID je buď asymptomatický, alebo sa klinicky prejaví do dvoch týždňov a niektorých pacientov môže aj následne zabiť. Zaujímavé je, ako odlišne vnímame tieto infekcie. Infekcie, ktorá sa náhodne šíri vzduchom, sa bojíme a, samozrejme, nosíme rúška a každého, kto má koronavírus poľutujeme. Infekcie HIV sa väčšina ľudí nebojí, respektíve neuvedomuje si jej riziko, ale nakazených HIV podvedome odsudzuje.
HIV pozitívnych ľudí stále vnímame s predsudkami, automaticky ich považujeme za promiskuitných ľudí s inou orientáciou, užívateľov drog či inak „zlých" ľudí. Pritom stačí, keď sa napríklad niekto len zamiluje a má tú smolu, že stretne iného pozitívneho človeka, ktorý o tom možno tiež nevie. Osobne poznám pacientov, ktorí nie sú promiskuitní, zamilovali sa a nakazili sa, alebo ich iba podviedol partner, ktorému dôverovali.
Vidíte ešte nejakú podobnosť so súčasnou epidémiou?
Ďalšia paralela je, že ako aj pri pandémii HIV, aj teraz sa svet spojil. Aj o HIV sa dlho nevedelo, možno až 50 rokov. Podobne to bolo aj s novým koronavírusom. Nejaký čas trvalo, kým lekári v Číne zistili, že to nie je len obyčajná chrípka. Potom nejakú dobu zisťovali, čo to vlastne je. V oboch prípadoch svet stratil určitý čas, ale po objavení agens (pôvodca infekcie, pozn. red.) sa rýchlo spojil, čo je dobré. COVID-19 prevalcoval v pozornosti a prioritách iné ochorenia a teraz sa zisťuje dopad na ich prevenciu a liečbu. V nemocniciach sa postupne niektoré oddelenia premieňali na tzv. červené pavilóny a aj zo strachu pred COVID-19 nám počas prvej vlny epidémie rapídne klesol počet ľudí, ktorí žiadali o testovanie na HIV z preventívnych dôvodov.
Od februára v podstate riešime najmä nový koronavírus, pre ktorý sme prijali veľké množstvo opatrení. Niektorí ľudia hovoria, že tu máme aj vážnejšie infekcie a nevenujeme im toľko pozornosti. Čo si o tom myslíte?
Veľa ľudí si spätne hovorí, že sme to s prevenciou preháňali, veď sa nič nedeje a nemáme veľa obetí. Je však potrebné uvedomiť si, aká bola situácia na začiatku. Prvé informácie boli, že v Číne je rozšírený nejaký nový koronavírus. Najznámejšie koronavírusy pre virológov boli dovtedy SARS a MERS. Tieto ochorenia sú veľmi vážne a zomrelo naň 40 percent nakazených. Postupne sa rozpútal výskum okolo COVID-u, o jeho patogenéze, klinických príznakoch, liečbe, vakcínach. O víruse SARS-CoV-2 sa na začiatku epidémie veľa nevedelo, nevedelo sa, aká bude úmrtnosť, a preto bola opatrnosť na mieste. Prvou vlnou sme na Slovensku úspešne prešli okrem iného aj vďaka tomu, že sme ako národ naučení poslúchať a sme zvyknutí na menšiu slobodu.
Teraz pred druhou vlnou už o víruse vieme viac. Stále je však o ňom potrebné veľa hovoriť, lebo obozretnosť ľudí klesá. Osobne si myslím, že by sme nemali cestovať do zahraničia a mali by sme radšej podporiť turistiku na Slovensku a tým aj ekonomiku. Veď Slovensko je krásne. COVID-19 podobne ako HIV je výzvou k osobnej zodpovednosti a spolupatričnosti. Stále je potrebné uvedomovať si riziko COVID-19 aspoň kvôli seniorom nad 65 rokov či ďalším ľuďom s oslabenou imunitou. Keby sme dopadli ako Taliansko, asi by sme sa neusmievali. Samozrejme, to neznamená, že máme podceňovať iné ochorenia. Je dobré, že sa hovorí aj o HIV. Leto prináša oddych, romantiku a s tým spojené tiež zvýšené riziko HIV. Mladí ľudia chodia na festivaly, k vode, vytvárajú si nové vzťahy, zaľúbia sa. Najviac ľudí sa chodí testovať na HIV práve po lete.
Vráťme sa ešte späť k začiatkom epidémie HIV. V tom čase sa o víruse vedelo ešte menej ako o novom koronavíruse. Nevedelo sa, akým spôsobom sa prenáša, kto je ohrozený, ako sa dá zastaviť. Aj vtedy bola v spoločnosti taká panika?
Pamätám si rok 1985, keď som bola na lekárskej fakulte. Vtedy sme v laboratóriu mali prvú vzorku podozrivého. Prvé prípady infekcie HIV boli popísané v roku 1981 v USA. Vírus bol izolovaný a popísaný v roku 1983. Kým vo svete sa o tom už hovorilo dlhšie, na Slovensku nie. Nemali sme ani diagnostické testy. Jedna vzorka kolovala po viacerých laboratóriách, až ju nakoniec museli poslať do zahraničia. V roku 1985 bol diagnostikovaný prvý prípad HIV na Slovensku. Stratili sme vtedy oveľa viac času ako teraz pri koronavíruse, no, chvalabohu, aj vďaka zavretým hraniciam, rýchlemu zavedeniu diagnostiky a ďalším preventívnym opatreniam sa u nás infekcia HIV tak rýchlo nešírila ako na západe. Slovensko patrí doteraz k štátom s najnižším výskytom infekcie HIV v Európe. V prípade COVID-19 svet reagoval relatívne rýchlo. Okrem toho, infekcia HIV je stále nevyliečiteľná. Koronavírusu sa buď zbavíte, alebo naň zomriete. Nežijete s ním do konca života. To je veľký rozdiel.
Ako sa lekári a vedci venujúci sa iným infekčným chorobám pozerajú na to, že sa toľko peňazí a úsilia investuje do vývoja liekov a vakcíny voči COVID-19? Je to adekvátne?
Je pravda, že teraz sa veľmi investovalo aj do vybavenia laboratórií a dobrých prístrojov. V zdravotníctve nie je veľa peňazí a určite ich potrebuje. "Covidové" laboratóriá si skutočne polepšili a je to super. Určite na nich nežiarlime, pretože tí lekári a laboranti naozaj pracujú bez prestávky. Čo sa týka vakcíny, je to prvá vec, ktorá napadne vedcom v súvislosti s vírusom. Proti hepatitíde B máme vakcínu a všetci zdravotníci by proti nej mali byť očkovaní. Ale na hepatitídu C vakcínu nemáme. Nie preto, že by sa na tom nepracovalo. Naopak, veľa sa na nej pracovalo, ale ten vírus je taký variabilný, že nie je možné vyrobiť jednu účinnú vakcínu. Rovnako je to s vírusom HIV.
Je tak veľa subtypov vírusu HIV, že nie je možné vyrobiť vakcínu. Teoreticky by sa dala vyrobiť vakcína voči jednému subtypu. Podľa údajov má u nás zhruba 60 percent HIV pozitívnych subtyp HIV 1B. To je typ prenášaný najmä krvnou cestou a nechráneným sexuálnym stykom medzi mužmi. Jeden čas sa uvažovalo nad vakcináciou voči najrozšírenejšiemu subtypu v tej-ktorej oblasti. Nemá to však zmysel okrem iného aj preto, lebo vírus nestále mutuje. Môže sa tiež stať, že sa človek nakazí od dvoch partnerov dvoma rôznymi subtypmi HIV a vznikne pomiešaný vírus, tzv. unikátna rekombinantná forma. Tá sa môže tiež ďalej šíriť v populácii.
Vakcína proti HIV nie je svete, nie preto, že by sa na nej nepracovalo, ale ukázalo sa, že prevencia na báze terapie je účinnejšia ako vakcína. Dôležité je, aby bol pozitívny človek skoro podchytený a liečený. Pokiaľ je pravidelne monitorovaný a nastavený na účinnú liečbu, je takmer nulová šanca, že bude infekčný. Riešenie je rýchlo podchytiť chorých a rýchlo ich liečiť. Len tak sa zastaví šírenie HIV. Naopak, pri COVID-e, verím, že vakcína by mohla pomôcť.
Existuje liek, ktorý funguje ako prevencia pred HIV. Ide o preexpozičnú profylaxiu. Ľudia, ktorí ju pravidelne užívajú, majú šancu, že sa nenakazia HIV. Na Slovensku však nie je hradená zo zdravotného poistenia a mesačne stojí 300 eur. Nemali by sme to zmeniť?
Existuje pred a poexpozičná profylaxia. „Po" znamená, že niekto sa dostal do rizika a najneskôr do 72 hodín môže požiadať o liečbu, ktorá zabráni takejto infekcii. Môže sa stať napríklad lekárovi alebo zdravotnej sestre, že sa nechtiac pichnú použitou ihlou. V AIDS centrách na infekčných klinikách v Bratislave, Nitre, Martine, Banskej Bystrici a v Košiciach môžu požiadať o kombináciu liekov, ktoré berú mesiac a potom sa idú dať otestovať. Kombinácia liekov spôsobí to, že sa zabráni vzniku infekcie. U nás má túto liečbu hradenú z verejného zdravotníctva len zdravotný personál, pretože súčasťou ich práce je riziko infekcie HIV. O poexpozičnú profylaxiu môžu požiadať ľudia aj po nechránenom pohlavnom styku, ale už si to musia hradiť sami.
Prečo sa to u nás neprepláca? Možno preto, že by potom zdravotné poisťovne „skrachovali". Paradoxne sa už poniektorí ľudia prestávajú báť infekcie HIV aj vďaka tomu, že existuje účinná terapia, vrátane poexpozičnej. Majú pocit, že na ochranu pred HIV stačí brať lieky. Toto nie je cesta. Ľudí je potrebné vychovávať, vzdelávať a učiť ich zodpovednosti. Sexuálny styk je vedomá činnosť, nejde o náhodu. Ako som spomínala, ak je niekto HIV pozitívny, neznamená, že je promiskuitný alebo inak „zlý". Aj zaľúbení by mali myslieť na riziko HIV, mali by byť opatrní pri nadväzovaní nových vzťahov a aspoň používať kondóm. Ideálne by bolo, keby ešte pred vstupom do intímneho života išli spolu na testy a ostali si verní.
A v prípade preexpozičnej profylaxie?
To sú lieky, ktoré fungujú ako prevencia pred rizikovou situáciou. Napríklad, niekto ide za sexuálnou turistikou do Thajska, alebo ide do baru, kde sa poskytuje sex, alebo sú ľudia, ktorí majú partnera s HIV. To všetko sú prípady, keď človek vie, že sa môže nakaziť a má možnosť vziať si preexpozičnú profylaxiu, ale u nás na vlastné náklady. Za tie roky sa urobili veľké pokroky v liečbe, no jedno sa nezmenilo: ľudské správanie. Je potrebné si uvedomiť, že naše zdravotníctvo nemá veľa peňazí. Je veľa vážnych diagnóz, pri ktorých si ľudia priplácajú za lieky. Asi aj v spoločnosti by vyvolalo búrku, keby sa finančne podporovalo niečo, čo môžeme mať do istej miery pod kontrolou. Aj COVID testy sa preplácajú len vtedy, ak je indikácia od lekára. Keď sa rozhodnem podstúpiť rizikové situácie, je potrebné vedieť znášať aj následky.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
