Deti doslova zo dňa na deň prišli o svoje obľúbené činnosti a nie každé z nich to zvládalo bez problémov.
Rok trvajúca pandémia nového koronavírusu do veľkej miery zasiahla aj svet detí. Tie sa prakticky zo dňa na deň museli prestať venovať svojmu obľúbenému športu. Viacero z nich náročnú a najmä dlhšie trvajúcu situáciu nenesie ľahko.
Okrem straty návykov, absencie spoločnosti s tým ruka v ruke prichádzajú aj psychické problémy, ktoré následne vedú k odmietavému postoju k športu. Svoje o tom vedia rodičia takýchto detí.
Bola na majstrovstvách, aj tak chce skončiť
„Dcéra má 13 rokov, sama si zvolila šport. Bola mu veľmi oddaná, pristupovala k tréningom zodpovedne, ba dokonca chodila na tréning aj k mladším ročníkom," povedala nám pani Lucia z východného Slovenska.
Jej ratolesť sa postupne vypracovala medzi najlepšie hráčky tímu, chodila na viacero výberov, ba dokonca sa zúčastnila aj majstrovstiev Slovenska. Nečudo, že z nej bola nadšená. Až do chvíle, keď prišla korona.
„Akoby sa odvtedy všetko obrátilo o 180 stupňov. Nebaví ju to, nechce chodiť, povedala mi, aby som zavolala trénerke, že končí. Neraz bol preto doma krik. Za tie roky plné driny, potu, plaču aj zlomenín to nikdy nevzdala, až teraz. Na začiatku pandémie ju vybrali do kempu v Košiciach, tréner z extraligy žien ju chcel vidieť, ona však nemala záujem. Napokon som ju dotlačila na tréning, aby ju videli. Hoci uspela, už na prvom tréningu povedala, že viac hrávať nechce," opisuje pani Lucia.
Náročné to však majú aj deti v individuálnych športoch. Svoje by o tom vedela hovoriť pani Henrieta, ktorej dve deti sa venujú plávaniu.
„Syn má 14 rokov, dcéra deväť. Pred pandémiou trénovali dvakrát denne. Momentálna situácia je taká, ze syn bol trikrát v bubline v Šamoríne, v decembri na štyri týždne, raz v januári na 10 dni a potom vo februári tiež na desať dní," priblížila.
Okrem toho však organizovanom tréningu nemôže byť ani reči. Museli si tak pomôcť sami. „Cvičí doma sám, chodieva behať, so známym sme si dohodli dvakrát týždenne online silovo-kondičný tréning. Takáto príprava je však pre plavca nedostatočná, cit pre vodu sa na suchu nahradiť nedá. Čo je najhoršie, stratil kolektívneho ducha pri trénovaní," priznáva.
Hoci podľa nej syn nestráca motiváciu, jedna vec ho predsa len nenecháva chladným. „Niektorí plavci sú v bubline nonstop, čo ich výkonnostne zvýhodňuje a jeho, naopak, demotivuje a deprimuje," uviedla.
Náročnú situáciu však na vlastnej koži pociťujú aj rodičia plavcov. „Možnosť pre syna plávať nás stála už 800 eur. Dcéra nebola v bazéne od októbra. Spočiatku cvičila doma prostredníctvom online tréningov, postupne jej však motivácia klesala. Momentálne cvičí maximálne dvakrát do týždňa, no na to, koľko trénovala predtým, je to málo. Tiež by mala ísť na sústredenie do bubliny, čo stojí asi 450 eur," vysvetľuje s rozčarovaním pani Henrieta.
Výpadok by deti mali rýchlo dobehnúť
Fakt, že online tréningy, bez osobnej interakcie trénera a zverenca, mali následky, potvrdzuje koordinátor tímov futbalových prípraviek AS Trenčín Miroslav Karas. Po prvej vlne pandémie registrovali horšiu pripravenosť detí.
„Problémy im robila najmä intenzita tréningov, kde sme spočiatku museli zľaviť z požiadaviek, avšak tí, čo všetko odtrénovali, deficit rýchlo dobehli. Je pochopiteľné, že príde pokles výkonnosti, ťažko však predikovať mieru zaostávania, tá bude súvisieť s kvalitou individuálneho tréningu každého hráča," povedal.
Zároveň priznal, že odkontrolovať, či deti naozaj plnia všetky ich pokyny do bodky, je náročné. „Viacmenej nám zostáva len veriť, že to naozaj robia."
Napriek viacmesačnej nezvyčajnej situácii si však nemyslí, že by COVID-19 mal z dlhodobého hľadiska ovplyvniť talenty.
„V kategóriách od šesť do 11 rokov pravdepodobne nebude mať táto pauza na budúcu výkonnosť devastačný vplyv, pretože deti to dobehnú. Tí najlepší sú najlepší aj preto, že plnia individuálne programy. Prechodne však očakávam zníženú kvalitu herného prejavu a tempa hry," domnieva sa.
Iný názor však má odborník z opačného súdka - ľadového hokeja. „Hokejista sa tvorí na ľade, avšak o výchove hokejistu v jeho špecifickom prostredí, vzhľadom na zákaz, nemôže byť ani reči. Samotný proces učenia korčuľovania bez puku a s pukom na ľade je preto nemožný. Pretavuje sa to do stratených hodín korčuľovania, ktoré nie je možné nahradiť. Obzvlášť pri deťoch vo veku 8-12 rokov (tzv. zlatý vek motoriky) bude veľmi ťažké dobehnúť chýbajúci čas strávený na ľade," vysvetľuje tréner brankárov Dukly Trenčín Peter Kosa.
Podľa neho zanechá táto dlhšia pauza na deťoch následky. „Keďže je tréningový proces pozastavený, z krátkodobého horizontu určite bude mať veľký vplyv na "výkonnosť" dieťaťa. Z dlhodobého hľadiska budeme musieť upraviť nastavenie tréningového procesu, zvýšiť objem a špecifičnosť, aby dieťa mohlo naplniť svoj maximálny potenciál," hovorí.
Ako priznal, obáva sa aj najhoršieho scenára. „Už pri tak nízkych počtoch a ťažkom nábore môže veľa detí skončiť s hokejom. Verím však, že tie deti, ktoré milujú hokej, pri ňom aj zostanú," verí.
Dieťa potrebuje kolektív
Tu však deti môžu narážať na problém zvaný nuda. „Vnútorná demotivácia niekam sa posúvať vychádza z toho, že deti sú stále v tom istom prostredí a nie sú zvyknuté robiť dlhší čas to isté. Nie sú spolu v kolektíve, ani s učiteľmi ako ďalšími dospelými autoritami," vysvetľuje psychologička Alena Kopányiová.
Ako dopĺňa Michal Kopčan, „v rámci podporného kolektívu je dieťa schopné zvládať viaceré životné i individuálne výzvy s väčšou ľahkosťou." Žiadny virtuálny kontakt podľa neho nemôže nahradiť osobný kontakt dieťaťa s dieťaťom či dieťaťa s kolektívom.
Mentálny tréner Peter Kuračka práve tu vidí motivačné faktory pre dieťa. „Aktivity v skupine, spoločná zábava, porovnávanie sa, snaha vyrovnať sa alebo byť lepší ako ostatní. Ak chýbajú, u niektorých detí klesá ochota vyvinúť väčšiu aktivitu alebo na niečom pracovať," priblížil.
Aj rodičia musia akceptovať situáciu
Pre viaceré deti však môže byť náročné držať sa niečoho aj preto, že na koronakrízu rezignovali ich rodičia a nepodporujú ich v športovej činnosti.
„Aj v tomto období je kľúčovým faktorom psychické a mentálne rozpoloženie samotného rodiča. Rodič by mal ísť svojmu dieťaťu príkladom. Akékoľvek zákazy a príkazy z dlhodobého hľadiska nefungujú," vysvetľuje mentálny kouč Michal Kopčan.
Je preto dôležité, aby súčasnú situáciu akceptoval samotný rodič, minimálne pred dieťaťom. „Neuľahčíte to svojmu dieťaťu, ak budete vytvárať pocit nespravodlivosti a nezmyselnosti, že deti nemôžu športovať," doplnil odborník na mentálny tréning Peter Bielik.
Do akej miery si deti uvedomujú situáciu?
Zo začiatku odborníci radili vymýšľať rôzne súťaže pre deti ako formu motivácie, prípadne aby ich rodičia nabádali k aktívnemu pohybu. Michal Kopčan však vidí aj iný zmysel pandémie. „Toto obdobie nám poskytuje priestor na spomalenie, nastavenie nových cieľov, uvedomenie si svojich slabších herných stránok. V prípade vzťahu rodič-dieťa sa tiež naskytá možnosť prehĺbenia vzájomných vzťahov a dôvery. Dieťa sa môže stať aktívnym partnerom, nie iba niekým, kto počúva príkazy a zákazy," priblížil.
Pandémia koronavírusu núti zamýšľať sa nad vecami nielen rodičov, ale aj deti. Hoci Michal Kopčan vyzdvihuje aktívny vzťah medzi rodičom a dieťaťom, pri vysvetľovaní pojmov ako koronavírus, lockdown, opatrenia a pod. v tomto prípade odporúča menej hovoriť. „Deti by som príliš nezaťažoval týmito termínmi. Rodič môže napomôcť dieťaťu k zvládnutiu rôznych prekážok vhodnou a nenásilnou komunikáciou," vysvetľuje.
Peter Bielik však hovorí, že deti si veci okolo koronavírusu uvedomujú. „Na základe zažitej skúsenosti to už vnímajú celkom reálne. Bohužiaľ, na Slovensku je veľa rodín, kde zomrel blízky človek práve v dôsledku covidu. Deti spracovávajú túto situáciu, učia sa s ňou žiť," povedal.
Peter Kuračka však hovorí, aby sa nezabúdalo rozlišovať podľa veku dieťaťa. „U tých najmenších je dobré použiť menej odborných slov a využiť aj nejaké prirovnanie. Ako vhodnú formu vidím napríklad vysvetlenie, že koronavírus sú malinké guličky, ktoré máme v sebe a keď zakašleme, tak nám vyletujú z úst."
Žiadosti o pomoc rastú, aj zo strany rodičov
V týchto neľahkých časoch môžu byť nápomocní práve mentálni kouči, ktorých služby sú na vzostupe. Hoci sa Michal Kopčan obáva, že pokračovaním pretrvávajúcej situácie sa počet detí s depresiami, úzkosťami, či rôznymi závislosťami bude zvyšovať, podľa Petra Kuračku sa už tento jav deje.
„Zo štatistík kolegov viem, že pribúda počet detí, ktoré majú psychické problémy, depresívne stavy alebo prežívajú ťažké obdobie. Dokazujú to napr. štatistiky liniek pomoci, kde sa v porovnaní s minulými rokmi výrazne zvýšil počet detí a mladých ľudí, ktorí hľadajú pomoc," hovorí.
Pomoc odborníka však, paradoxne, hľadajú aj samotní rodičia. „Prosia nás o radu či usmernenie, ak má ich dieťa problém, s ktorým si už oni nevedia dať rady. V súčasnosti ide najčastejšie o problémy s nastavovaním hraníc a pravidiel najmä v súvislosti s využívaním mobilov a počítačov a dlhého trávenia času na nich. To následne spôsobuje problémy ako neposlušnosť, negativizmus, prejavy hnevu, ktoré eskalujú aj pod ťarchou tejto náročnej situácie," priblížila Alena Kopányiová.
Peter Bielik vysvetľuje, že v psychike ľudí, rovnako tak detí, je náročné preukazovať príčinné súvislosti s pandémiou.
„Neexistuje žiaden relevantný test, ktorý by to dokázal jasne pomenovať. Je však veľa detí, ktoré trpia celou škálou ťažkostí, ktoré sú prítomné v dôsledku pandemickej situácie. Stačí sa spýtať rodičov," uzavrel.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
