Prešiel z Dukly na Devín, z juhu na sever, od západu po východ. Peter Jankovič aktívne cestuje po Slovensku viac než dvadsať rokov. Je dôkazom toho, že ak chcete nazbierať neuveriteľné a krásne zážitky, nemusíte chodiť ďaleko za hranice. Naposledy prešiel najvyššie vrchy všetkých slovenských pohorí, kde 62-ročného cestovateľa nezastavilo naozaj nič – ani útok medvedice.
„Či ma dokáže na Slovensku ešte niečo prekvapiť? Ale určite, stále je tu množstvo pekných vecí, ktoré som nevidel,“ hovorí 62-ročný cestovateľ Peter Jankovič a sadá si do kresla. Prišiel oblečený v turistickom, po rozhovore sa chystá na hory.
Cez týždeň pracuje ako cyklistický kuriér, denne najazdí minimálne 50 kilometrov. Napriek tomu, že sa v práci neustále hýbe, neotáľa ani cez voľný víkend. Sedieť doma na gauči by ste ho počas slnečnej soboty určite nenašli.
Zážitkov zo svojich ciest má na nejednu knihu. Hovorí, že keď odíde na dôchodok, predsa len by niečo spísal: „Nech tu po mne niečo ostane.“
Napriek tomu, že ho láka mnoho zahraničných destinácií, odjakživa cestuje najmä po Slovensku. Do prírody chodil už ako dieťa so svojím otcom, aktívne začal spoznávať zákutia našej krajiny koncom 90. rokov.
Odvtedy prešiel Slovensko doslova skrz-naskrz. Z juhu na sever, z východu na západ, obišiel ho aj po hranici. Videl každý región, stretol množstvo ľudí a ak niekto môže tvrdiť, že sa v slovenskej prírode cíti ako ryba vo vode, rozhodne je to práve on.
V rozhovore nám porozprával o svojich cestovateľských začiatkoch, o prekážkach, o víziách aj o snoch. O tom, či sú Slováci skutočne dobrosrdeční a pohostinní, aké zmeny si všimol za viac ako dve desaťročia chodenia po horách a, najmä, ako vyzerala jeho posledná náročná letná expedícia, na ktorej ho naozaj nič nezastavilo – ani útok medvedice.
Peter sa narodil v Senici, od ôsmich rokov vyrastal v Bratislave. Do svojich pätnástich sa aktívne športu veľmi nevenoval, no ako stredoškoláka ho začalo baviť karate.
„Prechodom na vysokú školu a vstupom do turistického oddielu som začal uprednostňovať aktivity v prírode. A tak som začal chodiť na túry do Malých Karpát, do Nízkych a Vysokých Tatier, splavovali sme Hron, lozili sme na Pajštúne a Troch jazdcoch, v zime bežkovali a skialpovali. Plávanie a beh boli ďalšie aktivity na zlepšenie kondície,“ oduševnene sa rozhovoril.
Po revolúcii sa zamestnal v montážnom podniku spojov, kládli klasické i optické káble po celom Slovensku. Už vtedy sa dosť nacestoval.
Prvý náročnejší peší prechod započal v roku 1998. Prešiel zo severu na juh po českej hranici, postupne sa pridali ďalšie.
Napokon tak počas troch rokov obišiel okolo celého Slovenska – niečo po vlastných, kus na bicykli a Moravu dokonca na člne.
V roku 2002 na bicykli absolvoval s priateľmi jedenásťtisíc kilometrov dlhú Hodvábnu cestu z Bratislavy do Číny.
„Prešli sme cez Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Irán, Turkménsko, Uzbekistan, aj desať kilometrov cez Kazachstan, Kirgizsko a Čínu. Späť vlakom cez Rusko, Bielorusko a Poľsko,“ vybavuje si.
Hovorí, že táto cesta bola preňho významná a zlomová. Vtedy si uvedomil, ako chce mať v živote nastavené priority: „Videl som extrémnu chudobu, no tí ľudia boli napriek tomu šťastní. Boli ochotní sa s nami podeliť aj o to posledné.“
„Povedal som si, že sa nebudem naháňať za hmotnými statkami. Chcel som robiť to, čo ma baví. Aj preto som začal robiť cyklokuriéra,“ uvedomil si po návrate z Číny.
Potom začal vo veľkom cestovať aj po Slovensku. Dcéra bola dospelá, tak mu už nič nebránilo v tom, aby sa svojej vášni venoval naplno.
Cestovateľské zážitky sa začali kopiť. Na bicykli prešiel okolo Zakarpatskej Ukrajiny, od Blatu naprieč Poľskom na Slovensko, zdolal i Karpatský oblúk.
Počas zimy v roku 2009 absolvoval trasu okolo Slovenska, v lete o rok neskôr ho prešiel z juhu na sever, hneď na to zo západu na východ. Pred rokom zase na bicykli zdolal najvyššie vrchy všetkých slovenských pohorí.
To boli len cyklotúry, no Peter rád chodí aj pešo. Po vlastných prešiel napríklad Cestu hrdinov SNP z Dukly na Devín.
Karpatský oblúk sa rozhodol prejsť znova: „Išiel som tou najdlhšou verziou, rozvodím. Chcel som vyskúšať, či sa to dá absolvovať bez pomoci a zásobovania druhými. Samozrejme, vedel som, do čoho idem, lebo som ho predtým absolvoval na bicykli a vtedy som si povedal, že to musím dať aj peši.“
Rovnako sa rozhodol opäť prejsť najvyššie vrcholy všetkých slovenských pohorí, no po vlastných.
Na bicykli totiž prešiel 58 vrchov, no keď sa po návrate ozval vydavateľstvu Dajama, že im pošle zápisky zo svojej cykloexpedície, oznámili mu, že ich je spolu o niečo viac, celkom 69.
„Neostávalo mi nič iné, len ísť znova!“ dodal Peter.
Cestu si kompletne naplánoval sám. Poprepájal už existujúce turisticky značené trasy, pričom sa zameriaval na to, aby cesta viedla čo najmenej po asfalte a bola atraktívna.
Pri plánovaní vždy myslí nielen na to, aby bola trasa zaujímavá a logická, ale vhodná aj pre ostatných menej skúsených turistov.
„Prispôsobujem sa tiež možnostiam prespania v útulniach alebo v prístreškoch. Rovnako aj zdrojom vody, nákupom jedla, možnostiam opratia vecí a dobitia techniky,“ opisuje, na čo nesmie pri plánovaní zabudnúť.
Keď je trasa zaznačená do mapy, Peter si zbalí stan so spacím vakom, náhradné oblečenie, potrebnú elektroniku, jedlo do zásoby a vyráža.
Prvého júna nasadne na vlak do Štúrova, neskôr sa autobusom odvezie do Kamenice nad Hronom. Odtiaľ vyštartuje na 2 600 kilometrov dlhú expedíciu.
Denne prejde desiatky kilometrov. Cestuje sám, no občas sa k nemu pridajú jeho priatelia, známi či náhodní okoloidúci turisti.
Keď potrebuje niekde prespať, oprať si oblečenie či doplniť zásoby jedla, zväčša narazí na milých a ochotných ľudí. Hovorí, že aspoň podľa jeho skúseností sú Slováci skutočne dobrosrdeční a nápomocní.
Prespáva najmä v útulniach či v prístreškoch, vždy, keď je to možné, sa rád naje v reštaurácii.
„Na jedle nešetrím, vždy, keď bola možnosť, využil som reštaurácie a horské chaty. Musíte si na takejto ceste dopriať to, čo vám chutí. Inak rýchlo skončíte. Okrem toho, že to musí byť výživné, musí to i chutiť,“ hovorí s tým, že konieckoncov bolo jedlo najdrahšou položkou niekoľkomesačnej expedície.
Nie je prekvapením, že Peter zažil na svojej ceste aj kritické situácie. Náročnejší terén či nevyspytateľné počasie vedia potrápiť každého turistu. No on zažil niečo, na čo nikdy nezabudne.
„Po noci na poľskej chate na Poľane Chocholowskej som cez Bobrovecké sedlo prechádzal na Slovensko. Kúsok pod ním som sa dostal medzi medvedicu a mladé, o ktorých som netušil,“ opisuje nečakaný stret so šelmou.
Medvedica stála odhadom necelé štyri metre od neho. Len čo si ju Peter stihol všimnúť, už sa naňho rútila s revom.
„Ja som reval na ňu, oháňal sa paličkami a ustupoval v smere trasy, tvárou k medvedici. Bolo po daždi, tak som sa ešte pošmykol a spadol na chrbát, na batoh,“ spomína si.
„Možno to bolo šťastie, lebo mi zachytila labou len ľavú ruku a potom ma kusla do ľavej nohy, ktorú mala najbližšie. Zrazu s piskotom prebehlo cez chodník mladé, stará pozrela naň, potom na mňa a odišla za ním. Rýchlo som sa postavil a utekal preč s krvácajúcou nohou,“ pokračuje.
Mal pri sebe sprej na medvede, no v rýchlosti ho nestihol vytiahnuť. Ako skúsený turista so sebou nosí zvonček. Na chate ho však vypol, aby nerušil ostatných. Uznáva, že ak by ho ráno nezabudol zapnúť, možno by nedošlo k tejto nešťastnej náhode.
„Potom som zbehol čo najďalej na mýtinu, aby som včas videl, keby sa náhodou vrátili. Obviazal som si silne krvácajúce rany obväzmi z lekárničky a pokračoval ešte dve hodiny k Thermalparku v Oraviciach, kde mi rany ošetrili a zavolali sanitku,“ hovorí.
Peter sa počas krátkej prestávky zotavil a vrátil na trasu. Vždy, keď ide na podobné dobrodružstvo, vyráža s cieľom, že ho, stoj čo stoj, úspešne dotiahne do konca. Na neúspech ani nepomyslí.
Tridsiateho septembra sa Peter úspešne dostáva do cieľa. Cestu finišuje v Malých Karpatoch na poslednom vrchu Záruby. V nohách má zhruba 2 680 kilometrov, v hlave plno zážitkov a v srdci neopísateľný pocit.
Zdolal vrcholy a spoznal pohoria, o ktorých ani nevedel, že existujú. Spojil a prešiel ich trasou, ktorá je doposiaľ najdlhšou a najťažšou turistickou trasou na Slovensku. „Spája dobrodružstvo, príťažlivosť neznámeho a túžbu po poznaní,“ dodáva.
„Ako mi po Hodvábnej ceste pán František Kele raz povedal, každý cestovateľ by mal o svojej ceste niečo napísať,“ hovorí s tým, že teraz sa začína druhá fáza jeho cesty – všetko spísať a zdieľať s verejnosťou.
O svojich zážitkoch sa s ľuďmi pravidelne delí na sociálnych sieťach, ale aj na svojom webe. Keď skompletizuje pešiu i cyklo trasu z expedície, zverejní ju, aby si to mohli vyskúšať aj iní ľudia.
Do budúcna má množstvo plánov i snov, no nechce z nich veľa dopredu prezradiť. Túži napríklad precestovať na bicykli celú Európu, hlavné mesto každej krajiny i jej najvyšší vrch.
Peter chodí po horách už desaťročia a za tú dobu si všimol nemilý trend. Stretáva čoraz menej ľudí.
Preto sa snaží inšpirovať mladších i starších, aby spoznávali našu krajinu a aby nezanevreli na pohyb.
Vďaka tejto kombinácii si totiž Peter v sebe nesie večný optimizmus: „Šport ma naučil nevzdávať sa, vytrvalosti a pokore. O zdravotných benefitoch ani nehovorím. Držím sa zásad, že čo nemám, nepotrebujem, a nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie.“
Peter je dôkazom toho, že aj na našom malom Slovensku môžete vidieť a zažiť nespočetné množstvo nezabudnuteľných zážitkov.
„Slovensko je nádherná krajina, kde na malom území máme okrem mora skoro všetko,“ uzatvára.
Precestoval 171 krajín a rád navštevuje miesta, ktoré nie sú turistami obľúbené. Cestovateľ Peter Dosedla nám v Teleráne porozprával o návšteve unikátnej Oceánie:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
