Ako dieťa sníval o tom, že raz precestuje svet. Odmala ho však trápili depresívne myšlienky, často myslel na smrť. Keď to začínalo byť neúnosné, siahol po alkohole. Po rokoch v zajatí závislosti a pocitov beznádeje sa rozhodol nastúpiť na ústavnú liečbu. Keď sa vrátil do každodenného života, netušil, že sa jeho detský sen skutočne splní. Nevedel dobre po anglicky, nemal našetrené peniaze a ani najlepšiu kondičku. No predsa – nevzdal sa a prešiel pešo kus Európy. Peter nám porozprával o tom, ako mu jeho cesta pomohla v abstinencii a čo všetko na nej zažil.
Hlava v smútku, no srdce plné snov. Už na rozmedzí základnej a strednej školy Petra fascinovalo objavovanie sveta. Sledoval rôznych cestovateľov, videl nespočetne veľa cestopisných filmov. Vysnil si, že by raz chcel prejsť Cestu hrdinov SNP. V hlave si vytvoril vlastný svet, prehrával si vymyslené príbehy o tom, ako aj on bude cestovateľom. Popri tom si rád otvoril fľašu a popíjal.
Ako plynul čas, alkohol zobral všetkému čaro. „Začalo sa to v štrnástich, keď som ho prvýkrát ochutnal. Piť som prestal až pred nástupom na ústavnú liečbu ako dvadsaťdeväťročný. Bolo pár krátkych epizód, počas ktorých som nepil, ale život bez alkoholu som prakticky už ani nepoznal,“ rozhovoril sa Peter, ktorý abstinuje už vyše dva a pol roka. V časoch, keď spadol do závislosti, ani netušil, že jeho sen o cestovaní sa jedného dňa stane skutočnosťou.
Prečo podľahol alkoholu, sám dodnes úplne nevie. Hovorí, že ho na základnej škole častejšie šikanovali. Cítil, že nikam nepatrí a aby zapadol do partie, začal piť. Z tínedžerského popíjania sa tak postupne stávala závislosť, ktorú prehlbovali depresívne myšlienky. Aby sa ich zbavil, pil. A tak sa dostal do neúprosného kolobehu.
„Často som pociťoval vnútornú prázdnotu. Stratil som zmysel života a často som myslel na to, aké by to bolo nežiť. Dokonca som si veľakrát želal, aby sa mi stala nejaká nehoda. Nedokázal by som si niečo urobiť, ale tie myšlienky na to prichádzali často,“ snaží sa vybaviť si príčinu svojej závislosti.
Ešte dva roky pred liečbou bol zasnúbený s bývalou priateľkou. V tom čase pil každý deň. Pred prácou, v práci aj po nej. Od snúbenice dostal ultimátum, a tak chodil jedenkrát týždenne na ambulantnú liečbu. Tá podľa jeho slov, žiaľ, nezaberala. Po rozchode sa problém ešte viac prehĺbil: „Mal som asi dvojtýždňový záťah, sotva som vychádzal z domu. Ani si veľa z toho obdobia nepamätám, iba zopár útržkov. Potom mi došli peniaze, tým pádom som nemal čo piť. Keď som vytriezvel, uvidel som neskutočný bordel po celej izbe.“
Prvý zvrat prišiel, keď v práci zistili, že je opitý. Šéf ho nevyhodil, no musel fúkať pred pracovnou dobou aj po nej. Vďaka tomu ako-tak abstinoval, pil prevažne iba cez víkendy. Mal presne vypočítané, koľko a o akom čase si môže vypiť, aby na druhý deň v práci nenafúkal.
Po jednom víkende sa však definitívne rozhodol skončiť s pitím a nastúpil na ústavnú liečbu. Uvedomil si, že mohol zomrieť.
„Bol október, zobudil som sa o jednej noci po fláme. Nemal som doma žiaden alkohol, tak som si z donáškovej nonstop služby objednal litrovú fľašu. Dlhšie nechodila, v opitosti som na ňu aj zabudol, preto som si z inej služby objednal ďalší liter alkoholu. Napokon prišli obe naraz. V noci z piatka na sobotu som obe vypil. Zobudil som sa až v nedeľu večer. Pamätám si len zopár vecí, napríklad to, ako som volal s mamou, plakala do telefónu. V ten moment som vedel, že neviem žiť s alkoholom, ale ani bez neho,“ spomína Peter.
V pondelok išiel za terapeutom a povedal mu, že sa chce liečiť. Ústav bol plný, musel preto mesiac čakať: „Som rád, že som ten čas pred nástupom na liečbu vôbec prežil.“
Peter bol na ústavnej liečbe tri mesiace. „V období, keď som tam nastúpil, som sa považoval za lepšieho alkoholika. Neskončil som na záchytke, nevyrobil som žiaden veľký problém. Myslel som si, že som proste mladý, občas to preženiem a potrebujem sa iba naučiť piť s mierou,“ popisuje svoje pocity na začiatku liečby s tým, že si najskôr svoju závislosť vôbec nepriznával.
Pre ľudí s akoukoľvek závislosťou je veľmi náročným, no dôležitým krokom uznať, že majú problém. U Petra toto uvedomenie prichádzalo postupne: „Bolo to už na konci, asi tri týždne pred ukončením liečby. Mali sme na papier anonymne napísať niečo, čo nás ťaží a nikto okrem nás o tom nevie. Napísal som niekoľko vecí, napríklad, že som mával v minulosti voči sebe veľa agresívnych výbuchov, fyzicky som si ubližoval, odmala som často myslel na smrť. To sa dialo najmä vtedy, keď som bol triezvy, alkoholom som sa to snažil potlačiť. Keď som toto pochopil, uvedomil som si, že som závislý.“
„Neskôr som o svojej minulosti porozprával aj na skupinovej terapii. Myslel som si, že to tak má každý, že všetci myslia na smrť. Opýtal som sa všetkých pacientov, či to prežívajú podobne ako ja. Z dvanástich dvihol ruku iba jeden. Vtedy som pochopil, že to, čo sa mi odohráva v hlave, nie je celkom štandard. Prišlo prvé uvedomenie, že som vlastne zapíjal myšlienky a chuť tu nebyť,“ pokračuje.
Keď sa blížili posledné dni v ústave, dostal ohromný strach. Nevedel, čo má robiť, keď vyjde von. Uvedomoval si len to, že všetko vo svojom živote musí začať robiť odznova a celkom inak. Len netušil ako.
„Cítil som sa ako štrnásťročný chlapec v tele dospelého muža. Všetky veci, ktoré má v tomto veku človek ovládať, som nepoznal. Zle som spal, nevedel som sa dobre stravovať, nehýbal som sa, nedokázal som zodpovedne narábať s peniazmi. Všetko som sa učil akoby odznova a od základu,“ vybavuje si.
Začiatok v reálnom svete bol pre Petra náročný. Desať týždňov chodil na stacionárnu liečbu, vrátil sa do práce, naďalej navštevoval skupinovú i individuálnu terapiu. Snažil sa starať o svoje zdravie, športoval. Lepšie dni striedali náročné epizódy, počas ktorých sa zatváral doma a skrýval pred realitou. No pomaly, ale isto sa rozpamätal na svoj sen z detstva.
Stále túžil po cestovaní, no iba vo svojej fantázii. Nemal našetrené peniaze, nevedel dobre po anglicky ani jeho fyzická kondícia na tom nebola najlepšie. Na klinike spoznal jednu zo svojich kamarátok, ktorá mu začala dohovárať, aby to predsa len skúsil. Nasadila mu chrobáka do hlavy a on začal premýšľať o tom, že svoj sen uskutoční.
„Keď mi skončila liečba v stacionári, uvedomil som si, že v živote len tak plávam a nemám žiaden cieľ. Bol som na výlete v Rumunsku, uprostred pohoria Fagaraš. Tam som si uvedomil, že ma cestovanie naozaj baví,“ hovorí a dodáva, že sa vtedy rozhodol urobiť všetko pre to, aby mohol do roka vyraziť na pešiu cestu cez Európu.
Začala sa jeho šesťmesačná príprava: „Prvýkrát v živote som si urobil finančný plán, začal som si spisovať svoje výdavky a každý mesiac som vyhodnocoval, kde môžem ešte ušetriť.“
Založil si kampaň na Donio, kde mu ľudia na jeho cestu prispeli zhruba tisíc eur. Našiel si dvoch sponzorov a aj s osobnými úsporami mal na cestu nakoniec okolo 4 700 eur.
Trasa sa začínala na juhu Španielska v meste Tarifa. Odtiaľ plánoval prejsť do Andorry, Francúzka a Švajčiarska. Z Rakúska chcel ísť až na Slovensko, kde sa rozhodol ísť po Ceste hrdinov SNP. „Nepáčilo sa mi, že by som skončil uprostred kontinentu, tak som si trasu naplánoval aj cez Rumunsko k Čiernemu moru,“ popísal. Tam sa mala jeho cesta skončiť.
Peter sa v apríli minulého roka zbalil do jedného batohu a vyrazil na svoju pešiu púť, ktorá mala mať dokopy zhruba 6 000 kilometrov. Spočiatku mal obrovskú radosť a vysoké očakávania.
„Myslel som si, že všetko bude super a krásne. Predtým než som vyrazil, som si napočúval viacero rozhovorov s cestovateľmi. Väčšina z nich hovorila, že si užila iba tretinu z celej trasy a zvyšok bolo čisté trápenie. Hovoril som si, že je to určite blbosť. Neskôr som zistil, že sa to veľmi blíži k pravde,“ dodáva Peter s tým, že počas svojej cesty narazil na množstvo prekážok.
„Asi osemdesiat percent trasy som trpel, zvyšok boli tie krásne zážitky. Ale vo výsledku je pre mňa tých dvadsať percent stále viac,“ pokračuje.
Väčšinu času spal v stane, no keď si potreboval vyprať oblečenie alebo bol veľmi unavený, prespával v hoteloch. Počas cesty takmer s nikým nekomunikoval, telefonoval iba s priateľkou. Mal veľa času na premýšľanie o tom, kým vlastne je.
„Už len samotná príprava mi pomohla dospieť. Vytvoril som si sebahodnotu a potvrdilo sa mi, že zvládnem veľa vecí, že prosto ešte nie som na odpis,“ doplnil.
Peter počas svojej závislosti, ale i abstinencie mával depresívne epizódy, no táto cesta mu pomohla v ich prekonávaní: „Keď to na mňa prišlo doma, celý deň som strávil v posteli, všetkému som sa vyhýbal. Ale tu som bol uprostred hôr, dochádzalo mi jedlo a musel som ísť do najbližšieho mesta, nemal som na výber. Keď sa tieto situácie opakovali častejšie, naučil som sa, ako ich zvládať.“
„Tých vecí, ktoré som si uvedomil, bolo veľa. Napríklad, urobili sa mi otlaky na nohách a už dopredu som sa bál, že to bude bolieť a bude to zlé. Hlásili dážď, tak som sa vopred obával, že bude pršať, budem mokrý a nepôjde sa mi dobre. Aj v bežnom živote som sa bál vecí, ktoré sa ešte ani nestali. Keď sa mi toto počas cesty dialo na dennej báze, nejako sa to v mojom podvedomí zmenilo a už myslím pozitívnejšie,“ pokračuje.
Keď prekročil prvý hraničný priechod a dostal sa zo Španielska do Andorry, zaplavil ho ohromný pocit šťastia: „Neveril som, že zvládnem prejsť celé Španielsko. Keď som to dokázal, kričal som, tancoval, bol som neskutočne šťastný.“
Po tom, čo sa dostal do francúzskeho mesta Lion, si odbehol na svadbu svojej sestry na Slovensko. Bol dokonca aj dva týždne na brigáde, pretože mu dochádzali peniaze. Po návrate zo svadby prešiel tiež severom Švajčiarka, no Rakúsko sa rozhodol preskočiť a odviezol sa vlakom opäť na Slovensko, do Bratislavy. Pokorne uznal, že mu dochádzajú sily. Na Ceste hrdinov SNP sa k nemu pripojila aj na pár dní priateľka.
Dostal sa až do Rumunska, no napokon nie k Čiernemu moru. V pohorí Rodna sa rozhodol svoju cestu predčasne ukončiť a za približne päť a pol mesiaca prešiel zhruba 4 200 kilometrov.
O svoj príbeh sa s ľuďmi podelil na sociálnych sieťach: „Síce sa o závislostiach rozpráva už viac, no podľa mňa stále nie dostatočne. Môže do toho spadnúť ktokoľvek a kedykoľvek. Chcel som svoju cestu zdieľať, aby sa o tejto náročnej téme viac písalo a rozprávalo.“
Aj keď Peter počas tohto obdobia dospel, predsa len splnil sen tomu 14-ročnému chlapcovi, ktorý sa túžil vydať na dobrodružstvo. Na záver hovorí, že závislosť je vec na celý život, nedá sa definitívne poraziť: „Momentálne v mojom živote nie je pre alkohol priestor. Stále je tam však výkričník, môže sa stať všetko a musím si dávať pozor.“
Precestoval 171 krajín a rád navštevuje miesta, ktoré nie sú turistami obľúbené. Cestovateľ Peter Dosedla nám porozprával o svojej poslednej návšteve unikátnej Oceánie:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
